ERIK BINDER: Večné dieťa transformácií

 

Dielo Erika Bindera (1974, Hnúšťa/Likier – 2023, Bratislava) predstavuje výnimočnú syntézu intuitívneho gesta, duchovnej hĺbky a hravej poetiky každodennosti, ktorá sa vyvíjala v kontinuite, ale aj v opozícii k dominantným diskurzom. Jeho umelecký jazyk bol zakorenený v kresbe – nie však v jej mediálnom či technickom aspekte, ale ako v základnej forme myslenia a expresie. Experimentoval totiž s rôznymi médiami – od objektu cez inštaláciu, video, hudbu až po performanciu; kresba pritom ostávala prítomná ako mentálna a duchovná platforma, denník i diagram. Binder ňou mapoval vlastné myšlienky, emócie, plynutie vedomia, ale aj mikrokozmos kultúrnych a subkultúrnych vplyvov, ktoré ho formovali: hip-hop, zenový budhizmus, graffiti, street-art.

 

Autorova biografia má v jeho tvorbe významnú estetickú a existenciálnu funkciu. Ovplyvnilo ho detstvo, ktoré ako syn hotelierky prežil v Hoteli Hybe; knihy a čas, ktorý trávil v lokálnych knižniciach a v neposlednom rade Ľudová škola umenia, ktorú označoval za bázu svojho osobnostného rozvoja a kde ho ovplyvňovali učitelia a učiteľky ako Jana Kacianová, s ktorou sa dlho do dospelosti stretával alebo liptovský umelec a učiteľ Palo Petráš, ktorý zaregistroval jeho talent a výtvarné nadanie a odporučil ho na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Kľúčovým momentom bol pre autora rok 2017, keď prežil vážnu autonehodu. Táto skúsenosť, i keď ju nepretavil do konkrétneho autobiografického naratívu, zmenila vnútorné napätie jeho tvorby: duchovný rozmer sa zosilnil, smrť prestala byť hrozbou a stala sa motivujúcou silou. V jeho výpovedi sa objavuje pokoj, akceptácia i humor – akoby všetko smerovalo k myšlienke, že tvorba je formou pokračujúceho života.

Binderovu prácu možno čítať ako postmoderný vklad s vizuálnou aj remeselnou kvalitou. Bol ironický, ale nie cynický. Jeho dielo sa vyhýbalo priamym politickým komentárom, no napriek tomu nieslo kritický náboj – nie voči spoločnosti, ale voči pohodlnosti, sterilite a prázdnote v umení, ako aj v živote. Binder vytváral svet, v ktorom sú plastové fľaše, staré šnúry, hiphopové beaty a čínske mandarínky rovnocenné s olejomaľbou či filozofickou reflexiou. Jeho dielo je inkluzívne – nie ako ideologický program, ale ako ontologická pozícia. Kľúčovým konceptom Binderovej praxe bol princíp „kontra“, ktorý si osvojil z juda a pracoval s ním ako s dynamickou stratégiou, ktorá využíva energiu protivníka. Tento princíp preniesol do narábania s médiom, výstavou, textom, ale aj do interakcie s divákom. Jeho výstavy často pripomínali performatívny zážitok: neboli len prezentáciou objektov, ale vstupom do sveta, v ktorom sa realita láme, pretáča a znova skladá v nových významoch, a to v úzkom napojení na energiu a počínanie autorského subjektu. Práve v tejto schopnosti ohýbať významy, spájať duchovno s vtipom, vysoké s nízkym, intuitívne s konceptuálnym tkvie originalita Binderovej pozície a generačnej výpovede. V posledných rokoch sa posúval viac k spirituálnym obsahom, nie však v duchu ezoterickej, ale hlboko reflektovanej duchovnosti. Zaujímali ho koncepty prázdna, meditácie, transformácie, karma aj nekonečný cyklus. Výstavy ako 2/3 Filko – Binder – Vongrej (GMB, 2020), AVATSÝV. Labyrint Erika Bindera (SNG, 2021) a najmä Ever Life Afterparty (Ateliér XIII, 2023) tieto roviny kurátorsky reflektovali. Posledná z nich, na ktorej participoval krátko pred smrťou, tematizovala smrť ako prechod, nie koniec: ako oslavu transformácie a uvoľnenia.

