Osobnosť Sikora 80

 

Rudolf Sikora (*17. apríl 1946, Žilina) je neprehliadnuteľná bytosť. Veľký ako človek, výrazný a výnimočný ako výtvarník. A to nielen medzi svojimi rovesníkmi na Slovensku, ale v širších geopolitických, časových, svetonázorových a generačných súvislostiach.

 

 

 

Generačná výnimka

V slovenskom výtvarnom umení sa dlho presadzoval generačný pohľad pri zaradení tvorby konkrétneho umelca do jeho premien. Zoskupenia rovesníkov sa vo svojom vyjadrení vyhraňovali voči predošlým, prichádzali so zmenenou optikou, s novými témami i riešeniami, s iným vizuálnym jazykom. Ak sa podľa roku narodenia pozrieme na Sikorovu generáciu, teda tých, čo sa narodili v druhej polovici štyridsiatych rokov, tak s prekvapením zistíme, že je vo všetkom iný. Pre verejnosť sú z nej najznámejší členovia Skupiny A-R: Milan Bočkay (*1946), Klára Bočkayová (*1948), Ladislav Čarný (*1949), Daniel Fischer (*1950), Vladimír Kordoš (*1945), Otis Laubert (*1946), Marián Meško (*1945), Igor Minárik (*1948), Marián Mudroch (*1945) a Dezider Tóth (*1947). Tvoria kruh priateľov, ktorí zväčša študovali na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, kde pedagogicky pôsobil Rudolf Fila.  Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov navštevovali Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, ktorá v čase záveru ich štúdia bola už „normalizovaná“. Spojil ich práve odpor k falošnému povrchnému realizmu, ktorí vyžadovala oficiálna kultúrna politika. Aj preto sa opreli o osobnosť Rudolfa Filu. Temer všetci sa rovnako ako on venovali učiteľskému povolaniu a tvorili vo voľnom čase. Boli slobodomyseľní – hľadali nové výrazové možnosti najmä pre maliarske vyjadrenie, ale s plným vedomím a hlbokými znalosťami dejín výtvarného umenia, ktoré uplatnili aj tí z nich, ktorí sa prejavili ako akční či land-artní umelci, alebo autori objektov a inštalácií.

Rudolf Sikora k nim nepatril. Absolvoval gymnázium, na ktorom sa študovalo kratšie ako na Strednej škole umeleckého priemyslu, a mal to šťastie, že na Vysokú školu výtvarných umení ho prijali hneď po maturite. Absolvoval roku 1969, na výtvarnú scénu vstúpil v období ešte len začínajúcej normalizácie. V tom čase jeho dvoj či trojročný predstih pred rovesníkmi znamenal veľmi veľa. Vtedy ešte nezvykli študenti verejne vystavovať, ako je to dnes bežné.  Formovalo ich prostredie prvých rokov po skončení štúdia, pričom bolo mimoriadne dôležité, aké mali možnosti spoznávať nielen domáce, ale i európske umenie, čítať slobodné vyjadrenia v dostupných printových médiách, cestovať, sledovať výtvarné dianie nielen doma, ale i v Európe, najmä v jej slobodnejšej časti, teda tzv. kapitalistickej cudzine, ako sa tomu vtedy hovorilo. Rudolf Sikora túto možnosť ešte mal a naplno ju využil.

 

 

„Kultúrna zotrvačnosť“

Do roku 1972 vládla na Slovensku atmosféra, ktorú nazývam „kultúrnou zotrvačnosťou“. Ešte stále sa mohlo relatívne slobodne cestovať a vystavovať. Hrubú čiaru za ňou urobil 2. zjazd Zväzu slovenských výtvarných umelcov v novembri 1972, ktorý spomedzi svojich členov vylúčil všetky významné osobnosti šesťdesiatych rokov vrátane mladých a osočil ich ako tých, čo podrývajú socialistickú kultúru.

Počas predošlých relatívne slobodných troch rokov od skončenia štúdia sa Sikora napriek svojej mladosti prejavil ako mienkotvorná osobnosť. Bez problémov komunikoval s najvýznamnejšími od neho staršími autormi neoavantgardy a svoj výtvarný prejav vyhranil k sugestívnemu, ale neosobnému štýlu, ktorý vyhovoval jeho témam. Zaujímali ho vedecké námety – jeho rané Topografie dokladajú hlboký záujem o fenomén Zeme. Odtiaľ viedla priama cesta k planetárnym a kozmologickým výtvarne stvárneným úvahám.

