Soňa Horňáková (zdroj: Slnko Records)
Pesničkárka telom aj dušou, povedal o nej už zosnulý Miloš Janoušek. Soňa Horňáková si v tomto roku pripomína päťdesiat rokov na hudobnej scéne a oslavuje ich komorným albumom Na zadnej strane hodiniek. Nemá vo zvyku písať protestsongy, ale práve na tento album jeden napísala.
> Ty si od malička brnkala na všetko, čo malo struny – vrátane krájača na vajíčka. Pred 50 rokmi si nielen po prvýkrát vystúpila pred publikom, ale bolo to hneď aj s vlastnou skladbou...
Festival politickej piesne bol v tom čase najväčším podujatím, kde sa mohli uviesť začínajúci hudobníci a podmienkou bolo prezentovať sa vlastnou tvorbou. Kapelu som dala dokopy tri dni pred vystúpením so spolužiakmi z gymnázia. Vymyslela som pesničku, nacvičili sme ju a išli do Trenčína zahrať na krajské kolo festivalu. Získali sme tretiu cenu...spomedzi troch účinkujúcich. Festival politickej piesne bol samozrejme o angažovanom texte, ktorý mal súvisieť s tým, ako sme v tom čase žili. Tak som sa zamyslela a vo svojej mladíckej úprimnosti som naozaj od srdca napísala presne to, čo som cítila: Môj domov je pod holým nebom, pomaly kráčam a nemám kam ísť, môj život je len horkým chlebom, musím však ku koncu prísť. Načo mám vlastne žiť, keď slobodnou nemôžem byť, či môj život je len strácanie času? Mladým ľuďom sa to samozrejme páčilo, dostali sme aj Cenu diváka. Porotcovia, ktorí hodnotili texty a z nejakého dôvodu prišli až po našom vystúpení , keď si text prečítali, žiadali aby nám bola cena odobratá, lebo mladý socialistický človek má byť optimistický a nie depresívny.
> Bola si si v týchto úplných začiatkoch viac istá ako skladateľka alebo textárka?
Vždy som si bola absolútne istá v rámci hudobnej zložky. Ťahalo ma to ku zlomeným akordom, nostalgickým , mólovým harmóniám, k jazzu, blues, art rocku, pesničkárom. Ťažšie som hľadala cestu k písaniu textov. Iba som ich v sebe tušila. Veľmi ma v tom čase upútala Válkova poézia. neskôr som objavila Rudolfa Dobiáša, Ľuba Feldeka a ďalších. Na poézii som sa vyškolila a básne mojich obľúbených básnikov boli vlastne aj texty, ktoré som ako prvé pokusne zhudobňovala. Cítila som, že podobne uvažujem, len to ešte neviem dať na papier.
> Dobe 80. rokov, kedy si sa formovala ako hudobníčka, textárka, speváčka ale dominovali iné hudobné žánre ako v 60. a 70. rokoch, ktoré ťa ovplyvnili. Folková scéna fungovala viac menej ako neoficiálna. Ako spätne hodnotíš toto obdobie?
Vždy som zostala verná pesničkárstvu. Pesničkári mali svoje zlaté obdobie v 60. rokoch, vtedy sa zrodili všetky tie najväčšie hviezdy folkovej, folk rockovej , art rockovej hudby. Zostala som im verná vlastne dodnes, čím nechcem povedať, že som sa zacyklila v jednej dobe. Už v 90. rokoch ma jednoznačne dosť oslovila nová generácia pesničkárov, ktorá dôveryhodne mapovala svoje obdobie a vypovedla o tom, čím žila. Je pravda, že som v 80. rokoch som urobila aj istý kompromis , aj keď v podstate som zostala srdcom pesničkárkou, nechala som sa zviesť ponukou byť speváčkou v soft-rockovej kapele Strom. Založil ju Boris Sodoma a účinkovali v nej Peter Lipa, Karovičová a Topoľský. Keďže ma vždy priťahovali elektrické gitary, bicie a zvuk kapely, rozhodla som sa vyskúšať si hudbu rockovejšieho razenia. Čiže takto som prežila 80. roky. Priznám sa, že mi to veľa dalo, naučila som sa mnohé veci, hlavne čo sa týka nahrávania v profesionálnom štúdiu. Jediné slovenské vydavateľstvo Opus nám ako skupine Strom ponúkol , asi trikrát, možnosť nahrať platňu, ale vždy pred tým, ako sme mali už ísť do nahrávacieho štúdia, nám z Opusu odkázali, že niečo do toho prišlo, takže teraz ešte nie. Nakoniec sme všetky tie piesne z repertoáru skupiny Strom nahrali v rozhlase. V roku 2003 vyšli na kompilácii Piesne z nevydaných albumov.
