Lena Jakubčáková, Mária Piatriková: Genearcheohistoriografia

 

Jáchymov nie je iba miesto, je to symbol. Na mieste bývalých uránových baní dodnes vnímame temnú minulosť. Historická pamäť miesta, kde sa komunistický teror prejavil naplno, by mala zostať uchovaná, tak ako tábory smrti. Dve umelkyne - Lena Jakubčáková a Mária Piatriková - išli na rezidenčný pobyt do Jáchymova z rôznych dôvodov, no napokon sa ich fotografie prepojili a vznikla spoločná výstava nazvaná Genearcheohistoriografia, ktorej kurátorom je Branislav Štěpánek. Premiéru mala minulý rok v rámci 4. ročníka mikroFESTIVALU súčasnej slovenskej fotografie FOTOpotulky 2024 v Humennom, aktuálne ju môžete vidieť v priestoroch Divadla K v Bratislave a v júni bude inštalovaná priamo v priestroch bývalého pracovné tábora v Jáchymove. 

 

“Spôsob, akým príroda celé miesto akoby požiera, preniká ním a vzniká tak úplne nový priestor, je fascinujúci.” (Lena Jakubčáková)

 

Fotografka Lena Jakubčáková a performatívna umelkyňa Mária Piatriková sa zúčastnili tvorivých rezidencií v Jáchymove, organizovaných kreatívnym centrom Vzbuďme Vary, v rôznom čase. A z rôzynch dôvodov. Máriu tam priviedla rodinná minulosť a trauma, čo ju viedlo k hľadaniu rezíduí minulosti, Lena zvolila iný prísup, ovplyvnená geniom loci bývalých uránových baní. Ako píše v kurátorskom texte Branislav Štěpánek:  “Úsilie o extramateriálne, duchovné gesto, vyjadrené vo fotografickej forme, je zároveň aktom zmierenia. Zmierenia sa s údelom predkov i pasivitou spoločnosti, ktorá ich politické prenasledovanie umožnila a prehliadala. A tiež zmierenia sa s neblahým osudom miesta zneužitého na neprávosť. Tým, že ako diváci si toto zmierovacie gesto uvedomujeme a vnímame ho na vystavených fotografiách, umožňujeme mu transcendovať z individuálnej skúsenosti (bytostne sa dotýkajúcej oboch autoriek) do univerzálneho humanistického posolstva.” 

 

 

Mária, ty si išla do Jáchymova z osobných dôvodov, ktoré sú naviazané na rodinnú históriu, stále úplne nevypovedanú.

Mária: V určitom veku som si sama v sebe sformulovala, že potrebujem rodinný príbeh, príbeh dedka väzneného v jáchymovských táboroch, uchopiť a pomenovať nanovo, spoznávať ho dôkladnejšie. Doma som počúvala skrátené a zjednodušené príbehy,  a ten úplne najskrátenejší príbeh, ktorý v našej rodine rezonoval, že dedko “sedel za vieru” desať rokov v jáchymovských táboroch. Až neskôr som zistila, keď som začala skúmať spisy,  že bol vo viacerýchviacerích väzniciach, od Leopoldova, cez Prahu, Plzeň, takže Jáchymov je pre mňa aj našu rodinu symbolom jeho príbehu, neprávosti a bolesti. Mal vtedy 28, 29 rokov, čiže keď’d ho prepustili mal 38.  Starká na neho celé roky čakala, zobrali sa, mali 5 detí, takže je to ešte jeden z tých šťastných príbehov z Jáchymova, pretože  mnohé skončili smrťou, alebo rôznymi závislosťami či chorobami. Uvedomila som si, že v príbehu mojej rodiny bolesť a utrpenie do veľkej miery vyvažuje silný príbeh lásky. 

 

 

Tému si teda v sebe niesla už dlhšie?