Už v roku 1970 samostatne vystavoval a upozornil tak na svoj vyhranený autorský prejav starších kolegov i kritikov umenia. Nebolo zrejme náhodou, že 1. otvorený ateliér bol v jeho skromnom bratislavskom dome a na priľahlom dvore. V podstate išlo o protestnú akciu ako odozvu na Danuvius´68, ktorý sa pôvodne mal vtedy opakovane konať v Bratislave striedajúc sa s Parížom. Zmenená politická situácia už aktuálnemu slobodnému výtvarnému umeniu nepriala, a tak z neho zišlo. Sikora tým zmeškal jedinečnú príležitosť predstaviť svoju tvorbu v relevantnom medzinárodnom kontexte mladých umelcov, keď premiéru Danuvia ešte nestihol. Jeho neutíchajúca životná energia mu však nedovolila, aby rezignoval. Pestoval zahraničné kontakty, uvedomoval si, aké sú pre neho a uznanie jeho tvorby dôležité. Vďaka manželke Eugénii, ktorá hovorila nemecky, nemal jazykový problém.

V roku 1972 vyšla v prestížnom vydavateľstve DuMont v Kolíne nad Rýnom vo vtedajšom Západnom Nemecku kniha tamojšieho novinára Clausa Groha Aktuelle Kunst in Osteuropa, ktorá spomedzi slovenských autorov uviedla Petra Bartoša, Stanislava Filka, Júliusa Kollera, Alexa Mlynárčika a Rudolfa Sikoru, čím potvrdila záujem západnej kritiky o aktuálny spôsob umeleckého vyjadrenia, úplne odlišný od v tej dobe u nás čoraz viac vyžadovaného  socialistického realizmu. Záznam zo Sikorovej akcie Z mesta von bol pre Klausa Groha natoľko dôležitý, že ho vybral na obálku knihy.

Samotná akcia je výtvarne i významovo mimoriadna. V zime, na snehovej pláni neďaleko Zvolena, vysypal Rudo Sikora obrovskú červenú pigmentovú šípku. Nazval ju sugestívne: Z mesta von! Jazykom aktuálneho euroamerického výtvarného umenia reagoval na naliehavú túžbu nastupujúcich umelcov vyviazať sa z područia trhu a umeleckých galérií, ktoré významne ovplyvňovali umelecké dianie. Všetci mladí – na oboch stranách železnej opony – chceli tvoriť slobodne. V našej kultúrnopolltickej situácii niesla Sikorova výzva aj skrytý význam. Groh mu porozumel. Z dnešného časového odstupu ho možno čítať ako mimoriadne aktuálny. Ako ponuku, aby sme svoju pozornosť od komfortného konzumného mestského životného štýlu obrátili k prírode. K ešte zachovaným bielym snehovým pláňam, na ktoré nedosiahla naša zničujúca civilizácia.

Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov realizovali v situácii „kultúrnej zotrvačnosti“ svoje akcie – slávnosti i skromnejšie performances – Alex Mlynárčik, Jana Želibská, Peter Bartoš i Július Koller. Rudolf Sikora ich poznal, na niektorých sa zúčastnil. Akciou Z mesta von sa pridal k umelcom staršej generačnej vlny, ktorých už nezaujímali klasické výtvarné disciplíny, ako maľba, socha, kresba či grafika. V zmysle „prekročenia hraníc“, termínu, ktorého autorom je Pierre Restany, mienkotvorný parížsko-milánsky kritik, sa vydali na Marcelom Duchampom otvorenú a akceptovanú vizuálnu cestu k transformovaniu života umením. K preľnutiu týchto dvoch svetov.

V rovnakom roku (1972) sa Rudolf Sikora zúčastnil utajeného stretnutia akčných a konceptuálnych umelcov z Čiech, Slovenska a Maďarska v  letnom ateliéri Györgya Gálantaia v Balatonboglári. Zastúpenie našich autorov  pomohol organizovať Tomáš Štrauss. Podľa privátne vytlačeného plagátu podujatia sa zo Slovenska stretnuti zúčastnili Peter Bartoš, Stanislav Filko, Mária Filková, Eugen Gindl, Vladimír Popovič, Rudolf Sikora a Eugénia Sikorová.

