Španielsky dokumentárny fotograf Txema Salvans chodí každú nedeľu napoludnie na to isté miesto a fotí si ľudí na parkovisku pri zatvorenom supermarkete. „Neverím v šťastie, ale v hľadanie určitej rovnováhy v každodennom živote,” hovorí. Prvý júnový víkend bol na otvorení druhého ročníka festivalu PARADAJS PHOTO FEST v Banskej Štiavnici. Jeho výstava Perfect Days je prístupná do 15. júla 2025 v kultúrno-turistickom centre Hájovňa.
Na Slovensko prichádzate po prvý raz s dokumentárnym fotografickým projektom Perfect Day. Možno táto otázka bude znieť ako klišé, ale zaujíma ma, ako by vyzeral váš dokonalý deň? Zažívate ho v bežnom živote?
Dokonalý deň treba vnímať v kontexte. V mojom prípade by musel zahŕňať prácu, ktorá ma baví a napĺňa, pomáha mi zabezpečiť rodinu a udržiavať emocionálnu rovnováhu. Zároveň by som chcel svoj voľný čas využívať inteligentne, aby som rástol ako osobnosť, nie len bezmyšlienkovite oddychoval. Nezáležalo by však na konkrétnej činnosti. V podstate by sa dokonalý deň dal prirovnať k životu, ktorý má zmysel. Osobne neverím v šťastie, ale v hľadanie určitej rovnováhy v každodennom živote. Zmyslom života je jednoducho viac života. Nielen v zmysle reprodukcie, ale v zmysle pokračovania existencie.
Po strednej škole ste ale išli študovať biológiu. Kedy ste sa začali zaujímať o fotografiu? Ako sa tento záujem postupne vyvíjal, až kým sa nestal vašou profesiou?
Áno, príroda a zvieratá ma fascinovali od malička. Bavili ma dinosaury, sledoval som diela Darwina, amerického astrobiológa Carla Sagana, či anglického zoológa Desmonda Morrisa, to boli moji idoli. Preto som išiel študovať biológiu, no štúdium som napokon nedokončil, lebo som dostal štipendium a odišiel som študovať fotku do New Yorku. Ďalší štipendijný pobyt som získal v rámci talianskeho rezidenčného projektu La Fábrica, ktorý viedol Oliviero Toscani. Tam som strávil asi šesť mesiacov. Práve po týchto skúsenostiach som sa definitívne rozhodol, že sa budem venovať fotografii naplno. Napriek tomu ma biológia doteraz ovplyvňuje. Môj pohľad na svet a takisto literatúra, ktorú čítam, vychádzajú buď z etológie, teda vednej disciplíny, ktorá sa zaoberá štúdiom správania zvierat v ich prirodzenom prostredí, alebo z biochémie. Námety čerpám z populárno náučnej literatúry a tá mi aj pomáha usporiadať si myšlienky. Aktuálne pracujem bez zadania, venujem sa vlastným autorským projektom, pretože ich chcem robiť. Je to potreba, ale zároveň aj utrpenie, keďže je niekedy nuda fotiť miesta ako čerpacie stanice alebo odpočívadlá.
Venujete sa dokumentárnej fotografii, ale vidíme v nej aj váš nezameniteľný autorský pohľad. Aké miesto má subjektivita vo vašej tvorbe?
Moja fotografia je čisto dokumentárna – jednoducho fotím to, čo ma zaujme. V umení ma pritom objektívnosť vôbec nezaujíma, skôr ma láka zaujímavá subjektivita. Pracujem s už existujúcimi priestormi, no je na mne, kam umiestnim fotoaparát a v ktorom momente zastavím čas. Pripomína mi to prácu genetika, ktorý si vyberá sekvencie DNA, aby z nich niečo vytvoril. Aj ja si vyberám tie fragmenty, ktoré ma zaujímajú natoľko, aby som ich potom mohol použiť na zostavenie knihy alebo výstavy. Okrem toho fotím výhradne na území, ktoré poznám, teda na Pyrenejskom polostrove. Potrebujem tomu, čo fotím, rozumieť na emocionálnej a kultúrnej úrovni, vedieť čítať medzi riadkami. V Španielsku je veľa miest, ktoré ma zaujímajú a kde viem, že mám scenériu, ktorá mi poslúži, hoci som ešte nenašiel dokonalú fotografiu, preto ich opakovane navštevujem.
Vo svojom projekte Perfect Day fotografujete stredomorské prostredie bez mora, a zatvorený supermarket Je to istá forma irónie alebo sa snažíte ukázať niečo iné, než očakávame?