Mária: Išla som do Jáchymova, pretože som chcela mať vlastnú skúsenosť, vlastnú pamäť postavenú na pevnejších bodoch. Rezidencia bola vlastne už moja druhá návšteva Jáchymova, najskôr som tam bola, aj s otcom, strýkom-jeho dvojčaťom, mojíim bratom a bratrancom, na spoznávacom zájazde Jáchymovské peklo, ktorý organizovali politickí väzni. Ja som sa už dlho plánovala venovať tomuto projektu, ale stále som nevedela,  ako k tak osobnej téme pristúpiť, aby to nebolo patetické, príliš bolestivé. Na rezidencii som vlastne nechcela vytvoriť finálne dielo, ale poňala som umeleckú prácu ako spoznávanie príbehu. Vypýtala som si spisy z Ústavu pamäti národa a začala ich študovať, stále ich nemám všetky dočítané. Povedala som si, že sa nechcem nechať zahltiť informáciami a skúsenosťami iných ľudí viac ako svojimi, takže som do Jáchymova išla s tým, že urobím performance, svoju performatívnu mapu túžby lepšie poznať osobu môjho starého otca cez jeho príbeh. Chodila som celé dni po krajine, čo ma stiahlo viac k spoznávaniu priestoru, zaznamenávala som si všetko na mobil a vlastne tá elektroinštalácia, ktorá je vytiahnutá na fotografiách, predstavuje líniu tohto môjho hľadaniaje z toho výsekom. Oslovila som aj jedného pána, ktorý spravuje vež smrti, aby sa pozrelpozel do archívov a prvá informácia, ktorú mi povedal bola, že dedko bol elektrikár v tábore Nikolaj.  Mala som nafotených pár elektrických  elementov, pretože som sa chcela chytiť konkrétnych vecí, nájsť dôkazy, alebo neviem, ako by som to pomenovala. Napríklad z tábora Nikolaj som našla nejaké šachty v lese, alebo rúru obrastenú koreňmi stromov.  Je to zvláštne miesto, vnímate, že sa tam udialo niečo monštruózne. V lese je i stará elektráreňa, kompresovňa, les prerastá až na druhé poschodie.  Vyzeralo to ako nejaká zóna, ako z filmu Stalker. Nevedelai some, či ešte môžeme prejsť ďalší kúsok a neprepadneme sa.  Videla som obrovský betónový hrad pre detií a hovorila som si, aké je necitlivé umiestniť ho na tomto mieste a postupne som zistila, že to nie je intervencia do priestoru, ale pôvodný objekt,  dal ho postaviť veliteľ väzňom pre svoje deti väzňov. Pri hrade sa zachovala i “řetízkárna”, ktorú zrekonštruovali a tam aj bude umiestnená naša výstava, čiže opäť budeme hľadať nové riešenie inštalácie. Je to jedna z mála, možno jediná budova, ktorá sa zachovala. Väzni si tam vešali svoje oblečie, keď prišli z bane, ale inak sa väznice takmer vôbec nezachovali.

Lena: Dorota Sadovská ma upozornila, že to bola aj obrana, lebo na sklonku totality už rozmýšľali, že ak raz budú tieto trestanecké tábory využívané ako muzeá, dôkazy všetkých neprávostí, ľahšie sa budú vznášať obvinenia. Tak v poslednej fáze existencie trestaneckých táborov vraj nútili väzňov ničiť ich, aby zahladili stopy, aby tam už nikto nechodil spomínať na to, čo sa stalo.

 

 

Mária ty si prišla do Jáchymova vo veku, ako tvoj dedko. Uvedomovala si si to? Byť v tejto etape života zrazu uväznená na mieste, ktoré je známe tým, že sa z neho často neodchádza.

Mária: Áno, to som si tam tiež začala uvedomovať,  a tiež že som sa prvýkrátnikdy nezamyslela nad tým, aké to muselo byť aj pre jeho rodičov a súrodencov, keď ho zatkli, odviedli, uväznili. Príbeh zrazu získaval iné vrstvy a  keď som si čítala spisy, dozvedela som sa, že dedko bolo odsúdený v monster procese Pudčík a spol., 62 ľudí odsúdených na exemplárne odstrašujúce tresty, a že to bolo za vojenskú zradua a špionáž. Ja teraz rozmýšľam, ako pristupovať k tým informáciám, napr. u dedka naozaj našli aj nejaké mikrofilmy, bol nejakým spôsobom zapojený do protištátnej činnosti, on sa aj angažoval sa aj v podzemnej cirkvi, takže to sú ďalšie kapitoly, je náročné sa zorientovať v ľudskom príbehu z úplne inej doby, v inom režime, porozumieť kontextu. 

