Fanny Boucher: Veľmi sa mi páči myšlienka, že obraz možno vnímať aj fyzicky.

Fanny Boucher/Foto/Zdroj: Nathalie Baetens, archív F. B.

 

Fanny Boucher je majsterkou heliogravúry, držiteľkou prestížneho francúzskeho titulu „maître d’art“ (majster umenia). Vyštudovala odbor gravírovanie hĺbkotlačou na École Supérieure des Arts et Industries Graphiques Estienne. V roku 1998 sa začala špecializovať na Talbotov-Klíčov proces heliogravúry a v roku 2000 založila Atelier Heliog, zameraný na techniky gravírovania hĺbkotlačou, primárne heliogravúru. Vo Francúzsku existujú iba dva takéto ateliéry a vo svete ich je približne pätnásť. Fanny Boucher navštívi Slovensko v rámci Mesiaca fotografie, otvorí výstavu Johna Demosa Panigiria a ponúkne aj možnosť vyskúšať si tento fascinujúci proces zaradený na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Rozprávali sme sa s ňou o praktických aj poetických aspektoch heliogravúry, ako sa fotografia dá cítiť pod prstami, aj o tom, prečo zomrieť bez odovzdania remesla znamená zomrieť ako zlodej.

 

> Čo pre vás bolo príťažlivé na starých pôvodných technikách, že ste sa ich rozhodli študovať a napokon sa venovať tej úplne najstaršej – heliogravúre?

Myslím si, že životné cesty určujú najmä stretnutia a objavy. Študovala som tradičnú rytinu na École Estienne v Paríži, kde som objavila aj analógovú fotografiu. Veľmi rýchlo som sa snažila prepojiť tieto dve disciplíny, ktoré ma fascinovali. A potom k nám jedného dňa prišiel istý muž predstaviť heliogravúru. Bol to Jean-Daniel Lemoine, ktorý sa pustil do obnovy tohto takmer zaniknutého postupu podľa technických príručiek z 19. storočia. Vo vlastnej dielni trpezlivo zrekonštruoval jednotlivé fázy výroby. Stretnutie s ním bolo skutočným zjavením. Keď som uvidela obrazy, ktoré vytvoril, ich hĺbku, jemnosť a krásu ich matérie, okamžite som vedela, že práve toto chcem robiť. Heliogravúra spájala všetko, čo ma fascinovalo: fotografiu, rytinu, chémiu, prácu s matériou a náročnosť gesta. Potom som u neho ďalej pokračovala v štúdiu a v roku 2000 som založila vlastný ateliér. Trvalo mi niekoľko rokov, kým som tento postup úplne zvládla a mohla prispieť k tomu, aby si opäť našiel miesto v súčasnej tvorbe.

 

> Analógová fotografia, a o technikách ako heliogravúra nehovoriac, je oveľa osobnejšia ako digitál, je to ručná práca, je to o dotýkaní sa. Máte rada tento aspekt starých fotografických techník?

Určite. Je to dokonca jeden z hlavných dôvodov, prečo som k heliogravúre stále pripútaná. Na týchto postupoch ma fascinuje priestor, ktorý dávajú rukám, matérii a istej forme nedokonalosti. Digitál výrazne rozšíril tvorivé možnosti, no zmenil aj náš vzťah k obrazu. Obraz sa stal čoraz nehmotnejším, často dokonale hladkým, zbaveným akejkoľvek stopy gesta. Heliogravúra ponúka úplne inú skúsenosť. Obraz nie je iba nanesený na povrch papiera: tvorí ho skutočná vrstva farby, prenesená z priehlbín medenej platne. Keď jemne prejdete dlaňou po heliogravúre, túto matériu cítite. Čierna má zvláštnu hustotu, papier má vlastnú textúru, poddajnosť, zrno. Veľmi sa mi páči myšlienka, že obraz možno vnímať aj fyzicky. Heliogravúry sa zvyčajne tlačia na papiere vyrobené z bavlnených vlákien, ktoré sú na grafiku mimoriadne vhodné. Sú to živé materiály, ktoré možno navlhčiť, spracúvať a za istých podmienok aj reštaurovať. Heliogravúra napokon pridáva fotografii ešte jeden rozmer: dotyk.

