Rudavsky's Magic Garden stále dýcha slobodou

 

Rudavsky's Magic Garden je priestorom, ktorý si naozaj prívlastok „magická” zaslúži. V divokej záhrade s množstvom zákutí sa pri prechádzke zo zelene vynárajú zvláštne, tajomné, surreálne sochy a objekty. Prírodnú sochársku galériu začal ešte v 60. rokoch minulého storočia vytvárať sochár Andrej Rudavský, dnes je otvorená pre verejnosť a okrem jeho prác tu, a vo vnútornej galérii, môžete vidieť aj práce jeho manželky Márie a syna Ondreja, spolu viac ako 300 diel, vrátane šperkov Jacqueline Rudavsky. V záhrade sa konajú aj koncerty a projekcie filmov. Magické.

 

Ondrej, skôr ako sme sa stihli stretnúť na rozhovor v Magickej záhrade ukradli z nej niekoľko sôch...

Ukradli jednu otcovu sochu a tri moje, ku ktorým som mal dosť silnú osobnú väzbu. Aktuálne prebieha vyšetrovanie, pracuje sa aj s verziou, že už sú vyvezené niekde za hranice. Myslíme si, že to bola krádež na objednávku, pretože sú tu aj iné sochy z bronzu, ktoré bolo ľahšie odniesť a tie nezobrali. 

 

Hovoríš, že si mal k sochám osobnú väzbu. Aké spomienky sa k nim viažu? 

Áno, dve z nich boli prezentačné sochy na výstavy. Nikdy som ich nechcel predať. Na jednej z nich som začal pracovať krátko pred emigráciou, bola ešte len v sadre. Otec ju odlial do bronzu a dorobil som ju až po revolúcii. Na soche teda boli prvky, ktoré som vytvoril keď som mal 19 rokov a keď som sem prišiel po revolúcii otec mi stále hovoril nech do nej zasiahnem, niečo na nej ešte urobím. Tak som na nej, vždy keď som bol na Slovensku pozrieť rodičov, niečo nové prirobil. Pridal som napr. živicové časti, kúsky striebra, robil som na nej dlho a táto strata ma asi mrzí najviac.

 

Aké bolo tvoje detstvo v – dnes naozaj magickej – záhrade? 

My sme žili v dome na Hrebienku a v ňom žilo veľa ďalších umelcov – Laluha, Krajcová, Belohradský, Filko, Hübel, Kavecky a ďalší. Väčšina mala ateliéry cez cestu, aj Kompánek, Paštéka, Vika, Králik, Tóth, Rusňak, Belohradský, Patakiová…a my sme boli taká banda detí z umeleckých rodín, vyrastali sme medzi umením, stále sme boli u niekoho v ateliéri alebo v byte,  to umenie žilo okolo nás. Mali sme naozaj dosť zvláštny život a ešte tam boli aj veľké opustené záhrady kde sme vystrájali.

 

Aj ťa rodičia zapájali do svojej tvorby? Dávali ti niečo domaľovať, vyformovať...?

Otec kúpil túto záhradu niekedy v roku 1965, ja som sa narodil v roku 1966, takže od malička som sem chodil každú nedeľu a sadili sme stromčeky, lebo to bolo pôvodne kukuričné pole, nič tu nebolo, úplne mimo mesto. Na pásovke som si mohol vyrábať nejaké zvieratká, lebo Kompánek v tom čase robil drevené figúrky a ja som chcel tiež. Maľovali sme, robili keramiku, so sestrou sme ešte ako deti sekali do pieskovca. A tie sochy sú zamurované do múrov okolo záhrady, zvonku vidno reliéfy, ktoré robila aj mama. Každý, kto sem prišiel dostal dláto a niečo vysekal, a keď sa staval múr tak sa tam všetko komponovalo. 

 

 

Dom aj záhrada rástli vlastne spolu s tebou, ako súrodenci...

Pamätám si ako Tatarka sadil prvý tis, ten stojí vpredu. Spolu s rodičmi diskutovali o umení, stretávali sa tu s ďalšími umelcami...a vonku stáli čierne 613-ky. Vždy, keď sme sa vracali domov, tak za nami pomaličky išli. Ale bolo aj veľa takých, o ktorých otec potom zistil – a bol z toho smutný – že na neho boli nasadení. Možno aj preto ho nechali organizovať rôzne stretnutia, lebo presne vedeli, kto na nich bol, čo povedal, všetko potom donášali ŠtB.

