Stefan Oláh patrí k významným fotografov architektúry. No jeho záujem sa odklonil úplne iným smerom. V roku 2014 publikoval fotografickú knihu, pri tvorbe ktorej mohol vstúpiť so svojím fotoaparátom do depozitárov rôznych rakúskych múzeí. Ocitnúť sa v múzejných skladoch je privilégium a získa ho len málo ľudí. Vo fotografickej zbierke, ktorú začal tvoriť v roku 2020, sa Oláh opäť vracia do svojich „archívov“. V rámci Mesiaca fotografie si môžete pozrieť jeho výstavu ZOOLÓGIA.
Táto séria snímok sa zameriava na zoologickú zbierku Viedenskej univerzity. Oláh nefotografuje iba zvieracie preparáty so sklenými očami vykúkajúce z plastových obalov, ale sústreďuje sa aj na detaily historickej zbierky nástenných nákresov a prostredníctvom objektívu interpretuje nejeden zmyslový orgán. V blízkej spolupráci s Viedenskou univerzitou vznikli pri zámernom a intenzívnom skúmaní existujúceho materiálu nové pohľady na múzejnú zbierku a výstavy.
Výstava nás zavedie do zákulisia prírodovedných zbierok, čo vás do tohto sveta priviedlo? Od architektúry, ktorú ste fotili predtým, k týmto veľmi špecifickým depozitom?
V tejto oblasti pôsobím približne 10 rokov. Najprv som začal s fotografovaním architektúry, ktoré vytvára priestor na umenie. Prostredníctvom muzeálnych zbierok vo všeobecnosti a touto činnosťou som sa dostával k čoraz väčším detailom, k jednotlivým zbierkovým predmetom.
Ako by ste ten rok a proces nazvali – výskum? pozorovanie? hľadanie?
Myslím si, že je to zmes všetkých troch vecí, keďže na začiatku nevidím, čo je vo vnútri. Do týchto zbierok nemá každý prístup, sú to preto veľmi tajomné, skryté priestory. Na začiatku je tam veľa výskumu a pozorovania, a potom hĺbkové hľadanie, čo je pre mňa vždy veľkým prekvapením, pretože nikdy nemáte materiál v podobe obrázkov, o ktoré by som sa mohol priamo oprieť. Vždy sa najprv potrebujem dostať dovnútra a potom z toho vytvoriť príbeh.
Hovoríme aj o istej forme interpretácie, možno reinterpretácie videného fotografiou?
Podľa mňa je to vždy na strane diváka, či a ako funguje interpretácia. Možno to nie je len o interpretácii, ale aj o inšpirácii, pretože pre väčšinu ľudí sú tieto miestnosti, tento druh architektúry, tie zbierky plné umenia či vedeckých predmetov, ktoré nie sú prístupné verejnosti. A možno práve to je čosi, čo sa snažím vo svojej práci pre verejnosť zviditeľniť a ukázať všetky diela, aby sme udržali naše kultúrne dedičstvo vo forme.
Popri odbornom skúmaní novými vedeckými metódami akú mal váš projekt funkciu?
Prvú časť môjho projektu som začal knihou. Pôvodne som plánoval vytvoriť knihu, ktorá by neobsahovala príliš veľa obrázkov, potom sa však projekt začal rozrastať a rozrastať, pretože múzeá ma začali prosiť – nemohol by si sa pozrieť aj na naše zbierky, keďže fotografie, ktoré si urobil v inom múzeu, sú úžasné? Projekt sa tak rozšíril, najprv to bola skôr kniha ako výstava a teraz, o 10 rokov neskôr, sa naďalej rozrastá, pretože stále nachádzate niečo nové u nových partnerov, ktorí otvárajú dvere novým myšlienkam, či archívy, ktoré sa sťahujú z jednej budovy do inej, novšej budovy. A tak je to dvojnásobná lotéria, pretože na jednej strane mám možnosť nahliadnuť do starého, aj 100-ročného zaprášeného a temného archívu, ktorý je akýmsi tajomným miestom, a na druhej strane do nového archívu s dokonalou klimatizáciou, kde je všetko svetlé, perfektne osvetlené, usporiadané a uložené do políc. Vždy ma to prekvapí, a súčasťou mojej metódy je využiť tento moment a urobiť fotografiu analógovým fotoaparátom na 4x5-palcový negatív.
Ako sa v priebehu mesiacov strávených v tomto prostredí menilo vaše vnímanie prostredia? Akými fázami ste prešli?