 

 

> Mohli by ste nám opísať proces heliogravúry, jej princípy a jednotlivé fázy?

Heliogravúra je fotomechanický postup hĺbkotlače, ktorý vznikol v 19. storočí. Jej princípom je preložiť tónové hodnoty fotografie do rôznych hĺbok leptu na medenej platni. Aby sme pochopili, ako vznikla, musíme sa vrátiť k počiatkom fotografie. Uchovanie obrazov bolo vtedy zásadným problémom. Prvé fotografické zväčšeniny boli niekedy nestále a veľa ťažkostí spôsobovalo aj ich rozmnožovanie. V roku 1856 vyhlásil vojvoda de Luynes, veľký mecén a nadšenec fotografie, pod záštitou Francúzskej fotografickej spoločnosti dve súťaže. Prvá mala nájsť postup, ktorý by fotografické obrazy natrvalo uchoval. Druhá hľadala techniku, ktorá by ich dokázala rozmnožovať tradičnými tlačiarenskými prostriedkami. Obe súťaže napokon vyhral Alphonse Poitevin, v rokoch 1862 a 1867. Tieto výskumy zohrali rozhodujúcu úlohu vo vývoji pigmentových a fotomechanických postupov 19. storočia, medzi ktoré patrí aj heliogravúra. Princíp heliogravúry je fascinujúci: používame svetlocitlivú želatínu, ktorá reaguje na svetlo. Podľa tónových hodnôt obrazu želatína viac či menej stvrdne. Po prenesení na medenú platňu a vyvolaní vytvorí rezervu s rôznou hrúbkou. Cez túto želatínu sa potom meď leptá v kúpeli chloridu železitého. Najhlbšie vyleptané miesta zadržia viac farby a vytvoria najsýtejšiu čiernu. Plytšie miesta vykreslia sivé tóny a najjemnejšie odtiene. Práve toto prenesenie svetla do hĺbky dáva heliogravúre jej výnimočné bohatstvo.

 

> Ako je to časovo náročné? Ako dlho celý proces trvá?

Na vytvorenie heliogravírovanej matrice podľa obrazu treba zvyčajne počítať asi s dvoma dňami, niekedy aj viac, podľa zložitosti projektu. Práca sa však začína dávno pred technickými úkonmi. Vždy si nájdem čas na rozhovor s umelcom alebo fotografom, aby som pochopila jeho zámer, čo chce vyjadriť a čo od heliogravúry očakáva. Každý obraz si vyžaduje osobitú interpretáciu. Potom pripravím priehľadný fotografický film, ktorého tónové hodnoty a kontrasty sú prispôsobené postupu. Zároveň pripravujem svetlocitlivý želatínový papier, tradične nazývaný pigmentový papier. Film sa exponuje na želatínu ultrafialovým svetlom. Obraz sa potom prenesie na meď a nasleduje vyvolanie v teplej vode, ktoré odhalí rôzne hrúbky želatíny. Potom prichádza samotné leptanie v sérii kúpeľov z chloridu železitého. Každá fáza je rozhodujúca. Zmena teploty, vlhkosti alebo času môže ovplyvniť výsledok. Napokon prichádza tlač na hĺbkotlačovom lise: navalenie farby na platňu, jej ručné stieranie a prechod lisom. Je to dlhý a náročný proces, ktorý si vyžaduje veľmi dôkladnú znalosť materiálov a veľkú pozornosť pri každom geste.

 

> A je v tom aj napätie keď čakáme, či to vyjde, treba byť veľmi trpezlivý, koncetrovaný...môžeme to prirovnať až k meditácii?