 

 

Nezlomený „normalizáciou“

Po roku 1972 sa Rudolf Sikora a jeho slobodomyseľná tvorba, rovnako ako tvorba mnohých ďalších umelcov, osobností liberálnych šesťdesiatych rokov i mladých, ocitla v nemilosti ideológov. Nemohol vystavovať, médiá o ňom mlčali. Ale ani táto situácia ho nezlomila. Intenzívne tvoril a svoje diela vystavoval tam, kde to bolo možné. Na Morave, v Čechách i v zahraničí. V tom čase boli všetci výtvarní umelci, ktorí mali vysokoškolské vzdelanie, evidovaní pri Slovenskom fonde výtvarných umelcov, hoci ich Zväz slovenských výtvarných umelcov vylúčil na jeseň 1972 spomedzi svojich členov. V praxi to znamenalo, že hoci sa verejne nemohli prezentovať, mali možnosť tvoriť monumentálne diela pre nové budovy, na ich priečelia, pre vestibuly, na nádvoria, ktoré nepodliehali ideologickým požiadavkám. Mohli byť, po vzore ruskej avantgardy „dekoratívne“, teda nemuseli akceptovať povinný revival popisného realizmu. Viacerí výtvarníci dokázali takéto zakázky získať, realizovať a z občasných honorárov so svojimi rodinami žiť. Rudolf Sikora to dokázal bez toho, aby sa spreneveril presvedčeniu, že tvorba má byť slobodná.  Aj vo svojich realizovaných monumentálnych prácach presadil vlastný výtvarný abstrahovaný názor.

A napriek silnejúcemu normalizačnému ideologickému tlaku mal odvahu pestovať zahraničné kontakty. V mnohom mu pomohol Tomáš Štrauss, ktorý krátko po emigrácii do vtedy Západného Nemecka, roku 1982, pripravil sériu troch výstav pre Galériu Praxis v Essene, kde predstavil jedenásť kľúčových osobností: Petra Bartoša, Rudolfa Filu, Stanislava Filka, Vladimíra Havrillu, Jozefa Jankoviča, Michala Kerna, Júliusa Kollera, Alexa Mlynárčika, Juraja Meliša, Rudolfa Sikoru a Dezidera Tótha. Pod názvom Bilder aus der Slowakei 1965 – 1980 I., II., III. upriamil pozornosť publika na pluralitnú podobu aktuálnej umeleckej tvorby v neďalekej krajine, ktorá však bola ako pre laikov, tak pre odborníkov neznáma. Jej život sa odohrával za „železnou oponou“. Treba vedieť, že najmä Západné Nemecko a kontakty s ním ideológovia, cenzori i Štátna bezpečnosť prísne sledovali. Politická orientácia tejto krajiny, obdobne ako orientácia USA, vzbudzovala permanentne medializované výbuchy nenávisti komunistických inštitúcií. Západné Nemecko bolo tiež jednou z mála európskych krajín tzv. kapitalistickej cudziny, s ktorým Československo nemalo oficiálne kultúrne styky.

Rudolf Sikora si však trúfol napriek ideologickým zákazom vystavovať v nepriateľskom zahraničí. V Nemecku opakovane, na celoeurópskych výstavách v Baden Badene a v Oldenburgu, dokonca v USA na Technologickom inštitúte v Cambridge, čím riskoval peripetie so Štátnou bezpečnosťou, ktorá v tom videla ideologickú diverziu. Najmä však intenzívne tvoril a aktívne vystavoval doma v Československu na neoficiálnych výstavách. V tom čase sa zintenzívnili kontakty s moravskými kurátormi. Tí boli ochotní organizovať výstavy na Slovensku odmietaných autorov. Nie je preto náhoda, že aktuálna retrospektíva jubilujúceho Sikoru je v Brne. Koncom sedemdesiatych rokov tu vystavoval v  Klube školstva a vedy, tiež v Ostrave i v jej časti Orlovej a v Českom Těšíne. Situácia, keď federatívna republika mala české a slovenské ministerstvo kultúry a spoločné neexistovalo, limitovala dosah cenzorských zásahov po moravské hranice.

Doma, na Slovensku, bol Sikora protagonistom neoficiálnej výtvarnej scény. Vystavoval v sivej zóne, teda v inštitúciách mimo dosahu ministerstva kultúry a zúčastňoval sa na kolektívnych akciách Igora Petra Meluzína a Radislava Matuštíka., ktoré sa konali v okolí Bratislavy. Ako spoluautor ideí sa podieľal na viacerých vydaniach nepovolených konceptuálnych plagátov a participoval na kolektívnych grafických albumoch. Zúčastnení autori takto vzájomne konfrontovali svoju tvorbu. 

