Komu môžeme dôverovať? Fotografka Zuzana Pustaiová hľadá odpoveď v projekte Safety Report

 

Festival Les Rencontres d’Arles je najdôležitejším medzinárodným festivalom venovaným fotografii. Po prvýkrát v jeho 56-ročnej histórii je súborne prezentovaná aj slovenská fotografia a to samostatnou výstavou Zuzany Pustaiovej. Projekt Safety Report bol vybraný do sekcie Discovery Award. Fotografka Zuzana Pustaiová získala dve nominácie – bola zaradená medzi finalistov Discovery Award, zároveň bola nominovaná na cenu Prix de la Photo Madame Figaro – Arles 2025.

 

Priblížme si na úvod atmosféru festivalu v Arles a zážitky aj v spojení s vašou výstavou.

Keď som prvýkrát navštívila festival v Arles v roku 2019 bolo to mimo otváracieho týždňa. Napriek tomu, že mesto žilo viac menej  bežným životom, ma jeho atmosféra uchvátila. Otvárací týždeň festivalu štandardne prebieha prvý júlový týždeň a je to niečo jedinečné. Celé mesto žije nepretržite fotografiou. Konajú sa tu vernisáže, komentované prehliadky, knižné veľtrhy spojené s autogramiádami, kde môžete stretnúť mnohých autorov a dať si podpísať knihy, rôzne premietania, šou či večierky. Okrem festivalu Les Rencontres d’Arles paralelne prebieha aj OFF Arles, ktorý prináša viac ako 100 výstav. Príprava výstavy trvala niekoľko mesiacov a až do príchodu na “miesto činu” sa mi nechcelo uveriť, že je to pravda. Bol to neskutočný pocit vidieť výstavu po prvý raz na vlastné oči. Dlho som sa obávala ako verejnosť prijme tento projekt, najmä preto, že obsahuje mnoho textov, ktoré je dôležité si pri prezeraní výstavy čítať. Bolo úžasné sledovať ako návštevníci všetko čítajú a naozaj ich to upútalo. Výstava mala pozitívne ohlasy a mnoho odborníkov považovalo túto výstavu za jednu z najlepších na festivale.  

 

Tak to je naozaj úspech. A ktoré výstavy, autori najviac zaujali vás? 

Predošlé roky som videla vždy takmer 100% výstav. Tento rok to však bolo iné vzhľadom k tomu, že som mala mnoho stretnutí a povinností v spojitosti s nomináciami a výstavou. Skvelá výstava je napríklad Always in Search of Life talianskej fotografky Letizie Battaglie, ktorá dlhé roky dokumentovala život v Taliansku v spojitosti s mafiou a bola prezývaná aj fotogafka mafie, či Diana Markosian, ktorá sa stala laureátkou ceny Prix de la photo Madame Figaro 2025. Jej projekt Father je veľmi intímny a spracováva tému rodinných väzieb, konkrétne pretrhnutia a straty puta s otcom.  Matka ju jednej noci zbalila pod zámienkou odchodu na dovolenku a emigrovala z Moskvy do Kalifornie, bez rozlúčky. Otec sa ju aj brata snažil hľadať no akoby zmizli bez stopy. Markosian ho nakoniec našla po viac ako 15 rokoch v Arménsku a začala nanovo budovať pretrhnutý vzťah otca a dcéry. 

 

Jedným z najväčších mien aktuálneho ročníka je Nan Goldin  - patrí k vašim obľúbeným fotografkám? Videli ste jej výstava Stendhalov syndróm? Mali ste možnosť ju aj osobne stretnúť? 