> Ako fungovala folková klubová scéna na Slovensku?
Kluby boli napríklad na Vajnorskej, alebo na Sibírskej, u Rolanda. Vždy sme si našli miesto, kde sme mohli zahrať. A prichádzali sem aj naše veľké vzory, ako Marsyas, Nerez, Merta a iní. V 80. rokoch folková scéna fungovala aj vďaka silnému vplyvu českej klubovej scény. A na základe nej sa ešte koncom 70. rokov vyprofilovala aj tá naša slovenská ( pesničkárske združenie Slnovrat, Zuzana Homolová, ... neskôr Jednofázové kvasenie a ďalší pesničkári).
> Po prvom strete s cenzorom, hneď pri prvej “smutnej” a teda antisocialistickej skladbe na Festivale politickej piesne, aké boli neskôr tvoje skúsenosti s cenzúrou?
Priznám sa, že ja som nikdy nemala nejaké veľké problémy s cenzormi ale spomínam si z obdobia kapely Strom, ako nám stopli pesničku Mlčanie s textom Jožka Augustína Štefánika, niekedy v roku 1983. Mali sme s ňou ísť na Lýru, ale nakoniec nás škrtli. Púšťali ju síce istý čas už aj v rozhlase lenže zrazu „kompetentní” rozhodli, že je to protištátna pieseň a treba ju stiahnúť z vysielania: “sedíme ôsmi v dusnom kupé, zohnutí do seba / mlčíme práve vtedy, keď mlčať netreba / dosýta vymlčaní môžeme vystúpiť, spraviť si ďalšiu čiarku, nadviazať novú niť / v rukách nám ležia knihy, oči nám spája med/aj nezáväzné slová vravieť sa bojíme“. Otázka cenzora znela: „Akože nadviazať niť? A kam? Na Západ? Aké knihy? Zakázané? No skrátka absurdita. Ale k mojim textom nemali výhrady, iba to, že sú smutné. Nepostrehli v nich žiaden odboj...
> Kapelu Strom si napokon opustila. Chcela si sa posunúť ďalej?
Áno, po štyroch alebo piatich rokoch som pochopila, že toto už nechcem. Veľa som sa od nich naučila, bolo to pekné obdobie, ale keď som priniesla nejakú moju skladbu, tak ju nevedeli zahrať, napríklad Bieleho pavúka či Ulice Toleda. A to ma odradilo, ja som ,totiž, svojim veciam verila. V 90. rokoch vznikla moja ďalšia kapela SH Band, hrala v obsadení: Janka Krajčovičová, Vlado „ Brcho“ Kaňák, Palo Smolka a Gusto Čech. Hrali sme spolu asi sedem rokov. Neskôr ma sprevádzala skupina Nika, v ktorej hrali Tóno Kubasák – klávesy, Jaro Rozsíval na bicie a Paľo Matis na elektrickej gitare. Absolvovali sme spolu Bratislavskú Lýru v roku 1988 a získali bronzovú lýru.
> To už sme v 90. rokoch, ale kde ťa zastihol november ’89?
