Machnáč. 10. júla 2025
Liečebný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach patrí k najvýznamnejším stavbám funkcionalistickej architektúry na Slovensku. Pôvodne Masarykov liečebný dom pre Nemocenskú poisťovňu súkromných úradníkov a zriadencov bol postavený podľa návrhu architekta Jaromíra Krejcara v rokoch 1930 až 1932. Krejcar sa so svojím projektom presadil medzi viac ako šesťdesiatimi uchádzačmi, ktorí sa prihlásili do architektonickej súťaže. Dnes, 95 rokov od položenia základného kameňa, je Machnáč v zdevastovanom stave... ale s hrdým statusom národnej kultúrnej pamiatky.
Dve sudičky: Le Corbusier a Walter Gropius
Jaromír Krejcar patril k najvýznamnejším českým architektom medzivojnového obdobia a práve sanatóriá boli v 30. rokoch skúšobným základom modernej architektúry, na ktorom sa rozvíjali abstraktné princípy moderny. Krejcar vložil do návrhu radikálne súdobé inovácie, inšpirovaný tak Le Corbusierom ako aj Walterom Gropiom, pričom z Le Corbusierovych princípov modernej architektúry použil napr. pásové okná, strešné terasy (slnečné kúpele) a železobetónový nosný skelet, ktorý poskytuje možnosť voľného rozmiestnenia dispozícií a veľkoplošné presklenie. Karel Teige videl hlavnú inšpiráciu v ateliérovom dome Bauhaus Walera Gropia v Dessau, ku ktorému Machnáč často prirovnával, najmä v riešení priečelia, či spojenia obývacej a spoločenskej časti budovy. Paralelu môžeme nájsť aj so zaoceánskymi parníkmi, ktoré boli pre architektov inšpiráciou – čisté tvary, zábradlia, terasy pripomínajúce paluby, inšpirácia je zjavná aj pri riešení pergoly terasy na streche lôžkového traktu. Krejcar na Machnáči použil zaoblené tvary na spoločenskom krídle budovy, čím zdôraznil nautický charakter stavby. Vo svojej knihe Život II píše: „Architektura transatlantických parníků jest skvělým příkladem moderní architektury, jejíž formy, vyplynuvše jedině z krajní účelnosti jako produkty moderní techniky, definují tvárně dnešek.“
Kolektívne domy
Avantgarda 20. rokov, prevažne ľavicovo orientovaná, priniesla aj myšlienku kolektívnych domov, ktoré mali byť riešením problému tzv. najmenšieho bytu. Krejcar venoval veľkú pozornosť dôkladnému riešeniu dispozícií jednotlivých izieb, zariadeniu aj oknám. Na Machnáči sú na izbách okná typu Kraus, ktoré umožňujú odsunutie okenných krídel na okraj. Efektom je pôsobivý panoramatický výhľad do parku, ktorý sa začína hneď pri liečebnom dome. Dvojtraktové riešenie prináša zas do interiéru svetlo. A pozoruhodných architektonických riešení nájdeme na Machnáči veľa. Viaceré vychádzali z myšlienky prieniku sanatória a hotela, s ktorou sa Krejcar od začiatku pohrával. V knihe Lázeňský dům v lázních v Trenčianskych Teplicích popisuje účely stavby – ubytovanie, príprava a podávanie jedla, oddych, zábava a spôsob liečby (procedúry sa konali mimo liečebný dom, ale na strešných terasách si mohli dopriať ako doplnok liečby – slnečné, pieskové a sprchové kúpele).
Národná. Kultúrna (?)
Výnimočnosť stavby potvrdzuje už jej prvé zaradenie medzi kultúrne pamiatky v roku 1969, po rozpade Československa bol Machnáč vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku v roku 1996. V roku 2002 bol zatvorený a postupom času sa z funkcionalistického skvostu stávala ruina. A devastačný proces pokračuje ďalej, napiek snahám neziskovej organizácie Spoločnosť Jaromíra Krejcara, ktorá vznikla práve za účelom záchrany a obnovy Machnáča. Zakladateľmi organizácie sú autori Opustenej (re)kreácie, fotografka Andrea Kalinová, architekt Martin Zaiček a rektorka Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave Bohunka Koklesová, s ktorou sa rozprávame o vývoji a aktuálnej situácii v snahách získať Machnáč a tým možnosť začať s jeho obnovou.
Tento obsah bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Platforma reprezentuje výlučne názor redakcie a fond nezodpovedá za jej obsah.