 

Čiže si už ako dieťa vnímal čo sa deje, alebo sa vás so sestrou snažili pred tým nejako chrániť?

Nie, vedeli sme o tom od malička a ani nechceli, aby sme boli umelci, ale do nás sa všetko nejako vpilo a ostalo v nás. 

 

Čo bolo pre teba tým posledným impulzom emigrovať?

Posledný impulz bol, keď otcovi rozstrieľali sochy dynamitom. Keď otec urobil veľkú výstavu v Nitre tak jeden nemenovaný umelec, ktorý robil socialistický realizmus, začal robiť zle aj galandovcom, aj otcovi. Potom odstránili, alebo rovno zničili jeho sochy, otca stíhali za protištátnu činnosť. My sme so sestrou študovali v Prahe na UMPRUM-ke, lebo tu by nás nezobrali a rozhodli sme sa, že emigrujeme. 

 

Čo vnímaš ty osobne najintenzívnejšie na otcovom a na maminom umení? 

No, otcov štýl je absolútne originálny, nikde vo svete som nevidel nič podobné. Veľa umelcov sa inšpiruje a aj on sa inšpiroval v 60., 70. rokoch možno Henrym Moorom a ďalšími, ale potom si vybudoval ten svoj slovansko-symbolický štýl,  žena v sukni plus architektúra šindľových kostolíkov, kapličky, rôzne hlavy. V dnešnej AI dobe je aplikácia kde nasnímate sochu a dáte si vyhľadať podobné diela. A keď som tam vložil otcove nič podobné mi to nevedelo nájsť. Ani sochy, ani kresby, maľby. Najmä tie staršie maľby sú úžasné. Keď tam zadáte diela mnohých terajších umelcov, tak vám vyskočia desiatky veľmi podobných diel, ktoré vznikli napríklad ešte v 60.-70. rokoch. A tu na to ľudia pozerajú ako na niečo originálne. Je veľmi ľahké kopírovať, ale umelci by všetko mali posúvať, veď aj Picasso síce hovoril, že treba kopírovať z toho najlepšieho, ak potom vznikne z toho niečo originálne. Kubisti občas robili aj rovnaké kompozície a predbiehali sa kto to namaľuje lepšie, ale každý mal mimo toho svoj vlastný štýl. A mamu si intenzívne pamätám, ako na krosnách tká deň a noc koberce. Ona jednu dobu aj živila rodinu, robila krásne závesné koberce do rôznych architektonických priestorov, boli to také moderné figúry žien a okrídlených bytostí. Pamätám si vôňu ľanu, aj ako strihala látky, robila z toho klbká a ja som sa s nimi hral spolu s mačkami. Pamätám si, ako tie veľké koberce viseli v ateliéri, ja, maličký, som stál pred nimi a tie veľké figúry sa na mňa pozerali. Potom začala robiť keramických a bronzových anjelov-ochrancov, s vtáčimi hlavami. Vždy som premýšľal či to má niečo spoločné s Egyptom, alebo s nejakou indiánskou kultúrou. Mama bola goralka z čiernej hory z poľsko-slovenských hraníc pod Tatrami. 

 

 

Pod takým silným vplyvom bolo asi náročné nájsť si vlastnú cestu?

No to bol s otcom veľký boj, lebo vždy keď som niečo urobil, tak mi do toho zasiahol. Aj po revolúcii, keď som niečo spravil,  nechal to tu a odišiel do Ameriky, tak po návrate som to už mal prerobené. Znova som si to musel zmeniť po svojom. Ale niekedy mal super nápady, tak jasné, že som si dal poradiť. Mal som ale výhodu, že som robil animovaný film a do toho sa nevyznal, takže mi do nich nemohol zasahovať.  A keď som potom začal používať v mojich dielach aj rôzne symboly, tak sa ma vždy vypytoval, čo sú to za symboly a prečo ich používam. Keď po revolúcii dostal zákazku na sochu Cyrila a Metoda pre United Nations v NY, tak sa oboznámil s hlaholikou-cyrilikou. A začal tiež pracovať so symbolmi, tak som sa mu smial, že on sa mi pred tým smial. On už posledné roky používal hlaholiku skoro do každej sochy, aby sa nedali rozmnožovať, lebo ich už aj zváral. A preto sú tie sochy originály.

 

Možno aj preto si si vybral film? Byť iný?