Tvorbu Nan Goldin mám naozaj rada. Bohužiaľ som jej výstavu počas otváracieho týždňa v Arles nestihla navštíviť, keďže bola jedným z headlinerov tohto ročníku a osobne sme sa tiež nestretli. Jednak som mala veľmi nabitý program a vždy keď som mala priestor si ju ísť pozrieť, ľudia čakali v dlhých radoch na vstup, ktorý bol kvôli kapacite priestoru regulovaný. V čase, keď mala komentovanú prehliadku som tiež bola na pracovnom stretnutí, no kamaráti, ktorí tam išli sa dnu tiež nedostali. Počas otváracieho týždňa sa konajú tzv. Night at the Theatre Antique a prvý večer bol venovaný jej. Okrem slideshow si Nan Goldin preberala ocenenie Kering - Women in Motion Award, ktorej cieľom je zvyšovať povedomie o ženách-fotografkách. Nan Goldin prevzala cenu s komentátor, že je vcelku vtipné preberať cenu “žena v pohybe”, keď už sotva vládze chodiť. 

 

 

Vystavovať na tomto festivale je prestížna záležitosť, čo znamená účasť na takomto festivale a hneď dve nominácie  pre vás osobne?

Bola som nominovaná na dve ceny, čo už samo o sebe považujem za obrovský úspech a doposiaľ sa to nikomu nepodarilo. Konkurencia bola tento rok extrémne silná, takže aj keď sa mi ceny získať nepodarilo, už samotná účasť na festivale a zaradenie do programu je pre mňa potvrdením, že projekt má medzinárodný presah a rezonuje aj mimo slovenského kontextu. Už počas festivalu som mala stretnutia s viacerými galeristami, či už z Berlína alebo Marseille. Arles je preto začiatkom, ktorý, pevne verím,  prinesie nové spolupráce, výstavy a veľa iného. Zároveň to vnímam ako míľnik – motiváciu ísť ďalej, pracovať na projekte do hĺbky a posúvať ho novými smermi.

 

Ako sa vám spolupracovalo s kurátorom výstavy? Ako prebiehala diskusia?

Začala by som tým, ako prebiehal celý proces k úspešnej nominácii. Festival každý rok osloví kurátora*ku, ktorý si postaví tému na základe ktorej následne vyhlásia otvorenú výzvu pre inštitúcie, ktoré môžu prihlásiť relevantné projekty. Pre tento ročník bol oslovený César González-Aguirre, mexický nezávislý kurátor, ktorého zaujímali témy lokálneho kontextu s presahom do globálneho a zároveň prostredníctvom ktorých fotografia slúži ako kritický nástroj. Keď Branislav Štěpánek, s ktorým dlhodobo spolupracujem, videl tému výzvy pár dní pred deadlinom, okamžite mi volal, že to musíme vyskúšať. V spolupráci s pražskou Galériou Fotografic, kde bude výstava v novembri, sme teda v neuveriteľne krátkom čase s Braňom pripravili výstavný koncept a odoslali prihlášku. Kurátor výstavy mal teda už návrhy s vizuálmi výstavy, ktoré sme následne spolu dolaďovali na konkrétnu architektúru priestoru. Dlho sme uvažovali o viacerých videách či výbere veľkometrážnej fotografie. Súčasťou tohto procesu bol aj grafický dizajnér Matúš Lelovský, ktorý skvele nadizajnoval texty pre výstavu tak aby pôsobili akoby boli vybraté z nejakého spisu a tým viacmenej nútili divákov k ich prečítaniu. Vo všeobecnosti to bola najviac profesionálna skúsenosť akú som kedy za svoju doterajšiu kariéru zažila. Myslím, že so spoluprácou boli spokojné obe strany.

 

Zaujíma ma táto komunikácia aj preto, že vaše série sú často osobné, postavené na individuálnom prežívaní - do akej miery je osobná Správa o bezpečnosti? 

Pochádzam z Levíc a vyrastala som tzv. zóne ohrozenia jadrovej elektrárne. V určitom  období som si začala klásť otázku či je život v okolí jadrovej elektrárne bezpečný a či ako obyvatelia tejto zóny vieme ako postupovať v prípade hypotetickej jadrovej nehody. Po mnohých rozhovoroch s rodinou, kamarátmi a známymi som dospela k záveru, že nie. Postupy ovládali iba tí čo v elektrárni pracujú. O tomto probléme svedčí aj prieskum ÚJD, podľa ktorého iba  8% (2025) opýtaných vie presne čo robiť v prípade jadrovej nehody. Je to o niečo vyššie číslo ako 5% z roku 2023 no napriek tomu veľmi nízke, čo je smutným dôkazom neinformovanosti obyvateľstva. 