Heliogravúra sa nikdy nedá úplne ovládnuť. Venujem sa jej dvadsaťšesť rokov a stále sa stretávam s nepredvídateľnými situáciami. Teplota, vlhkosť vzduchu, správanie želatíny či papiera, to všetko sú parametre, ktoré ovplyvňujú výsledok. Niekedy stačí mimoriadne chladný alebo vlhký deň a veci sa skomplikujú. Je to technika, ktorá vás núti zostať voči matérii pokorná. Na druhej strane má táto práca naozaj meditatívny rozmer. Pri leptaní je sústredenie také veľké, že sa človek takmer úplne odpojí od vonkajšieho sveta. A pri tlači je tu opakovanie gesta, pamäť tela, ktorá prichádza s rokmi. Navaľovanie farby, stieranie platne, prechod lisom sa stávajú akousi choreografiou. Náš vnútorný stav môže napokon ovplyvniť aj kvalitu gesta. Je to práca, ktorá si vyžaduje rovnako veľa prísnosti ako citlivosti.

 

> Čím sa vyznačuje hotové dielo? Je to napr. detailnosť obrazu, čo ešte?

Heliogravúru skutočne odlišuje predovšetkým bohatstvo tónových hodnôt, jemnosť modelácie a mimoriadna hĺbka čiernej. Heliogravúra dokáže zachytiť nesmierne jemné prechody medzi jednotlivými tónmi. Čierna má takmer hmatateľnú hustotu, ktorá súvisí s hrúbkou farby nanesenej na papier. Je tu však aj obrovská sloboda vo výbere materiálov. Môžeme pracovať s papiermi rôznej textúry, hrúbky a odtieňa, a predovšetkým vytvárať farby prispôsobené svetu každého umelca. Myslím najmä na jeden z mojich projektov s fotoreportérom Édouardom Eliasom, ktorý dokumentoval vojnu na Ukrajine. Pri tejto spolupráci som sa snažila nájsť farbu a konzistenciu blata zo zákopov. Vytvorili sme tmavú, hustú, takmer lepkavú matériu, ktorej stieranie z platne bolo samo osebe ťažké. Tento odpor matérie zodpovedal tomu, čo Édouard opisoval zo svojej skúsenosti v teréne: všadeprítomné blato, ktoré sa lepí, špiní a ktorého sa človek nikdy úplne nezbaví. Tlač mala tento pocit sprostredkovať, nielen reprodukovať obraz. Práve to mám na svojej práci rada: heliogravúra umožňuje vytvoriť hmotnú interpretáciu fotografie, celkom na mieru, v službách umeleckého zámeru.

 

 

> Heliogravúry vraj vydržia až 300 rokov. Je to pravda? V čom spočíva ich trvácnosť?

Jednou z veľkých predností heliogravúry je naozaj jej výnimočná stálosť v čase. Spočíva na materiáloch, ktorých správanie veľmi dobre poznáme: na handrových papieroch archívnej kvality, zvyčajne bez kyselín, a na farbách z pigmentov spojených s olejovým spojivom. Na rozdiel od niektorých fotografických postupov nezávisí výsledný obraz od svetlocitlivej vrstvy, ktorá by mohla chemicky degradovať. Pigmenty sú do vlákien papiera nanesené mechanicky. Dnes máme k dispozícii staré grafické listy, ktoré dokazujú pozoruhodnú životnosť týchto materiálov. Uchovanie samozrejme závisí aj od podmienok prostredia: svetlo, vlhkosť, teplota a spôsob uloženia zohrávajú zásadnú úlohu. Heliogravúra vytvorená z kvalitných materiálov a uchovávaná v dobrých podmienkach však môže pretrvať niekoľko storočí. Aj preto je tento postup mimoriadne zaujímavý pre umelcov, zberateľov a pamäťové inštitúcie.

 

> Dá sa v heliogravúre stále niečo nové objavovať?  Meniť, vylepšovať, vymyslieť niečo nové?

