Príroda je neoddeliteľnou súčasťou diela Marie Bartuszovej, môžeme povedať až bytostnou, pretože viac ako o tvorbu ide o destiláciu, a táto esenciálnosť prepojená s telesnosťou vyvoláva až fyzický zážitok, keď sa ocitneme v bezprostrednej blízkosti jej diel. Vnútorný vzrušujúci nepokoj pociťujeme, aj keď prechádzame výstavou Byť prírodou v Galérii mesta Bratislavy. Výstava fokusuje na Bartuszovej diela vo verejnom priestore s prepojením na intimitu a tiež na haptický rozmer jej tvorby. Kurátorkou výstavy je Gabriela Garlatyová.
> Povedzme si na úvod, ako veľmi je príroda súčasťou tvorby Marie Bartuszovej a akým spôsobom?
Príroda ako zdroj, tvarový aj myšlienkový, je pre Mariu Bartuszovú dôležitý od počiatkov jej tvorby. Dokonca môžeme povedať, že od školských liet, keď to boli len štúdie vychádzajúce z pozorovania prírody, rastlín, kvetín, ktoré potom boli zdrojom pre uvedomenie si morfológie rastlinstva. Príroda ako téma sa u nej objavuje od začiatku a práve preto sme si ju pomenovali za ťažiskovú. A samozrejme, téma prírody, divokej prírody alebo prírody, ktorá je už kultivovaná, je vlastne veľmi typická pre umenie vo všeobecnosti. Ale pri Bartuszovej ide o zameranie sa na túto tému až bytostné, prepája sa s ňou a zároveň, nielenže nám ukazuje autorsky, ako sa dá vytvárať dielo spojené so životom, s prírodou, ale ukazuje aj cestu vytvárania umenia ako takého. Aj zmenenie pozície diela, ktoré je iba vystavené na sokli, určené na pozeranie – pre Bartuszovú je socha prepojená so životom, to znamená, bude určená na dotýkanie. Samozrejme, v súčasnosti sa dotýkať diel na výstavách vieme len v špecializovaných priestoroch alebo v situáciách, ktoré sú aj na tejto výstave vytvorené. Naozaj ide o upozornenie na to, ako vieme umelecké dielo, alebo vôbec umenie, brať ako súčasť nášho prežívania, vnímania, ako sa vieme prepojiť s umením. Čiže nejde tam len priamo o prírodu, ale aj vôbec o prepojenie prírody, kultúry a umenia.
> Menila sa jej práca s témou, vnímanie prírody, ako k nej pristupovala v priebehu rokov?
Áno, vidieť to v časových obdobiach, ale zároveň je zaujímavé to, že Bartuszová nemala jednu tému, ktorej by sa venovala niekoľko rokov, potom by ju uzavrela a začala novú. Pravé naopak, ona stále paralelne rieši tú istú tému od začiatku a premieňa ju – materiálovo, tvarovo, vyvíja nejaký motív zrnka alebo kvapky, ktoré sa zrazu mení, napr. na telo, čiže už konkrétne telesné zobrazenie, alebo odkaz na ľudské telo, telo, ktoré sa mení, plodí, množí, alebo dokonca aj zaniká, umiera, vädne. Čiže sú tam rôzne fázy, čím vlastne upozorňuje alebo ukazuje na procesualitu života, to je to prepojenie u Bartuszovej na prírodu, najmä cez tú procesualitu.
> Hovoríme o prírodných motívoch v diele Bartuszovej a súčasne hovoríme aj o intenzívnej telesnosti, pretože človek je súčasťou prírody. Stretla som sa s tézou, že dielo Bartuszovej sa akoby ani nehodí do galerijných priestorov, napokon ona sama fotila niektoré svoje diela v prírode, niektoré sa stávali jej súčasťou. Mne sa veľmi páči prchavosť, ktorá je v jej dielach zachytená, tým, ako si vyberá práve tie prchavé okamihy ako klíčenie, praskanie, dozrievanie, tvorba kvapiek, javy a cykly ako dážď, vietor, topenie snehu, zachytáva energiu rastu, pulzujúce prírodné formy, a to všetko, ako sme už povedali v našom predchádzajúcom rozhovore, pretvára do vizuálnej poézie.