Myslím, že som si našiel dosť skoro vlastný štýl a rukopis aj preto, že som emigroval a žil v New Yorku, v úplne bláznivom meste, kde bolo naozaj čo vidieť na každom kroku. Predstavenia,  filmy, výstavy,  ešte stará krásna Chelsea. Chodievali sme často do najväčšieho kina v New Yorku Ziegfieldu na všetky tie krásne staré filmy a muzikály, ale samozrejme mňa najviac inšpiroval Méliès, trikový mág, a Karel Zeman, na ktorom som vyrastal. Aj Star Wars ma inšpirovali napr. trochu v mojich kresbách z 90 rokov. No a moje filmy a videoklipy ma neskôr začali aj živiť.

 

 

Aký bol New York, keď si tam prišiel? 

New York som ešte zachytil na konci strieborného obdobia. Bol síce drsný, ale mal silnú atmosféru veľkomesta. Ľudia boli veľmi úprimní, povedali, čo si myslia. A bol umelecky pulzujúci, vo Williamsburgu, vedľa rieky, v starých továrňach prerobených na ateliéry žili skoro samí umelci. V štvrti, kde sa síce bežne strieľalo, sme si prenajali krásne štúdio, ktoré bolo v tej dobe ešte veľmi lacné. Ale byt sme mali v bezpečnejšej, talianskej štvrti. My sme prišli so sestrou do Ameriky v roku 1986. Najskôr sme boli vo Washington D.C. kde sme pracovali na reštaurovaní Union Station. Potom sme v roku 1988 odišli do New Yorku robiť hotel Plaza pre Trumpa.

 

Ty si sa aj stretol osobne s Trumpom?

Áno, on pravidelne chodil kontrolovať práce v hoteli aj s Ivankou, ktorá sa nás pýtala odkiaľ sme a potom mu hovorila, že sme z Československa. A šetril, keď sme zlatili, tak na výšku troch metrov sa použilo 22 karátové zlato a ostatné už bola iba falošná zlatá fólia. Keď som bol naposledy v New Yorku a išiel som sa tam pozrieť a zaspomínať si, tak som videl ako celý vrch stmavol. Pýtal som sa strážcu, čo stál vonku, že či vie prečo je zlato hore tmavšie? A on že, nie, tak som mu prezradil, že to nie je pravé zlato.

 

Bavili ťa reštaurátorské práce? 

Bavili... no... na začiatku sme dostávali tri doláre na hodinu, z čoho sa nedalo pomaly ani vyžiť, museli sme robiť nadčasy. Ale potom v New Yorku prišla kontrola a tam musíte byť v Únii ak robíte takúto prácu. Takže sa bossovia zľakli a rýchlo nás zapísali do Únie, urobili sme nejaké skúšky a zrazu nám už platili 15 dolárov na hodinu a neskôr 35, plus nadčasy tak to už sme boli dobre platení. Akurát sme pracovali s množstvom chemikálií, čo sa odrazilo vtedy trochu aj na zdraví.

 

Po celodennej, fyzicky asi dosť náročnej, práci ti ešte zostala energia na vlastnú tvorbu?

Bolo to náročné, o šiestej ráno sme išli z Brooklynu do New Yorku, 8 hodín sme pracovali a potom som sa vrátil do Brooklynu a maľoval, kreslil, točil filmy. Niekedy sa práce zastavili aj na pár týždňov kvôli stavbe lešenia a podobne, tak som mal viac času. Postupne ma to ale prestávalo baviť, hovoril som si, kurník šopa, kvôli tomuto som došiel do Ameriky?!  Jedného dňa som skočil do baru na kávu a tam sedel taký vysoký chalan, dali sme sa do reči, zistil som, že je producent a že práve vydáva CD acid techno. Keď som mu povedal, že som animátor chcel vidieť moje filmy.  Tak som mu, ešte na VHS-ke, poslal svoje animácie a oni ich odkúpili.  To bol zlom. Vznikol môj prvý videoklip “Go” pre Mobyho a keď ho odvysielali na VH1, MTV tak ani nie po mesiaci sa mi ozvali z Warner Brothers či chcem režírovať  “Kiko and the Lavender Moon” pre skupinu Los Lobos. 

 

Mal si vtedy už vyprofilovaný svoj rukopís? 

