ANTON CORBIJN je stále vnímaný najmä ako hudobný fotograf, no priestor fotografie už dávno, a úspešne, prekročil. Corbijn sa už niekoľko rokov sústredí najmä na film, po hraných snímkach ako Control, Američan či Life, sa venuje dokumentárnej tvorbe, jeho zatiaľ poslednou snímkou bol dokument o dizajnérskom duu v Squaring the Circle (The Story of Hipgnosis). Jeho filmografiu dopĺňajú desiatky videoklipov, sám je dizajnérom nielen obalov albumov, ale aj koncertných scén. Napokon hovoriť o Corbijnovi ako o hudobnom fotografovi je rovnako nedostatočné, pretože patrí k tým málo fotografom, ktorí nielen dokážu urobiť skvelé fotky, ale vytvoria kapelám aj vizuálnu identitu. V prípade Antona Corbijna hovoríme najmä o Depeche Mode a potom o U2. Corbijnove fotografie definujú aj skupinu Joy Division, ktorá bola aj dôvodom, prečo sa z rodného Holandska presťahoval do Londýna. Po smrti Iana Curtisa skupina zanikla, a bolo by zaujímavé am by sa ich spolupráca vyvinula, pretože nielen kapela bola na začiatku hudobnej cesty, ale aj Corbijn bol v čase ich stretnutia ešte iba začínajúcim fotografom, navyše autodidaktom. Corbijnovmu fotografickému portfóliu dominuju hudobníci, k ikonickým fotografiám patria snímky Nicka Cavea, Toma Waitsa, Nirvany, Davida Bowieho, Johnyho Rottena, Rolling Stones, R.E.M., Milesa Davisa, sú ich desiatky, vrátane Patti Smith, Iggyho Popa, Sinéad O’Connor, Arcade Fire a mnohí ďalší. Hudobný svet na jeho fotografiách vystriedal neskôr aj svet výtvarného umenia, či módy. Fotografie Antona Corbijna sú ľahko rozpoznateľné výraznou drsnou čierno-bielou estetikou, a i keď ide o vysoko estetizované, štylizované fotografie, majú v sebe pravdu. Syn pastora si z detstva odniesol dar načúvať ľuďom a na jeho fotografiách a filmoch to poznať.
Tom Waits, autor: Anton Corbijn
Anton Corbijn (nielen) svojimi slovami:
: detstvo a mladosť
„Keď sa pozriem späť, nie je prekvapujúce, že som chcel patriť do tohto magického a v mojich očiach slobodnejšieho a vzrušujúceho sveta (hudby). Môj svet bol svetom duchovnej rodiny v hlboko kresťanskej dedine Strijen na ostrove neďaleko Rotterdamu, kde som vyrastal, kým sme sa nepresťahovali do dediny Hoogland v strede Holandska, keď som mal jedenásť rokov. Tam som dostal (mono) gramofón a bolo tam aj tranzistorové rádio, ktoré som si často brával do mojej izby. Neskôr som si zohnal kazetový magnetofón a nahral som toľko požičaných LP platní, koľko som mohol. Boli to vzrušujúce roky.”
„Môj otec bol pastorom a moji strýkovia a starí otcovia tiež. Až do 10 alebo 11 rokov som sa chcel stať misionárom, až kým som si niekde neprečítal, že na Novej Guinei zjedli dvoch misionárov. Nevedel som, čo so svojím životom, kým som v sedemnástich rokoch nedostal do ruky fotoaparát.”
„Moja rodina asi nerozumela môjmu fotografovaniu. Nikdy neboli proti, ale nerozumeli tomu, pretože všetci v rodine študovali na univerzite a ja nie. Pre nich som bol stratený (...). V roku 1993 som mal výstavu v Stedelijk Museum v Amsterdame, naozaj dobrom múzeu, potom bola veľká večera a môj otec sa ma spýtal – takže z toho sa dá naozaj žiť? Nikdy nechápali, ako sa dá žiť z fotenia.”
„Prihlásil som sa na tri umelecké vysoké školy v Holandsku a ani jedna ma nechcela. Fotografia sa vtedy nebrala vážne. Bolo to požehnanie, pretože som si musel vyvinúť vlastný spôsob fotenia, vlastný štýl.”
