Malé prázdno plné malého nekonečného vesmíru je názov prvej samostatnej výstavy sochárky Marie Bartuszovej v Českej republike. Výstava je aktuálne inštalovaná v Alšovej juhočeskej galérii v Hluboké nad Vltavou, odkiaľ čoskoro poputuje do Múzea umenia v Olomouci. Kurátorkou výstavy je historička umenia Gabriela Garlatyová, kurátorka Archívu Marie Bartuszovej v Košiciach, ktorá sa skúmaniu a propagácii jej diela dlhodobo venuje a je autorkou výpravnej monografie.
Dielu Marie Bartuszovej sa venujete dlhodobo. V akej fáze je aktuálne váš výskum?
Pre mňa ako historičku umenia je sústredenie sa na hĺbkový výskum jednej témy mimoriadne dôležitý. Môžem povedať, že som si ju cielene hľadala. Poskytuje mi totiž vrstenatý materiál, ktorý z rôznych pozícii a prístupov dopĺňam, prípadne revidujem. Vydanie monografie trvalo dosť dlhé obdobie, myslím si, že to je potrebné. Nenapĺňa ma venovať sa aktualitám, tie totiž nevieme skúmať s odstupom, aj keď je veľmi dôležité robiť aj prvotné aktivity a ich dokumentáciu. Sčasti to realizujem pri výstavách v malej podfinancovanej galérii v regióne, v Rimavskej Sobote a pri vyučovacom procese na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Bartuszová je pre mňa však modelová autorka, ktorá mi umožňuje rozmýšľať o umení v kontextoch, napr. československého umenia druhej polovice 20. storočia, európskeho umenia, zvlášť Strednej Európy, vo vzťahoch Východu a Západu, centra a periférie. Bartuszová je zaujímavým príkladom toho, ako sa je tvorba do spomenutých vzťahov dostala. Na Slovensku ale ani v Čechách nemáme k tomu veľa paralel.
Prináša dlhodobý záujem a odborný výskum stále nové interpretácie jej diel?
Každý výskum a odborný záujem by mal priniesť nové interpretácie. Mojou úlohou je zároveň poskytnúť k nim aj podklady. Interpretácie majú rôzne prístupy, buď metodologické alebo aj intuitívne. Ja si dávam pozor na nadinterpretáciu, dá sa k nej veľmi ľahko skĺznuť. Keď si nie som istá zámerom autorky, pokúsim sa o vytvorenie akejsi retuše prázdneho miesta. Vtedy sa snažím poukázať na analógie, ktoré môžu prázdne miesta rozšíriť a doplniť. Práve tieto retuše budú predmetom revízií v budúcnosti.
Keď pripravujete výstavy v rôznych krajinách, čím jej dielo najviac rezonuje so súčasnosťou? A teda oslovuje ľudí, ktorí ju teraz objavujú?
Myslím si, že Maria Bartuszová predbehla svoju dobu, alebo presnejšie citlivo predznamenala tie témy, ktoré sú nielen univerzálne ale aj aktuálne. Tento prístup vo výskume umenia 20. storočia nie ke tak typický, súvisí to však s mojou orientáciou na súčasné umenie. Čiže na jednej strane som robila výskum tvorby autorky z pohľadu jej doby a zároveň ju vnímam ako súčasnú autorku, najmä z toho dôvodu, že to jej multisenzorická a transgeografická tvorba umožňuje. Nachádza si mnohé dialogické väzby, napríklad súčasné zameranie na prírodu a to, čo za prírodu považujeme, z hľadiska posthumanizmu, klimatickej krízy, ale tiež z hľadiska tendencií umenia po Marii Bartuszovej. Britské sochárstvo od 90.rokov, neokonceptuálne postmoderné umenie, objektová tvorba, ktorá organickú morfológiu používa na aktualizáciu vyjadrenia životných pocitov ako je láska, starostlivosť, choroba, klimatická úzkosť, ale tiež ľudskosť a jej podoby tvoriace mikrobiologické prostredie nášho sveta.
Pýtam sa aj v kontexte toho, že sa často spomína prístupnosť jej diela, ktoré evokuje známe pocity, čím oslovuje široké spektrum ľudí. No súčasne, po odvnímaní toho primárneho, chceme vedieť aj viac, ako presnejšie čítať jej tvorbu, preniknúť viac do hĺbky. Prístupnosť a súčasne tajomstvo - vnímate aj vy túto dvojdomosť jej diela?
Áno, myslím si, že autorka svoju prácu zámerne takto naprogramovala, presnejšie zakódovala. Bola konfrontovaná dianím v oficiálnom umení, správne pochopila, že jedinou možnosťou bude robiť na objednávkach, ktoré neboli ideologické, tie jej poskytli živobytie, ale zároveň pracovné rozšírenie jej vlastnej tvorby, smerom k rozmernejším dielam a sochárskym materiálom ako bronz a kameň, a tiež určenie pre verejný priestor.
Diela mnohých umelkýň sa dnes čítajú ako feministické, i keď neboli vytvárané ako v tomto smere angažované, apelatívne. Dielo Marie Bartuszovej je elemnetárne ženské, erotické, telesné - objavuje sa v reflexii jej tvorby aj tento naratív?
Nie. Označila som jej program ako protofeministický, to znamená predznamenávajúci vývoj. Témy, ktoré otvárala a riešila už také ale sú, materstvo, sexualita, vzťahy, jej tvorba ako jej vlastná, osobná a pod.
Dnes často vidíme výstavy, na ktorých sa prezentujú výlučne iba nákresy, koré si socháry robili, work in progres fázy. Aj archív Bartuszovej obsahuje veľa práve takýchto artefaktov. Bolo by zaujímavé predstaviť aj postupy jej práce?
