STOPY ĽUDSKÝCH DUŠÍ

 

Operný spevák, performer, režisér a architekt Peter Mazalán vstúpil do prostredia  performatívneho umenia niekoľkými silnými scénickými dielami, ktoré otvárajú mnohé témy, o ktorých sa málo hovorí nielen v spoločnosti, ale aj na slovenských divadelných javiskách. Tri scénické diela Winteerreise/Zimná cesta (2020), Kindertotenlieder/ Piesne o mŕtvych deťoch (2023), Schwanengesang D957 /Labutia pieseň (2024) sa dívajú do intimity ľudí, ktorí zažívajú realitu očami obmedzení, v momente, keď do ich života vstupuje ťažká choroba alebo zdravotné obmedzenie.

 

   Peter Mazalán neraz využíva formu perfomatívneho koncertu, v ktorom sa prelína niekoľko zložiek výpovede: hudobná, performatívna aj vizuálna, a to všetko v prieniku do osobného priestoru človeka. Priblížime si len niekoľko momentov, ktoré si pri sledovaní týchto diel môžu diváci a diváčky uvedomiť.

 

Najbližšie ako sa len dá

   Medziľudská blízkosť je prítomná vo všetkých troch dielach. Vystupuje z nich vzťah matky a dieťaťa. V Zimnej ceste a Labutej piesni ide o ich blízkosť vo verejnom priestore, kde spolu s divákmi sledujú koncert. Peter Mazalán spieva a za koncertným krídlom sedí klavirista Peter Pažický. V momente, keď je koncert prerušený, začíname ako diváci tušiť kúsok sveta ľudí,  ktorí sa aj napriek realite pozmenenej životnými okolnosťami, snažia s ňou zžiť.

  V Zimnej ceste sa dielo rozdelí na dve časti práve s príchodom dievčaťa, ktoré trpí poruchou autistického spektra (Annamária Janeková), ktorá najprv listuje v hudobnej partitúre sediac tesne pri javisku, aby na neho neskôr vystúpila a potom sama zostane a javisku v hustej hmle.  Komunikuje nemecky, stále sa vracia k rovnakým predmetom, notovému zápisu, klavírnemu krídlu. Matka slovami Jelinek: „naše bolesti sú predsa podstatnejšie a mlčia, prečo ona nemlčí Bolo by lepšie keby mlčala a nehovorila. Je obeť,“ sa snaží vysvetľovať konanie dcéry, ktoré zatiaľ ani ona nechápe, ale práve tým sa blíži k jej pochopeniu. Samotná téma sa dotýka osobne aj Petra Mazalána, ktorý sa dal inšpirovať vlastným synovcom Félixom.

  V prípade Labutej piesne diváci a diváčky sú rovnako tak ponorení do sledovania koncertu. Zrazu žene so šatkou (Táňa Pauhofová) z predného radu príde nevoľno, odchádza jej matka (Jana Oľhová), viackrát sa za ňou ustarostene obzrie. Koncert pokračuje ďalej a pri návrate ženy po schodišti dolu sa zmení na poetický dialóg, ktorej autorkou je spisovateľka  a dramatička Jana Bodnárová. Poeticky pomenováva momenty starostlivosti o dcéru, o jej pochybnosti, o jej prispôsobovaní sa jej rytmu, o každodenných tichých bojoch.   

Téma rakoviny, ktorá je až desivo ostrakizovaná, sa v performancii Labutia pieseň otvára postupne. Dostávame sa k emócii, ktorá je podávaná práveže nielen ako prejav súcitu, ale hlavne ako prejav krehkého vzťahu medzi matkou dcéru, ktorý počas choroby zosilnie. Choroba sa dostane v podobe čísla diagnózy D 957 aj do názvu performancie. V matersko- dcérskom vzťahu sa objavujú aj spomienky na detstvo, na dcérino narodenie, ktoré sa teraz pri liečbe choroby, akoby udeje ešte raz. Spoločne spoznávajú situácie, ktoré nepoznali, sú psychicky náročné, ale dokážu sa naučiť živiť v sebe nádej. Človek prechádza rôznymi fázami, v ktorých chorobu vylučuje zo svojej pozornosti, aby ho potom celá neobsiahla. Mazalán v tomto procese nachádza aj vďaka skúsenosti zo svojej rodiny nový význam. Najsilnejší moment je vidieť to aj so sestrou Petra Mazalána, Veronikou, ktorá sa vyliečila na rakovinu prsníka a stala sa pre tvorcov inšpiráciou vytvorenia performancie. Spomína na fragmenty z liečby a viac ako na sugestívne detaily, spomína nádej, ktorú v sebe našla, v podobe starostlivosti blízkej osoby a okolia. To, čo sa udialo sa stáva bielym snom, ktorý sa v podobe nemocničnej chodby s čakajúcimi pacientmi stáva pohľadom von. Ako vyliečená žena prichádza s nádejou aj pre svoje druhé ja z minulosti, ktoré sa ešte obáva budúcnosti a bojuje s prítomnosťou choroby. 

   V Piesňach o mŕtvych deťoch sa Peter Mazalán zase dáva inšpirovať svojím synovcom Félixom, ktorý trpí poruchou autistického spektra a jeho krehkým detským svetom. V tejto performancii okrem vzťahu Félixa so svojou mamou Veronikou, vystupuje aj tanečnica a choreografka Renata Ptačin so svojou dcérou Zojou. Je pri nej, keď sa snaží napĺňať si svoj tanečný sen, ktorý spočíva v kolobehu umeleckých aktivít. Dievča vidíme, ako hrá na klavíri, pri tanci či pri obliekaní šiat, či ako cvičí prednes poézie. Ako tancuje s deťmi. Sú to dva pohľady na detstvo, ktoré v oboch prípadoch síce stále zostáva hravé a nedotknuté, ale zároveň deti môžu o neho kedykoľvek prísť skorým vstupom do sveta dospelých a ich snov a túžob. Všetci spolu na záver sledujú krátke video dvoch detí, jeden z nich je Félix. Sled obrazov pôsobí ako záblesk jeho číreho šťastia a bezhraničnej istoty.  

