Intímny priestor bytovej galérie a intimita subkultúr

 

Bytové akcie a výstavy máme spojené s obdobím normalizácie, kedy boli pre umelcov z neoficiálnej (nielen výtvarnej) scény možnosťou ako prezentovať svoje najnovšie diela, dokonca ich spoluvytvárať (napr. legendárne Posuny artefaktu). Dnes nekonvenčné, negalerijné priestory nevznikajú ako alternatívny slobodný priestor či útočisko, vznikajú aby ponúkli iný druh zážitku. 

 

Takýmto priestorom je aj galéria 34, ktorá sa nachádza v byte fotografa Jaroslava Pulicara a jej výstavná dramaturgia je zameraná práve na fotku. Názov dostala podľa popisného čísla (Botanická 34)  a bytovou galériou sa stáva niekoľko krát do roka, vždy keď sa otvorí nová výstava. Okrem vernisíže si návštevu musíte vopred dohodnúť. Od vzniku bytovej galérie 34  sa v nej konalo už viac ako šesťdesiat výstav renomovaných fotografov i nových mien na forografickej scéne. Aj bez propagácie sa rýchlo stala jedným z kultúrnych bodov na mape Brna.

 

 

> Chceli ste mať vlastný výstavný priestor, alebo nápad s galériou prišiel spontánne a napokon našiel svoju podobu a priestor?

Bylo to spontánní rozhodnutí, přestěhoval jsem se do nového bytu na této adrese a na chodbu, která byla oddělena od jiných prostor bytu jsem pověsil fotografie které jsem měl nainstalované v předchozím bytě, zde byla instalace na chodbu daná s ohledem na to, že se jednalo o prostor bez denního světla, tudíž k fotografii šetrný. Řada fotografií v chodbě evokovala jakýsi výstavní fragment a napadlo mě pozvat kamaráda Karla Cudlína aby zde pověsil své fotografie a pozval jsem okruh kamarádů na večírek s vínem a povídáním o fotografii. Toto mělo příznivý ohlas a myšlenka toto opakovat byla vlastně zárodkem pro to, co dnes nazývám galerií.  Tato první výstava Karla Cudlína se uskutečnila v roce 2009, výstavy se snažím uvádět s frekvencí čtyřikrát do roka a výstava Matúše Zajace  zde bude v pořadí výstavou č. 63.

 

>  Aké to bolo zvyknúť si, že privátny priestor sa stáva aj verejným? Je to naozaj osobný priestor bytu, nie je to ateliér...

V tomto bytě naštěstí žiji sám a vždy jsem byl zvyklý na návštěvy, v interiéru bytu mám instalováno porůznu více fotografií, sociální kontakty vítám, zvykání si na galerii nebylo rozhodně těžké

 

>  Ako si návštevníci aj vystavujúci zvykali na netradičný priestor, ktorý je oveľa intímnejší, veľmi špecifický...

Ano, netradiční prostor je zejména novými návštěvníky vnímán s překvapením ale nesetkal jsem se s reakcí negativní, nově příchozí nijak nereguluji a dveře jsou otevřeny komukoliv.

 

>  Medzi vystavujúcimi boli aj autori, ktorí sami zažili bytové výstavy v čase normalizácie, bol to pre nich iný, známy pocit?

Ano, to mi sdělili autoři jako Iren Stehli a Dušan Šimánek, kteří patřili do okruhu Anny Fárové a na dobu, kdy bytové a ateliérové výstavy byly zdrojem nezávislých informací a svobodné prezentace, vzpomínali jako na formativní a důležité období

 

>  Ako galéria funguje dnes, po takmer 20 rokoch existencie? Koncept je dosť slobodný - ako sa koncipuje dramaturgia? Aké aktivity postupne pribúdali? Treba povedať aj to, že nepôsobíte ako kurátor...

Necítím se jako kurátor, myslím že práce kurátora je v tom, že autora a dílo zná do hloubky, sleduje jeho práce atd., pro mne je důležité že oslovuji autory jejichž práce se mi líbí a které mne oslovují,  i ty, kteří se dívají ve fotografii jinam, než se svojí tvorbou dívám já. Je pro mne potom i důležité, že kolem výstavy chodím denně několik týdnů kdy je zde instalována a kladu si otázky proč se mi vlastně libí, co se mi nelíbí, co bych dělal jinak ... a je to důležité pro moje další fokusování se na fotografii jako takovou. Významnou novinkou v galerijním provozu bylo zakoupení projektoru a plátna,  nedílnou součástí se tak staly i projekce jiných prací autora a jeho komentář  při vernisáži 

 

> Nezávislé, nekonvenčné, negalerijné priestory, ktoré ponúknu aj iný druh zážitku...aj ako inšpirácia v súčasnom, pre kultúru a umenie náročnom období?