 

 

Jadrová energetika a s ňou súvisiaca bezpečnosť je globálna tém, vy ju prepájate aj s lokálnou politikou a prezentáciou v médiách, vrátane osobného presahu. Predstavme si teda projekt Správa o bezpečnosti a proces kreovania - od námetu, cez nabaľovanie tém, rozširovanie kontextu, rozmýšľanie ako tému uchopiť, aké formy využiť, po konečnú podobu.

Chladiace veže elektrárne sa týčia nad krajinou v našom regióne a vidíme ich z rôznych uhlov pohľadu a vzdialeností. Ešte počas vysokej školy som si hovorila, že toto by mohla byť zaujímavá téma na fotografický projekt. Nemala som však konkrétnu tému. Postupne som začala fotografovať Mochovce počas ciest domov z auta alebo vlaku, až sa z toho stala určitá obsesia. Neraz sú to abstraktné obrazy evokujúce impresionistické maľby. Spočiatku ma do veľkej miery zaujímala aj história a pozadie výstavby elektrárne nakoľko bola postavená na mieste, kde v minulosti stála obec Mochovce, obyvatelia boli vysťahovaní a dnes je z nej zachovaný len kostol a cintorín. Študovala som v archíve, prechádzala dobové noviny a hľadala to správne uchopenie témy. Podobne ako pri predošlých súboroch, kde bola spúšťacím momentom tvorby projektu určitá nespokojnosť, konflik alebo kríza, tak to bolo aj v tomto prípade, konkrétne rôzne informácie o bezpečnosti spúšťania 3.bloku, ktoré sa ku mne dostávali z médií ako aj správy od priateľov či známych o ktorých sme nikdy ako verejnosť nepočuli. Už počas výstavby elektrárne sa polemizovalo a jej bezpečnosti a možnom dopade na okolie, nakoľko elektráreň začali stavať tesne po havárii v Černobyľe. Práve informovanie obyvateľstva je v takomto prípade zásadné ako aj spôsob informovania. Počas výskumu som neraz narazila na situáciu, keď jedno médium prinieslo 3 dni po sebe protichodné informácie. Ak človek naozaj sledoval túto tému, mohlo to v ňom vyvolať otázky. Práve spôsoby ako sa informácie dostávajú k verejnosti sa stali mojou témou. Komu môžeme dôverovať? Sú to média? Oficiálne inštitúcie? Osoby na ich čele, ktoré ich prezentujú? Alebo sú to rodinní príslušníci a známy, ktorých dôverne poznáme? Projekt prináša mnoho otázok na tému informovanosti, jadrová bezpečnosť môže byť v tomto prípade len zastupujúci element. V projekte pracujem s viacerými vizuálnymi prístupmi - je to konceptuálna fotografia, inscenovaná fotografia, koláž, apropriácia, práca s archívnymi materiálmi a textami. Všetky tieto prístupy však hrajú dôležitú úlohu. Niektoré momenty sú reálne, niektoré si môžeme iba domyslieť a predstaviť, inokedy zasa posúvame hranice vnímania už len zasadením do iného kontextu. Napríklad snímka Danger: Explosion (2023) je apropriovaný detail snímky výbuchu kopca, ktorý bolo potrebné zrovnať, aby tam mohla vyrásť elektráreň. Priradením titulku z novin z rovnakého obdobia pýtajúceho sa “Bude atómka bezpečná?” ale tento obraz naberá úplne iný význam. 

 

Tak ako aj vo vašej predchádzajúcej tvorbe ani tu nechýba humor a irónia - zostávajú pre vás teda dôležitým aspektom?

