Výstava s DNA myšlienok slobody, individuality a vízie z budúcnosti

 

Ludwig Múzeum v Budapešti  predstavuje na výstave In the End There Will Be No End | Nakoniec nebude konca výber diel prevažne slovenských neoavantgardných a súčasných vizuálnych umelcov a umelkýň v medzigeneračnom dialógu, ktorý v kurátorskej koncepcii Kataríny Bajcurovej a Lucie Gregorovej Stach cez široké spektrum médií skúma a konfrontuje umelecké diela a výpovede v časovom rozpätí od polovice 60. rokov 20. storočia po súčasnosť.

 

 

Diela na výstave pochádzajú zo zbierky Art Fond Collection, jej zakladateľom a súčasným majiteľom je Andrej Zaťko. Zbierka budovaná za pomoci kurátorov dala možnosť zostaviť generačne, médiami a témami bohatú výstavu zaujímavú aj v stredoeurópskom kontexte. „Kurátori mali otvorené možnosti navrhovať diela, ale na druhej strane tu je istý nedostatok a paradox vzniku tejto zbierky,”  hovorí Katarína Bajcurová. „Zbierka začala vznikať iba pred cca pätnástimi rokmi a kľúčové diela mnohých umelcov zo 60. rokov už boli v galerijných a súkromných zbierkach, alebo v zahraničí, čiže rozsah možností bol mierne zúžený. Ale napriek tomu si myslím, že sa do zbierky podarilo dostať naozaj jedinečné diela, čiže generácia 60. rokov je tam veľmi dobre zastúpená. Filantropia a mecenášstvo majú význam v každej dobe. A hlavne dnes.” Luciu Gregorovú Stach teší na zbierke Art Fond Collection záujem o súčasné umelkyne, ako je Emília Rigová alebo Ivana Šáteková a ďalšie. „Zberateľstvo je veľmi dôležitou súčasťou ekológie umeleckých scén a je to niečo veľmi zdravé a pre umelcov aj veľmi dôležité.” Art Fond Collection tak neobsahuje iba „majsterštyky”, ale zahŕňa i diela, ktoré môžu v neskoršom bádaní vyplniť chýbajúce biele miesta v inak známej tvorbe toho ktorého umelca. „Má svoj význam, že v zbierkach sa ocitajú rôzne diela z rôznych období a niekedy až čas ukáže aktuálnosť diel, ktoré nie sú možno vo svojej dobe top, ale dozrejú svojím významom. Rôznorodosť zbierok je ich kvalitou. Každá z nich je mikrokozmom a asi by sme ani nechceli mať nejaké univerzálne pravidlá pre jednotlivé zbierky, kde by každý mal iba známe diela kunsthistoricky overených a ľahko poznateľných autorov a autoriek. Takto sa vlastne vytvára určitý depozitár objektov, ale aj ideí, ktoré dokážu svoju kvalitu v čase,” hovorí Lucia Gregorová Stach. „A je veľmi dôležité, že výstava je mediálne bohatá, nie sú to iba maľby a sochy, ktoré väčšinou nájdeme v súkromných zbierkach, ale sú v nej aj objekty, koncepty, videoinštalácie, svetelné inštalácie, dokonca akcia, dve jedinečné performancie sme mali aj na vernisáži výstavy. Rozmer živého umenia, ktoré je dynamické podáva aj inú správu o spoločnosti než diela, ktoré sprostredkovávajú hodnoty, uložené v depozitári, takže oblasť ich vplyvu siaha niekam poza hmotnú skutočnosť. To je pre mňa na tejto výstave veľmi dôležité.”

 

 