 

Je to pre teba už uzavretá téma? Dosiahla si, čo si aj sa osobne potrebovala?

Mária: Ešte stále mám potrebu sa do Jáchymova vrátiť a ďalej s tým pracovať. Pre mňa napríklad bolo veľmi zaujímavé, až katarzné v niečom, stretnutie s mojou rovesníčkou,  ktorá jebola vnučkou dozorcu, spolupracovníka s režimom v danom prostredí, kto vie, možno dozorcom ŠtB. Takm sme tam sedeli, dve  potomkyne našich predkov, ktorí boli na opačných stranách. Ani ona sa nevie dopátrať rodinnej pamäte, vôbec o tom doma nehovoria a cíti, že sú za tým ťažké veci. Rovnako ani ja sa neviem dopátrať ku všetkým informáciám, lebo sa to proste nedá, i keď v mojej rodine boli tomu viac naklonení. Nie je možné odovzdať celý príbeh.  Začala som si klásť otázku, ako vôbec o tej téme hovoriť, aby to nebolo obviňovanie druhej strany, ale aby sme mohli spoločne nad ňou premyšľať.

Lena: Ja som sa opakovane stretávala napríklad s jednou pani, ktorá už mala okolo 85 rokov a pamätala si,  že rodičia robili v kuchyni a  dennodenne sa pozerala na väzňov ako dieťa. Nikdy nezabudnem na výpoveď pani Marušky, ako sa hrávala vonku a dosť často bola v kontakte s tými ľuďmi, pamätá si ako jeden často plakal, keď sa na ňu pozeral ako sa hrá,  pretože mu pripomínala jeho deti.  V Jáchymove boli často ľudia, ktorí nič nespáchali,  boli iba podozriví alebo nevyhovujúci, nepohodlní. Ľudia, ktorí zmýšľali samostatne, inak, dívali sa na svet iným spôsobom.

 

 

Lena, teba si téma našla až na mieste...

Lena: Keď som prišla na rezidenciu do Jáchymova, hľadala som tému, ktorú som výnimočne mala spracovať za dva týždne,  nie počas rokov, ako to zvyknem robiť. Vlastne to bola pre mňa výzva urobiť niečo rýchlo a miesta bývalých  väzníc ma hneď oslovili, aj tým, že väzni tam nie sú, pričom ja vo svojich projektoch dokumentárne pracujem s ľuďmi veľmi rada, rada nadväzujem kontakty, pre mňa je fotografická práca o stretávaní sa s ľuďmi. A zrazu tam ľudia neboli, takže som si vyskúšala aj pre mňa úplne inú stratégiu, iný prístup. Fotila som krajinu, inscenovanie. Pôvodne som uvažovala, že ponechám veci náhode, ale  napokon som oslovila dve tanečníčky, ktoré tancovali v mene nejakých očistných rituálov, pretože som mala pocit temna, niečoho, s čím sa neviem vyrovnať, a že týmto spôsobom sa s tým minimálne zmierim, keď už neviem nič viac v tej chvíli urobiť.  Bolo to na prežívanie veľmi silné – pre mňa aj pre tanečnice, ale v  konečnom dôsledku to vlastne bola dokumentácia ich pohybu v priestore.  

 

 

Čiže  miesto ako symbol a performance ako metafora?