Na týchto konkrétnych miestach netrávim veľa času, pretože väčšinou máte povolenie na vstup len na 2 či 3 hodiny, a vo všeobecnosti nie je jednoduché takéto povolenie získať. Je to oveľa zložitejšie, pretože som len návštevník, a nie som súčasťou žiadnej inštitúcie, niekto ma vždy musí sprevádzať. A navyše tam chcem fotografovať, čo je ďalšia vec, ktorá zvyčajne vôbec nie je dovolená, a potom chcem tieto fotografie publikovať, takže je tento proces zdĺhavý. Ako som však mal možnosť vidieť, za uplynulých niekoľko rokov sa nevyskytla žiadna fotografia, ktorej zverejneniu by niektorá inštitúcia alebo múzeum chceli zabrániť. Vždy ich prekvapí, nakoľko presné a zvláštne sú moje fotografie.
Ako ste pracovali so svetlom?
V mojej práci je vždy dôležité, aby som nemal umelé svetlo v zmysle fotografického svetla, nepoužívam blesk, nie sú tam žiadne stojany a iné podobné veci. Používam len jeden hlavný statív, na ktorý pripevním fotoaparát, a využívam len existujúce svetlo. Z tohto dôvodu trvá expozícia veľmi dlho, niekedy aj 20 či 25 minút. Aj to je dôvod, prečo je na mojich fotografiách akýsi špeciálny dotyk svetla, keďže je rozdiel v tom, keď fotografiu vyhotovíte rýchlym stlačením spúšte na digitálnom fotoaparáte alebo necháte čas plynúť a vyhradíte si čas na exponovanie na film.
Pamätáte si aj moment, ktorý by sme mohli nazvať bod zlomu? Kedy ste si povedzme ujasnili koncept, čo chcete zachytiť a akým spôsobom? Alebo to bol proces od začiatku do finálneho výberu?
Vždy prichádza nový bod zlomu. Neexistuje taký, ktorý by sme mohli nazvať tým pravým momentom, pretože vždy, keď sa dvere otvoria a nazriem dovnútra, nachádzam nový bod zlomu. A podľa mňa to tak aj zostane. Najzaujímavejšou časťou mojej práce je dostať sa do skrytého priestoru, kde sú dvere otvorené, svetlo je zažnuté, a vtedy musím veľmi rýchlo nájsť ten správny uhol, perspektívu, niekedy mám na to veľmi málo času, zakaždým je to však nový bod zlomu. Nemôžem sa vopred rozhodovať, čo chcem zachytiť, pretože neviem, čo sa tam skrýva. Je to kontinuálny proces.
Pýtam sa v súvislosti s tým, že exponáty nie sú aranžované, nezasahovali ste do tohto sveta... prečo to bolo pre vás dôležité?
Vo všeobecnosti som sa rozhodol ničoho sa nedotýkať. Musím sa priznať, že úplne na začiatku, v úplne prvom archíve, som sa pokúsil niečo zmeniť, pretože som chcel vidieť predmet, a tak som začal presúvať krabicu, potom sa však objavil problém na druhej strane. Tak som potom musel presunúť ďalšiu krabicu, tam však bola polica, a tak som musel opäť čosi premiestniť a zrazu som už nemohol fotiť, pretože som začal veci presúvať sem a tam. A odvtedy sa pohybujem po miestnosti tak, že to občas ľuďom pripadá divné, pretože si pred očami prstami rámcujem obraz, pohybujem nimi nahor a nadol a potom doľava a doprava. A tak pred tým, než vybalím svoj fotoaparát, sa len tak prechádzam po miestnosti, obhliadam sa dookola a rozhodujem sa, kam umiestnim fotoaparát, aký objektív použijem, a to všetko pred tým, než pripevním fotoaparát na statív. Tento proces som si už zautomatizoval. Nikdy sa nepohybujem s fotoaparátom, vždy viem, kam ho umiestnim.
Sériovosť asi vyplynula prirodzene z videného a zaznamenaného…
Sériovosť je možno prítomná v časti vystavenej v Bratislave. Bola to mimoriadna príležitosť, keďže táto zbierka obrovských kresieb zvierat a rastlín a ďalších vecí sa kedysi používala v školách, sú veľmi dobrej kvality a inšpirovali ma ísť do detailnej hĺbky a otvoriť ich novým interpretáciám, spojeniam. Vo všeobecnosti však nezaznamenávam veci z takej blízkosti, takže iný sériový prístup by pozostával z ukazovania miestností cez ten istý objektív, z rovnakého uhla, z rovnakej výšky ako je prirodzená výška mojich očí. Takže toto sú tie dve časti, ktoré zapadajú do sériového prístupu.
