Joel Peter Witkin (zdroj: El Palacio, foto: Roberto Rosales)
Joel-Peter Witkin patrí už od 70. rokov k najvizionárskejším fotografom. Nazývajú ho apoštolom znepokojujúcej krásy a prirovnávajú k svätému Františkovi, ktorý bozkával malomocných a pil z ich rán. Witkinovo dielo je Inšpirované klasickými maliarmi ako Hieronymus Bosch, Francisco Goya, Diego Velázquez, Sandro Botticelli, Pablo Picasso či Joan Miró, v jeho diele nachádzame aj množstvo literárnych a náboženských odkazov. Podobne ako fotografka Diane Arbus, aj Witkin stavia pred fotoaparát ľudí s rôznymi telesnými deformáciami, napr. trpaslíkov. A ide ďalej. Opulentne a precízne inscenované fotografie by mohli byť iba provokatívnymi obrazmi, no Witkin im dáva rozmer svetských ikon a obetných alegórií. „Chcel som, aby moje fotografie boli také silné ako posledná vec, ktorú človek vidí alebo si na ňu spomenie pred smrťou,” povedal. „Zasvätil som svoj život zmene hmoty na ducha s nádejou, že jedného dňa to všetko uvidím. A tam, vo večnom osude, hľadať tvár, ktorú som mal pred stvorením sveta." Witkinovo dielo je tancom smrti. Dnes sa jeho diela nachádzajú v zbierkach Múzea moderného umenia v New Yorku, Múzea J. P. Gettyho v Los Angeles, Národnej galérie vo Washingtone, Victoria and Albert Museum v Londýne a Centre Georges Pompidou v Paríži. Inšpirovali sa ním napr. aj skupiny hrajúce gothic rock, jeho vplyv je najviac viditeľný vo videoklipe k skladbe Closer od od Nine Inch Nails z roku 1994. K jeho 85. narodeninám mu píše výtvarník Martin Gerboc.
Joel-Peter Witkin: Meniny
Joel-Peter Witkin
Martin Gerboc 13. sept. 2024
S prorokom statickej hrôzy, Joel-Peter Witkinom, nás niekedy v roku 2010 zoznámil český kurátor a historik umenia Otto M. Urban. Bolo to niekoľko hodín pred vernisážou rozsiahlej výstavy „Decadence Now! Za hranicí krajnosti“ v pražskej galérii Rudolfinum. Jeho fotografie vtedy viseli nie tak ďaleko od mojich malieb. Tá atmosféra bola neskutočne vzrušujúca. Potom sme sa pri prácach Cindy Sherman, Gottfrieda Helnweina, Davida La Chapella, Jeffa Koonsa, bratov Chapmanovcov, Genesis P-Orridga, Roberta Mapplethorpa, Davida Wojnarowicza, Damiena Hirsta alebo Jamieho Reida, ktorý kedysi vytvoril legendárne punkové vizuály pre Sex Pistols a mnohých ďalších (mám zrazu pocit, že by som ich chcel vymenovať všetkých), niekoľko hodín do vernisáže spolu prechádzali a rozprávali. Bolo to výnimočné: tento fotograf z neba výtvarného sveta mi hovoril o svojich umeleckých začiatkoch a koncepciách, o inštalovaní a komponovaní fotografií, o problémoch s políciou v tých prudérnejších častiach Spojených štátov, o kontaktoch s pracovníkmi márnic a krematórií, ktorí mu umožňujú získavať neživé ľudské telá k inštaláciám jeho fotografií. Evidentne ovládal právo a vedel sa pohybovať na priesvitnej hranici dovoleného a stíhaného. Jeho fotografie som tak mal vždy spojené aj s istým typom mimovýtvarného dobrodružstva. Bol to skôr monológ, pretože ten, kto počúval, som bol ja, a ten, kto hovoril dlho a v jednom prúde, bol on. Samozrejme, až na malé prestávky, keď som odpovedal na jeho otázky, a Witkin sa pýtal dôrazne a exaktne. Bol som prekvapený, že sa ma, prechádzajúc popred práce dôležitých mien súčasného umenia, pýta na moje názory a že ho moje názory skutočne zaujímajú. Aj vtedy, rovnako ako o niekoľko rokov skôr pri parížskych stretnutiach s Pierrom Restanym a ďalšími, som si potvrdil, že výška dosiahnutého úspechu je snáď priamo úmerná stavu ľudskosti a pochopenia.
