Je to ďaleko za všetkým, čo som si predstavovala

 

Galéria Albertina Modern vo Viedni ponúka komplexný vhľad do tvorby srbskej umelkyne Mariny Abramović, ktorá prepísala históriu performance artu, pracovala s publikom inak, ako bolo dovtedy bežné a nanovo ukazovala, ako prekonávať v umení hranice svojho tela, nielen po fyzickej, ale aj po psychickej stránke. Výstava predstavuje – formou fotografií a videí, ako aj predmetov, viacero z jej dnes už legendárnych sólových performancií či spoluprác s umeleckým a životným partnerom Ulayom. Sledujeme prechod od (seba)deštruktívneho ku konštruktívnemu.  Súčasťou výstavy je tak napr. Rhythm 0, The Hero, Rhythm 10, Lips of Thomas, Breathing In, Breathing Out,  Rest Energy, Imponderabilia, Nude with Skeleton, Four Crosses, The Current a mnohé ďalšie.  Súčasťou obsiahlej retrospektívy sú aj štyri živé performancie, vybrané diela Mariny Abramović tak môže návštevník nielen vidieť na archívnych záznamoch, ale priamo zažiť. Tanečníčka, performerka, choreografka, režisérka Denisa Musilová je jednou z dvanástich ,,vyvolených”, a môže ,,prežívať Marinine performancie”.

 

> Kedy si po prvýkrát videla jej performance?

Po prvý krát som ju videla v New Yorku, v MoMA s performance The Artist Is Present (Abramović dala návštevníkom možnosť takmer tri mesiace, osem hodín denne, ticho sedieť oproti nej pri stole jednu minútu) a bol to intenzívny zážitok. Od tej doby ju sledujem.

 

> Aj si si v rámci tejto performance sadla oproti nej?

Nie, iba som sedela v publiku a pozorovala. Silný zážitok bola aj jej veľká retrospektíva pred niekoľkými rokmi v Londýne. Mňa vždy priťahovali jej long durational performances. Ja sama som dlho študovala butó, zaujímala som sa o Roberta Wilsona, tak som k nim mala blízko, vždy som si niečo podobné chcela vyskúšať. A teraz som tú šancu dostala. Musím povedať, že je to ďaleko za všetkým, čo som si predstavovala, oveľa ťažšie...a zaujímavejšie, unikátnejšie. Získala som mimoriadne intenzívnu skúsenosť.

 

> Ako vnímaš, ako umelkyňa, fázu jej tvorby, ktorá bol až na hranici sebadeštrukcie, vážneho rizika znásilnenia či dokonca smrti? V tom čase ju obviňovali z masochizmu, z rôznych diagnóz, a niektorí kritici odmietali uznať jej perfomancie za umenie...

Myslím, že veľa umelcov si tým prejde, aspoň ja som také obdobie mala na začiatku kariéry. Chcela som byť sebadeštruktívna, siahnuť si na dno. Ale čím je človek starší, tým menej si chce spôsobovať bolesť, viac sa zameriava na myseľ a ako v tomto druhu umenia stále pokračovať. Siahať na dno, ale nie cez fyzickú bolesť, ale možno prekročiť spôsob svojho myslenia. Je potrebné vnímať performancie z tejto etapy jej tvorby v kontexte doby.  Muži robili takisto deštruktívné veci, celý Fluxus a podobne. A preto, že je žena, tak to všetci oveľa viac prežívali. Obdivujem ju. Málokto by dokázal to, čo v tom čase ona. Ľudia sa stále k jej performanciám vracajú a čerpajú z nich inšpiráciu. Rhythm 0 je preberaný skoro päťdesiat rokov a stále je aktuálny. Všetko, čo vytvorila bolo a je dôležité a tvorí jej umeleckú dráhu. Ešte dodám, že pri našej schôdzke Marina sama hovorila, že bola vždy presvedčená, že umelec musí trpieť, aby bol dobrým umelcom. Ale teraz to už tak necíti a prvýkrát vnáša do svojich performácií prvky humoru.

 

> Áno kontext doby je vždy dôležitý a je zaujímavé, ako sa vnímanie rokmi mení. A niekedy je prekvapivo vnímavosť na určité veci paradoxne citlivejšia.

