Hravá rebelka: NIKI DE SAINT PHALLE

 

Niki de Saint Phalle, sochárka, maliarka, filmárka, spisovateľka, aktivistka, jedna z najinšpiratívnejších umelkýň, ktorá si dokázala vydobyť svoj priestor v rámci moderného výtvarného umenia. Jej veľkorozmerné, farbami hýriace sochy zo série Nanas, sú ódou na ženskosť, oslavou silných a slobodných žien, akými bola aj sama Niki. Gloria Steinem, aktivistka za práva žien, ju v jednom z rozhovorov označila ako „prvú slobodnú ženu, ktorú som videla… a chcela som byť ako ona”. Aj keď sa začala na umeleckej scéne výrazne presadzovať práve v období druhej vlny feminizmu, a sama aktívne svojimi dielami bojovala proti buržoáznym predsudkom, konvenciám vzťahujúcim sa k pozícii žien zredukovanej na domácnosť a materstvo, a náboženskému puritánstvu, bolo by príliš oklieštené čítať jej tvorbu iba ako feministickú. Dielo Niki de Saint Phalle má pôvod v bolesti, podobne ako u Fridy Kahlo, u Niki najmä psychickej, no rovnako sa aj pre ňu umenie stalo kotvou a bolesť základom pre tvorbu vibrujúcu celým spektrom emócií.

 

 

ENFER 

„Prežila som smrť...”

 

Niki de Saint Phalle pochádza z francúzskej šľachtickej rodiny, krátko po jej narodení (29. 11. 1930) sa rodina presídlila do USA. Niki prežila náročné traumatizujúce detstvo s prísnou katolíckou výchovou, sama neskôr opísala toto obdobie svojho života slovom „enfer” – peklo. Matka fyzicky týrala ju aj jej dvoch súrodencov (obaja v mladom veku spáchali samovraždu), od 11-tich rokov ju sexuálne zneužíval vlastný otec. Aby tomu všetkému unikla, vydala sa už ako osemnásťročná za Harryho Mathewsa. Harry študoval hudobnú kompozíciu a Niki ich živila maľovaním a modelingom (bola dokonca na obálkach časopisov Life či Vogue). Čoskoro sa im narodilo prvé dieťa (dcéra Laura) a presťahovali sa do Paríža, kde Harry začal študovať za dirigenta. Rodina sa túlala po Francúzsku, Európe a žila bohémskym životom, vzdialeným od nenávideného buržoázneho štýlu života. Duševný stav Niki sa však zhoršoval, trauma zo zneužívania sa prehlbovala, a po jej pokuse o samovraždu, v obave, že si opäť ublíži, ju Harry odviezol na psychiatrickú kliniku v Nice. A Niki sa začala intenzívne venovať umeleckej tvorbe, aby  „upokojila chaos, ktorý rozrušoval moju dušu.“ O svojej traume vypovedala až keď mala vyše 60 rokov, napísala text, ktorý koncipovala ako list svojej dcére.  „Bol to spôsob ako skrotiť týchto drakov, ktoré sa vždy objavili v mojej práci,” uviedla. Text vyšiel aj v knižnej podobe pod názvom „Moje tajomstvo”. „Túto knihu som napísala najmä pre seba, aby som sa pokúsila konečne oslobodiť od tragédie, ktorá zohrala v mojom živote takú rozhodujúcu úlohu. Prežila som smrť, potrebovala som nechať to malé dievčatko vo mne konečne prehovoriť. Môj text je jeho zúfalým výkrikom,“ povedala Niki de Saint Phalle.

 

 

... art/life

„Stala som sa umelkyňou, pretože som nemala na výber... umenie som prijala ako svoje vyslobodenie a nevyhnutnosť.“

 