V Slovenskom rozhlase. Nastúpila som v auguste a november tu bol raz-dva. Zažila som tu všetky tie slávne ľudové milície, bombové atentáty, dokonca evakuáciu pyramídy, t.j. keď iba štyria ľudia zostali v budove rozhlasu, preto lebo vysielali reláciu Pozor, zákruta! Na pol druhú bola nahlásená bomba a Zákruta išla od jednej. V réžii sme boli režisér, moderátor, technik a ja ako hudobná redaktorka. Ostatní zamestnanci boli vyprataní z rozhlasu,... nás “obetovali” (smiech). Možno týždeň pred generálnym štrajkom boli samozrejme masívne zhromaždenia na námestiach a my, redaktori a ďalší rebeli z rozhlasu, sme sa cez nasadené ľudové milície, snažili prepašovať do vysielania tribúnov alebo nejakých zaujímavých ľudí z námestí.. Vyberala som hudbu do relácie Kontakty, a keď po rozhovore s Kňažkom, Chudíkom a s Budajom, mala ísť pesnička, zaradila som Karla Kryla. Jediná pieseň od neho, ktorú som našla vtedy v archíve Slovenského rozhlasu , bola pieseň Salome, všetko ostatné bolo vymazané alebo na čiernej listine. Tak som ju pustila. Režisér bol samozrejme nasadený človek, ktorý nás mal sledovať a keď počul Kryla povedal mi, že ma to bude stáť miesto. Ja mu na to, že nevadí a dodnes si pamätám ako všetci hostia v štúdiu pri tej pesničke zrazu zdvihli hlavy, vypleštili oči, otvorili ústa a jeden z nich sa chytil za hlavu, že to nie je možné. Kryl sa ozval z rozhlasového vysielania prvýkrát po 20 rokoch. Neskôr som mala to šťastie sa s ním aj osobne zoznámiť. Vtedy som už pracovala ako hudobná redaktorka v novom rádiu Rock FM. Karel Kryl hral u nás naživo, dokonca nahral na pás jednu pesničku, ktorú potom zaradil aj na svoj album. Celý deň sme boli spolu, čítal mi zo svojich denníkov a zápisníkov...
> Rané 90. roky ešte priali menšinovým žánrom, čo nemohlo pred tým vyjsť, vychádzalo v súkromných vydavateľstvách, vrátane tvojho debutu...a ako sme sa rozprávali, aj v novej dobe ti hovorievali, že si smutná. Stále počúvame tvoje poetické texty, ktoré, aj keď sú abstraktné, komunikujú veľmi konkrétny pocit prežitého a sú navyše aj veľmi odvážne, lebo ich vyslovuješ sama, iba za sprievodu svojej gitary...
Čo sa týka mojich textov. A vnímania sveta, všetko sníma moja vnútorná kamera. Sú to osobné postrehy, pocity, ktoré ma definujú. Niekedy to čo ma poháňa písať je možno aj strach o blízkych alebo obavy z budúcnosti. Sú to témy, ktoré sa ma bytostne dotýkajú a potrebujem ich vysloviť. Napríklad ako v pesničke Pýtaš sa ma: “Dlho seba hľadal , sám sa stratil / mal sedem životov a tisíc predsavzatí, no žiadne tretie oko / a tak ho odniesol na chrbte morský jež, dolu prúdom, nadivoko, prvou vlnou na útes (...) Pýtaš sa ma, ako sa mám a čo nové / otázka v skutku odveká / ktosi mi raz povedal, že som dobrý človek / netušil, čo všetko zlé mám z človeka”.
> Nedávno si uviedla do života nový album Na zadnej strane hodiniek a je to podľa mňa dokonalý album pre tieto hlučné dni. Na jednej strane poézia textov a druhej za ničím sa neschovávajúca muzika. Keď ho počúvam, mám pocit, že sedíš vedľa mňa a len si tak hráš...
A presne to som chcela dosiahnúť, byť absolútne stíšená a ponoriť sa do komornej atmosféry. Chcela som sa dotknúť aspoň na chvíľu čírej prapodstaty bytia. Každé ráno som zobrala do ruky gitaru, urobila som si kávu a v tom tichu, keď ešte ostatní spia, som si vymýšľala nové pesničky. Prechádzala som sa prstami po hmatníku gitary a vždy som natrafila na niečo čo ma zaujalo. Tak vznikali skladby, ktoré sú na tomto albume. Všetko to, čo som počula v sebe a z gitary. V tej hudbe je naznačená basová linka, rytmika, dokonca je možné vysledovať aj isté prvky z vážnej hudby. Niečo sme jemne zaranžovali domácom štúdiu Pedra Granca v Mariánke a neskôr sme ten hudobný materiál preniesli k Igorovi Baarovi do jeho LOFT štúdia v Bratislave.
> Pomohlo teda atmosfére albumu aj to, že sa nenahrával celý v profi štúdiu? Aká to bola pre teba skúsenosť?
Ja hrám na gitare, ktorá má kovové struny a súčasne spievam. To zvukári nemajú veľmi radi lebo zvuk gitary zasahuje do spevu, takže spev sa už neskôr, ak by bolo treba, na nahrávke nedá veľmi upravovať. Presah kovových strún do spevu som vyriešila nylonovou gitarou, ktorú som identitcky nahrala a spojila s prvou gitarovou linkou. Tak sme dosiahli mäkší zvuk a pocit akejsi väčšej intimity.
