Svoje diela nesignoval, aj preto je busta Cecílie Gonzaga vzácna

 

Busta Cecílie Gonzaga z kararského mramoru, podľa doterajšieho výskumu od renesančného maliara a sochára Donatella, mala byť od septembra oficiálne vystavená v Spišskom múzeu v Levoči, a pri tejto príležitosti sa plánovalo aj uvedenie knihy o tomto výnimočnom objave a diele samotnom. Vzhľadom na všetky medializované udalosti a nejasnosti je ťažké očakávať, že pri návšteve Levoče budeme okrem klenotu gotiky – oltára majstra Pavla, môcť čoskoro obdivovať aj bustu Cecílie Gonzaga, ktorá doputovala na Spiš až z talianskej Mantovy. Pripomeňme si zatiaľ jej príbeh i príbehy, ktoré sú s ňou späté. Podrobne sa o nich dočítame v pripravovanej knihe od vedeckej pracovníčky Ústavu dejín umenia SAV Marty Herucovej. 

 

Po dlhoročnom výskume teraz o buste Cecílie Gonzaga pripravujete publikáciu, čo všetko bude jej súčasťou?

Bude obsahovať príbeh busty a všetko čo s ňou súvisí, najnovšie poznatky o Donatellovi a jeho dielach, priblíži Gonzagovcov a Csákyovcov, ktorí mali bustu vo svojej umeleckej zbierke v Spišskom Hrhove, tiež bude o podobných bustách vo svete, ako aj o probléme renesančných a neorenesančných diel a o iných zaujímavých súvislostiach. 

 

Pokračujete ešte vo výskume?

Výskum je z mojej strany viac-menej ukončený, venujem sa už iným dielam a témam, ale nevylučujem, že k niečomu sa ešte vrátim. Busta nebola ešte skúmaná po technologickej stránke, najoptimálnejšie vo svetoznámych florentských laboratóriách, kde sa analyzovali viaceré Donatellove diela v rámci ich reštaurovania. 

 

Busta Cecílie Gonzaga a až detektívne pátranie po jej pôvode a určení autorstva. Všetko sa začalo v roku 2019 – najskôr vaše zistenie, že vznik sochy je datovaný chybne do 19. st. a nie správne do 15. st., dohľadávanie množstva indícií, že ide naozaj o originál od Donatella. Je to dlhá doba a komplikovaný proces. Aké mal fázy, kam všade vás výskum zaviedol? A určite nastali aj momenty spochybnenia, opätovného pátrania, potvrdzovania, overovania...

Na začiatku som sa zamerala na sochárov 19. storočia, ktorí sa venovali tvorbe à la renesancia, ako aj na tých, ktorí falšovali staré diela. Nenašla som príklad novšieho mramorového diela so signatúrou renesančného umelca, teda, že by niekto falšoval – tesal do kameňa podpis. Levočskej mramorovej buste Cecílie Gonzagy sa najviac podobá drevená polychrómovaná busta, dnes v Louvri, známa ako sv. Konštancia, ktorá bola tiež dlhodobo považovaná za dielo 19. storočia a až po podrobnejšom preskúmaní preklasifikovaná na renesančnú. Takých prípadov je viacero a tie dokazovania nie sú jednoduché. Nedávno som spolu s prof. Francescom Cagliotim, autorom poslednej knihy o Donatellovi, dávala rozhovor pre Richarda Unwina z londýnskeho The Art Newspaper; v ňom sa vyjadril, že naša busta bola vytvorená podľa spomínanej svätej Konštancie...  Ale naspäť k výskumu. Ten ma posúval k renesancii. Postupne som nachádzala zhody s Donatellovou tvorbou – spôsob signatúry, antické inšpirácie, viaceré detaily, napríklad to, ako jemne sú stvárnené vlnité vlasy a azda najmarkatnejším bol veľmi nízky reliéf, v taliančine známy ako schiacciato, ktorým Donatello vynikal. Tu ho uplatnil na stvárnení šiat so vzorom typickým pre renesančné zamaty. Tie som tiež skúmala, keďže vo viacerých múzeách sa zachovali kúsky talianskych renesančných látok z 15. storočia. V podstate som zbierala argumenty, ktoré, ako sa ukázalo, podporujú originalitu diela. Okrem štýlovo-formálnych záležitostí som sa venovala aj historickým a iným súvislostiam. Csákyovci neboli jediní, ktorí mali na Slovensku talianske renesančné dielo, jedno sa podarilo získať aj Pálffyovcom, dokonca od sochára, ktorý sa poznal s Donatellom.  

 

 

Čo z archívnych materiálov chýba, aby sa definitívne potvrdilo autorstvo?

Najmä nejaký písomný doklad, napríklad zmienka v dobovej korešpondencii, že Donatello vytvoril portrétnu bustu Cecílie Gonzagy. Vie sa však, že mal objednávky od Gonzagovcov. Tiež je známe, že pokiaľ robil pre súkromnú sféru, jednotlivé rodiny, účtenky sa nevystavovali.      