Po Nežnej revolúcii sa Rudolfovi Sikorovi otvorili možnosti, ktoré mal mať už dávno. Začal pedagogicky pôsobiť: najprv na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, neskôr na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Titul profesora obhájil na Akadémii výtvarných umení v Prahe, kde tiež vyučoval. Odvtedy dodnes absolvoval množstvo samostatných výstav doma i v zahraničí, jeho účasť na prestížnych panoramatických a kolektívnych domácich, európskych i svetových podujatiach je pozoruhodná a potvrdzuje výpovednú hodnotu jeho autorskej výpovede. 

 

 

Jedinečnosť tvorby

Rudolfa Sikoru od mladosti fascinovali témy všeobecne platných zákonitostí: Zeme, Civilizácie, Prírody, Ľudstva, Kozmu… to všetko vo výsostne abstrahovanej rovine. Veď abstrahovanie je mu na rozdiel od jeho rovesníkov blízke – pochádza z rodiny matematika. Počas stredoškolského štúdia sa tomuto predmetu, ktorý rozvíja racionálne myslenie, nevyhol na rozdiel od tých, ktorí sa ho na Strednej škole umeleckého priemyslu učili len symbolicky.

Už na začiatku svojej výtvarnej aktivity našiel nielen svoje témy, ale i znaky ich vyjadrenia. Viac ako dve desaťročia pracoval asketickým konceptuálnym spôsobom, v ktorom bola dôležitejšia myšlienka než jej výtvarné stvárnenie: ten napokon konvenoval vedeckému modelu jazyka, ktorý Sikora preniesol do sveta výtvarného umenia. Ním demonštruje dôveru v silu a komunikatívnosť výrazových prostriedkov logického myslenia, ktorými jasne a zrozumiteľne kladie otázky o zmysle prítomnosti ľudskej existencie v kozme. Konceptuálne tendencie takýto autorský postoj umožňujú a prepájajú tak voči sebe navzájom vzdialené sféry bez toho, aby jedna druhú prevrstvila.

V druhej polovici osemdesiatych rokov, keď slovenské i české výtvarné prostredie rehabilitovalo tradičné výrazové prostriedky, Sikora zmenil vizuálnu podobu svojej tvorby, čím obnovil jej výtvarnosť. Asketické techniky, aké dovtedy používal - fotografiu, kresbu, tlač - vystriedala na čas maľba a o čosi neskôr plošný objekt. Merítko svojich diel prispôsobil naliehavosti ich obsahu, ktorý v podstate nezmenil: monumentálne kompozície odteraz nemohol nikto prehliadnuť. Ak predtým demonštroval pohľad do nekonečna kozmu, hmýriaceho znakmi zrodu, zániku a trvania ľudskej existencie ako civilizačného faktoru – hviezdičkami, krížikmi a vektormi pohybu a času –  potom, po zmene ohniskovej vzdialenosti pohľadu, celky jeho kompozícií ovládol statický a prísny makrodetail bývalej pulzujúcej štruktúry. Posun, ktorý Rudolf Sikora urobil vo vizuálnej rovine bol identický s posunom témy od otázok globálneho charakteru vzťahu života a smrti vo vesmíre i vesmíru samotného, ktoré si kládol predtým, k zmyslu individuálnej existencie. Nielen geometria znakov, ale aj škála pozostávajúca zo základných farieb pri absencii žltej, odkazovala na inšpiračný zdroj avantgárd - konkrétne ruského konštruktivizmu.

Výtvarnosť Sikora rehabilitoval nielen pre diváka, ale aj sám pre seba po asketickom dvadsaťročí, keď jej nedôveroval. Napokon dekonštruoval kompaktnosť monumentálnych  geometrických znakov, absentujúcu žltú nahradil zlatou farbou, do svojich plošných objektov zapojil fenomén svetla a v rovine témy obrátil svoju pozornosť od nadčasových otázok k problematike konkrétneho geopolitického kontextu širšej Strednej Európy.