Nielenže sa dá, myslím si, že je to nevyhnutné. Uchovať remeselné umenie neznamená zakonzervovať ho v minulosti. Naopak, treba mu umožniť vyvíjať sa, aby mohlo existovať ďalej. V súčasnosti robím rozsiahly výskum v oblasti výroby svetlocitlivého želatínového papiera a vývoja látok, ktorými sa scitlivuje. Heliogravúra tradične používa dichróman draselný, látku mimoriadne škodlivú pre zdravie a životné prostredie, jej použitie je dnes veľmi prísne regulované. S mojou kolegyňou Marie Levoyet, ktorú som vyškolila v rámci programu Maître d’art – Élève (Majster – žiak), hľadáme riešenia, ktoré by umožnili posunúť tento postup k materiálom a postupom šetrnejším k životnému prostrediu. Je to skutočná výzva, pretože musíme zachovať základné kvality heliogravúry: jemnosť zrna, plynulosť tónov a hĺbku čiernej. Popritom experimentujem s novými podkladmi a novými spôsobmi využitia. Pracovala som napríklad na heliogravúrnej tlači na kožu s majstrom kožiarom Sergeom Amorusom, nositeľom titulu Maître d’art, ako aj na dielach spájajúcich heliogravúru s výšivkou. Vo svojej osobnej umeleckej praxi idem ešte ďalej: medená matrica, ktorá normálne slúži na tlač obrazu, sa sama stáva výsledným dielom. Pracujem s oxidáciou, patinou, svetlom a plátkovým zlatom. Práve táto možnosť presunúť staré remeslo na nové územia ma fascinuje.

 

> Máte za sebou množstvo spoluprác. Ktoré projekty boli najzaujímavejšie? A ktorý predstavoval najväčšiu výzvu? Už ste spomenuli Édouarda Eliasa…

Je ich viacero, ale osobitné miesto má projekt Memoriam, ktorý sme vytvorili s fotoreportérom Édouardom Eliasom a umeleckou vyšívkárkou Aurélie Lanoiselée. Výsledkom bol trinásťmetrový zvitok zložený z tridsiatich šiestich heliogravúr, ktorý bol potom celý ručne vyšívaný. Technicky to bola obrovská výzva. Heliogravúra sa tradične tlačí na samostatné hárky papiera. Vytvoriť súvislé dielo dlhé trinásť metrov si vyžadovalo úplne prehodnotiť zaužívané metódy tlače. Museli sme vymyslieť riešenia, prispôsobiť gestá a prekonať množstvo obmedzení. Aurélie Lanoiselée potom venovala výšivke na tomto diele približne 1 800 hodín. Projekt sa rozvíjal niekoľko rokov a bol dokončený v roku 2025. Na tejto spolupráci je podľa mňa mimoriadne krásne stretnutie troch pohľadov a troch remesiel: Édouardovej dokumentárnej fotografie, mojej interpretačnej práce v heliogravúre a Aurélieninho textilného zásahu. Každý prináša svoju citlivosť a svoj jazyk v službách spoločného diela. Je to  výnimočné umelecké aj ľudské dobrodružstvo.

 

 

> Dá sa vidieť aj vo Francúzsku alebo v Európe?

To si samozrejme želáme. Momentálne hľadáme možnosti vystavenia, prípadne aj inštitúciu, ktorá by toto dielo prijala do svojich zbierok. Memoriam je monumentálne dielo, rozmermi aj množstvom práce, ktorá je za ním. Ukazuje aj to, čo môžu priniesť spolupráce umelcov a umeleckých remeselníkov, keď je každý ochotný posunúť hranice vlastnej praxe. Úprimne dúfam, že si nájde široké publikum.

 

> Kto za vami chodí, aby ste mu vytvorili heliogravúru?

