„Nie som hľadačom svetla, ale obrázku, ktorý bude svetlo vyžarovať"

V galérii DKC VERITAS v Košiciach si do 30. júna môžete pozrieť výstavu PRED OČAMI fotografa Petra Župníka.

„Peter nám ukazuje svet, ktorý máme 'pred očami', ale nevidíme ho. Tak, ako dobrý portrét nezobrazuje len človeka, ktorý sedel modelom, ale prenesene je zároveň portrétom autora, tak aj fotografie Petra Župníka, nie sú len fotografiami videného sveta, ale aj fotografiami nevideného. Úsmevné, lyrické, občas neuveriteľné, rafinovane komponované, či veristicky reálne zábery sa vzájomne dopĺňajú. Jeden akoby začne rozprávať príbeh, druhý ho dopovie a občas dokonca doplní aj to, čo prvý zabudol,” píše v sprievodnom texte kurátor výstavy Boris Vaitovič.

Rozhovor Mariany Jaremkovej s Petrom Župníkom

Zvierací svet, prírodniny, architektúra, to je niekoľko tematických okruhov, ktoré idú naprieč vašou tvorbou. Čo má návštevník pred očami na výstave PRED OČAMI v Košiciach?

Výber dáva fokus na fotografie z posledného obdobia, ktoré vznikli v podstate náhodným záznamom. Veci, ktoré ma oslovili pri potulkách v okolí, tu na Spiši. Niektoré, čo pre mňa nie je typické, majú iba niekoľko týždňov. Inak pre mňa nové znamená staré tak 3-4 roky. Fotografie boli potom ešte doplnené o dávnejšie práce, tak aby vzájomne komunikovali. Najstaršia fotka má možno šesť rokov, čo je ale v mojom prípade akoby to bolo včera. Sú to záznamy, preto aj ten názov výstavy. Sú to zábery toho, čo ma okamžite oslovilo, zaujalo a ja som to zaznamenal a uložil si to do archívu. A je tam aj taká finta, že všetky fotografie, fotené na výšku i na šírku sú vytlačené na rovnakom formáte. Všetko je potom zavesené na výšku a tie zmeny sa dejú vo vnútri. Vytvára to dojem, že sú všetky rovnaké, ale nie sú.

Vnútorná dynamika?

Áno, presne tak, to tiež trvalo niekoľko týždňov, kým som si to v hlave strihal, kreslil, než sme našli takéto riešenie.

Zostávame po celý čas na Spiši, na Slovensku?

Mihne sa tam samozrejme aj Francúzsko, na 2-3 fotografiách, ktoré tam zapadli. Môj archív je usporiadaný chronologicky podľa rokov, fotografie idú za sebou tak ako život. Je to jeden súvislý pás tvorený dnes už asi 50 tisícami fotografií. Keď ho prechádzam tak presne viem kde som kedy bol. A veľa fotografií, ktoré sú na výstave v Košiciach som už pred tým zverejnil na facebooku, čím boli akoby preverené. Je to jediná sociálna sieť s ktorou koketujem.

Nie instagram?

Nie, s tým ja bojujem (smiech).

Ak sa takto radia fotografie v chronologickom poradí, aj vyvstanú potom pri prezeraní nečakané kontexty?

Určite, to je na tom práve tá zábava. Tak napokon pred tým vznikali moje diptychy či triptychy. Na výstave v Košiciach sú tiež takéto dvojice-trojice, ktoré spolu komunikujú a pritom sú z iných priestorov aj časov. Ja si najskôr urobím výber a z neho potom malé nátlačky, ktoré si porozkladám po zemi, aby som to mal - opäť - pred očami.  A potom to skladám. Keď som priniesol fotografie kurátorovi, tak sme to začali prekladať ako pexeso, čo k čomu, alebo čo by som mal dať úplne preč.

Vystavujúci umelec a kurátor výstavy. Hovorme o tejto veľmi špecifickej komunikácii medzi autorom a kurátorom.

Vo Francúzsku som komunikoval najmä s galeristami*tkami a pre nich sú zaujímavé iba práce, ktoré môžu predať. Tu to bolo úplne iné, naozaj výsostne výtvarné. Keď si ako autor sadnem s kurátorom tak je to pre mňa veľmi obohacujúce. Ako autor som zacyklený a niečo ma proste nepustí. Kurátor má ten pohľad zvonku a keď si porozumieme aj ľudsky tak je to vždy pozitíve. I keď vždy sú tam pochybnosti, či sa niečo nedalo urobiť inak. Zostane ale skúsenosť pre budúce výstavy.

Urobme si takú pomyselnú prehliadku s autorským výkladom..čo by ste návštevníkovi povedali ako prvé

Otvorte oči! Ja od nikoho nič nevyžadujem, ale keď vidím kontakt, tak môžem viac pootvoriť dvere, naviesť vás niekam. Ale to všetko je tak individuálne, každý má iné receptory, iné vnímaie. Ak to zafunguje tak môžeme ísť vo vnímaní ďalej.