V roku 1986 použil Rudolf Sikora po prvýkrát vo svojej tvorbe motív človeka. Aj predtým sa jeho znaková reč - krížiky či kríže, hviezdičky a vektory - viazala k fenoménu ľudskej existencie, avšak v rovine abstrahovaného času a bytia. Teraz to bol röntgenový snímok vlastnej hlavy a ruky: tá podoba skutočnosti, o ktorej síce vieme, s ktorou žijeme, vizuálne ju však nevnímame. Pri pohľade na Sikorove práce tejto série sa nám pred očami vybavia všetky vanitas známe z dejín výtvarného umenia, kde motív lebky síce pripomínal memento mori, zároveň bol atribútom učenca, dnes by sme povedali intelektuála, alebo vzdelanca. Toho, ktorého myšlienky odolávajú v čase.

V nasledujúcich rokoch sa v Sikorovej tvorbe objavil motív hrobu. Postupne sa mení na mohylu. Mohyly - rozbité, ukrižované - i samotné kríže viac rokov dominovali jeho tvorbe. K nim pribudol ďalší motív: vlastná silueta premietnutá ako stopa na dlažbu. O niekoľko rokov vytvoril monumentálny zrkadlový objekt, Malevičov hrob, hrob suprematistu. Toľko poukazov na fenomény a znaky spájajúce sa so smrťou snáď nenájdeme u žiadneho ďalšieho súčasného stredoeurópskeho autora. Je to však skutočne smrť, čo dnes znepokojuje Rudolfa Sikoru?

Spätný pohľad na umelcovu tvorbu otvára priestor pre jej ďalšiu interpretáciu. Kríže, hroby i mohyly, rovnako prázdne, ako s postavou alebo siluetou autora, sú predovšetkým vyjadrením jeho pochybností o zmysle avantgárd a ich posolstva. Sú pochybnosťami o víťazstve nad pominuteľnosťou, pretože ona ohrozuje večnosť, o ktorej Sikora sníval.  Napriek pochybnostiam suma jeho vlastnej aktivity je potvrdzovaním zmyslu umenia, zmyslu vlastného predchádzajúceho snaženia, zmyslu posolstva avantgárd.

Rudolf Sikora je skeptik, ale len vo vzťahu ku globálu ľudstva. Predpovedá zánik našej civilizácie a planéty, ak sa zavčasu nespamätáme. A to „zavčasu“ sme – podľa neho – už zmeškali. Tieto pesimistické vízie paradoxne tlmočí jasnými geometrickými znakmi a textami písmom v optimistickej červenej farbe. Jasne nám dáva najavo, že ako radostné, teda nerozumné bytosti, zapríčiníme smrť našej planéty. A zrozumiteľne, v aktuálnych dielach, odkazuje našej hrubozrnnej vládnucej garnitúre, že patrí na smetisko dejín.

Z tohto aspektu možno v Sikorovej aktuálnej tvorbe čítať, že ho znepokojuje najmä ľahostajnosť. Jeho umenie je apelatívne, kričí, burcuje. Dlho poukazoval na fenomén smrti, dnes adoruje okamžik života, okamžik, kedy sa akciou dajú zmeniť dejiny. Vyvažuje tak skeptické posolstvo svojej dlhoročnej tvorby, hoci bez ilúzie harmonickej budúcnosti, ktorej verili avantgardy.

 

 

Politicky angažovaný občan

Viac ako polstoročie je Rudo Sikora členom Rímskeho klubu, ktorý upozorňuje na globálne ekologické hrozby. Tejto výzve venoval mnoho svojich apelatívnych diel i samostatných výstav. Už začiatok jeho umeleckej aktivity súznel s neoavantgardnými snahami o čosi starších umelcov. Presadil sa aj ako ústredná postava začiatku revolty voči utlmenému výtvarnému životu v období po anektovaní Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Oponoval pomerom počas tzv, normalizácie nielen ako umelec, ale aj ako občan. Osobne sa angažoval v Nežnej revolúcii (1989). V čase ukončenia vlastnej výstavy v bratislavskej Umeleckej besede otvoril jej priestor občianskemu zhromaždeniu. Tu sa zrodila Verejnosť proti násiliu. Atívne oponoval politickým pomerom počas mečiarizmu a nezdráha sa oponovať ani dnes. Zúčastňuje sa osobne na protestoch Otvorenej kultúry nesúc manifestačne v rukách svoje apelatívne diela. Je vzorom statočnosti, konvzekvencie svetonázoru a odvahy.

 

 

Zuzana Bartošová, historička a kritička výtvarného umenia