Je veľmi zaujímavé, že sme nikam nepokročili. Pretože ja sa dnes v rámci performance nahá postavím do dverí a ľudia majú problém okolo mňa prejsť. V roku 2025. A pre niektorích ľudí je to absolútne neprijateľné. Všetci z toho majú intenzívne zážitky, či už kladné alebo engatívne. Prekvapilo ma to. Už by sme mali predsa byť zvyknutí, nevnímať to ako veľký “úlet”. V galériách je vystavených veľa “nahých tiel”. Niekoľko performerov povedalo, že ich rodičia si retrospektivu nikdy neprídu pozrieť, dokonca niektorí ani nemohli doma povedať, že sú jej súčasťou.

 

> Akonáhle je telo nahé a blízko nastáva problém, vidíme to stále napr. v divadle.

Áno, keď je niečo nahé tak je to problematické. A navyše sú to dvaja umelci, ktorí iba stoja. My to robíme vo vnútri galérie, keď Marina robila túto performanciu s Ulayom, tak stáli vo vstupných dverách galérie. Pretože galéria bez umelcov nemôže existovať. Myšlienka Imponderabilie je geniálna - chcete vidieť umenie? Prejdite okolo umelcov.  Tiež je dôležité v kontexte výstavy vnímať rozdiel medzi hercom a performerom. Performer nie je herec, ide sám za seba, preto je to nebezpečnejšie, zaujímavejšie a vzrušujúcejšie pre neho samého a možno potom aj nekomfortnejšie pre diváka, ktorý nie je zvyknutý práve na to, že sa nepozerá na hercov, ktorí hrajú nejaké postavy, je to interaktívnejšie.

 

 

> Marina mala svoju tvorbu postavenú na kontakte s divákmi, dôležitý bol samotný tvorivý proces a vo výsledku prenos energie. Skôr ako budeme hovoriť o tom, ako prebiehali prípravy na performancie, ktoré vidíme v rámci výstavy, ako sa ti podarilo dostať sa medzi vybraných umelcov?

Ja som sa prihlásila do open callu a vôbec mi nenapadlo, že sa dostanem do ďalšieho kola, stále som ale išla ďalej, až nás zostalo dvanásť. Sme vo veku od 20 do 56 rokov, sú medzi nami tanečníci, performeri, ale aj vizuálny umelci...hľadali ľudí otvorených tomuto typu performance. Beriem to ako veľký dar, byť tu a prežívať Marinine performancie.

 

> Ktoré performancie sú súčasťou výstavy?

V programe máme štyri -  Luminosity, čo je sedenie na sedátku od kolesa vysoko na stene, potom Imponderabilia, kedy stojíme dvaja oproti sebe vo dverách a pozeráme si navzájom do očí, potom Nude with Skeleton – ležíme a na nás leží kostra, a ešte Art Must Be Beautiful, Artist Must Be Beautiful počas ktorého sa češú vlasy.

 

> A každý postupne účinkuje vo všetkých?

Každý si vyskúša všetko okrem tých, čo majú krátke vlasy, pre Art must be beautiful je podmienka, že máte vlasy aspoň po ramená. A Luminosity je pre mužov niekedy bolestivé, takže väčšinou to robia ženy.

 

 

> Ktorá je osobne pre teba najzaujímavejšia?

Všetky, pretože každá je iná. Luminosity je dosť fyzicky náročná - udržať sa a balansovať vo výške keď na vás svieti ostré svetlo. Imponderabilia je o interakcii s návštevníkmi galérie. Ľudia cez vás chodia, čo je tiež adrenalín, pretože niektorí prechádzajú veľmi divným spôsobom, občas sa stane že nám šliapnu na nohy, že zakopnú, alebo že prejdú tak rýchlo, až nás to „odhodí“ na stenu za nami, ďalší na nás dlho hovoria, alebo rovno požiadajú aby sme ustúpili. Zaujímavé je aj ležanie s kostrou, je to najdlhšia performancia, trvá dve hodiny počas ktorých človek leží a má na sebe ťažkú ​​kostru. Vyzerá to jednoducho, pretože ležíte, ale celý čas musíte byť prítomní, nesmiete jednoducho vypnúť, nech ste akokoľvek unavení. Navyše po nejakej dobe vás začnú bolieť nielen miesta, na ktorých je kostra, ale vlastne celé telo. Česanie vlasov v Art must be beautiful, Artist must be beautiful je aj s rozprávaním a je to taká repetitívna performance, ktorú sme skúšali veľmi krátko. Máme dané inštrukcie, ale každý z nás do nej prinesie niečo svoje. Je tam prvok improvizáce, protože nikdy neviete čo se stane. Sú to náročné veci a aj keď mám skúsenosť s long durational performances to, čo som tu zatiaľ prežila sa s tým nedá porovnať. Vedela som, že to bude náročné, ale že až tak, to si nemyslel nikto z nás.

