Erik Binder: Obraz v obraze, 2010, akryl a sprej na plátne, 70 x 84 cm. Súkromná zbierka. Foto: Peter Homola
Konvenciami nespútaný Erik Binder
Spomínať na Erika Bindera (1974 Hnúšťa-Likier – 2023 Bratislava) aj napriek šoku, ktorý správa o jeho nečakanom odchode vyvolala, sa nedá s pátosom. Bolo by to v rozpore s jeho životným príbehom, plným energie a života vo všetkých jeho odtieňoch. Mal osobnú charizmu bytostného performera, u ktorého sa život nedelil na sféry práce, povinností či voľného času, pretože všetky sa prirodzene spájali do integrálneho celku. Bol permanentne naplno nasadený pre prítomný okamih a umeleckým dielom bol v podstate celý jeho život. Podobne ako u umelca Júliusa Kollera a mnohých ďalších, ktorí každodenné, všedné a až intímne rodinné či spoločenské udalosti celkom prirodzene integrovali do tvorby, aj on vytváral akési totálne umelecké dielo v symbióze života a tvorivosti, hravosti a vážnosti. Umenie dokázal vytvoriť z čohokoľvek a kedykoľvek, pretože jeho pracovné metódy boli určované prístupom k životu a tvorivosťou ako jeho bytostnou vlastnosťou, nie akýmikoľvek hranicami a deliacimi čiarami.
Psychológia rozlišuje medzi malou a veľkou tvorivosťou – tou každodennou, ktorá je prítomná v našom bežnom priestore a riešení problémov všedného dňa a tou, ktorá prináleží veľkým umeleckým dielam či vedeckým objavom posúvajúcim spoločnosť vpred. U Erika medzi nimi nenájdeme limity. Podobne, ako v prelínaní vysokého a nízkeho (podnetov zo streetartu, bojových umení, rôznych subkultúr), ktoré už minimálne od čias dadaizmu, pop-artu a nového realizmu nie sú jedinými a hlavnými kritériami hodnotenia umenia. Aj preto sa jeho tvorba, slobodne prestupujúca všetky médiá divoko vzpiera, a aj napriek nutnostiam jej muzealizácie a analýzy, vždy bude vzpierať každému škatuľkovaniu.
Erik študoval na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení, kde istý čas aj pedagogicky pôsobil, u profesorov Róberta Jančoviča a Daniela Fischera, na Akadémii výtvarných umení u prof. Vladimíra Kokoliu. Doktorát absolvoval u prof. Ladislava Čarného. Napriek všetkým vplyvom však ostal solitérom. Jeho tvorba zaznamenala mnoho nemalých úspechov, za všetky spomeňme najmä účasť na 48. a 50. Bienále v Benátkach (1999, 2003), či finále Ceny Oskára Čepana (2001, 2007). V roku 2021 mal výbornú, návštevníka pohlcujúcu výstavu Avatýst. Labyrint Erika Bindera v Slovenskej národnej galérii, v kurátorskej spolupráci s Luciou Gregorovou Stach. Jednu z prvých, ktorú sme mali možnosť si naživo vychutnať v postcovidovej dobe. Erik nás prostredníctvom svojej tvorby a prístupu k umeniu, bez akýchkoľvek pedagogických nabádaní motivuje ku konfrontovaniu vlastných limitov. Za zdanlivým chaosom a hravosťou jeho diel môžeme vytušiť, že nimi kladie dôležité a zásadné otázky o živote vo všetkých jeho odtieňoch.
Archívny rozhovor s Erikom Binderom v časopise .týždeň uvádza, že robiť rozhovor sa dá prirovnať k stretnutiu s jeho tvorbou. A aj keď porozprávať sa s ním už nemôžeme, jeho tvorba komunikuje ďalej. Aktuálne, do 24.11.2023 aj na výstave Ne(s)pútaní v Galérii Slovenského rozhlasu. Kurátor výstavy Ivan Jančár ju venoval práve nespútanému a slobodnému umelcovi Erikovi Bidnerovi.
pre plan.art napísala kurátorka a galerijná pedagogička Daniela Čarná
o výstave Ne(s)pútaní si viac prečítajte tu