„Keď som vyrastal, buď sme sa hrali vonku, alebo sme si robili domáce úlohy, alebo si púšťali platne. Teraz je tu pre mladých ľudí toľko možností, že hudba ustúpila do úzadia v dôležitosti v ľudských životoch. Ak by ste si našetrili peniaze a každé dva alebo tri týždne by ste si išli kúpiť platňu, dôležitosť tejto platne je oveľa väčšia, ako keď si hudbu stiahnete zadarmo z internetu. Takže dnes máme k hudbe iný vzťah.”
Johny Rotten, autor: Anton Corbijn
: Londýn a Joy Division
„Všetko, čo sa mi v hudbe páčilo, sa dialo tam.”
„Ian bol veľmi hanblivý a keď som ho spoznal, neovládal som veľmi dobre angličtinu, takže sme sa nikdy poriadne neporozprávali. Ale rád si myslím, že došlo k porozumeniu. Keď počúvam nahrávky, mám tendenciu počúvať skôr pesničku ako text, pretože som som vtedy nerozumel, o čom spieva, ale pochopil som význam.”
„Keď som sa v roku 1979 presťahoval do Anglicka, urobil som fotku Joy Division: Ian Curtis sa pozerá smerom k fotoaparátu a ostatní odvracajú zrak. Je to ako keby som niečo vedel, ale samozrejme som nevedel.”
„Myslím si, že obaja – Ina Curtis aj Kurt Cobain – boli veľmi mučení ľudia, najmä Kurt. Kurt bol ten najmilší chlap. Keď som ho spoznal, bol už veľmi populárny, takže bol dosť ostražitý, ale vychádzali sme spolu veľmi dobre a mal som ho nesmierne rád. Bol to taký talentovaný chlap. (...) Milovali aj nenávideli pozíciu, ktorú si vytvorili. Boli na mieste, kde chceli aj nechceli byť. Bolo tam veľa duševného trápenia.”
Joy Division, autor: Anton Corbijn
: Depeche Mode
Martin Gore: Po prvý raz sme sa stretli v roku 1981... Anton vtedy neznášal našu hudbu, a tak to bolo len krátke pracovné stretnutie. V roku 1986 sme sa ho spýtali, či by nechcel nakrútiť videoklip k nášmu singlu A Question of Time. Nadšene súhlasil. To v nás malo vzbudiť podozrenie! Neskôr sa priznal, že jeho nadšenie nemalo nič spoločné s nami ani s piesňou – chcel len nakrútiť videoklip v Amerike! Toto video a fotografie, ktoré vznikli približne v rovnakom čase, boli našou prvou skutočnou spoluprácou. Myslím, že Anton si uvedomil, že nakoniec nie sme až takí zlí (...) Za tie roky sme si spolu užili veľa zábavy a cez ten smiech sa Antonovi podarilo zo seba dostať to najlepšie, čo v nás je, dať nám identitu. Niektorí veria, že fotograf vám kradne dušu. Myslím si, že každým záberom, ktorý Anton urobí, vtečie do obrazu kúsok jeho duše. V jeho tvorbe je jasný, aj keď nedefinovateľný prvok. Za smiechom je neodmysliteľná vážnosť. Spiritualita presahujúca zmyselnosť. A je toho oveľa viac. Niečo, čo sa nedá opísať. To ukazuje na veľké umenie. Dotýka sa nás jemným, takmer nepostrehnuteľným spôsobom. Útočí na nás na podvedomej úrovni.”
„Niektoré z jaziev sú spôsobené tým, že sa počas vystúpenia ponoril do publika, a niektoré z nich si spôsobil sám. Myslím, že to skutočne ukazuje najnižší bod Depeche Mode a Davea: bolo to tesne predtým, ako sa dostal do špirály, ktorá skončila klinickou smrťou. Ukázal som to, pretože sa z toho dostal, takže vidíte hĺbku a silu, disciplínu, ktorú mal, aby sa z toho dostal.”
Dave Gahan, autor: Anton Corbijn
: Depeche Mode / U2
„Neexistuje nikto, kto by 40 rokov fotografoval Beatles, pretože 40 rokov neexistovali. Stones nemajú toho istého fotografa, ktorý ich fotí v priebehu rokov. Depeche Mode a U2 majú neuveriteľný príbeh, po vizuálnej stránke, od mladých ľudí až po to, čím sú teraz, spracovaný tým istým chlapom. To je jedinečné.”
