Fotografka ĽUBA LAUFFOVÁ sa rozhodla odísť 21. marca 2004. Symbolicky v Svetový deň poézie pretože práve poézia je to, čo najlepšie definuje Lauffovej dielo. Mila Haugová jej venovala tieto verše:
Ľuba ma fotografuje
(…pokúšam sa udržať to, čo mi ešte zostalo – Paul Celan)
…ro-zo-chvené záznamy… čipka zaschnutej krvi
sieť vody s tisícimi vchodmi…
tu už nie si, všetko vzácne si prekladáš do jazyka
ničoty vstupuješ poznačená
...už nevrháš ani tieň, si pravé poludnie veža seba
temná pečať slnka tieň spln
zatmenie, prijať vlastnú neznámu krv, roztrhnúť vzájomným
rovnakým snom
…duša ty temná nerozbíjaj ma! tak neskoro... vtáci v kolíske
vetra pod viečkom kameňa
spí srdce tmy, každý deň berie z môjho svetla
niečo detské s bledým
čelom sa bojí budúcimi smútkami
len fragmenty tie ktoré svietia
– vydržať v sebe navždy ukrižované svetlo
Zmyselná, nostalgická, hravá, intenzívna. Ikonické portréty Mariána Vargu a Dominika Tatarku sú tu neustále prítomné aj preto, že vo svojej dokumentárnej sile ukazujú schopnosť Ľuby Lauffovej zachytiť vnútorné svety. Od 70. rokov definovala obraz slovenskej výtvarnej fotografie. Pre plan.art na Ľubu Lauffovú spomína historička umenia Zuzana Bartošová.
Zuzana Bartošová: Ľuba Lauffová
Ľuba Lauffová bola výnimočná osobnosť. Pôvabný zjav s obrovskými tmavými očami, príjemná, krehká introvertka. Napriek plachosti kamarátska. Vyžarovala z nej dobrosrdečnosť a nečakane aj láskavý humor. No predovšetkým bola talentovaná fotografka s vyhranenými názormi a vytríbeným vkusom.
Keď sa pred dvadsiatimi rokmi rozhodla – pre viacerých priateľov aj pre mňa nečakane – dobrovoľne skončiť život, asi ju ťažili problémy, s ktorými si nevedela rady. Nesťažovala sa. O jej trápení vedeli len najbližší.
Miesto, ktoré Ľuba Lauffová v slovenskej fotografii ako autorka zastávala, je dodnes prázdne. Jej videnie oscilovalo na hrane medzi inscenovanými zábermi a estetizovaním videného výtvarnými výrazovými prostriedkami: predovšetkým svetlom, ale aj ostrosťou či jej zahmlievaním.
Ľuba rada fotografovala ženské akty. Boli to zväčša jej rovesníčky, ktoré boli modelkami. Pred objektívom sa priateľky dokázali uvoľniť a správať sa spontánne, ako keby ich nikto nepozoroval. Na záberoch sú samy sebou spôsobom, ktorý predovšetkým vyžaruje intimitu chvíle. Ľubine fotografie upozornili nielen na ich podmanivú krásu, ale predovšetkým na skrytú podobu individualít mladých žien, ktorú ich okolie dovtedy nepoznalo. A to bez akéhokoľvek náznaku exhibicionizmu či vulgarity. Bez toho, na čo sme si už v poslednom desaťročí tak zvykli, že to už nevnímame ako nepatričné.
Ľubine fotografie však mali ešte jednu zvláštnosť. Ich komponovanie protirečilo dobovým konvenciám, hoci liberálne šesťdesiate roky, ktoré ju formovali, veď vtedy študovala, sa môžu vnímať aj ako čas uvoľnenej morálky a neskrývanej sexuality. Segmenty záberov nahých ženských tiel Ľuba rezala v inej výške, ako bolo zaužívané. Nechala vyznieť miesta, ktoré sa dovtedy zvykli skrývať. Estetike celkov to neuškodilo, skôr naopak. Napriek odvahe záberov, ženy na Ľubiných záberoch pôsobili nevtieravo, prežívali okamihy nahoty len samy so sebou. Nebol v nich ani záblesk vyzývavosti. Vďaka Ľubinmu talentu odhaľovať fotografiou neviditeľné, dominovala v nich predovšetkým zraniteľnosť ženského tela, z neho vyžarujúca neha a jeho pomíjajúcna krása.
Práve preto dokázali Ľubine fotografie divákov zasiahnuť priamo. Dokázali ich vyrušiť zo stereotypu videnia podmieneného každodennosťou. Odhalili jedinečný zázrak nečakaného okamihu, v ktorom snímaná bytosť je neopakovateľná. Hoci Ľuba rešpektovala klasické kánony vizuality, tak ich dokázala prekročiť k jedinečnému pohľadu a jeho naplneniu umeleckým činom.
Ďalšou sférou, ktorej sa Ľuba venovala, boli portréty. Fotografovala mnoho tvárí svojich rovesníčok, ktorým jej zábery podčiarkli to jedinečné v ich vonkajšej i vnútornej podobe. Tiež portrétovala ľudí, ktorých si vážila, alebo ktorých fyziognómia ju zaujala. Dominika Tatarku, Dušana Hanáka, Milu Haugovú i Zuzanu, sestru Mariána Vargu, ale najmä jeho. Bola jeho osobnosťou a zjavom fascinovaná. On ju rešpektoval a jej tvorbu obdivoval. Fotografickými zábermi sa snažila preniknúť aj sama k sebe, k podstate svojej bytosti a jej neopakovateľnosti. V autoportértoch zvečnila svoj pôvab, krásu a najmä zraniteľnosť, ktorú verejne nepriznávala.
A treba pridať jej prácu s deťmi i participáciu na viacerých udalostiach akčného umenia. Ale najmä sugestívne inscenované fotografie a koláže, v ktorých vyznala svoje zaujatie poetikou surrealizmu. Obe sféry odhaľujú Ľubinu schopnosť výtvarne dokonale stvárniť vlastné denné sny. Výsledkom sú diela plné nostalgickej atmosféry a krásy.
Ľuba sa nezdráhala tvoriť mimo hlavného prúdu, aj mimo aktuálnych umeleckých tendencií či módnych trendov. Jeden z navýznamnejších súčasných historikov umenia, Georges Didi-Huberman, obhajuje afinitu k minulému u umelcov historických období. Nie je prečo upierať tento nárok umelcom súčasným, ak to robia kultivovane s priznaním svojich inšpirácií, čo je aj prípad Ľuby Lauffovej. Evidentne nadviazala na poetiku českej modernej fotografie, ktorú reprezentuje tvorba Františka Drtikola. A že sa okrem toho z času na čas zúčastňovala neoavantgardných aktivít svojich rovesníkov, svedčí o jej otvorenosti k aktuálnemu dianiu, ktorá ju však nezviedla z jej osobnostnej cesty. Škoda, že sa ju rozhodla predčasne ukončiť. Veľmi chýba.