 

 

Hudobné a literárne predlohy

  Príznačné pre tvorbu Petra Mazalána je využívanie viacerých inšpiračných zdrojov. Okrem osobných skúseností sú to prozaické či dramatické predlohy a široký záber hudobných diel. Hudobná stránka, ktorá  vznikla v minulosti presne pomenováva procesy, ktorými prechádza  človek v súčasnosti. V Zimnej ceste využíva ako hudobný materiál piesňový cyklus Franza Schuberta, inšpirovaný poéziou Wilhelma Müllera, v ktorom je ukrytý osud vyhnanca. Rovnako tak aj hra Elfriede Jelinek Zimná cesta je nástojčivým svedectvom, v ktorom sa stretávajú roviny všednosti a citu, ktorá kulminuje v podvedomí. 

Cyklus Schwanengesang/Labutia pieseň Franz Schubert skomponoval v nemocnici, kam sa prišiel liečiť. Ide o pomerne nesúrodý piesňový cyklus, ktorý otvorenými témami zapadol do koncepcie performancie. Tvorcovia v Labutej piesni  pracujú s lyrickými textami Heinricha Heineho a Ludwiga Rellstaaba. V textoch i skladbách cítiť rôznorodú silu na jednej strane  stav ohrozenia, odlúčenia a strachu, ktorý sa v druhej polovici mení na pocit náhleho šťastia a úľavy. Atmosféru vzťahu dcéry a matky poeticky zachytáva text spisovateľky a dramatičky Jany Bodnárovej, v ktorej sa odzrkadľuje krehký stav situácie, ktorú obe prežívajú. Za nimi projekcia nemocničnej chodby s veľkým oknom na konci, ktoré vecným spôsobom znázorňuje emočné chvíle čakania a trávenia času. 

   V Piesňach o mŕtvych deťoch zase Mazalán čerpá z metafyzických Mahlerových piesní z jeho rovnomenného cyklu s textami nemeckého básnika Friedricha Rückerta. Na prvé počutie môžu znieť smutno.

 

 Uvedenie do kontextu

  Peter Mazalán dáva možnosť preniknúť do jadra svojich performancií aj širšiemu okruhu divákov a uvádza ich do kontextu tým, že zdroje jeho inšpirácií sa stali súčasťou projekcie alebo dramaturgického úvodu. V Zimnej ceste či Piesňach o mŕtvych deťoch sú texty Elfriede Jelinek resp. Friedricha Rückerta uvedené rovno na projekcii v pozadí. V Labutej piesni na projekcii zostali len fragmenty slov. Práve pred začiatkom tejto performancie jej dramaturg Robert Bayer  reflektuje proces výberu skladieb a koncept diela, a tak ozrejmí niektoré významové momenty. Peter Mazalán na záver Piesní o mŕtvych deťoch zase vysvetľuje štruktúru videnej performancie. Diváci a diváčky sa tak viac ako na spájanie rôznych skrytých kontextov, môžu sústrediť na emóciu a na prežívanie videnej a počutej akcie.

 

 

Hlbinné priestory

   Peter Mazalán ako vyštudovaný architekt a scénograf necháva vyniknúť ducha priestoru. Často ide o nedivadelné priestory (kinosála SNG) alebo divadlá, ktoré sú od divadelnosti čo najviac oprostené (Divadlo X10, Štúdio 12). Táto antiiluzívnosť vytvára prirodzený priestor pre vyjadrenia intimity, v ktorom sa na príbehu podanom performatívnymi prostriedkami ako je vizuálna a hudobná stránka, text, herecká akcia, ukáže niečo bytostne skutočné a prirodzené. To, čo sa odohráva vo vnútri blízkych ľudí, môžeme len tušiť. V divadle či na koncerte sedíme jeden vedľa druhého, ale nevieme, ako žije človek vedľa nás, čo prežíva pri sledovaní diania na javisku. Tu sa toto tajomstvo derie na povrch.

   Podobný priestor pre vnímanie diela z rôznych strán môžeme sledovať aj v spektakulárnej performancii ako Ich Habe Genug /Už stačí (2022) vychádzajúcej z kantáty J. S. Bacha a textov Hermanna  Hesseho, kde hlavný hrdina prechádza viacerými podobami. Od spevu, cez činohernú časť až po pohybovú sekvenciu. Vidíme ho vo viacerých polohách stvárneného viacerými umelcami s rôznymi vyjadrovacími prostriedkami. Ale pocit hĺbky môžeme zažiť aj v jednoduchosti stretnutia dvoch žien a predsa jednej v Labutej piesni, ktoré v sebe nesie pocit drámy, nemého úžasu a uvedomenia si krehkosti svojich životov.

      Peter Mazalán vo svojich performatívnych dielach dáva možnosť divákom a diváčkam premýšľať nad tým, čo videli aj dlho po zhliadnutí inscenácie. Formy a témy, ktoré napĺňa silnou výpoveďou, tak majú možnosť samy pred sebou otvárať udalosti, pocity, ktoré sú v nich skryté a potrebujú sa dostať na svetlo.