Od konce sedmdesátých let minulého století až po  dnes vnímám osobně kulturu stále stejně, jako velmi svobodný prostor zcela oddělený od  existenciální problematiky, který je utvářen percepcí všeho, tedy samozřejmě i vším nezávislým, neveřejným, nepodporovaným atd.

 

 

Aktuálne galéria 34 predstavuje fotografie Matúša Zajaca z prostredia rôznych subkultúr, ktoré vyšli v knihách OUT (2014)  a IN (2020).

>  Subkultúram sú venované tvoje knihy OUT a IN. Ak by sme sa vrátili k tvojmu záujmu o subkultúry, čo ťa k nim vtedy priviedlo? A podľa čoho si si vyberal konkrétne subkultúry?

Kniha OUT je takou úvodnou sondou do prostredia ľudí žijúcich mimo majoritu a mojim testovaním či je možné sa do intímneho sveta týchto bytosti s fotoaparátom vôbec dostať. Vybral som si intimitu lesbičiek, ktoré mi otvorili dvere do ich sveta. Samozrejme pri fotení musí fungovať absolútna dôvera v etiku ako aj estetiku. Podarilo sa mi dostať do nočných klubov v ktorých sa pohybovali ľudia s rôznym inklinácii ku pre nás skrytým vášňam.. A veľmi zaujímavé bolo fotografovanie ľudí bez domova či zákutia cirkusu v ich poslednej sezóne. V tých časoch sa mi podarilo preniknúť aj do sociálneho zariadenia a nakoniec som tam zotrval fotografovať niekoľko dlhých rokov a fotky použil v knihe Distant Proximity. Kniha IN je omnoho osobnejšou a aj sociálnejšou. V nej som už svoju prácu vyselektoval na tri eseje s dlhodobým skúmaním vybratých ľudí a ich príbehov, kniha je poskladaná nie na esej, ale na samostatné fotky a plnou dôveru pri ich vzniku. Dostal som sa na miesta kam bežný človek nikdy nevkročí a spoznal som úžasných ľudí ktorými sme si navzájom pomáhali. Bolo to krásne inšpiratívne obdobie plné vášne a neuveriteľných stretnutí.

 

> IN bola o niečo temnejšia ako OUT, je to sociálna fotografia, ktorá preniká do hĺbky, neukazuje iba vonkajší obraz, ale aj vzťahy, identity - čo pre teba bolo dôležité aby komunikovali?

Áno presne, ide o sociálnu fotografiu s dôrazom na vnútorné psychologické kontexty, ktoré sa odohrávali v intímnom svete. Podarilo sa mi stať viditeľnou súčasťou tých ľudí a tým neviditeľným fotografom v úplnej blízkosti ich životov. Aby sa to udialo nestačí byť  len fotografom, musíš sa stať psychológom a mať odvahu odkryť samého seba až potom sa pustiť do fotografovania. Najprv musíš porozumieť téme, ktorú sa rozhodneš fotografovať. Je to výskum, vlastné štúdium. Moja povaha je nasmerovaná silnou vnímavosťou chápať a počúvať druhých. Tieto povahové vlastnosti mi otvárajú dvere ku ľuďom ktorí si svoje súkromie veľmi strážia. Ďalšia vec je že v tom čase som si myslel že tento projekt je vrcholom ľadovca v psychologickej fotografii, no mýlil som sa ten vrchol nastal až v knihe ZloM.

 

> Bolo náročné získať si ich dôveru? Ako dlho ten proces trval? Každá z nich si asi vyžadovala aj iný prístup...

Najprv treba prekonať vlastný strach. Bolo náročne sa pohybovať v Modrom dome medzi kriminálnikmi, alebo v rómskej osade, aby som dlhodobo mapoval slepeckú liliputánsku súrodeneckú dvojicu. Aj pri fetish či rôznych nočných party nebolo jednoduché zápasiť so strachom. Tieto bytosti z temnej noci som sa rozhodol hlavne portrétovať a vždy som potreboval súhlas od dominantnejšieho partnera alebo komunity. Slepecký pár ma vnímal čuchom a hlasom, do ich chyže som sa dostal omnoho neskôr. V Modrom dome mi veľmi pomáhala Petra s jej vlčiakmi a vždy mi vravela dávaj pozor na týchto.. S jej otvorenosťou to bolo veľmi zaujímavé pretože bojovala o vlastné prežitie a nakoniec skončila s pár ďalšími na ulici. V subkultúrach potrebuješ spoznať otvorenú dušu, ktorá chápe tvoje umenie a pomáha ti kráčať bližšie a bližšie a to je na tom procese krásne.

