Pálffyho palác (GMB) je opäť otvorený a vy sa môžete prejsť výstavou, ktorá po prvý raz predstavuje scénografa Aleša Votavu ako majstra výtvarných objektov, tvorcu prekračujúceho limity svojej profesie. S ľahkosťou. Sú to ale skôr medziobjekty. Šperky, sochy, stroje, časti kostýmov či scénografie. No súčasne nimi vôbec nemusia byť. Odišiel predčasne, ale jeho krátky život bol intenzívny. Naplnený umením a výbušnou kreativitou. Výstava v Galérii mesta Bratislavy to dokladá fokusom, ktorý si zvolila.
Alešova matka, výtvarníčka Blanka Votavová, o svojom synovi hovorila ako o slnečnom človeku. A tak je pre mnohých, ktorí ho poznali, spolupracovali s ním.
Kurátorkou výstavy je Anna Grusková, ktorá pre plan.art uviedla: „Výstava medziobjektov Aleša Votavu s poetickým názvom Čas a príliv neberú ohľad na nikoho je pre mňa stretnutie s dávnym priateľom, ktorý ma veľa naučil. Od jeho predčasnej smrti uplynulo 22 rokov – a vyrástla nová generácia. Spolu s výtvarníčkou Evou Rácovou, jeho žiačkou na Vysokej škole múzických umení, sme sa pokúsili dokázať, že Votavova tvorba má čo povedať nielen tým, čo si ho pamätajú a mali ho radi, ale aj tým, čo o ňom nikdy nepočuli, dokonca aj celým rodinám. Jeho neznáme alebo málo známe objekty a ich dokumentácia poskytujú zážitky na viacerých úrovniach - intelektuálnu výpoveď o našej spoločnosti, prezentáciu tvorivosti, mimoriadnej manuálnej zručnosti, vycibreného vkusu, nadhľadu a vtipu. Na výstave sa dozvieme aj to, že nebol vždy taký úspešný, ako by sme mohli predpokladať na základe mnohých ocenení, ktoré počas svojho krátkeho života pozbieral.”
Vystavené objekty, fotografie a dokumenty sú zo zbierok Divadelného ústavu, Slovenskej národnej galérie a súkromných zberateľov. Oslovili sme aj riaditeľku Divadelného ústavu Vladislavu Fekete. Na otázku v čom je pre ňu osobne táto výstava zaujímavá hovorí: „Predovšetkým je to spomienka na scénografa, ktorého dielo bolo predčasne ukončené, ale zanechal za sebou nekonečne veľa impulzov. Pozerajúc sa na jeho dielo, mám pocit, že to bol vizionár, ktorý sa pozeral na svet komplexne a prepájal rôzne umelecké štýly a techniky. Jeho pozostalosť nás neustále prekvapuje novými objavmi a tak to bolo aj tentokrát, keď sa vo forme tzv. medziobjektov, ako ich pomenovala kurátorka výstavy Anna Grusková, otvorilo ďalšie zaujímavé pole jeho tvorby. Prepájal výtvarné umenie so scénografiou a bol to tvorca veľkého plátna.”
A ako komunikuje Votavova mimodivadelna tvorba s tou pre divadlo? „Myslím si, že Aleš Votava bol komplexný umelec a výtvarník,” odpovedá Vladislava Fekete. „Divadlo prepojilo všetky jeho vášne do jednej. V tom je jeho dielo stále zaujímavé. Nerozčleňoval, ale spájal.”
Votava navrhol scénografiu pre vyše sto inscenácií – činoherných, operných aj tanečných. Viaceré z nich sa stali emblematcké, spomeňme Višňový sad či Les, obe v réžii Romana Poláka. K tým pamätným patria aj tie pre divadlo GUnaGU. Pre autora a režiséra Viliama Klimáčka Aleš Votava to sú „deväťdesiate roky, keď som robil divadlo najintenzívnejšie v živote (a spolu s ním). Podľa jeho slov sme mu vrátili chuť robiť divadlo, ak je to tak, vrátil nám to stonásobne.” A o spomienkach je pre neho aj výstava v GMB – „…opäť som videl jeho šperky a spomenul si na ďeň, keď sa vrátil zo šperkárskeho workshopu kdesi zo Slovenska, zrak mu blčal, ako píšu básnici a hovoril – práve sa mi zmenil život, toto ma baví, toto je zmysel, toto chcem robiť. Pre divadlo potom robil naďalej tu i v zahraničí, ale šperky boli jeho tajnou, intímnou komnatou, preto sú tam ihly aj pierka, zraňovanie aj pohladenie.” Slovenskému divadlu Votava podľa Klimáčka priniesol svetovosť „i keď sa niekedy bránilo.”
Výstavu Čas a príliv neberú ohľad na nikoho. Medziobjekty Aleša Votavu si môžete v Pálffyho paláci GMB pozrieť do 7. mája.
A na záver ešte slová Jána Štrassera z textu Zo smutného hľadiska (8. mája zomrel Aleš Votava) v knihe Písanka: „Áno, scénograf je človek, ktorý dáva priestoru zmysel. Niekedy mi príde ľúto, že túto krajinu neformujú dobrí scénografi.”