Harry po jej návrate z liečebne ukončil štúdium hudby, začal sa venovať písaniu, rodina sa presťahovala do Španielska na Mallorku, a narodilo sa im druhé dieťa (syn Philip). Niki uchvátilo Gaudího dielo, stalo sa pre ňu veľkou inšpiráciou. Zaujalo ju použitie neobvyklých materiálov a objets-trouvés ako konštrukčných prvkov v sochárstve a architektúre. Gaudího Park Güell neskôr inšpiroval Niki k vytvoreniu dychberúcej Tarotovej záhrady, v ktorej sa umelecké diela prepájajú s prírodou. Po návrate do Paríža pokračovala v maľovaní a postupne objavovala tvorbu Yvesa Kleina, Marcela Duchampa, Jacksona Pollocka, Roberta Rauschenberga, Jaspera Johnsa a ďalších. Pod vplyvom avantgardného umenia sa začala venovať tvorbe asambláží. Umenie sa stalo jej prioritou, s Harrym rozviedla sa, ktorý ju ale aj po rozvode podporoval a staral sa sám o deti. Ani rozhodnutie venovať sa výlučne umeniu ju však nepriviedlo k akademickému štúdiu, po celý život zostala samoukom, tvorila „ umenie outsiderov “, hľadala si vlastnú cestu, experimentovala s novými materiálmi, bola prvou ženou, ktorá vytvárala monumentálne, dokonca obývateľné sochy, čím zavŕšila svoju umeleckú cestu od maľby až k architektúre. Niki sa presťahovala k švajčiarskemu sochárovi Jeanovi Tinguelymu, známemu kinetickými sochami, ktoré vyrábal z odhodených mechanizmov a rôzneho haraburdia. Ich vzťah bol búrlivý, krátko boli aj manželmi, ale najviac súzneli v umeleckej tvorbe, ich spolupráca a priateľstvo trvali až do Tinguelyho smrti.

 

 

...výstrely

„Pripravená! Na značky! Červená, žltá, modrá, obraz plače, obraz je mŕtvy. Zabila som obraz."

 

Niki tvrdila, že ak by sa nestala umelkyňou, bola by teroristkou. V roku 1961 začala vytvárať sériu diel nazvaných Tirs (Výstrely). Na dosku umiestnila rôzne predmety, zaliala ich sadrou, natrela na bielo a pripevnila k nim vrecúška s farbou, do ktorých potom strieľala. „Strieľala som do seba, do spoločnosti s jej bezpráviami,“ hovorila. Posunula sa tak od maľby k performance, ktoré ďalej rozvíjala, pripojili sa k nej Jaspers a Rauschenberg, neskôr i John Cage. Nikine diela neboli objektami, ale aktom, možno až rituálom. Všimol si ju umelecký kritik Pierre Restany, jeden zo zakladateľov hnutia Nouveau réalisme (spolu s maliarom Yvesom Kleinom) a stala sa jedinou ženou v skupine „nových realistov”. Niki  v múzeách a galériách vytvárala množstvo variácií tohto procesu, vždy ako reakciu na podnet, či osobný, alebo spoločensko-politický, pričom sama proces „shooting paintings” zdokumentovala v textoch, fotografiách aj na filme. 

 

 

Od násilia k Nanas

 „Uvedomila som si, že nie je nič šokujúcejšie ako radosť."

 

Nanas boli výsledkom jej neustálej konfrontácie so stereotypnými rolami žien. Séria, ktorá sa stala z jej tvorby najznámejšou, mala začiatok v menších figúrach z mäkkých textilných materiálov a papier-mâché, postupne ich rozmery narastali a zmenil sa aj materiál, začala pracovať s polyesterovým plastom vystuženým sklenenými vláknami. V tej dobe inovatívny materiál umožňoval vytvárať veľkorozmerné sochy. Prvé Nanas boli temnejšej povahy, postupne sa stávali stále viac veselšími a farebnejšími, odrážali aj lepšie postavenie žien v spoločnosti. Veľké prsia, široké boky, rozšafné pózy, radosť a sloboda. 

 

 

„Milujem guľatosť, milujem krivky, vlnenie. Svet je guľatý, svet je prsník.”

 

Za pozornosť stojí sochárska inštalácia Hon – en katedral (1966), na ktorej pracovala so Jeanom Tinguelym a Perom Olofom Ultvedtom pre Moderna Museet v Štokholme. Výrazne farebná ležiaca socha tehotnej ženy bola dlhá 25 metrov, vysoká 9 metrov a vážila 6 ton. Vstup do jej objemného vnútra bol umiestnený medzi stehnami a v útrobách tela sa ukrývalo 12-miestne kino, mliečny bar (v prsiach), jazierko s rybami a mozog vytvoril Tinguely z pohyblivých mechanických objektov, bola tu i pohovka na sedenie, reprodukcie známych obrazov, automat na sendviče, umelecká inštalácia od Ultvedta a kĺzačka pre deti. Socha mala, podľa slov Niki, reprezentovať bohyňu plodnosti, ktorá prijíma a pohlcuje návštevníkov, požiera ich a znovu rodí. Dielo vyvolalo diskusiu po celom svete. Počas troch mesiacov navštívilo inštaláciu sto tisíc ľudí. 