Vidíme veľké detaily, ktoré veci akoby zireálňujú...vychyľujú z reality...
Samozrejme, je to zámer, pretože som sa zameriaval na detaily, a keď som urobil prvé skúšky s vlastnou interpretáciou, bolo to naozaj zábavné, pretože si z toho môžete zobrať to alebo ono, ale podľa mňa je lepšie nevysvetľovať, čo to v skutočnosti je, a nechať to pre diváka otvorené.
Veľké farebné obrázky pôsobia ako ilustrácie z Alenky... aj keď je to, pre mňa osobne, dosť desivá rozprávka...
Možno je to pre niektorých desivé, pre iných je to čistá zábava. Dúfam však, že to diváka až tak nedesí.
Hovorili sme na začiatku o príbehu tohto projektu. Majú niektoré fotografie aj svoj privátny zaujímavý príbeh?
Ťažko sa to vysvetľuje… možno by som spomenul príbeh o jednej zbierke, ktorá nie je zachytená na týchto fotografiách. Ide o múzeum prevádzkované milionárom, ktorý sa rozhodol vyhradiť si jednu miestnosť, ktorá nebude prístupná pre verejnosť a bude slúžiť len jemu ako chrám rozjímania. Po vydaní knihy videlo túto miestnosť veľa ľudí, a tak sa rozhodol sprístupniť ju verejnosti.
Sú to neživé exponáty, preparáty, každý z nich má inú štruktúru, materiál. Nakoľko náročné bolo zachytiť ich energiu, ktorá je občas až entropická? V čom sa toto fotenie líšilo od iných? V čom to bola iná skúsenosť?
Máte pravdu, bolo to iné ako v iných archívoch. Moja práca stále pokračuje, a tak po vyhotovení týchto fotografií ma oslovilo Prírodopisné múzeum vo Viedni, aby som sa bližšie pozrel na ich zbierky. Vtedy som si uvedomil si uvedomil jednu zvláštnu črtu týchto biologických a vedeckých zvierok, a síce že ten rozdiel spočíva v preparátoch, keď máte vedľa vypchatých zvierat rôzne predmety v alkohole. Je to zvláštny svet, pretože všetky tieto zvieratá sú mŕtve, niektoré ponorené do tekutiny, iné vypchaté, a to si vyžaduje odlišný prístup ako napríklad umelecké zbierky, pretože umenie je viac-menej rovnaké, slúži na to, aby ste sa naň pozerali, či už ide o 3D alebo 2D dielo, je to stále umenie. Návšteva vedeckého archívu je však úplne odlišná, pretože tam ide o zvieratá a prírodné materiály. Podľa mňa je pritom oveľa väčší rozdiel medzi tekutými a suchými predmetmi aj z hľadiska veľkosti, pretože niektoré sú také malé, že musíte použiť zväčšovacie sklo, aby ste ich videli, iné sú zas veľké ako slon, alebo sú to časti obrovských zvierat, takže práve v tom spočíva osobitosť vedeckých zbierok a ich depozít. Možno by sme mohli dodať, že výstava v Prírodopisnom múzeu vo Viedni potrvá do apríla 2024. Choďte sa tam pozrieť.
*Stefan Oláh študoval fotografiu v Mníchove. Od roku 1995 do roku 2017 učil na Univerzite úžitkového umenia vo Viedni. Žije a pracuje vo Viedni a v Hornom Rakúsku. Oláh tvorí na rozhraní umenia, dizajnu, architektúry a histórie. Vo svojej umeleckej tvorbe rád skúma sériovosť, ako je tomu napríklad vo fotografickej sérii „Depozitáre múzeí – v útrobách múzejných archívov“. To, čo je ukryté v depozitároch, tajomných a neprístupných miestach, nám Stefan Oláh odkrýva na svojich snímkach. V rámci pravidelnej vydavateľskej činnosti publikoval Stefan Oláh mnoho umeleckých knižných projektov, ktoré umiestňujú jeho fotografické série do konceptuálnych kontextov. Jeho diela boli prezentované na mnohých národných aj medzinárodných výstavách a sú súčasťou viacerých zbierok.