 

 

>  Bolo to v tej dobe ľahšie sa do niektorých, nazvime to extrémnejších, viac schovaných subkultúr, dostať, alebo naopak by bolo jednoduchšie do nich preniknúť dnes?

To neviem dnes som mentálne úplne inde a svoju fotografiu som posunul do hĺbky mentálneho odkrývania svojich psychických stavov počas boja s rakovinou. Túto otvorenosť akú som dostal pomocou svojich autoportrétov by som nedostal od cudzieho človeka nikdy. Ako to povedala Petra, pustila som Matúša len tam kde to bolo možné ho pustiť, tú úplnú intímnu hranicu neprekročil a tak to je v sociálnej fotografii. Ako autor si myslíš že si už na kostnej dreni v téme, ale to je omyl, si len tam kde chcú fotografovaní aby si bol. Čiže vtedy som nepoznal ten rozdiel, ktorý poznám dnes a viem že je nemožne tú hranicu prekročiť, proste vždy je tam tá druhá strana a etika ktorou musím veľmi citlivo pracovať. Môj vizuálny rukopis sa fotografovaným veľmi páčil a to bol asi spúšťač ku nim sa dostať tak blízko. A dnes je tu na Slovensku veľmi vyhrotená spoločnosť a myslím že ľudia ktorých som fotografoval sú dnes omnoho obozretnejší a viac si strážia svoje súkromie.

 

> Ako si pracoval s čiernou a bielou?

Tonalita od bielej po čiernu je tak krásna, no v knihe OUT sme bielu úplne odstavili aby bola kniha vizuálne temnejšia, naopak v knihe IN sú fotografie surovšie a intímnejšie, preto som ich nechal v silnejšej explózii kontrastov. 

 

>  Bolo pre teba dôležité aj uchovať ich tajomnosť? Nezbaviť ich tohto čara, ale súčasne odhaliť podstatu?

Fotografia je o obojstrannej tajomnosti aj fotograf má svoju IDEU s ktorou pracuje a moje fotografie sú hlavne o mojich pocitoch o mojej estetike či vizuálnej kreativite a tam treba pracovať veľmi jemnocitne. Divák nemôže všetko dostať na podnose, ja sa snažím rôznymi vrstvami v obraze udržať diváka v napätí a nútim ho skúmať  fotografie do hĺbky. Podstata v sociálnej fotografii vzniká priamočiarosťou a nie kalkuláciou, no čaro tajomna vzniká vyspelosťou a inteligenciou autora, jeho IDEOU.

 

 

>  Rovnako je tu aj otázka zachovania dôstojnosti, humanizmu sociálnej fotky...

Áno som odchovaný na sociálnej fotografii a humanistoch v nej. Zobrazenie dôstojnosti je o intelekte vizuálneho umelca. A zas sme späť v tej kontrole, každý fotografovaný ťa cíti a sám rozhodne ku ktorej hranici ťa pustí. Iné je to v reportážach z vojnových oblastí a nemocníc. Tam fotografi snímajú udalosti cez lekárov a iné faktory, napríklad zdevastovaný interiér či rôzne symboly z ktorými vyvolávajú tlak na diváka. Hlavné postavy trpiteľov sú zakomponované v štruktúrach deja tam absentuje intímna psychologická forma ide skôr o tú dramatickú sociálnu formu ako v spravodajstve.

 

>  Aké to bolo vrátiť sa spätne k tomuto cyklu pri príprave výstavy?  Pretože je to aj časť tvojho života, ty dávaš téme čas, žiješ s ňou dlhodobo. A ktoré si napokon pre túto výstavu v špecifickom prostredí vybral?

Tieto fotografie mám tak rád a myslím že sú pre diváka veľmi žiadané, preto je kniha IN vypredaná. Keď som dostal ponuku od pána Pulicara vystavovať práve fotografie zo subkultúr celkom ma to potešilo, pretože v jeho intímnej bytovej galérii 34 budú proste sedieť. Bude to úžasné dostať v tých priestoroch spätnú väzbu  od vnímavých návštevníkov, ktorí očakávajú len tej najsilnejší dokument. Inak pripravujem na leto rozsiahlu výstavu vyše sto fotografii pod kurátorským dohľadom Danky Čarnej a tam nebude napríklad vystavená esej o nočnom živote, ktorá bude hlavným lákadlom práve v Brne.

 

Vernisáž výstavy IN  je  28. mája o 18.00, začiatok prvnej projekcie je o 18.15, druhá sa začína o 19.00. Okrem vernisíže si návštevu musíte vopred dohodnúť.