 

 

„Snívala som o obrovských farebných Nanas, ktoré by mohli stáť vonku, uprostred parku alebo námestia – chcela som, aby ovládali svet.”

 

Niki hľadala materiál, ktorý by odolal poveternostným vplyvom a mohla tak vytvárať nadrozmerné sochy do verejného priestoru a parkov. Napokon začala pracovať s polyesterovou živicou. Práca s týmito materiálmi a chemické výpary jej však poškodili pľúca a so zdravotnými problémami sa potýkala už do konca života. Niki a Tinguely aj naďalej tvorili spolu, v roku 1967 napr. predstavili spoločné zoskupenie deviatich sôch so šiestimi strojmi, ktoré postavil Tinguely na strešnej terase francúzskeho pavilónu na Expo 67 v Montreale. Kompozíciu nazvali Le Paradis Fantastique (Fantastický raj) a pôvodne bola koncipovaná ako útok Tinguelyho temných mechanických konštrukcií na pestrofarebné zvieratá a ženské postavy v pomyselnej „milostnej vojne“. Asi najznámejším spoločným dielom dvojice sú pestrofarebné sochy a tmavé kovové kinetické konštrukcie umiestnené v Stravinského fontáne vedľa Centre Pompidou v Paríži (1982). Jednotlivé pohyblivé objekty sú inšpirované Stravinského kompozíciami, ako aj pouličnými umelcami, ktorých je okolo fontány vždy plno.

 

 

Niki popri veľkorozmerných sochách zvierat a Nanas vytvárala aj rôzne objekty na objednávku do verejných priestorov v rôznych krajinách (napr. Golem v Jeruzaleme), ale aj nafukovacie hračky (tiež nanas), menšie sošky, šperky, dokonca nakrútila i surrealistický horor Daddy o problémovom vzťahu medzi otcom a dcérou, pemiéru mal v roku 1973 na filmovom festivale v New Yorku. Skúsenosť s veľkorozmernou inštaláciou pre švédske múzeum využila pre stavbu obývateľných sôch-domov v Belgicku (v jednom z nich –  Le Dragon – žil napr. Keith Harring), ktoré sa stali akousi skúškou pre budúcu Tarotovú záhradu vytvorenú v Toskánsku. 

 

 

Tarotová záhrada

 

Park Güell Antoniho Gaudího v Barcelone, ktorý navštívila ešte v 50. rokoch, bol pre Niki stálou inšpiráciou. Pri cestách po Európe a Amerike objavovala ďalšie parky, v ktorých sa príroda prepájala s umením. Rozhodla sa, že chce, ako prvá žena, vytvoriť veľkolepú sochársku záhradu.  „Záhrada bola vytvorená s ťažkosťami, divokým nadšením, posadnutosťou a predovšetkým vierou,” spomínala neskôr. „Nič ma nemohlo zastaviť.” Trvalo niekoľko rokov, počas ktorých vytvárala ďalšie monumentálne Nanas (napr. trio sôch vedľa rieky Leine v nemeckom Hannoveri, ktoré sa stretli s odmietnutím časti obyvateľov mesta, spor medzi zástancami a odporcami vyriešila napokon súťaž v preťahovaní lanom), nakrúcala filmy, navrhovala nábytok, cestovala po Mexiku za inšpiráciou a bojovala s vážnymi pľúcnymi problémami spôsobenými prácou s polyesterom (ku ktorým sa neskôr pridala aj silná bolestivá artritída). Napokon jej v roku 1978 bratia Carlo a Nicola Caracciolovci ponúkli pozemok v Toskánsku. Prvú architektonickú sochu začala stavať v roku 1980, prizvala si na spoluprácu priateľov a remeselníkov, architektov, keramikárov, maliarov a mozaikárov. Princíp bol podobný ako pri švédskej inštalácii Hon, prispôsobený umiestneniu architektonických sôch v exteriéri. Konštrukcie a výstuže z ocele, na ne sa nastriekal betón a vrchnú vrstvu vytvorili z cementu, dutý priestor bol pripravený na dekorovanie. Sochy z Tarotovej záhrady boli pokrývané odolnými keramickými farebnými dlaždicami, črepmi zrkadiel, skla a leštenými kameňmi. Niki na Tarotovej záhrade pracovala takmer tridsať rokov, kým dokončila všetkých 22 kariet veľkej arkány, z väčšiny si celý projekt financovala z vlastných prostriedkov (kvôli zárobku vytvorila napr. aj veľmi úspešný parfém). Počas prác žila v jednej zo sôch – cisárovnej. Neskôr na to spomínala: „Konečne sa mi splnilo moje celoživotné želanie, žiť v soche: priestor celý vyrobený zo zvlnených kriviek. Chcela som vymyslieť novú matku, bohyňu, a znovuzrodiť sa v jej podobe.”  V soche žila päť rokov, potom stiesnený priestor „v lone svojej matky“ vymenila za priestranný ateliér. Tarotová záhrada bola oficiálne pre verejnosť otvorená 15. mája 1998, nachádza sa na južnom svahu kopca Garavicchio v Capalbio, na rozlohe asi dvoch hektárov. Najvyššie sochy sú vysoké približne 15 metrov. V záhrade sú aj fontány a ďalšie objekty. 