Lena: Ja som pôvodne chcela fotiť iba miesta, dokumentovať, podobne ako Mária, stopy. Ona hľadala konkrétny príbeh, a ja som chcela hľadať univerzálne stopy väzníc. Tá krajina ma vždy fascinovala a stále fascinuje, aj keď pre mnohých ľudí je to už možno klišé. Časť lesov okolo Jáchymova je nabitá negatívnou energiou. Spôsob, akým príroda celé miesto akoby požiera, preniká ním a vzniká tak úplne nový priestor, je fascinujúci. Ale tým, že rezidencie v Jáchymove sú väčšinou venované tancu, performance, a mňa tanec odjakživa zaujímal a Mária sa tomu venuje, tak som si najskôr myslela, že tiež urobím performance, budem tancovať. No to by som musela mať niekoho, kto by ma nakrúcal alebo fotil, tak som ten nápad opustila a určila si, že moja úloha je dokumentovať. Obe tanečníčky-performerky boli skvelé, povedala som im iba pár slov a oni všetko veľmi rýchlo pochopili. Jednotlivé performancie trvali pol hodinu až hodinu, nemali nič pripravené,  ale reagovali na priestor, improvizovali na mieste, pre mňa to bolo niečo medzi nebom a zemou.  Prepojila som teda tanec s krajinou, ako symbolické gesto nechať na temných miestach tancovať dievčatá, ktoré veľmi podobne vnímali situáciu, priestor a dôležitosť, že sa k tomu jednoducho treba vrátiť, nenechať to tak. 

 

 

Branislav: Lena aj Mária, každá svojim spôsobom, aplikovali akoby spirituálny spôsob pri konfrontácii s historickou pamäťou. Výstava mala premiéru na festiívale Fotopotulky v Humennom v klasickej galérii, ale tu je vizuálne spravená inak, diela sme inštalovali na staré odpadové káble, nechali sme na nich hmoždinky, pavučiny, s ambíciou priznať vek  inštalácie a podtrhnúť historickú pamäť, ktorá je zachytená na fotografiách. Dôvodov, prečo sa historická pamäť Jáchymovských pracovných táborov stráca je veľa, od  utilitárnych materiálnych dôvodov, že budovy táborov boli postavené z tehál a  miestni obyvatelia ich rozobrali a  postavili si z nich domy, chaty, až po  fakt, že každý druhý človek tam musel mať zamestnaného príbuzného a je pre nich nepríjemné sa k temnej minulosti vracať.  A možno najdôležitejšia vec je, že ľudia ktorí boli obeťami neprávosti, majú tendenciu zabudnúť, vytesniť, nehovoriť o tom, pretože ich trauma bola veľmi silná. Je to prirodzené a pochopiteľné, ale dôsledok je, že pamäť odchádza.  Obe umelkyne sa k téme postavili s hlbokou ľudskosťou a práve preto, že sa ich všetko hlboko dotýka, dokázali sa takýmto spôsobom s celou situáciou umelecky vyrovnávať.

 

Výstava v Divadle K, Palackého 5, Bratislava

Trvá do 28. 5. 

Otvorená pia, so, ut (23., 24. a 27.5.) od 15.00 - 19.00 alebo po dohovore na tel. č. 0944264124

Výstava v Jáchymove: 

Vernisáž 1.6.2025 o 15.00 Řetízkárna, Nové Město 51

potrvá celé leto

 

*Lena Jakubčáková študovala fotografiu na ITF SU v Opave, francúzsku filológiu a literárnu vedu na FF PU v Prešove. Venuje sa hlavne dokumentárnej fotografii, v rámci ktorej sa orientuje najmä na dlhodobé projekty, autorské fotografické knihy a umeleckú spoluprácu s odsúdenými. Vydala knihy Spis 44 (Dive Buki, 2016, grafický dizajn Samuel Čarnoký) a  Baba z lesa (2023, Absynt, grafický dizajn Katarína Rybnická), ktoré získali viaceré ocenenia. Spolupracovala napr. na projektoch Second Cities, Oddyseia, Pamäť na skle či In Living Memory. Ako pedagóg pôsobí v Ateliéri nových médií na košickej Fakulte umení.

*Mária Piatriková  je performatívna umelkyňa. Venuje sa témam pamäte, dôvery, odvahy a zraniteľnosti. Vo svojej tvorbe uplatňuje konceptuálne a dokumentárne postupy. Od roku 2015 umelecky vedie Divadlo K, s ktorým skúma performativitu vo vzťahu k iným médiám, najnovšie aj prostredníctvom knihy Nefotografie. Spoluzakladala galerijný a rezidenčný priestor Pustovňa pre umenie.