Ja som sa síce inšpiroval Mélièsom, ale snažil som sa posunúť jeho techniku multiexpozície vo filmovej kamere do nových rozmerov a vizuálnych experimentov. Kedy točíte animácie, pixilované figúry, alebo objekty na čiernom pozadí, pričom každú časť točíte zvlášť a vždy pretočíte film na začiatok pokiaľ nedosiahnete multiexpozičný celok kompozície. Ja som to robil ešte na 16mm filmovej bolexke. V tej dobe už prichádzali digitálne efekty, ktoré vytvoriť bolo v tej dobe stále veľmi drahé a moje trikové vizuály oproti tomu boli vytvorené až pra-analógovo a možno aj preto oslovili producentov. Režisér Vojtěch Jasný mi požičiaval 16mm  kameru, na ktorej vznikali krásne vizuálne kompozície, ktoré som postupne vylepšoval. Chcelo to dosť matematiky, musel som počítať políčka, kedy začína scéna, kedy končí.  Pri podpisovaní zmlúv z nahrávacími spoločnosťami som si vyžiadal úplnú kreatívnu slobodu. Napríklad v klipe “The Carnival is Over “pre skupinu Dead Can Dance nie je vidieť vôbec speváka, čo v tej dobe bolo dosť nezvyčajné. Tento klip už bol nakrúcaný na modrom pozadí, a použil som v ňom techniku matovania finálnych kompozícií.

 

 

 

Rád spolupracuješ s hudobníkmi na videoklipoch? 

Mňa to veľmi baví, lebo vytváram obrázky k nejakému danému príbehu, ak ma vizuálne osloví. Ja vždy zatvorím oči, vypočujem si skladbu a viem, či je to skladba pre mňa, alebo nie. Keď sa mi objavia hneď nápady, viem že je to niečo pre mňa. Tak to bolo napr. aj pri Janke Kirschner “Na čiernom koni”. Keď som zatvoril oči, zjavili sa mi vyzuáli koňa, astrálnych bytostí, lesa, modrej noci, mesiaca, bolo to hneď celé akosi prepojené.

 

Ešte sa vraciaš k filmovej surovine? 

Áno, nedávno som opäť vytiahol kameru. Super 16, Bolex EL. Aj fotím ešte analógovo. Niektorí ľudia to už v dnešnej dobe nerozlišujú, ale odporúčam ísť do kina na nejakú 35mm filmovú projekciu, je úplne iný zážitok. Keď to svetlo ide z premietačky cez celuloid, tak ti to úplne inak zostane v hlave, obrazy sa ti vracajú aj z pocitmi. Tuším ešte v kine Lumiere sú klasické projekcie filmov.

 

My, keď sme kedysi dávno robili rozhovor, tak si spomínal, že si bol veľmi dlho purista, kým si napokon prešiel na digitál, no nadšene si hovoril, že si ešte neprepadol 3D. To bolo asi pred desiatimi rokmi...

3D animáciu som nikdy nerobil. A umelej inteligencie sa trocha bojím. Z AI  som mal chvíľu aj depresiu, keď som videl kam sa to rúti. Ja všetko stále točím na modrom alebo čiernom pozadí, vytváram fyzické objekty, kostýmy, používam pixiláciu živých hercov, ručne kreslím, animujem a potom to iba kolážujem v digitále, ale stále tam cítiť určitý analóg.

 

Čiže stále kreslíš? 

Áno, robím aj kreslené filmy, klasické, srandovné, mám ich asi desať, ale neukazujem ich, ľudia by ani nevedeli, že som ich robil ja.

 

Keď už si načal tému AI, tak kam myslíš, že sa to vo výtvarnom umení a animácii môže posúvať? 

V Múzeu moderného umenia jeden Japonec vytvoril videoinštaláciu cez AI na 5-metrový štvorec. Boli to abstraktné vlniace sa veci, ako parfémy, voda a ink. Pozeral som sa na to asi pol hodinu, a upútalo ma to. Po dvoch dňoch som sa na to išiel pozrieť znova a zrazu mi to nič nehovorilo. Mám pocit, že je to efekt, ktorý oklame mozog, aké je to úžasné, ale po dlhšom sledovaní sa určitá hodnota vytráca. Verím, že to tak ostane. A ak to tak neostane, že dokážu urobiť až tak citovo-emocionálne a esteticky kvalitné diela, tak to potom možno bude zánik “ľudsko mysliacich” animátorov, režisérov, spisovateľov, skladateľov.