...medzi neoavantgardou, konceptuálnym a súčasným umením

Zbierka Art Fond Collection sa už pred niekoľkými rokmi predstavila na výstave v Galérii mesta Bratislavy. Prvou myšlienkou kurátorky Kataríny Bajcurovej bolo preto odlíšiť sa od „Odvtedy prešiel istý čas, zbierka sa rozrástla, pribudli noví autori a napadlo mi, že by sme mohli staršiu generáciu umelcov neoavangardy, čo je základ zbierky, skonfrontovať s mladými umelcami.”  Spoločnou platformou, na ktorej sa diela prepájajú, je konceptuálne a neokonceptuálne myslenie, dôležitý je tiež kritický diskurz a jasné spoločenské postoje. „Rada hovorím, že súkromná zbierka je vždy mapou istého teritória, ktorá je výberovým záznamom. Keď si tú myšlienku abstrahujeme, tak výstava zo zbierky je už mapou tej mapy, ktorá  aj keď v tomto prípade pokrýva pomerne veľkú časť slovenského umenia od 60. rokov,je výberovým pohľadom. Samotná zbierka je orientovaná od začiatku na neoavangardu. Boli to rôzne tendencie, ktoré sa od 60. rokov vracali najmä k ideám slobody a individuálneho vyjadrenia. Dá sa povedať, že neoavangardy po celom svete niesli ideály práve týchto hodnôt, ktoré sa dnes aktualizujú. Výpovede súčasníkov alebo úplne mladých umelcov a umelkýň prírodzene vytvorili taký rámec, ktorý má aj DNA pôvodne avantgardných a neoavangardných myšlienok slobody, individuality a vízie budúcnosti, čo sú pre spoločmosť veľmi vzácne kvality,” zdôrazňuje Lucia Gregorová Stach.

 

 

...neoficiálna výtvarná scéna a zachovanie kontinuity

Počas normalizačných rokov bola v rámci umenia najaktívnejšia a najvýraznejšia práve výtvarná scéna, čím sa uchovala tak veľmi dôležitá kontinuita. „My máme historické skúsenosti so strácaním slobody alebo vôbec kontroly nad tým, kam sa spoločnosť uberá, a preto je veľmi dôležité, že vizuálne umenie podáva správu. Umelecké diela zostávajú ako živí svedkovia, ktorí s nami aj dnes komunikujú,”  konštatuje Lucia Gregorová Stach. „Na výstave máme tie najvýznamnejšie osobnosti slovenskej neoavangardy, sú tam umelci z generácie, ktorá v 60. rokoch ešte zažila veľký úspech v Európe ako napríklad Jozef Jankovič, Milan Dobeš, Karel Malich, Alex Mlynárčik, potom sú tam umelci, ktorí nastúpili na scénu začiatkom 70. rokov a spolu so staršou generáciou sa odrazu dostávajú na takzvanú neoficiálnu scénu, je im zakázané vystavovať, ale ich tvorba pokračovala, tvorba vizuálneho umenia sa naozaj nerobí do zásuvky. V ťažkých normalizačných rokoch za totality si dokázali zachovať pocit vnútornej slobody a ten do tvorby aj dostali,"  zdôrazňuje Katarína Bajcurová a pripomína, „v 70. rokoch vznikajú vynikajúce diela Júliusa Kollera aj Stana Filka, ktorý potom následne emigroval do Ameriky, máme Michala Kerna, Rudolfa Sikoru, Dezidera Tótha alebo Monogramistu TD a iných.”  Lucia Gregorová Stach ju dopĺňa: „Mnohí priekopníci neoavantgardy zostali aktuálni a mladí a ich tvorba nezostala zamrznutá, nepetrifikovala nejaké ideály tej doby keď vznikali ich rané diela. Napríklad u Jany Želibskej vidíme, že vstupovala do umenia v 70. rokoch experimentmi s fotografiou a umením v krajine potom ako bola v 60. rokoch viac spätá možno skôr s pop-artovými alebo novorealistickými realizáciami. Bola tiež jednou z prvých video umelkýň a vlastne ju máme zachytenú aj na výstave vo viacerých polohách zo štyroch dekád jej tvorby. Okrem toho ako žena je nositeľkou agendy slobody, týkajúcej sa tela a rodu, čo je aj výnimočné v jej generácii aj dnes veľmi dôležité.” Výstava tak umožňuje u niektorých umelcov sledovať ich vývoj a premeny v rámci tvorby až po súčasnosť, v zbierke je veľmi dobre zastúpená tvorba Rudolfa Sikoru, naopak, ako spomína Katarína Bajcurová, u niektorých už takáto možnosť nebola, ako napríklad pri Júliusovi Kollerovi, od ktorého je na výstave iba jeden segment z jeho tvorby. „Jeho tvorba je rozchytaná po súkromných zbierkach. Pri niektorých autoroch už musíte pracovať s tým, čo máte. Ale napríklad krásne sú tam zastúpené Jankovičove objekty zo 60. rokov. To sú absolútne vzácne galerijné kusy.”