To platí pre každé umenie, nie iba fotografiu…

Určite áno, aj v muzike, aj vo filme…Ak sa človek kultivuje, chodí na výstavy, koncerty, do divadla, do kina, pozerá, počúva, tak sa mu tie dvere otvárajú. Je to obrovský problém dneška, že ľudia sú zameraní príliš úzko na niečo a nevedia si poskladať mozaiku zážitkov. Dokonca aj tí, ktorí študujú umenie idú iba v nejakom veľmi úzkom výseku a pritom je dôležité vnímať veci v kontextoch. Aspoň odvnímať všetky tie diela preverené časom, vstrebať ich do seba a potom sa stanú podnetom. Komplexnosť.

Aký je váš názor na online prehliadky múzeí, galérií? Stáť oproti fotografii, obrazu, soche..a vidieť ich na obrazovke…

Ja som stará škola, potrebujem ísť do galérie, tak ako potrebujem ísť do kina. Online je pre mňa informácia, ale keď chcem niečo zažiť, musím ísť za tým, vidieť to naživo a cítiť to, lebo je v tom energia. Možno výnimkou je muzika, keď si ju človek pustí cez zosilovač na dobré reproduktory tak sa to dá počúvať. Ja som napr. nikdy nepočúval, nepočúvam a nikdy počúvať nebudem hudbu cez telefón.

Detaily bežného života sú v centre vášho záujmu už od školy, ale vždy sú tak trochu posunuté z reality…

Mám pocit, že áno, to som ja. Rád by som ten odskok urobil, ale stále ma to ťahá niekam späť a niekdy som už aj na seba nahnevaný, chcel by som to ešte viac minimalizovať. Ja beriem každú fotografiu ako samostatný artefakt, ktorý dokáže existovať sám osebe. Ako solitér. Výstavy vlastne skladám zo solitérov čo je akoby ďalšia hra. Nedokážem urobiť desať prázdnych fotiek a z nich výstavu, čo teraz často vidím. Jedna téma a ja nechápem prečo? Ja to robím naopak. Z kolekcie k Košiciach mám pocit, že sú to jednoduché, čisté veci a stále hľadám ešte väčšiu skratku.

V máji sa na výstave v Leviciach v rámci 16. medzinárodného fotografického festivalu Dni Fotografie vracia aj výstava Anima. Bude doplnená o nové fotky? Dopĺňate túto kolekciu?

Ja som musel výber upraviť podľa priestoru. Výstava mala premiéru v Trenčíne, veľmi príjemná spolupráca s kurátorkou Elou Porubänovou, s ktorou sme do hĺbky prebrali archívy a našli množstvo zaujímavých fotiek z tohto animálneho sveta. Priestory v Leviciach sú menšie tak som výber musel zredukovať. Poslali mi pôdorys, nafotili priestory, ja som to skladal opäť doma na zemi a poslal im presne kam čo majú nainštalovať. Vytvorili sa tak opäť iné kontexty. Je úžasné, že z rovnakých fotografií môžete podľa priestoru vystavať vždy niečo iné, čo potom aj inak pôsobí.

Priestor a vystavené dielo. My sme sa nedávno pre plan.art o tom rozprávali s Ferom Liptákom, ktorý vystavoval svoje scénografické práce v synagóge a bol tým priestorom nadšený.Vy ste vystavovali fotografie fragmentov oltára majstra Pavla napr. vo veži kostola..

Je ideálne ak dielo a priestor spolu komunikujú. Tá výstava bola vo veži kostola kde je aj oltár majstra Pavla a obrazy boli vystavené na schodisku veže. To bolo sprístuonené iba nedávno, aby sa dalo vystúpať až na vrchol veže a pozrieť sa na Levoču z tejto perspektívy. Nie je to galerijný priestor, pre mňa to bol pokus, ktorý pozitívne zarezonoval. Pre mňa ideálnym pristorom pre výstavu ale zostáva stále galéria. Mám pocit, že mimo galérie to ľudia nevnímajú ako umenie, ale iba ako niečo umiestnené v priestore, ak hovoríme o fotografii. A mám pocit, že ľudia už aj znecitliveli, pretože je toho vizuálneho smogu tak veľa. Iné je to u sôch, ale ak ide o plošné veci, tak tie by mali byť v galériách.

Detaily sakrálnej architektúry sme mohli obdivovať v rámci výstavy Fragmenty - je pre vás gotika stále ešte fascinujúca?

Ja sa neviem nabažiť toho pohľadu, keď môžem vliezť do nejakého kostola tak je to pre mňa sviatok. Tu na Spiši sa mi teraz plnia sny, je tu veľa malých kostolíkov, ktoré si môžem pozrieť do detailu. Čo sa týka gotiky máme sa na čo pozerať aj na Slovensku, najmä na Gemeri, kde sa dajú vidieť aj krásne fresky. Ku gotike mám nepopísateľný vzťah. Zaujíma ma ale aj románske umenie, baroko už potom až tak nie.

Ak hovoríme o sakrálnych stavbách snímaných aj vo fragmentoch, o vychýlení z reality aj keď ide o takmer banálne veci a zátišia, tak sa dostávame k výnimočnému fotografovi Josefovi Sudkovi.

