Výstava VÝLUKA/DETOUR ako deviácia z normy

 

Združenie Vox Loci už niekoľko rokov pripravuje v rôznych opustených budovách v Bratislave skupinové výstavy, pri ktorých samotné miesto participuje na vytváraní koncepcie výstavy. Najnovšia výstava VÝLUKA/DETOUR má menej urbexový ráz, ale rovnako zaujímavo pracuje s geniom loci historických priestorov bývalej Konskej železnice.

 

Združenie Vox Loci vzniklo v roku 2023 po, dnes už legendárnej, výstave Rozptyl v chátrajúcom dome na Karpatskej ulici v Bratislave, kde sa stretlo 155 autorov z takmer všetkých kontinentov.

„Po výstave Rozptyl, ktorá bola masovou kulmináciou našej DIY snahy, sme si povedali, že už tomu bude treba dať aj nejakú oficiálnu podobu, a tak sme s Lukášom Sobotom a Kristínou Majvitorovou založili združenie Vox Loci,” spomína Hugo Raýman.  „Vox Loci vzniklo kumulatívne v priebehu niekoľkých rokov. Každý z nás má trošku iný príbeh, ako sme sa dostali k organizovaniu výstav v opustených budovách a negalerijných priestoroch. U mňa tomu predchádzalo niekoľko urbexových výstav, napríklad Zlievareň, na Somolického ulici bolo niekoľko výstav, ktoré sme zorganizovali spolu s Richardom Hronským. Mnohí sme sa stretli ešte na výstave v sirotinci, ktorá sa organizovala v Modre.”

Prvé výstavy vznikali svojpomocne, situácia sa trochu zlepšila po založení združenia Vox Loci. „Podarilo sa nám získať prostriedky od Nadácie mesta Bratislavy, ktorá nás podporuje už v podstate od začiatku vzniku združenia, za čo sme veľmi vďační. Snažíme sa vyhnúť stavu, aký bol v začiatkoch, kedy sme sa na výstavu finančne skladali spolu s autormi. Radi by sme sa dostali do bodu, aby bolo všetkým jasné, že je to naozaj práca, a že ľudia by mali dostať aspoň symbolický honorár.”

Združenie Vox Loci už druhý rok spolupracuje aj s festivalom  Hradby Samoty, ktorý im v začiatkoch pomáhal rozbehnúť aktivity v Bratislave. V tomto roku nadviazali aj spoluprácu s Artroom Moravany.

 

 

Hlas miesta

„Prvotne to všetko vzišlo z našej autorskej potreby mať priestor, kde môžeme vystavovať, teda nielen sa sťažovať na to, že niečo nie je, ale pokúsiť sa ponúknuť alternatívu,” hovorí Raýman. „Pri prvej výstave na Somolického ulici mal dom natoľko narušenú statiku, že na výstave mohlo byť iba 20 ľudí a museli mať helmy. Priestory sme vyhľadávali v katastri a na Ventúrsku ulicu do nepoužívaného Mestského domu účastníkov odboja sme sa napríklad vrátili práve preto, že padol kataster, a tak sme neboli, ako pred tým, schopní vyhliadnuť si dom a potom zisťovať, kto ho vlastní. Po tých rokoch sa stáva, že nás už kontaktujú priamo samosprávy s ponukou priestoru, kde by boli radi, aby sa niečo zorganizovalo.”

Priestor teda vždy definuje výstavu, jej tému. „Pri Rozptyle rozptylovosť vychádzala z toho, že sme mali nápad, aby na každej stene bol jeden autor. Spočítali sme steny a uvažovali nad tým, čo všetko vieme ešte chápať ako stenu, zisťovali koľko autorov potrebujeme a kam ich vieme pridať,” vysvetľuje Hugo Raýman. „Výstava Pohroma – základné bezpečnostné opatrenia v ruinách na Ventúrskej nadviazala na výstavu Miesto toho, nazvanú podľa toho, že priestor v nás vyvolal otázku, čo by tu mohlo byť miesto toho. Názov Pohroma odkazoval už skôr na nás, pretože sme pred tým organizovali aj Hradby Samoty a boli sme už naozaj unavení. Keď  sme sa na Ventúrsku vrátili, už sme vedeli, čo od priestoru môžeme očakávať, mohli sme sa s ním vyhrať a zároveň urobiť výstavu jednotnejšou.”

 

 

Aktuálna výstava Výluka/Detour je inštalovaná v priestoroch zrekonštruovanej bývalej Konskej železnice na Krížnej ulici, ktoré dávajú výstave opäť  inú atmosféru. Pôvodne sa kolektív Vox Loci zaujímal o železničnú filiálku za Trnavským mýtom, ale okolnosti ich napokon priviedli do bývalej Konskej železnice, kam pôvodný koncept dobre zapadol.

„Výhodou tohto priestoru je, že sú tu zavedené energetické siete, čo nám ušetrilo niekoľko mesiacov, pretože vybaviť dočasný elektrický odber od Západoslovenskej energetickej spoločnosti obvykle trvá trištvrte roka. A vodu... tak tú sme sa nikdy ani nepokúšali priviesť,” smeje sa Hugo Raýman.