„U2 sú kapela, ktorá potrebuje stretnutia. U Depeche Mode sú stretnutia výnimkou. Keď som robil vizuály pre turné k 30. výročiu The Joshua Tree, nakrúcal som šou aj v Mexico City. Po koncerte sa všetci z U2 prišli pozrieť na zábery. O polnoci! Na dve hodiny! Depeche Mode ste nemohli prinútiť pozerať sa ani minútu. Je to neuveriteľný rozdiel v ich prístupe. Ale aj v tom je čaro Depeche Mode. Nerobia veľa rozhovorov, nemajú žiadne veľké plány, urobia len platňu a turné. Myslím si ale, že nedostatok kontroly ma núti byť skvelým, pretože chcem byť skvelý pre nich. Chcem si ich dôveru udržať.”
U2, autor: Anton Corbijn
„V určitom bode už nie ste ten malý pankáč s fotoaparátom. Ľudia poznajú vašu prácu a chcú váš názor.”
: David Bowie
„Toto je jedna z mojich obľúbených fotografií. Nie je to len fotka Bowieho, je v tom niečo podobné Kristovi. To je to, v čo pri fotografovaní dúfate: že presiahne všetky bežné veci. Veľkú zásluhu musím pripísať jemu. Je to krásny pohľad. Čo si myslel? Ja neviem. Možno: Dal by som si pivo.”
David Bowie, autor: Anton Corbijn
: Nick Cave
Nick Cave: Len niekoľkým fotografom sa podarilo získať si moju dôveru. Vždy to bola povinnosť! Vždy som mal dojem, že sa stávam predmetom „mokrých snov”. Raz som prišiel na fotenie do Antonovho ateliéru a žiadal som ho, aby ma nefotil vonku, ako chcel, ale v jasnom portrétnom štýle. Nenechajte nič na náhodu! Povedal som, že nechcem ísť von, pretože je príliš veterno, príliš mokro, moje vlasy atď. Súhlasil a vyprodukoval niekoľko polovičatých „štúdiových záberov“, ktoré sa nepáčili ani jednému z nás. Nakoniec sa mu podarilo vylákať ma von do pochmúrneho anglického počasia. V priebehu niekoľkých minút mal brutálnu, expresívne poňatú sériu fotiek, ktorá sa stala coverom albumu The Boatman's Call. Vizionársky pohľad na svet prekonal moju vlastnú neistotu... Čas plynie a ja sa stále namosúrene zvíjam pred kamerou. Ale medzi podivne uspokojivým dvojklikom Antonovho Hasselbladu a terorom vlastného sebaobrazu sa teraz niečo deje. Antonovi sa ako majstrovi zlodejovi darí zachytiť skutočný moment – moment pravdy, stretnutie vnímania a zraniteľnosti, vedomia a nevedomia, ktorý sa k nám v priebehu rokov prihovára s takou výrečnosťou a poéziou.
Nick Cave, autor: Anton Corbijn
: svet ateliérov
„Milujem sledovať, ako pracujú, a preto sa ich snažím vždy fotografovať v ich ateliéri, zatiaľ čo hudobníkov sa snažím nefotiť v ateliéri a nie s nástrojmi.”
: svet herecký
„Herci sú oveľa neistejší ako hudobníci. Je pre nich ťažké pózovať, keď nie sú v úlohe. Zatiaľ čo hudobníci sú do značnej miery tým, kým sú: tvoria vlastné veci, píšu svoje piesne, rozhodujú o tom, ako sa obliekajú. Herci vo všeobecnosti radi vyzerajú krásne. A pre mňa to bolo vždy hľadanie krásy vo vnútri, nie zvonku, pretože mi to bolo nepríjemné.”
Adrien Brody, autor: Anton Corbijn
: videoklipy
„Začiatkom 80-tych rokov som začal robiť hudobné videá a tiež fotografovať. Videá sa veľmi podobali statickým fotografiám. Je to trápne, keď sa obzriem späť, ale nakoniec som našiel spôsob, ako urobiť videá tak, aby vyzerali ako moja práca.”
: o fotografii
„Vždy som videl svoju prácu tak, že sa ponáram do sveta a dávam tento obraz svetu späť.”