 

 

...v dialógu aj konfrontácii

Výstava nerozpráva lineárny historický príbeh. „Sú to skôr také konštelácie v priestore, kde aj zámerne diela mladších autorov komunikujú s tými, ktoré vznikli skôr a je to dôležité pre medzinárodný kontext, aby sme sa nestali väzňami rozprávania nášho vlastného príbehu, pretože to zahraničné publikum sa pozerá na jednotlivé exponáty a potrebuje ich interpretovať aj na základe svojich vlastných skúseností, vnímať ich univerzálnu kvalitu. Historické naratívy chápeme skôr ako sedimenty času, z ktorých výstava ponúka aktuálne manifestácie ako sondy do jeho vrstiev,”  hovorí Lucia Gregorová Stach a Katarína Bajcurová upresňuje: „Diela sa reťazia vizuálne aj významovo a my sme chceli zdôrazniť vzťahy medzi nimi. Priestor má 10 sál a každá je koncipovaná inak, každá má svoju ideu alebo svoju metaforu, v každej sále je človek v inej atmosfére. Niekde je ten dojem ťažší, diela sú hustejšie, a potom je prázdno alebo ticho, zase trochu vizuálneho ,hluku'. Snažili sme sa dodržať rytmus, aby sa divák nenudil a v každej sále ho čakal aj nový vizuálny zážitok. Nesnažili sme sa držať zavedených skupín alebo nejakých časových úsekov, hoci na niektorých miestach sme naschvál trošku akoby odcitovali nejaké umelecké partnerstvá, ktoré sa už veľmi úspešne vyskytli na scéne (na výstave 60/90). Medzigeneračne vzájomne sa obohacujúci vzťah je na výstave napríklad medzi Denisou Lehockou a Máriou Bartuszovou, alebo podobný vzťah je i medzi Romanom Ondakom a Júliusom Kollerom. V iných prípadoch sme sa trochu pustili do vytvorenia fiktívnych nových dialógov alebo polylógov. A naopak niekde ako keby diela na sebe aj ,parazitovali'”.

 

 

... nakoniec nebude konca

Vernisáž výstavy, ktorej súčasťou boli performancie Romana Ondaka, Štefana Papča a Emílie Rigovej/Bari Raklori, bola 23. apríla 2026, teda v dobe, kedy Maďarsko a Budapešť intenzívne žili voľbami. „Ja za seba musím povedať, že to bola mimoriadne silná emócia,”  spomína Katarína Bajcurová. „Dokonca za mnou prišlo niekoľko ľudí, ktorí mi povedali, že som ich rozplakala. Pocit slobody v spoločnosti bol naoźaj intenzívny. Predstavte si, že tam prídete so svojím, možno dielčím problémom a tiež sa ozvete, a zrazu všetci cítite, že tvorivosť, tá nekonečná kreativita, pokračuje, že potreba slobody a etickej zodpovednosti umelca sú aktuálne stále. A teraz sa stali ešte aktuálnejšími.”  Výstava vznikla aj v spolupráci so Slovenskou akadémiou vied, kde obe kurátorky pôsobia v Centre vied o umení po odchode zo SNG. Lucia Gregorová Stach v tomto kontexte pripomína vtedy plánované medzinárodné spolupráce SNG, napr. aj s Ludwigovým múzeom (výstava spojená s Máriou Bartuszovou a ďalšími umelkyňami medzinárodného významu), či minuloročnú kurátorskú prácu na rozsiahlej výstave Truth, in Reality, has Never been Ours/Pravda v skutočnosti nikdy nebola naša v nemeckom Kunstmuseum Bochum, ktorá mala pôvodne tento rok prísť aj do Slovenskej národnej galérie v inej iterácii. „Symbolický názov budapeštianskej výstavy In the End There Will Be No End | Nakoniec nebude konca, čo je veta z inštalácie Kristiána Németha, ktorou sa začína výstava, hovorí o tom, že tvorba sa nedá ani zastaviť, že je to kolobeh a neustále sa obnovuje. Nikto nás neumlčí, kultúru ani umenie nikto nezastaví, nikto umelcom ani kurátorom nezakáže tvoriť.”