Áno, je to tak. Myslím si, že vážne a dôležité témy sa komunikujú omnoho ľahšie cez humor než s vážnou tvárou. Aspoň pre mňa. V tomto súbore však humor vychádza zo skutočnosti. Snímka Model Situation (2023) može na prvý pohľad vyzerať smiešne a pobavíme sa na nej, avšak to čo sa na nej odohráva a čo reprezentuje by nám v prípade katastrofy naozaj mohlo pomôcť zachrániť život. 

 

 

Z fotografky sa stáva redaktorka, aby výstupom bolo opäť umenie - aké sú jeho možnosti a účely v komunikácii takých tém ako je vzťah občianskej spoločnosti a inštitúcií, využívanie strachu, ilúzia blahobytu vs. zisk atď?

Umenie má v tomto smere obrovskú výhodu – nemusí sa riadiť prísne faktickým rámcom spravodajstva a môže si dovoliť kombinovať reálne informácie s metaforou či iróniou. To umožňuje otvoriť tému aj pre ľudí, ktorí by sa k nej inak možno vôbec nedostali, pretože sa nepozerajú na správy alebo sa vyhýbajú „ťažkým“ témam. V mojom prípade sa snažím, aby divák nielen prijal informáciu, ale aj sa zamyslel nad tým, komu verí a ako si vytvára obraz o realite. Vzťah medzi občianskou spoločnosťou a inštitúciami sa dá cez umenie ukázať veľmi priamo – napríklad cez absurdné kontrasty, vizuálne hry či inscenované situácie, ktoré na prvý pohľad pôsobia odľahčene, ale v skutočnosti odhaľujú mechanizmy moci alebo manipulácie.

 

Vo vašej tvorbe často pracujete so zaužívanými sociálnymi stereotypmi, správaním jednotlivca v ich kontexte, osobnou i spoločenskou pamäťou - v akom vzťahu je tento projekt k vašej predchádzajúcej tvorbe?

Vidím v ňom prirodzené pokračovanie toho, čo som robila predtým. Aj keď je téma jadrovej bezpečnosti na prvý pohľad odlišná od mojich predošlých sérií, stále v nej riešim to isté – ako jednotlivci reagujú na tlak, krízu alebo zmenu a ako sa pritom prejavujú zaužívané vzorce správania. Na rozdiel od predošlých sérií ale v projekte Safety Report pracujem s mnohovrstevnatosťou, viacerými vizuálnymi prístupmi, ktoré na prvý pohľad môžu pôsobiť kostrbato a rozbito avšak plne korešpondujú s naratívmi v rámci témy. A veľmi dôležitú úlohu majú texty. 

 

Plánuje sa aj výstup napr. v podobe publikácie?

Áno. Od začiatku projektu mám v pláne projekt vydať v budúcnosti knižne. Ide však o veľmi obsiahlu a komplexnú tému. Preto je to dlhodobý projekt, ktorý sa postupne rozširuje a vznikajú tak viaceré kapitoly.  Na projekte som už spolupracovala aj s viacerými odborníkmi z rôznych oblastí a tieto spolupráce by som v budúcnosti rada rozvinula - bol to napríklad jadrový fyzik Martin Venhart, ktorý je v súčasnosti predsedom SAV alebo Alexandra Madrová z organizácie Planet Lover. Pri príležitosti výstavy v Arles sme však vydali noviny - zin, ktoré sú akýmsi katalógom k tejto výstave. Spolupracovala som na nich s Matúšom Lelovským, s ktorým sme spolu urobili aj predošlé publikácie a stojí za celým dizajnom textov k výstave. 

 

A plánuje sa aj výstava na Slovensku keď festival skončí?

Výstava z Arles bude mať reprízu v novembri v galérii Fotografic v Prahe v pôvodnom zložení. V Bratislave však plánujem dve výstavy -  v novembri v rámci OFF festivalu pripravujeme site-specific inštaláciu tohto projektu a jeho pokračovanie Survival Guide (príručka prežitia) predstavíme už v septembri v Dočasnom kultúrnom priestore v Petržalke.