  

Ak sa pozrieme na jednotlivé postavy príbehu, všetky sú v niečom zaujímavé. Začnime samotnou Cecíliou, pretože hovoríme o vzdelanej žene, na svoju dobu veľmi emancipovane zmýšľajúcej žene, ktorá ale súčasne túžila vstúpiť do kláštora.

Cecília Gonzaga bola najmladšou dcérou Gianfrancesca Gonzagu, prvého marchese Mantovy a Paoly Malatesty. Jej otec založil manufaktúru na výrobu tapisérií a do mesta pozýval vedcov a umelcov, čo z Mantovy učinilo príťažlivé centrum renesancie a humanizmu. Založil aj školu, do ktorej Cecília chodila. Vynikala najmä v gréčtine. Odmietla sa však vydať, napriek tomu, že bola už zasnúbená, otec napokon zásnuby zrušil, ale do kláštora jej dovolil vstúpiť až po svojej smrti. Jej vstup do kláštora, ako išla v slávnostnom sprievode svojej rodiny mestom v bielych šatách a zlatých ozdobách, opísal miestny kronikár. Bola už mníškou, keď jej rodina u Pisanella objednala jej portrétny bronzový medailón. Je datovaný rokom 1447 a je to jediný jej doteraz známy portrét. S bustou ho je ťažkou porovnávať, keďže je na ňom z profilu a v príliš malom formáte. Cecília Gonzaga zomrela veľmi mladá, mala len 25 rokov, preto na buste pôsobí dievčensky. 

 

Rodina Gonzaga bola veľmi vplyvná, Mantova prosperovala aj vďaka ich aktivitám – a k tomu samozrejme patrila aj podpora umenia – aké bolo ich prepojenie s Donatellom?

Donatello bol nesmierne vyťažený umelec zavalený množstvom objednávok. Hoci jeho najväčšími mecénmi boli Mediciovci, pracoval aj pre rôzne iné rodiny a Gonzagovci boli jednou z nich. To je doložené. Či a za akých okolností bol poverený vytvorením Cecíliinej portrétnej busty, zatiaľ nie je známe, ale nebolo by to prvé Donatellovo dielo, o existencii ktorého by sa našiel údaj po toľkých storočiach. 

 

Príbeh busty je pekným príkladom, ako bolo naše územie súčasťou európskeho priestoru – a tak  mohla socha od Donatella stáť v kaštieli v Spišskom Hrhove rodiny Csákyovcov, ktorá bola známa svojím vzťahom k umeniu, boli jeho zberateľmi – aké bolo ich prepojenie s rodinou Gonzaga v talianskej Mantove? A vieme načrtnúť možný príbeh, ako sa busta dostala k nim?

Jednotliví členovia oboch rodov slúžili na viedenskom cisárskom dvore a neskôr boli oba rody prepojené aj sobášom – Annibale Gonzaga bol ženatý s Barborou Csáky. Viacerí predstavitelia z rodu Csákyovcov pobývali v Taliansku, napr. Emanuel Csáky, veľký zberateľ umenia, absolvoval dokonca Grand tour. Na otázku ako sa busta dostala do ich zbierok nevedel odpovedať ani prof. Moritz Csáky, len si pamätal, že bustu mali odjakživa. V pripravovanej knihe uvádzam rôzne hypotézy ako sa busta mohla dostať až na Slovensko.   

 

Ako vnímajú potomkovia rodiny Csáky príbeh busty, ktorá patrila kedysi ich rodine, jej znovuobjavenia, poctivého výskumu, až po ostatné udalosti?

Povedala by som, že do mája veľmi pozitívne. Akcia Ministerstva kultúry – odvezenie busty z Levoče a vôbec všetko, čo sa udialo okolo toho, viedlo prof. Moritza Csákyho k napísaniu otvoreného listu, v ktorom varuje pred tým, aby sa stala politickou hračkou v rukách ľudí, ktorí sú pri moci.

 

 

Pozrieme sa na samotnú bustu – od materiálu po finálnu podobu, vrátane detailov, ktoré sú typické práve pre Donatella a dávajú dôvod pripísať mu autorstvo. Mňa zaujalo, že Donatello nesignoval všetky svoje diela, a aj jeho podpis „OPVS DONATELLI“ na buste ju týmto robí ešte vzácnejšou...

Ten podpis je naozaj kľúčový a dal sa porovnať s tými, ktoré sú na ostatných dielach. Dovedna je ich deväť, levočská busta je desiatym dielom s Donatellovou signatúrou. Najstaršia je na soche svätého Jána Krstiteľa, ktorú vytvoril pre zvonicu florentského Dómu. 

 

Kým sa verejnosť dozvedela o objave Donatellovej busty predchádzal tomu podrobný niekoľkoročný výskum, očakávalo sa jej vystavenie v Levoči, čo by znamenalo významnú udalosť nielen pre Slovensko. Aké sú aktuálne vaše osobné pocity – ako vedkyne, aj ako človeka, ktorého zaujíma umenie, a v neposlednom rade aj ako občianky?

Nerozumiem krokom ministerstva a dúfam, že busta sa vráti do múzea a dočká sa svojho vystavenia, aby ju mohla vidieť či už odborná, alebo ostatná verejnosť, všetci milovníci umenia.