> V kontexte predchádzajúcich albumov, ako vnímaš tento posledný?
Myslím si, že každý album ma zachytáva dosť pravdivo v tom konkrétnom okamihu, v ktorom som vtedy tvorila, nad čím som premýšľala, čomu som sa venovala a čomu som verila.
> Tebe sa už vlastne ani nechcelo nahrávať album...
Áno, nechcelo sa mi už opäť organizovať všetko to nevyhnutné, čo sa týka nahrávania( štúdio, hudobníkov, spolupracovníkov, vydavateľa, atď). Ale nečakane to prišlo, keď som v aute počúvala album Peace Or Love od nórskych pesničkárov KINGS OF KONVENIENCE , zrazu ma niečo osvietilo a zatúžila som opäť nahrávať. Prechádzala som sa pod hradom Devín, pri Dunaji a rozmýšľala nad tým až kým nezazvonil telefón ,v ktorom sa ozvala Šina zo Slnko Records a položila mi otázku: “Soni, nechceš nahrať album?”
> Veci sa skrátka dejú. Na albume počujeme aj texty, ktoré si napísala už dávnejšie, objavili sa aj v tvojej knihe. Čakali na ten správny album? Čas?
Sú texty, ktoré som neplánovala zhudobniť a niektoré sa dočkajú zhudobnenia až po rokoch. Je to napríklad text, ktorý som napísala na Kapverdoch, kde som bola s mojou neterkou v roku 2013. Bolo to v januári a ja som sa skoro ráno chodila obdivovať na východ slnka. Celé roky som tú pieseň (Kdesi za morom) cizelovala, potom zavrhla a nakoniec sa predsa len na album sa dostala. Jednoducho, nápady prichádzajú aj odchádzajú a niektoré sa po rokoch dokonca vracajú.
> Ako vnímaš súčasné dianie a primárne v umení a kultúre?
Uvedomujem si, že sa to stále točí dokola. Vážne. Svoju prvú fascináciu zo spoločensko- politického diania som zažila vo svojich deviatich rokoch, keď prišli ruské tanky. Chaos, vystrašení ľudia, počúvali sme rádio a sledovali to aj v televízii. Neverila som, že sa niečo také môže stať, hoci som vedela niečo o 2. svetovej vojne. Ale zrazu som to videla na vlastné oči, sledovala som v priamom prenose ako vojaci Varšavskej zmluvy vtrhli do štúdia ČST, do pražského živého vysielania a všetkých prítomných pracovníkov odtiaľ vyvliekli. Potom som ako mladý človek počas normalizácie vnímala, že nemôžem povedať, čo si naozaj myslím, a to som tiež nechápala. Bola to doba plná absurdít. Potom prišiel november 1989 a vtedy som pochopila, že všetko sa opakuje lebo ľudia zostávajú nezmenení.. dokážu poprieť čo hlásali a bez výčitiek škodiť v rámci svojej sebeckosti. Došlo mi to práve v rozhlase v 89-tom, keď som na vlastné oči videla, ako sa počas vysielania jeden človek úplne zmenil o celých 360°. Nastrčený človek, akože režisér, ktorý mal na nás donášať. Keď sa schyľovalo k vyhláseniu generálneho štrajku, ešte tesne pred tým sa nám, ktorí sme s ním boli v réžii, vyhrážal. A potom prišiel telefonát z ÚV KSČ, teda v deň, keď sa ČS rozhlas a televízia mala konečne pridať ku generálnemu štrajku. Ten človek sa zrazu úplne pretrasformoval, poklonkoval telefónu a hovoril áno, rozumiem, samozrejme aj my sa pridávame ku generálnemu štrajku. Položil telefón a hovorí mi, Sonička, dáte tam nejakého Kryla? Povedala som mu, že tu mám Martu Kubišovú. Presne na poludnie, keď sa rozozvučali všetky sirény v krajine, zaznela z rádia Modlitba pro Martu. Nemám vo zvyku písať protest songy ale jeden som predsa len napísala a zaradila na svoj nový album: „Proti prúdu ísť sa nedá / píska vietor/ luna bledá /udiera na tvrdé struny/ kým to v nebi nezaduní/ rozplynú sa bludné kruhy, proti prúdu plávu pstruhy/ proti prúdu, pravda šedá / koho klamú, nech sa nedá“.