Pracujem predovšetkým s fotografmi, z ktorých veľká časť je zo zahraničia. Oslovujú ma kvôli limitovaným edíciám, portfóliám, autorským knihám alebo dielam, ktoré majú byť vystavené v galériách či múzeách. Moja činnosť sa však neobmedzuje len na fotografiu. Spolupracujem aj s maliarmi, kresliarmi, výtvarníkmi, vydavateľmi a pamäťovými inštitúciami. Počas rokov ateliér Héliog spolupracoval s umelcami, ako sú Valérie Belin, JR, Annette Messager, Jean-Michel Othoniel, Yayoi Kusama, Willy Ronis, Toshio Shibata, Édouard Elias či John Demos. Realizujeme aj zákazky pre inštitúcie ako Réunion des musées nationaux alebo Chalcographie du Louvre. Každá spolupráca je iná. Mojou úlohou nie je len reprodukovať fotografiu, ale sprevádzať umelca pri preklade jeho obrazu do iného jazyka.

 

> A niekto zo Slovenska?

Zatiaľ nie, ale bola by som nesmierne rada! Moja návšteva Bratislavy po boku gréckeho fotografa Johna Demosa je práve krásnou príležitosťou predstaviť heliogravúru novému publiku a, ako dúfam, podnietiť budúce spolupráce. Spolu budeme na vernisáži výstavy v utorok 3. novembra v rámci bratislavského Mesiaca fotografie. V stredu 4. novembra budem, ak bude záujem, viesť aj workshop venovaný tlači heliogravúr. Prinesiem už vyleptané medené matrice, ktoré budeme na mieste tlačiť na hĺbkotlačovom lise. Bude to príležitosť veľmi konkrétne predstaviť tento postup, ale aj podeliť sa o radosť z toho, keď sa pod lisom objaví obraz.

 

 

> Okrem spoluprác vytvárate aj vlastné diela. Predstavili by ste nám niečo zo svojej tvorby?

Naozaj mám dve doplňujúce sa, no jasne odlíšené praxe. Prvou je práca remeselníčky-heliografky v ateliéri Héliog, kde dávam svoje remeselné umenie do služieb diel iných umelcov. Druhou je moja osobná tvorba výtvarníčky. Vrámci nej robím vlastné fotografie a rozvíjam svet inšpirovaný predovšetkým prírodou, rastlinami, plynutím času a premenami matérie. Mimoriadne ma zaujíma posunúť pôvodnú funkciu heliogravírovanej matrice. Medená platňa je tradične len pomocným nástrojom k tlači na papier. Pre mňa sa stáva samotným dielom. Pracujem s jej povrchom, reliéfom, oxidáciou a reakciami na svetlo. Meď prestáva byť len technickým podkladom a stáva sa plnohodnotnou výrazovou matériou. Z tohto hľadania vzišli najmä série Arboris a Porter un printemps, v ktorých sú medené matrice prezentované ako samostatné diela. Dôležitou etapou mojej práce bola aj rezidencia vo Ville Kujoyama v Kjóte v roku 2023. Venovala som sa tam výskumu fusuma, tradičných japonských posuvných panelov, a používaniu plátkového zlata na heliogravírovaných matriciach. Vyvinula som tak vlastnú techniku, ktorá spája fotografickú rytinu na medi so zlátením plátkovým zlatom. Toto hľadanie sa odráža najmä v sériách Fusuma, Ihai a Komorebi. Moja tvorba sa dnes pohybuje na hranici fotografie, grafiky, maľby a sochárstva. Fascinuje ma vyviesť heliogravúru z oblasti grafiky a dať jej novú slobodu výrazu.

 

> Je o túto techniku stále záujem? Máte študentov, predpokladám…

Áno, a tento záujem sa dokonca výrazne mení. Už niekoľko rokov pozorujem skutočný návrat k ručným technikám, alternatívnym fotografickým postupom a tradičným remeslám, najmä u mladšej generácie. Paradoxom je, že dopyt existuje, no vzdelávacie štruktúry takmer zanikli. Vo Francúzsku sa tradičná heliogravúra na medi už na umeleckých školách nevyučuje ako ucelená špecializácia. Odovzdávanie remesla teda závisí najmä od niekoľkých profesionálov, ktorí ešte ovládajú celý postup. A vyškoliť samostatného heliografa trvá niekoľko rokov. V rámci programu Maître d’art – Élève som vyškolila Marie Levoyet. Ona potom založila vlastný ateliér. Je to obrovské zadosťučinenie, pretože sme tak vo Francúzsku prešli z jedného na dva profesionálne ateliéry venované výlučne heliogravúre. Môže sa to zdať málo, ale pri takom vzácnom remesle je to veľa!