Áno, na jednej strane je pravda, že jej diela akokeby neboli vytvárané pre galerijné priestory, no zároveň to neplatí, pretože ona mala ambíciu urobiť obidve veci a vyvážila ich. To znamená, že keď aj vytvárala práce v spojitosti s prírodou, alebo povedzme, priamo v prírodnom prostredí, tak zároveň ich už vnímala ako súčasť, povedzme, nejakej expozície. Bartuszová však mala počas svojho života veľmi málo výstav, čiže to je tiež taký paradox. Ona ale je plná paradoxov a ukazuje nám, že aj život vie byť ovplyvňovaný rôznymi okolnosťami a ona ich necháva vyznieť, alebo ony jednoducho vyznievajú, ukazujú, ako môže aj nejaká náhoda ovládnuť a zmeniť situáciu a podpíše sa povedzme aj na soche, resp. presnejšie na plastike, pretože Bartuszová tvorila aj plastiky, aj sochy a dosť značne je to u nej rozlíšiteľné.
> Skôr, ako budeme hovoriť o koncepte výstavy, ešte hovorme o motíve, ktorý je vlastne tiež v jej diele prítomný, a to je haptický rozmer. V dielach pre nevidomých je haptický prvok akoby viditeľný dvojmo. Okrem toho, že sú to objekty, ktoré nevidiaci ohmatávajú, „objavujú rukami”, zároveň vidíme odtlačky jej rúk v hmote, otlačila samú seba do diela...
Haptické plastiky boli vlastne hlavným motívom vzniku tejto výstavy, keďže Galéria mesta Bratislavy má program, ktorý je špeciálne zameraný na takúto tvorbu. A druhou líniou alebo myšlienkou bolo ukázať, ako práve táto haptickosť je potom prítomná v dielach pre verejný priestor. My ukazujeme privátne, malé plastiky, určené naozaj na dotýkanie, na ohmatávanie, na poznávanie pomocou hmatu, ktoré sa zrazu, ako zisťujeme, premieňajú na modely, modeletá, bodzetá, čiže štúdie a prípravné modely pre práce vo verejnom priestore, ktoré tvorila počas svojho života a zabezpečovali jej živobytie. Ak by som sa vrátila k tým haptickým skladačkám, tak je zaujímavé, že ona ich pôvodne netvorila pre deti a že im boli potom určené tak ako ich teraz poznáme, spôsobila spolupráca s historikom umenia a fotografom Gabrielom Kladekom, ktorý zorganizoval sochárske sympóziá pre nevidomé deti v rokoch 1981 a 1986. Ona však tieto plastiky tvorila už od polovice 60. rokov a boli určené na dotýkanie nielen pre nevidomých, ale pre všetkých, na vnímanie plastiky rukami, čo je veľmi silný motiv, pretože sochárstvo má vôbec svoje špecifiká. Vyžaduje od tvorcov a tvorkýň schopnosť vnímať plasticitu, priestorovosť, vedieť zvládnuť materiálovosť diela a ona to rozvíjala ako novú špecifickú formu vytvárania plastiky, a to je dôvod, prečo bola objavená v medzinárodnom kontexte, pretože to dokázala urobiť inak. Umelci, ktorí pracujú s organickým, abstraktným sochárstvom, pracujú s týmto motivom. Bartuszová ukázala novú cestu.
> Ako sa vytváral koncept výstavy?