„Učili sme sa tento rok pracovať s čistejšími priestormi, takže pre nás nebolo výzvou postaviť výstavu, ale postaviť ju s obmedzeniami daného priestoru, bez toho, aby sme poškodili steny. Bojovali sme s tým, že priestor je už na pomedzí čistého galerijného a urbexového priestoru, na aký sme boli zvyknutí. Takže sme sa to snažili vždy posunúť jedným alebo druhým smerom. Nevýhoda je v tom, že nemôžeme autorom ponúknuť úplnú voľnosť pri site-specific inštaláciách, pretože sa snažíme rešpektovať priestor a nezasahovať do neho. To znamená, že nemôžeme dať autorom tri miestnosti, kde si môžu robiť čo chcú, napr. ich vymaľovať. Výluka tak tematicky pre nás znamená aj odklon od výstav, ktoré sme doteraz robili. Zároveň je to pre nás výluka aj v tom, že je tu menej autorov. Téma výluky pekne pracuje aj s myšlienkou liminal space a vybočenia z tradičnej normy smerom k pozitívnej deviácii. My výluku chápeme ako deviáciu z normy, alebo ako detour – odbočku. Baví ma to aj v kontexte  zastaralosti, sme v priestoroch bývalej Konskej železnice, ktorá postupom času stratila úplne svoj význam. A pri rýchlosti, akou sa rozvíja súčasná generatívna AI – je to ďalší kôň, ktorý tu už ostane natrvalo?”

Názov ani téma neboli myslené politicky, ale doba výstavu z časti naplnila aj týmto významom.  „Situácia na Fonde na podporu umenia nebola v dobe, kedy sme vymýšľali koncept, ešte vôbec taká kritická a teraz to do daného stavu tematicky sadlo.”

 

 

Železo aj porcelán

Výstava ponúka celé spektrum materiálov a médií, od kamenných sôch, z ktorých jedna musela zostať na prízemí, keďže váži vyššie 200 kíl, cez objekty z porcelánu, súčasný design, intermediálne inštalácie, projekcie až po fotografické dielo Dušana Kochola.

„Pre mňa je napr. veľmi silné dielo Roberty Andráškovej, stožiar ktorý je na prvom poschodí a ladí s témou výluky tým, že ide o spadnutý elektrický stožiar a ten naozaj spôsobil pri páde výluku elektrického prúdu. Obdivujem aj to, že bola schopná ho spracovať a transportovať, neviem si predstaviť, aké náročné bolo pracovať s ním kým bol vcelku,”  hovorí Hugo Raýman pri prechádzaní výstavou. „Zaujímavé sú aj konské inštalácie od Eleny De Dominici. Odliatky detských hračiek, ktoré menia význam postupným zalievaním, komunikujú s témou výluky, druhá jej inštalácia, veľká socha, je efemérny kôň, ktorý podľa mňa výborne komunikuje s priestorom konskej železnice.

Filip Streďanský má výborné intermediálne dielo, mapu Veľkej Moravy, ktorá je zároveň mapou Skyrimu i mapou Slovenska. Filip postmoderne pracuje s témami, ktoré mladšie generácie preberajú teraz na TikToku. Ako stredoškolský učiteľ je s nimi v kontakte a priznám sa, že niektoré jeho referencie už aj mne uchádzajú.

Oksana Sadovenko pracuje s tematikou holubov už dlhé roky. Kedysi spoločenský aj potrebný vták je v súčasnosti vnímaný skôr ako škodná, a Oksana sa snaží komunikovať, že sú to tiež živé tvory, ktoré iba hľadajú priestor pre seba.”

Na výstave je aj niekoľko interaktívnych diel, ako bicie Petra Tokoša, na ktoré si môžu návštevníci zahrať, je tu i možnosť vyskúšať si magnetické kreslenie v rámci interaktívneho diela Michala Laurinca a  Anna Ulahelová vytvorila interaktívne dotazníky.

Najstarším vystavujúcim je tento rok Jaroslav Beliš, ktorý pripravil inštaláciu z raketových hlavíc v podkrovi na druhom poschodí. „Sú to asambláže z peria, pohrebných kahancov a rôznych nájdených materiálov, ktoré sa kriticky stavajú k súčasnej militantnej nálade. Beliš sa dlhodobo venuje land artu na Devínskej kobyle, ktorá je bývalou raketovou základňou, takže si myslím, že téma delostrelectva mu trošku zostala,”  hovorí Raýman.