Áno, je to irónia. Dokonca aj pieseň Perfect Day od Lou Reeda, ktorú používam ako hudobný podklad k projektu, je ironická. Oblasť Stredozemného mora zvyčajne evokuje niečo pozitívne až priam romantické. Ja sa, naopak, snažím ukázať, v akom zlom stave sa kvôli politikom, developerom a ich špekuláciám momentálne nachádza. Sú tam obrovské architektonické prešľapy, zlé ekonomické rozhodnutia a fotografie ukazujú skrytú katastrofu. Fotím ľudí, ktorí sa zdanlivo prispôsobili tejto tragédii a chodia sa do tohto prostredia opaľovať. Tieto miesta sú síce blízko mora, no ja ich fotím smerom do vnútrozemia, nikdy nie more, otočím sa mu totiž chrbtom. Rovnako tak fotím Carrefour, keď je zatvorený. Chodím tam každý nedeľu napoludnie. Zaujíma ma, čo sa deje na parkovisku, keď je supermarket zatvorený. Fascinuje ma, že ľudia namiesto zelene idú na betónové plochy supermarketov. Veľa to vypovedá o ľudskej podstate.
Ako ju v rámci tohto projektu vnímate? Čo ste sa o nás ľuďoch vďaka tomu dozvedeli?
Vyzdvihol by som našu emocionálnu a fyzickú odolnosť alebo schopnosť zotaviť sa. Ľudský druh sa dokáže prispôsobiť vlastnej tragédii, žiadny iný tvor nie je schopný trpieť viac ako my. A tam, kde to už nedokážeme, prichádza na pomoc farmaceutický priemysel. Neustále sa prepadáme do smútku alebo úzkosti, pretože nie sme stvorení pre tento umelý život, ktorý sme si vytvorili. Napriek tomu sme sa mu prispôsobili vďaka našej nekonečnej odolnosti a neustále bojujeme o udržanie tejto rovnováhy a zmyslu toho, čo robíme. Výstava okrem fotografií obsahuje niekoľko mojich zamyslení vo forme sprievodných viet, ktoré pomáhajú pochopiť dekonštrukciu „dokonalého dňa“. Hoci sa moje fotografie zameriavajú na kontext a niekedy používam tvrdé svetlo na podčiarknutie dystopického prostredia, kompozícia hľadá poriadok, ktorý ich robí príťažlivými. Dúfam, že slovenské publikum sa k mojej tvorbe priblíži s otvorenou mysľou. Želám si, aby sa vplyvom fotografií diváci zamysleli nad svojim vzťahom k voľnému času, prostrediu a k životu, a aby si všimli komplexnosť a odolnosť, ktorá nás obklopuje.
Ako vyzerá vaša práca v teréne?
Môj spôsob práce je dosť špecifický. Jazdím v dodávke a keď ma niečo zaujme, zastavím, oblečiem si reflexnú vestu, vyleziem na strechu auta a odtiaľ fotím. Okoloidúci ma jasne vidia, nepýtam si od nich povolenie, inak by snímka stratila svoju autenticitu. Zaujíma ma skôr kontext, nie fyzické črty jednotlivcov. Keďže často používam stredoformátový fotoaparát, ktorý vyžaduje čas na zaostrenie a stlačenie spúšte, moje fotografie nezachytávajú rýchle akčné momenty, ale skôr situácie čakania alebo pozastaveného času.
Ako sa vám darí zachytiť moment čakania?
Zameriavam sa na scény, kde ľudia alebo objekty čakajú. Je to charakteristický znak mojej práce, viditeľný vo všetkých mojich projektoch. Napríklad v sérii o prostitúcii s názvom Waiting Game 1 som sa sústredil výhradne na kontext, aby som nezobrazoval tváre žien. Bolo pre mňa dôležité chrániť ich identitu. Fotil som ich tak, aby splynuli s okolitou krajinou. Navyše som používal to najhoršie denné svetlo, aby som predišiel akejkoľvek romantizácii či skresleniu. V druhej časti projektu som sa zameral na rybárov, v tretej na psov v opustených domoch. Vybral som si tri veľmi odlišné typy čakania, ktoré zdieľajú rovnaké miesta.
To si vyžaduje veľkú disciplínu a veľmi špecifickú organizáciu práce, však?
Áno, na tieto projekty mám rezervovaný čas v kalendári, ktorý trvá od Veľkej noci do konca júna. Je to moje najintenzívnejšie pracovné obdobie. Počasie je vtedy ideálne - nie je príliš chladno ani príliš horúco, vtedy sa bežní ľudia radi vystavujú slnku. Po júni, s príchodom horúčav, sa dynamika mení a ľudia už netrávia toľko času na týchto miestach. Aj keď sa mi niekedy nechce, robím to z disciplíny, s vedomím, že to v lete končí. Moja rodina je na tento každoročný rituál už zvyknutá a toleruje mi to.
*Txema Salvans (1971) je španielsky fotograf so sídlom v Barcelone. Špecializuje sa na tvorbu dokumentárnych fotografických sérií o Španielsku a španieloch. Spolupracuje s časopismi ako El País Semanal, Magazine de La Vanguardia a Dominical de El Periódico. Jeho prácu ocenili inštitúcie ako Generalitat de Catalunya, PhotoEspaña a Caja de Ahorros del Mediterráneo a okrem iného získal ocenenia od FotoPres, Laus a Actecc. Jeho prácu vybral Publio López Mondéjar do knihy 150 rokov fotografie v Španielsku a do časopisu Matador.