Pôvodne sme mali iný koncept výstavy, ale keďže práve prebieha výstava v Múzeu umenia v Olomouci, ktorá ukazuje retrospektívnym spôsobom celé jej obsiale dielo, dokonca vrátane veľkých objektov, fotografických záznamov jej objektov vo verejnom a prírodnom prostredí, tak sme museli hľadať inú formu, niečo, čo je v nejakom medzipriestore, alebo niečo, čo až také viditeľné nebolo. A samozrejme, tým sa nám podarilo vytiahnuť aj diela, ktoré neboli doteraz vystavované. To znamená, že boli povedzme katalogizované alebo boli nafotené v ateliéri, ale neboli verejne vystavené. A tých je naozaj niekoľko. Výstava zrovnoprávňuje alebo ukazuje dôležitú črtu prípravnej práce, ktorú nevnímala ako súčasť, povedzme, procesuálneho diela, vytvorenie modelu, ale bolo to ešte v podstate v urobené v rámci klasickej sochárskej prípravnej práce.
> Ako prechádzame výstavou ideme od verejných zákazok a postupne sa výstava stáva stále viac intímnou...
Áno, tá intímna časť vznikla vlastne preto, že časť o telesnosti nám umožnila byť vytvorená ako istý apendix, dodatok, proste nejaký vývod alebo nejaká cesta, ktorá by sa dala rozviesť ďalej, tým, že výstava mala istý priestorový limit. A nám sa tá intimita podarila vyjadriť aspoň takýmto spôsobom, pretože prác s plastikou, ktoré majú odkaz a alúziu na ľudské telo alebo ešte dokonca na erotické telo, alebo povedzme fragmentované telo, ženské aj mužské, verejné telo, tak tých príkladov by sa dalo u Bartuszovej nájsť viac, ale urobili sme to v rámci možností štruktúry výstavy, aby bolo viditeľné, ako súvisia naozaj intímne plastiky alebo telesné plastiky s dielami vo verejnom priestore, a to je veľmi zaujímavé, že vlastne my zisťujeme, že zrazu kvapky, ktoré samozrejme vnímame ako kvapky, odkazujú na prsník alebo na slzu, ale zároveň je tam motív matky s dieťaťom, dve kvapky, jedna väčšia a jedna menšia, čiže ďalší rozvinutý motív, ktorý je pre ňu materinským vnímaním prírodného zdroja, prírodnej látky. Potom napríklad zrnko zaujímavo prerastá do podoby vulvy alebo pier, čiže metamorfovanie, premeny prírodných tvarov na ľudské telo, tie sú tam prítomné. A naozaj je veľmi zaujímavé, že to vidieť aj pri jej plastikách vo verejnom priestore, ktoré nám pripadajú v podstate istým spôsobom ako formálne „neškodné”, ale ony majú v sebe zakódované rôzne biosexuálne motívy.
> Viaceré objekty sa prepájajú s jej súkromným životom, ak spomíname telesnosť, erotiku, tak sú tam odkazy na dielo Juraja Bartusza a ich vzťah. Keď opustíme tento súkromný intímny priestor, máme tam odkazy na Brâncușiho či Giacomettiho, čiže vidíme aj rôzne materiály.
Výstava ukazuje materiály, ktoré boli pre ňu dôležité, čiže máme aj bronzové alebo hliníkové odliatky, hliníkové reliéfy. Materiality, ktorá má zrazu iný význam v jej práci a znovu je prepojená s prírodou, pretože ona kovy nevníma ako cudzie, toxické, nebezpečné alebo nejakým spôsob agresívne, ale vníma ich ako vyťažené z prírody a upozorňuje, samozrejme, na enviromentálnu súvislosť. A máme aj krásny modrý reliéf, ona málo kolorovala svoje diela, poznáme ju ako „bielu autorku” pracujúcu s bielou farbou, ale na výstave máme aj kolorovaný modro-čierny reliéf, ktorý práve rieši tému buď znečistenej vody, alebo pôdy, je to také upozornenie, memento pred nešetrným zaobchádzaním s prírodou. A treba si uvedomiť, že je to v súčasnosti síce aktuálna téma, o ktorej uvažujeme dennodenne, ale v tých 80. rokoch to boli vlastne jedny z prvých prác s témou ekológie alebo dokonca ekofeministických myšlienok, keďže ona naozaj často stotožňuje ženu a prírodu, alebo dokonca prirovnáva údel ženy, alebo skúsenosti žien s tým, ako sa zaobchádzalo s krajinou, s prírodou.