 

Ja verím, že ľudia budú stále vyhľadávať umenie, ktoré nie je vyrobené strojom. 

Napríklad nedávno som vyrábal leptané strieborné prstene. Dá sa kresba-dizajn do nich aj vylaserovať, ale pôsobý to chladne. Kyselina v striebre vytvorí rôzne oblúčiky, čiarky, pôsobí to organicky, je to niečo úplne iné, ako keď to vypáli laser. Ale verím, že vo vede, medicíne, ekonomike nájde dobré využitie, aspoň dúfam.

 

Čo teraz u teba dominuje? Socha, film...

Ja som už moje animácie prepojil so sochou, vytváram tak živé sochy, ktoré sú vytvorené z kovu alebo dreva a v ktorých sú zakomponované monitory s mojimi animáciami a vizuálmi. Ale stále sa venujem aj soche aj filmu zvlášť, ako samostatným médiám.

 

Ak sa ešte vrátime k filmu ako médiu, je skvelý aj v tom, že združuje všetky ostatné umenia... môžeš sa realizovať ako výtvarník, autor príbehu, hudobník...

Film je super. Môžete tam použiť úplne všetko, okrem dotyku a vône.  Otec vravieval, že či je zima, leto, mráz, vietor, slnko, tiene, socha sa stále mení,  kdežto film je stále rovnaký.

 

Bolo by fajn, ak by vyšla kolekcia tvojich filmov, videoklipov,  aj pre zdokumentovanie rôznych tvorivých etáp, ale aj čo sa týka technológií ako sa menili... ty sám pre seba rekapituluješ?

Áno, vraciam sa, zisťujem, že každý film má aj nejakú osobnú spomienku doby. Hej mal by som vydať kolekciu mojich filmov na blueray, bolo by to fajn uskutočniť. Vydal som už síce na blueray dva moje filmy –  „Beyond Invisible”, umelecký 40-min. art film a druhý „Moon”, animovaný film, ale bolo by pekné mať všetky moje filmy a umelecké videoklipy v budúcnosti ako kompletnú kolekciu.

 

 

Ak sa prejdeme po záhrade, ktoré sú tvoje obľúbené objekty alebo sochy?

Moja najobľúbenejšia otcova socha bola Slncový voz, mala šírku asi 10 metrov a bola urobená z dreva a zo šindľov. Naposledy bola vystavená v parku v Piešťanoch. Po výstave ju doviezli sem, no otec ju nenatrel lakmi a časom sa rozpadla. Druhá moja obľúbená socha je z nerezu, vysoká okolo 3 metrov, tá je vystavená teraz v Danubiane. Ale tu v záhrade je množstvo ďalších krásnych diel z kameňa a bronzu z tvorby otca a mamy, ktoré stále pozorujem ako časom dostávajú patinu.

 

Menia sa, pribúdajú objekty, sochy v záhrade?

Áno. Minule sme asi desiati prenášali obrovskú sochu v záhrade na iné miesto, Sochy často prekladáme na iné miesta v záhrade, kým nenájdeme to správne. Takže sa to tu stále mení.

 

Bolo ťažké otvoriť svoj súkromný priestor verejnosti? 

Bolo to ťažké rozhodnutie. Pred tým sme robili akcie iba pre uzavretú spoločnosť, Magic Garden bola každý rok v júni. Ľudia prišli, každý niečo priniesol, jedlo, pitie. My sme zabezpečili koncert, výstavu a boli to v podstate vsetko známi ľudia a umelci. Ale otec vždy chcel aby to bol park pre verejnosť. Tak sme to otvorili pre verejnosť asi pred dvoma rokmi.

 

Myslím, že ľudia sa tu cítia príjemne aj preto, že tu zostal duch slobody, pozitívna energia...

Áno, každý kto navštívi túto umeleckú záhradu, cíti sa príjemne. Je tu stále cítiť akúsi slobodu ducha, ktorá vyžaruje z celej tejto umeleckej a prírodnej mozaiky, ktorú otec vytvoril za svojich 60 rokov života.  Otec mal ľudí rád, vždy ich inšpiroval a nechal ich tu slobodne vytvárať si vlastné umelecké diela do kameňa, bronzu, dreva, hliny a ponoriť sa aspoň na chvíľu do kreatívnej energie, ktorá je v každom z nás.

 

 

Rudavsky’s Magic Garden môžete navštíviť po dohode každú nedeľu od 13.00 do 17.00