 

> Vplyv na to má určite doba…

Áno, som o tom hlboko presvedčená. Digitál výrazne zmenil náš vzťah k obrazu, dokonca aj spôsob, akým sa pozeráme. Zvykli sme si na obrazy mimoriadne kontrolované, niekedy až prehnane. Postupne sme stratili istú toleranciu voči nedokonalosti, hoci tá je často súčasťou krásy a jedinečnosti diela. Pamätám si, ako som v New York Public Library objavila originálne heliogravúry Edwarda S. Curtisa zo začiatku 20. storočia. Tie obrazy sú úchvatné. A predsa, keď sa na ne pozriete zblízka, občas rozoznáte drobné prachové zrnká, nepravidelnosti, stopy, ktoré k postupu patria. Tieto nedokonalosti nijako neuberajú z ich krásy. Naopak, prispievajú k ich prítomnosti. Dnes sa často snažíme všetko opraviť, všetko vyhladiť, vymazať stopy času. Myslím si však, že sme svedkami opačného pohybu, túžby znovu nájsť autentické materiály, viditeľné gestá, predmety, ktoré nesú stopu svojho vzniku. Záujem o japonské kintsugi, ktoré spočíva v oprave rozbitej keramiky tak, že sa jej praskliny zvýraznia, tento vývoj celkom dobre ilustruje. Čím budú obrazy početnejšie, okamžitejšie a dnes už aj generované umelou inteligenciou, tým väčší význam podľa mňa získajú praxe, ktoré naozaj zapájajú ruku, matériu a čas. Nie ako systematická opozícia voči technológii, ale preto, že ponúkajú inú skúsenosť s obrazom.

 

 

> Je to aj o zodpovednosti? Uchovať túto starú techniku pre budúcnosť?

Áno, rozhodne. Je to dokonca zásadná zodpovednosť. Vo Francúzsku máme systém oceňovania vzácnych remesiel, ktorý sa svojím duchom inšpiruje japonským konceptom „živého národného pokladu“. Ide o titul Maître d’art, ktorý udeľuje ministerstvo kultúry. Mala som tú česť získať ho v roku 2015. Na tomto systéme považujem za mimoriadne dôležité miesto, ktoré v ňom má odovzdávanie remesla. Byť Maître d’art neznamená len byť uznávaný za zvládnutie techniky. Zahŕňa to aj povinnosť prispieť k jej pretrvaniu, najmä vyškolením novej generácie. Práve v tomto rámci som sprevádzala Marie Levoyet. Často myslím na vetu kolegu, ebenistu Michela Germonda: „Zomrieť bez odovzdania znamená zomrieť ako zlodej.“ Tú vetu považujem za nádhernú a hlboko sa s ňou stotožňujem. Remeselné umenie nám nepatrí. Sme jeho strážcami v istom momente jeho dejín. Bolo nám odovzdané, priamo či nepriamo, generáciami praktikov a my máme zase zodpovednosť udržať ho pri živote.

 

> Je aj opačný prípad, že sa niektoré postupy takmer neuchovali? 