> Vnímame, aké komunikatívne sú jej diela pre dnešok. Dokonca na výstave nájdeme aj zvukovú inštaláciu, opäť prepojenú na prírodu.
Výstava je zaujímavá aj tým, že rozvíja ďalej myšlienku práce s deťmi, mladými ľuďmi alebo vôbec s návštevníkmi. A preto je jedna miestnosť premenená práve na herňu, alebo presnejšie nazvaná ako Sochárske sympózium, kde sa pracuje s výstavnými kópiami diel, skladačkami, haptickými plastikami, ktoré môžu návštevníci skladať a rozoberať, ale tiež budú pracovať s ďalšími takými procesuálnymi aktivitami. To znamená, že s ďalšími materiálmi, či už prírodnými ako kameň, halúzky a podobne. A na to je práve táto miestnosť performatívneho charakteru, ktorá je určená na dotykové a zážitkové aktivity.
> Maria Bartuszová a jej tvorba konečne získali aj v medzinárodnom kontexte na význame a bolo by dobré, aby sa dostala k širokej verejnosti, pretože jej diela sú také prístupné na rôznych úrovniach, také ľudské, je to umenie, ktoré dokážeme prijať ako súčasť seba samých.
Bartuszová počas svojho života, okrem toho, že naozaj mala iba tri autorské výstavy, tak mala celkovo málo možností na sebaprezentáciu. Vyplývalo to ale aj z jej povahy, ktorá bola naozaj introvertná, melancholická, ale zároveň hovorila o tom, ako vnímame takýchto ľudí, ktorí nie sú priebojní, v podstate žijúci na okraji. Ona žila de facto na okraji Košíc, nežila v nejakom centre diana, nebola tou osobou, ktorá by sa poznala s mnohými autormi, autorkami alebo aj ľudmi, ktorí boli mienkotvorní či vplyvní. A myslím si, a nielen ja, aj dcéry Marie Bartuszovej, Anna a Veronika to potvrdzujú, že asi by bola v súčasnosti veľmi prekvapená úspechom, lebo počas svojho života nevedela, aký by mohli mať jej diela dopad, čo je aj mne, aj ostatným jej blízkym ľuďom veľmi ľúto, pretože keď si uvedomíme, že ona síce bola presvedčená o tom, že je profesionálka, že je to výborné, kvalitne urobené, ale nevedela, že to patrí do vývoja umenia v slovenskom i českom kontexte, ktorý doteraz ešte Bartuszovú prehliadal. Dostala sa ale do medzinárodného kontextu, a to je niečo, čo je určite neočakávané aj ňou samou a zároveň to ukazuje, že na Slovensku síce máme takýchto autorov a autorky, ale sme schopní ich prehliadnuť.
Výstava Maria Bartuszová: Byť prírodou je v galérii mesta Bratislavy, Mirbachovom paláci, prístupná do 24. 1. 2027.
Ako komplexnejší vhľad k výstave si prečítajte aj náš predchádzajúci rozhovor s Gabrielou Garlatyovou o Marii Bartuszovej a jej diele:
Tichá poetka. Maria Bartuszová
Malé prázdno plné malého nekonečného vesmíru je názov prvej samostatnej výstavy sochárky Marie Bartuszovej v Českej republike. Výstava je aktuálne inštalovaná v Alšovej juhočeskej galérii v Hluboké nad Vltavou, odkiaľ čoskoro poputuje do Múzea umenia v Olomouci. Kurátorkou výstavy je historička umenia Gabriela Garlatyová, kurátorka Archívu Marie Bartuszovej v Košiciach, ktorá sa skúmaniu a propagácii jej diela dlhodobo venuje a je autorkou výpravnej monografie.
_
Rada Fondu na podporu umenia zmenila rozhodnutie odbornej komisie a rozhodla sa plan.art v roku 2026 nepodporiť. Napriek tomu máme v pláne pokračovať — pretože veríme, že kultúrny obsah, ktorý robíme, má zmysel. Ak si to myslíte aj vy, budeme radi za vašu podporu.