Čiastočne to urobila monografia, doplní to pripravovaný katalóg pre Alšovu juhočeskú galériu v Hluboké nad Vltavou, kde o kresbách napísala text Frances Morris, bývala riaditeľka Tate Modern, ktorá sa významne zaslúžila o jej výstavu. A na začiatok roka 2026 pripravovaná výstava v Múzeu mesta Olomouc, kde bude kolekcia nevystavených a čiastočne nepublikovaných kresieb.
O Marii Bartuszovej sa hovorí ako o poetke, v jej diele vieme vysledovať jej pocity prázdnoty, vyprázdnenia, narušenia toho, čo malo pred tým dokonalý tvar, ale aj meditatívnosť, snaha zachytiť v soche niečo nehmotné ako je dych, energia - môžeme povedať, že hmota bola pre ňu formou bytia?
Označenie sochárky ako poetky som použila z dôvodu, že výstižne vyjadruje jej založenie. Je to silná autorka, s výraznými a originálnymi metaforami schopnými práve cez poetické významy sprostredkovať univerzálne témy nanovo. Nemá v sebe známky konjunktúry, je autentická. Hmotu používala ako morfologickú a materiálovú štruktúru svojho jazyka.
Silu jej imaginácie vidíme v menších objektoch aj veľkých exteriérových. Zatiaľ čo esenciou je škrupinový reliéf, aj plné, nevyprázdnené tvary v sebe majú rovnakú krehkosť - vôbec nevnímame ich rozmery, váhu....a asi to čo ich prepája je sústredenosť.
V 60. a 70. rokoch pracovala s plným, ťažkým gravidtimulovaným tvarom v približnom rozmere ruky, čím vytvorila určenie diela na dotýkanie, vnímanie hmatom a vnútorným zrakom. V 80. rokoch nastáva prirodzená zmena v technike pneumatického odlievania s absenciou plnosti a života v prospech krehkosti a dočasnosti.
Aktuálne je možné vidieť diela Márie Bartuszovej na výstave Malé prázdno plné malého nekonečného vesmíru v Alšovej juhočeskej galérii, ako ste pracovali s jej priestorom a aký je koncept výstavy?
Táto autorská výstava je výnimočná preto, lebo sme mali možnosť urobiť čiastočné rekonštrukcie jej dvoch autorských výstav v roku 1988, ktoré sa konali v Košiciach a v Prešove. Bartuszová mala počas svojho života 3 autorské výstavy a mojim zámerom bolo v spolupráci s Annou Bartuszovou vychádzať z týchto dvoch dôležitých výstav. Vystava začína záverom jej tvorby, čo ale ovplyvnili priestorové možnosti galérie. Katalóg je už členený chronologicky, vzniká tak zaujímavá retrospektíva v dvoch časoch, tam a späť.
Záujem o tvorbu Marie Bartuszovej neutícha, vyšla výpravná monografia, vy sama ste jej zásadnou propagátorkou. Čo by si ešte dielo a odkaz Marie Bartuszovej zaslúžilo, aby bolo ocenené tak, ako jej náleží?
Veľmi si želám a snažím sa aj pracovať, aby jej dielo bolo vystavované na rôznych typoch výstav doma aj v zahraničí. Tiež by už bolo načase, aby české prostredie jej tvorbu výraznejšie zaregistrovalo po výstave v Tate, napríklad aj samostatnou výstavou v Národnej galérii v Prahe a prípadnou akvizíciou, keďže jej dielo sa v zbierke NG nenachádza. Maria Bartuszová do Prahy, kde sa narodila a študovala, jednoznačne patrí.
*Maria Bartuszová (1936 – 1996) sa narodila v Prahe, kde žila do roku 1961. Študovala na pražskej UMPRUM a impulzy, ktoré tu získala, boli pre jej tvorbu zásadné. Na Slovensko sa presťahovala so svojím manželom, sochárom Jurajom Bartuszom (1933 – 2025), s ktorým sa zoznámili počas štúdií v Prahe. Manželia sa usadili v Košiciach, meste, ktoré sa stalo pre Mariu Bartuszovú novým domovom, kde žila a tvorila až do konca svojho života. Maria Bartuszová citlivo reflektovala vtedajšiu spoločnosť a umenie 60. až 80. rokov 20. storočia. Oblé, organické a biomorfné tvary majú schopnosť osloviť diváka bez slov a následne ponúkajú poetické metamorfózy a myšlienkové interpretácie v motívoch a tvaroch kvapky, zrná, bunky, bubliny, vajcia, hniezda, ale aj kameňa, stromu, vody a snehu. Tieto prvky sú pre ňu aj architektonickými štruktúrami. Zatiaľ čo v dielach zo 60. a 70. rokov prevláda drobná haptická plastika-skladačka plného objemu s rozmermi do ruky, v 80. rokoch 20. storočia tvary a hmoty jej objektov rastú a vytvárajú krehké bioformy, bioštruktúry či biotvary formované prázdnotou, ktoré majú tendenciu. Sú ako tvary života, ktoré síce rastú samy zo seba, ale zároveň sú nepredvídateľné aj konečné. Významnou prezentáciou jej diel boli samostatné výstavy v Tate Modern v Londýne (kurátorka: Juliet Bingham) a v Museum der Moderne v Salzburgu, ktoré prebiehali v rokoch 2022 – 2024. Dielo Marie Bartuszovej bolo medzinárodne prezentované napr. na Benátskom bienále v roku 2022 (kurátorka: Cecilia Alemani). Jej diela sa nachádzajú v zbierke Tate, v zbierke Kontakt vo Viedni, či v Centre Pompidou v Paríži. (zdroj: Alšova jihočeská galerie)