Stáva sa, že niektorí nositelia remesla sa rozhodnú svoju techniku neodovzdať, aj keď by sa ju niekto chcel naučiť. Myslím napríklad na postup Fresson, ktorého odovzdávanie sa dlho obmedzovalo na rodinný kruh. Rešpektujem rozhodnutie každého, ale ja to vnímam inak. Som hlboko presvedčená, že odovzdávanie je pre prežitie našich remesiel nevyhnutné. Aj preto sú výskumy svetlocitlivých materiálov, ktoré teraz robíme, určené na zdieľanie. Vyškolenie ďalšej heliografky som nikdy nepovažovala za vytvorenie konkurencie. Naopak, čím viac nás bude heliogravúru praktizovať a šíriť povedomie o nej, tým väčšiu šancu máme toto remeslo zachovať. Marie prináša vlastný pohľad, rozvíja svoje výskumy a prispieva k vývoju postupu. Pri niektorých technických otázkach si môžeme vymieňať skúsenosti a spolupracovať. Myslím si, že tento obeh poznatkov je zásadný. Je tu však ešte jedna vec, ktorej venujem mimoriadnu pozornosť: rozlišovanie medzi tradičnou heliogravúrou na medi a niektorými súčasnými postupmi fotopolymérovej rytiny. Tieto techniky majú svoje kvality a umelecký význam, ale nespočívajú na rovnakých princípoch. Zrnitá heliogravúra na medi využíva svetlocitlivú želatínu, chemické leptanie kovu a rôzne hĺbky rytiny, ktoré priamo určujú tónové hodnoty obrazu. Je to mimoriadne zložité remeslo, ktorého každá fáza si vyžaduje osobitné zvládnutie. Nejde o to stavať techniky proti sebe, ale zachovať presnosť slovníka. Ak sa napokon všetky postupy fotografickej rytiny začnú označovať rovnakým názvom, hrozí, že stratíme pochopenie toho, čím sa líšia. A táto zámena by časom mohla prispieť k zániku poznania niektorých remesiel. Ochrana dedičstva sa začína aj presnosťou slov.

 

> Koľko vás vo svete približne je?

Je nás nesmierne málo. Treba rozlišovať medzi umelcami, ktorí heliogravúru príležitostne praktizujú pre vlastnú tvorbu, a profesionálnymi ateliérmi, ktorých činnosť stojí na zvládnutí celého postupu, od výroby svetlocitlivých podkladov až po tlač. Vo Francúzsku sú dnes dva špecializované profesionálne ateliéry: ateliér Héliog a ateliér Marie Levoyet. Na medzinárodnej úrovni existuje len veľmi malý počet porovnateľných ateliérov, pravdepodobne okolo pätnástich, hoci presný súpis je ťažké urobiť. Sú tu aj nezávislí praktici, umelci a výskumníci, ktorí prispievajú k vývoju techniky. Vo Francúzsku myslím napríklad na Hervého Sachyho či Michela Ramela, ktorých výskumy a zanietenie tiež prispievajú k životaschopnosti heliogravúry. Tvoríme pomerne úzku komunitu, ale medzi ateliérmi prebiehajú výmeny, najmä v oblasti technického výskumu a materiálov. Spolupracujem napríklad s mexickým heliografom, s ktorým zdieľame niektoré úvahy o želatínových papieroch. Je to zásadné, pretože budúcnosť heliogravúry závisí aj od našej schopnosti deliť sa o poznatky.

 

 

> Návšteva Slovenska vrámci Mesiaca fotografie bude vaša prvá?

Áno, ešte nikdy som na Slovensku nebola a Bratislavu vôbec nepoznám. Je to mesto, ktorého meno ma vždy trochu fascinovalo. Som preto veľmi šťastná, že ho spoznám pri príležitosti Mesiaca fotografie, a ešte viac, že sa tam môžem podeliť o svoju vášeň pre heliogravúru. Teším sa na stretnutia a na nové dobrodružstvo po boku Johna Demosa.

 

John Demos: Panigiria

5. 11. — 24. 11. 2026, Francúzsky inštitút, Sedlárska 7, Bratislava

Môžete sa prihlásiť aj na  WORKSHOP S FANNY BOUCHER: HELIOGRAVÚRA, ktorý bude 4. 11. od 10.00 v Stredoeurópskom dome fotografie, cena 59 Eur

 

preložila Simona Prokopec Fochlerová