 

> Vy ste sa všetci museli v rámci príprav zúčastniť aj jej workshopu...

Áno, Cleaning the house workshop. Týždeň sme nejedli, nehovorili a venovali sme sa long duration performance.  Človek spomalí,  nemá energiu, pretože neje a zároveň se celý deň venuje rôznym úlohám, ktoré trvali od jednej hodiny do siedmich hodín.  Boli sme zavretí v rezorte bez elektroniky, netušili koľko je hodín.  Čas plynul inak. Postupne sme si zvykli, že nám dajú úlohu a my sme nevedeli, ako dlho tá úloha bude trvať, ako dlho bude prestávka. Musíte si všetko čo prežívate spracovať sám v sebe, či sa vám to podarí alebo nepodarí. Vlastne nikto vám nehovorí, že to musíte urobiť, bojujete sám so sebou a keď sa vám napríklad niečo nepodarí, tak si to potom musíte zase sám sebe ospravedlniť, pretože nemáte žiadne spätné väzby, nemáte komu povedať, ako sa cítite.  Je to naozaj veľká lekcia a to vás pripraví na to, že dokážete byť sám so sebou a čokoľvek sa stane, je váš vlastný boj, ktorý si musíte zase vy sám pred sebou obhájiť a spracovať. Je to všetko mimoriadne intenzívne, mentálne viac ako fyzicky. Fyzické bariéry tam sú, ale mentálne... wau, človek sa do toho ponorí a po dňoch voľna sa nevie dočkať ďalšieho vystúpenia.

 

 

> Aký bude návrat do reality, až výstava a s ňou aj vystúpenia skončia?

Vôbec neviem, pre mňa to prišlo v najlepší čas v mojom živote. Bola som už niekoľko rokov späť v ČR, s malým dieťaťom a mala som trošku pochybnosti, či zvládnem takýto veľký projekt. Zvýšilo sa mi sebavedomie, že to dokážem a tým, ako som sa mentálne dostala oveľa ďalej ako som kedy bola pri akejkoľvek performancii, tak to všetko mi dalo silu, chytila som druhý dych pokračovať ďalej.

 

> Takže je to pre teba aj inšpirácia pre vlastné projekty...

Veľká.  Je to intenzívny zážitok, vraciam sa úplne do počiatočných bodov, kedy som začínala vystupovať.  Mám radosť z toho byť v priestore Albertiny a medzi ľuďmi, poznávať sa a prekonávať sa. Je to inšpiratívne. Čo vlastne dokáže minimálny pohyb a dokonca nehybnosť. Poznala som, že toto sa dá robiť, pokiaľ nehovoríme o niektorých náročných fyzických veciach, do akéhokoľvek veku.  Z veľkej časti je to o silnej mysli a práci s emóciami.

 

> Marina sa prišla do Albertiny osobne pozrieť - aké boli jej reakcie a stretnutie s ňou?

Marina je taká charizmatická! Všetci sme boli nervózni, keď prišla, ale ona je úplne spontánna a hneď sme sa s ňou cítili skvele. Zaujíma sa o vás, o veci, ktoré sa stali počas performancií a rada rozpráva. Povedala nám pár historiek z jej kariéry a wau, ona si toho musela toľko zažiť. Aj keď má rada humor, je k sebe veľmi prísna, čo sa performancií týka – zdôrazňovala, že počas štyroch mesiacov čo budeme v Albertine musíme poriadne spať, jesť a starať sa o seba, aby sme mohli ustáť každodenné performance.

 

> Bude pokračovať aj tvoja spolupráca s divadlom Pôtoň?

Áno, pripravujeme sólové predstavenie o ženách a vojne. Je to podľa knihy Berty von Suttner Zložte zbrane a hrdinka príbehu, ktorú stvárňujem, premýšľa, akú rolu hrajú ženy vo vojnách, prečo vojny sú. Je to filozofická/pacifistická kniha, autorka získala Nobelovu cenu mieru, v kontexte doby je to teraz veľmi aktuálne. Teším sa na prácu s Ivetou Ditte Jurčovou,  na Slovensku budem aj budúci rok tráviť veľa času.