Mňa fascinovala kniha jeho fotografií sv. Víta. On mal ten konfort, že tam bol sám, postavil si statív s fotoaparátom a strávil tam hodiny, sledoval svetlo. Je úžasné, že keď ste v chráme, tak vidíte doslova pohyb zeme. Pri dopade svetla cez okná dochádza k niečomu, čomu nerozumiem. Doslova vidieť pohyb svetla. Ako sa pohybuje po stĺpoch, je v tom niečo až magické. Ako sa slnko rozsvecuje, zhasína. Všetko v priestore sa mení. Mal som možnosť to zažiť niekoľkokrát v chráme sv. Jakuba a to sa nedá ani nafotiť, na to sa dá iba pozerať. 

Áno to  slovo s ním spojené je svetlo, nech hovoríme o chrámoch, pralese, záhrade, ateliéry. Ste aj vy stále hľadačom svetla?

Nehľadám svetlo, ale niečo k obrazu svojmu. Samozrejme svetlo je extrémne dôležité, ale v dobe digitálu už nie je problém fotiť ani tam, kde nie je veľa svetla. To sa na film nedalo, a ak áno tak spôsobom ako to robil aj Sudek, že exponoval aj pol minúty, ak nie viac a na statíve. Nie som hľadačom svetla, ale obrázku, ktorý bude nejaké svetlo, energiu vyžarovať.

Volajú vás aj básnik každodenných zázrakov - a cez vaše fotky tieto “zázraky” vidíme aj my. Vychádzate napr. na prechádzky vždy s fotoaparátom?

To sa tiež zmenilo. Už nevláčim veľkú zrkadlovku, iba taký staručký digitálny Nikon, ktorý je síce pomalý, ale má dobrú optiku. A dobrý čip, čo sa pri výrobe fotoaparátov zvrhlo niekam, kde tomu už nerozumiem. Dnes sa už naozaj aj s telefonóm dá urobiť kvalitná fotografia. Aj na výstave v Košicicah je jedna fotka fotená na telefón. Neveril som, že to bude možné.

Robíte ešte domaľby?

Áno, aj v Košicicah sú niektoré vystavené. Stále má láka v obraze niečo zmeniť. Pri čierno-bielej fotografii je to úplne iné, tá ma k tomu až vyzýva.

A čo práca s drevom ako súčasťou fotografie? Viem, že je to náročný proces…

Venoval som sa tomu intenzívne minulý rok, keď som robil prvú sériu majstra Pavla na topoľové dosky. Je náročné zohnať dosky v kvalite, na ktoré sa dá tlačiť. Baví ma na tom ten moment prekvapenia. Nikdy nevidím to drevo tak, aby som vedel ako štruktúra ovplyvní fotografiu. Je to zdĺhavá, ale veľmi príjemná práca a dúfam,že k nej ešte budem môcť vrátiť.

Ja sa stále pýtam, kedy sa dočkáme výstavy majstra Pavla v Bratislave …

..to sa pýtam aj ja (smiech)

…ale tak aké výstavy aktuálne pripravujete? A bude niektorá opäť aj v negalerijných priestoroch?

Začínam pomaly pripravovať výstavu, ktorá bude v rámci Mesiaca fotografie. Bude mať názov Denné sny s fokusom na nové veci. Je to pre mňa výzva, už sa mi aj začínajú snívať všelijaké sny.

To je ale až november..

…to je za chvíľu! V podstate už zajtra!

 

 

Peter Župník (* 14. 8. 1961 v Levoči) študoval v rokoch 1976 – 80 užitú fotografiu na Strednej škole umenia a remesiel v Košiciach. V štúdiu fotografie pokračoval na pražskej FAMU, ktorú absolvoval roku 1986. Od roku 1987 pracuje ako voľný fotograf. Koncom osemdesiatych rokov sa stal členom výtvarnej skupiny Most a neskôr aj združenia Pražský dům fotografie. V roku 1995 sa presťahoval do Paríža, kde žije a tvorí doteraz. Posledných päť rokov trávi čoraz viac voľného i pracovného času v rodnej Levoči. Už počas pobytu v Prahe sa Peter Župník vyprofiloval ako jeden z najvýraznejších členov tzv. slovenskej novej vlny – voľného zoskupenia slovenských fotografov študujúcich v priebehu osemdesiatych rokov na FAMU u profesora Jána Šmoka. Po prvotných pokusoch na poli fotografickej reportáže začal ako jeden z prvých československých fotografov vstupovať do fotografie nenápadným maliarským zásahom, ktorým ju vizuálne aj obsahovo posunul za hranice reality. Fascináciu drobnými, zdanlivo banálnymi predmetmi a prírodninami, v ktorých prostredníctvom detailného pohľadu, malej hĺbky ostrosti a domalieb hľadá skrytú poetiku, najvýraznejšie prejavil vo svojom fotografickom cykle z deväťdesiatych rokov Malé veľké veci. (zdroj: galéria Veritas)