Erik Binder bol súčasťou generačného nástupu umelectva s dátumom narodenia rámcovaným 70. rokmi. Radia sa sem mnohí silní autori a autorky, medzi ktorými mal Binder svoje postavenie, zachovávajúc si výrazne „svoj“ autorský rukopis a spôsob práce. Bol súčasťou takmer všetkých skupinových výstav nultých rokov, spolu s autormi ako Viktor Frešo, Marek Kvetan, Lucia Tkáčová a Anetta Mona Chisa, Pavlína Fichta Čierna, Stano Masár, či Marko Blažo. Venoval sa mnohým spoluprácam – so štvorčlennou umeleckou skupinou z Ostravy Kamera skura vystavoval v roku 2003 v pavilóne Československa na benátskom bienále (toho času ako tvorivá identita Kunst-fu) dielo Superstart – gymnastu, zaveseného zo stropu pavilónu v rozpažení na kruhoch, ktorý pôsobil ako Ježiš Kristus. S Viktorom Frešom tvoril od roku 2004 umelecké duo Binderfresh. Spolu sformovali rukopis, ktorý bol slobodný, kritický, humorný a reflektoval situáciu na dobovej umeleckej scéne. Ambíciou skupiny bolo vytvoriť pre diváctvo silný vizuálny jazyk, prehovárajúci láskavou iróniou v duchu odkazu „Slováci, uvoľnite sa...“ Z posledných rokov zmieňme výstavu 2/3 Filko – Binder – Vongrej (Galéria mesta Bartislavy, 2020), podnet ku ktorej vzišiel práve od Martina Vongreja, ktorý chcel s Erikom spolupracovať a vystavovať. Do posledných dní úzko kooperoval s blízkym kamarátom, umelcom Michalom Štrompachom. Vytvárali spolu diela na objednávku, ale aj autorsky tvorili. Týždne a dni mali pracovne naplánované na dlho dopredu, dejiskom bol Binderov ateliér – továreň, podobná tej Warholovej v New Yorku.

Binder nekategorizoval umenie materiálovo, ale senzoricky: „Zjavuje sa na displeji našej mysle“. Chápal ho ako metafyziku zvuku, vízií a rôzne taktilných pocitov. Chcel komunikovať s prítomnosťou a niekedy aj „vyrušovať“, aby človeka vytrhol zo zabehnutých programov. Mal vedomie otvorené veciam, ktoré si iní bežne nevšímajú, alebo ich nevidia, resp. prehliadajú. Tento moment komentoval ako komunikáciu na úrovni energie; považoval sa za človeka s istým typom vnímavosti, ktorý navnímané spracúva a necháva v sebe kondenzovať. Energiu transformoval na obsahy a na iné druhy energie. Recykloval. Bol v podstate veľmi ekologickým a udržateľným umelcom. Svoje dielo vnímal ako otvorené a podľa potreby doň vstupoval, menil ho za pochodu, alebo nechával „vyčkávať“ v plynutí času, kým nadíde jeho chvíľa. Často pracoval s darovanými dielami od iných umelcov. Z kusu odpadu dokázal spraviť luminózny objekt, ktorému prepožičal projekčné kvality – zavesením zo stropu ho rozpohyboval (mobil) a odrazmi svetla spolu s hrou tieňov na stene z neho urobil projekčné médium. Využil deštrukciu materiálu a jeho transformáciu za účelom vytvorenia ilúzie: tvoril deštrukciou a následne konštrukciou. Erik Binder zvykne byť teóriou umenia označovaný ako postkonceptuálny autor, no on samotný sa voči konceptualizmu vymedzoval. Označoval sa ako akonceptualista, a to preto, lebo mnohé veci k sebe iba nechával prichádzať a diať sa, vzdajúc sa svojich zámerov, ktoré samotné sú pre konceptualistov kľúčové: od Duchampa (1887-1968) je za konceptuálne umenie označované umenie založené na zámere a kontextualizácii.

 

 

Erik Binder ostáva prítomný nielen vo svojich dielach, ktoré sú súčasťou zbierok viacerých slovenských galérií a viacerých súkromných kolekcií, ale predovšetkým v prístupe, ktorý vnášal do slovenského umenia: ľudskosť, duchaplnosť, otvorenosť, srdce a odvahu hrať sa. Jeho odkaz nespočíva len v objektoch, ktoré po sebe zanechal, ale v spôsobe, akým ukázal, že byť umelcom znamená žiť umenie – bez pretvárky, bez zbytočného pátosu, s dôverou v silu jednoduchej čiary, vtipu a ľudskej interakcie.

Aktuálne možno dielo Erika Bindera vidieť na výstave Aby všetko spolu tancovalo v bratislavskej galérii Ateliér XIII. Ponúka možnosť, ako čítať autorovo dielo retrospektívne a podľa jeho vlastných inštrukcií, zhrnutých v názve výstavy: bez snahy o lineárne čítanie a chronologizáciu, skôr ako ponorenie sa do vizuálneho vedomia autora. Vystavené diela pochádzajú z jeho ateliéru, ktorý po smrti stále spravuje jeho rodina. Výstava programovo rezignovala na popisky a interpretácie, aby vytvorila prostredie pre čistý vizuálny zážitok. Je to pocta autorovi, ktorý veril, že umenie je predovšetkým energia, nie koncept – a že najlepšie funguje, keď ho necháme pôsobiť bez zbytočných bariér, v celistvosti a fluidne. 

 

*názov textu je konštatovaním z textu Lucie Gregorovej Stach v katalógu k výstave Avatsýv. Labyrint Erika Bindera, Sprievodca, Slovenská národná galéria, 25 Feb – 30 Okt 2021; SNG 2021