 

 

...until the end

 

Osemdesiate roky poznačila epidémia AIDS, aj Niki stratila niekoľko blízkych priateľov. Okrem angažovania sa v osvete (napísala a ilustrovala knihu o AIDS určenú pre študentov), vytvorila objekt v tvare lebky vysokej päť metrov, ktorý nazvala Meditačná miestnosť. Zvonku bola pokrytá farebnými mozaikami a vo vnútri vyložená mozaikovými zrkadlami. Objekt, ako aj ďalšie diela, mali byť pripomienkou krízy AIDS. V auguste 1991 náhle zomiera Jean Tinguely a Niki na jeho počesť vytvorila svoje prvé kinetické sochy, ktoré nazvala Méta-Tinguelys a sériu reliéfov Tableaux Éclatés, ktorých prvky boli nehybné a keď sa k nim divák priblížil, aktivovaním fotobunky sa rozpohybovali. V roku 1996 darovala novootvorenému múzeu v Bazileji 55 Tinguelyho veľkých sôch a viac ako 100 grafických diel. Jej zdravotný stav sa však zhoršoval. Opustila Paríž a presťahovala sa do Kalifornie. Aj napriek zdravotným problémom neustále pracovala, pokračovala v sérii Nanas a Skinnies (vzdušných totemoch), experimentovala, hľadala nové materiály a využívala, medzi prvými v tej dobe, inovátorské digitálne technológie, vždy reagujúca na aktuálne témy. A neustále pracovala na rozširovaní Tarotovej záhrady, svojom celoživotnom diele. Viaceré z návrhov a rozpracovaných diel bolo dokončených až po jej smrti (21. 5. 2002). 

 

 

 

Niki

„Dávam do ŽIVOTA svoje túžby, svoje pocity, svoje rozpory, túžbu po zabudnutých spomienkach, tiene – vízie z nejakého iného miesta.“

 

Niki de Saint Phalle zanechala rozsiahle dielo, ktoré je dodnes veľkou inšpiráciou. Veľkorozmerné pestrofarebné (často architektonické) sochy, veľmi ľahko definovateľné, nájdeme roztrúsené po celom svete. Ľudia prechádzajú okolo, fotia si napr. Milesa Davisa pred slávnym hotelom Negresco v Nice, a často vôbec netušia, kto ich vytvoril. Výnimočná žena-umelkyňa, ktorá sa vzoprela vlastným démonom, spoločenským stereotypom, ako i nemenej stereotypmi poznačenému svetu umenia a dokázala si v ňom vydobyť svoje miesto. Obsadila, ako jedna z mála žien-umelkýň, verejný priestor nadrozmernými sochami, ktoré za svojou hravosťou, zdobnosťou a hýrivou farebnosťou vždy nesú odkaz, posolstvo a konfrontáciu. 

 

 

Aktuálne sa vo francúzskych kinách premieta biografická snímka Niki (r. Céline Sallette), v minulom roku mal premiéru aj nový dokument Viva Niki (r. Michiko Matsumoto), ktorý sa zameriava na monumentálnu Tarotovú záhradu, Stravinského fontánu a bohatú sériu Nanas, ako i na život umelkyne, práve sexuálne zneužívanie, ktorému bola Niki v detstve vystavená, inšpiroval režisérku najskôr k napísaniu eseje „Daddy's Girl”, nasledovali eseje o tvorbe Niki de Saint Phalle a napokon film, ktorý skúma prechod od hnevu a agresie k veselým Nanas, aj k procesu uzdravovania sa umením. 

V milánskom múzeu Mudec je inštalovaná rozsiahla retrospektívna výstava venovaná Niki de Saint Phalle a ďalšia výstava sa pripravuje v parížskom Grand Palais (od 6. júna 2025).