Joel-Peter Witkin: Melvin Burkhart: Human Oddity
Desí nás predovšetkým to, čoho môžeme byť reálnymi aktérmi. V tom je sila ataku akejkoľvek fotografie či filmu, ktoré dokumentujú realitu v rozmeroch nášho vlastného myslenia a možností. Nestávame sa hercami, ktorých pohľad je inštalovaný nejakými umeleckými koncepciami, naopak sme priamo aktérmi tohto hrozného a reálneho deja, v tom sú scenáre Witkinových fotografií dokonalo manipulujúce. Hoci je ich realita evidentne estetizujúca, je aj perfektne uveriteľná. Hrôza, ktorá sa tlačí do staticky komponovaných ľudských zátiší, asociuje naše vlastné kontakty so smrťou. Pohyb je tu zakonzervovaný a dokonale zakonzervované je aj gesto rozkladu, ktoré sprevádza každú z jeho fotografií.
Joel-Peter Witkin: Anna Achmatovová
Fascinácia smrťou, mŕtvolnosťou a zánikom nie je, minimálne v tradíciách európskeho výtvarného umenia, ničím novým. Na žánrových obrazoch vyjadrujúcich známu polohu vanitas sa táto fascinácia zviditeľnila – aj v podobe, v akej ju dnes rozvíja Witkin – najmä v holandskej či flámskej žánrovej maľbe obdobia baroka. Vanitas, pojem odkazujúci k márnosti, pominuteľnosti či nestálosti svetských hodnôt a nášho života a konania všeobecne, sa rozvinul predovšetkým v témach inštalovaných zátiší, ktoré v podobe zahnívajúcich kvetín, ovocia, lebky a ľudských ostatkov dokumentujú pominuteľnosť času najdôslednejšie. S témou vanitas kráča ruka v ruke pojem memento mori, ktorý určuje každému mysleniu imperatív v podobe rýchlo sa blížiacej definitívnej hranice všetkého, ktorú nie je možné obísť. Dôležitá je tu funkcia symbolov; každá ľalia a každá mucha krúžiaca okolo zhnitého hrozna má svoje pevné interpretácie. Tradícia tohto druhu umenia sa prirodzene rozšírila aj mimo Európu, Witkin je len jedným z príkladov jej nového pochopenia. Tému vanitas však Witkin posúva ďalej: pri inštalovaní svojich fotografií sa okrem minima neživých kulís zameriava predovšetkým na ľudské telo so svojimi príbehmi. Telo značne deštruované, telo, ktoré ako pravá natura morta ťaží zo znehybnenia a zakonzervovaného rozkladu presne ako svoj predobraz v žánrových maľbách spred niekoľkých storočí.
Joel-Peter Witkin: Autoportrét
Keď mi Witkin rozprával príbeh o vzniku fotografie trpaslíčej ženy, povedal som mu, že tá žena-liliputka iste práve utiekla z drsného prostredia cirkusového šapitó. Keď som to Witkinovi povedal, usmieval sa. Neskoro v noci po skončení veľkolepej vernisáže som nedokázal prestať myslieť na Witkinov opis tejto fotky. Tá usmievajúca sa minižena bola mŕtva a jej mŕtve oči sa ako punctum Rolanda Barthesa usmievali na každého pozorného diváka.
Dnes má Joel-Peter Witkin osemdesiatpäť rokov.
Joel-Peter Witkin: Siamské sestry