„Snažím sa fotografovať ľudí, ktorých tvorba sa mi páči a zaujíma ma.”
„Som zameraný na umelcov, ktorí sú viac introvertní. Veci, ktoré tvoria, majú v sebe melanchóliu.”
„Pomáha mi, že nepracujem s veľkým tímom ľudí. Väčšinou som to len ja. Ak fotím viac ako jednu osobu, ako napríklad kapelu, zvyknem mať asistenta. Nosím si vlastný fotoaparát. Myslím, že to naozaj pomáha, ako na vás ľudia reagujú. Ak prídete s celým cirkusom, dostanete z ľudí viac show a ja od nich nechcem show. Chcem niečo viac privátne.”
„Vždy sa čudujem, prečo ľudia opúšťajú film a potom chcú aby to vyzeralo ako film. Je to ako keď chcete, aby vaše CD znelo ako vinyl, tak prečo vyhadzovať vinyl? Pri fotení mám rád postprodukčné procesy, ktoré sú digitálne, ale rád fotím na film. Takže je to pre mňa to najlepšie z oboch svetov.”
„Zaseknete sa pri špecifickom spôsobe fotenia, pretože to jednoducho nemôžete urobiť inak. A potom ľudia začnú hovoriť: Ach, to je váš štýl. Takže môj štýl som si nevybral vedome, on si vybral mňa.”
„Mám pocit, že nedokonalosť je oveľa bližšia tomu, aký je život, než dokonalosť.“
„Mám rád čiernu a bielu, v tomto zmysle som už prekročil hranicu realizmu. Rozmazanosť a zrno, ktoré používam, sú pre mňa blízke životu. Nájdem veci, ktoré sú veľmi statické a veľmi ostré a veľmi dobre osvetlené a to všetko nie je spôsob, akým prežívam život.“
„Mám pocit, že na fotke by mala byť časť skutočnej osoby, takže to nemôže byť iba kompozícia. Niečo nastavím, ale v rámci nastavenia nechávam ľudí voľných. Vždy je niekde naturalizmus, ale v rámci mojich hraníc. Fotím zvyčajne v 60. alebo 30. sekunde, takže v zábere už dochádza k prirodzenému pohybu. A fotím ručne, takže som otvorený všetkým možným drobným ľudským zlyhaniam, pretože sa mi nepáči úplná dokonalosť.“
„Dochádza k preťaženiu obrazmi, takže v dnešnej dobe je naozaj ťažké dostať do fotografie posolstvo. A s čímkoľvek sa dá manipulovať, takže ideál kamery, ktorá hovorí pravdu, je tiež preč. Keby som bol dnes mladý, nie som si istý, či by som si vybral rovnakú kariéru. Pravdepodobne by som bol namiesto toho maliarom.”
Ian Curtis, autor: Anton Corbijn
: CONTROL
„Všetky ponuky na film som odmietal, až kým sa neobjavil príbeh o Ianovi Curtisovi. Bol spevákom skupiny Joy Division, kvôli ktorej som sa presťahoval do Anglicka, aby som bol bližšie k ich hudbe, a myslel som si, že ak niekedy nakrútim film, možno je to práve tento, pretože moje emocionálne spojenie s témou môže prevýšiť technické schopnosti dobrých režisérov, ktorí nemajú emocionálny vzťah k príbehu.”
„Nakrútil som video U2 Electrical Storm so Samanthou Morton, ktorá je skvelá herečka. Videosa jej páčilo a povedala, že ak niekedy budem nakrúcať film a budem potrebovať herečku, nech jej zavolám. Takže bola prvá, ktorej som volal. Keď povedala áno, všetci ostatní sa pridali.”
„Musel som predať svoj dom. Myslel som, že dostanem peniaze späť, ale nevyšlo to. Nemal som agenta, tak som vzal tú najhoršiu zmluvu, akú si viete predstaviť. Veľa ľudí na tom filme zarobilo, ale ja nie. Takže to bola lekcia.”
: film
„Už som si zvykol nepozerať sa príliš do budúcnosti; najlepšie je, keď môžeš začať každý deň odznova. V súčasnosti sa plne sústredím na film. Vyžaduje si to vyvrcholenie všetkých umeleckých schopností: fotografia ako kompozícia, umelecká réžia, dizajn…”