 

 

Ema Winter-Kočnerová vystavuje svoju poslednú prácu s názvom Botanical Insanity. „Je to inštalácia porcelánových štylizovaných mäsožravých rastlín. Vo svojej tvorbe sa zameriavam na ľudskú sexualitu, ako vplýva na psychiku a naopak. Kvety sa odvíjajú od mojej predošlej kolekcie, série porcelánových erotických hračiek, ktoré boli inšpirované rôznymi traumami a sú prispôsobené na to, aby ľuďom pomáhali lepšie komunikovať svoje hranice,”  vysvetľuje autorka. „Vystavené dielo vzniklo v apríli na rezidencii v Prahe. Chcela som sa skôr zamerať na psychologický a mentálny efekt  ľudskej sexuality a rôznych pocitov, ktorými si človek prechádza v tých najintenzívnejších momentoch. A preto som si zvolila mäsožravky ako inšpiráciu, lebo zachytávajú určitú dravosť, temnotu. Človek nikdy nevie, kedy zaklapnú a prepadne sa do niečoho, z čoho už v podstate niet cesty späť. Vo svojej tovorbe sa snažím pracovať aj s tým, ako sú neustále témy ľudskej sexuality tabuizované, ako sa o tom mlčí, ako koluje veľmi veľa nesprávnych názorov, prípadne ľudia úplne nevedia, čo si o určitých veciach, ako napríklad BDSM, myslieť. Je zaužívané, že je to niečo zlé, niečo, čím si ľudia škodia, takže sa snažím vo svojej tvorbe pracovať aj s určitou osvetou.”

Ema  sa téme venuje už od prvého ročníku na UMPRUM, kedy vytvárala erotické vázy inšpirované slovenskou majolikou, ktoré reagovali na náboženské tabu. „Je to téma, ktorá sa podľa mňa musí riešiť, pretože ovplyvňuje životy každého z nás a tvárime sa, že to neexistuje alebo je to niečo zlé. Ja sa napríklad rozprávam s mojou mamou, ktorá sa narodila v roku 1969 a vysvetľujem jej, že ľudia majú v sexualite omnoho širší záber, že je to obrovské spektrum.”

A prečo porcelán? „Na porcelán som sa začala zameriavať keď som nastúpila na UMPRUM, tam sme mali super dielne, na strednej škole na to až také dobré podmienky neboli. Porcelán je určitý technologický challenge, baví ma, že má vlastnú hlavu a tak ho beriem skôr ako kolegu a zisťujem kam ma to dostane, a či skôr povolí ten porcelán, alebo moje nervy. Baví ma aj čistota materiálu a zároveň sa to odvíjalo aj od spomínanej kolekcie erotických hračiek, porcelán je body safe a dá sa dobre čistiť. Mám rada akýkoľvek typ hliny, rada by som začala pracovať aj s inými materiálmi, ale s keramikou pracujem od desiatich rokov, takže je to niečo, čo sa ma drží už dlho a porcelán bol pre mňa od malička vždy najväčší challenge, inak sa s ním robí, inak sa správa a keď už to človek vie, tak skúša posúvať hranice samotného materiálu.”

 

 

Divadlo, film aj diskusia

Výstavu Výluka/Detour doplnia dve kinopremietania študentských filmov z VŠMU a FAMU aj jedno divadelné predstavenie. „Divadlo je nápad, s ktorým sme prišli minulý rok, chceli sme prepojiť komunity a školy, pretože my ako študenti VŠVU a VŠMU neprichádzame do kontaktu tak ako by sme mohli a netvoríme spolu,” hovorí Dorota Malichová. „Pripravuje sa site-specific inscenácia, ktorá pracuje na princípoch imerzívneho divadla. Tvorcovia si pozrú výstavu, samozrejme nič nebudú presúvať, ničoho sa dotýkať, ale zapoja vystavené diela do svojej hry a integrujú divákov. Inscenáciu pripravujú režisérka Veronika Gaislová a dramaturg Boris Barina.”

Termín predstavenia bude ešte zverejnený, rovnako ako dátum plánovanej diskusie, ktorá bude živou verziou bývalej rozhlasovej relácie Triaška & Čejka_FM.

 

Vstup stále na vlastné riziko

Aj keď priestory bývalej Konskej železnice sú zrekonštruované, budova má isté problémové časti. „Napriek tomu, že budova vyzerá bezpečne a čisto, dôvod, prečo ju môžeme takto využívať je strmé schodisko, kvôli ktorému tu nemôžu byť napr. kancelárie a pamiatkový úrad zakázal postaviť v budove výťah,”  vysvetľuje Hugo Raýman. „To vytvorilo priestor pre nás, ale diváci sa musia pripraviť na to, že budú podpisovať vstup na vlastné riziko, aj keď jediná nebezpečná vec je tu naozaj iba to strmé schodisko.”

 

VÝLUKA/DETOUR v historických priestoroch bývalej Konskej železnice na Krížnej 33 v Bratislave potrvá do 4. októbra 2026 a je otvorená po celý týždeň okrem pondelka.

Vystavujú: Anna Ulahelová, Daniel Belmenen, Daniela Bődová, Dušan Kochol, Elena De Dominici, Emma Kočnerová, Eva Vaňová, Filip Streďanský, Hannah Maria Clancy, Jakub Ružinský, Jaroslav Beliš, Katarína Šotterová, Laura Knížová, Matej Murín, Metalové Micettky, Mia Polášková, Michal Laurinc, Miloš Hronec, Mišo Revo, Oksana Sadovenko, Peter Tokoš, Roberta Andrášková, Tereza Antolová, Tomáš Červenka, Tomáš Ivančo