15.04.2024 | MARIANA JAREMKOVÁ

 

„Až po mojej smrti sa ukáže, aká je moja hudba, či má zmysel.” (Marek Brezovský)

 

Príbeh skladateľa, hudobníka, speváka Mareka Brezovského sa začal písať 15. apríla 1974, bol krátky a intenzívny vo všetkom. Bodku za ním dala posledná dávka heroínu 22. júna 1994. Mal iba dvadsať rokov, z ktorých aktívne komponoval iba päť rokov, no jeho hudobná pozostalosť obsahuje dielo na viac ako desať žánrovo rôznorodých albumov.

 

... a mal to byť koniec

Marekova hudba, nesúca v sebe celé spektrum pocitov mladého človeka dospievajúceho začiatkom divokých deväťdesiatok so všetkým pozitívnym aj negatívnym čo so sebou priniesli, mala zostať iba v pamäti ľudí, ktorí ho poznali, hrávali s ním, alebo chodievali na koncerty jeho skupín Avanavany či Art M Trio. Marekov otec, skladateľ Ali Brezovský ešte krátko po synovej smrti zostavil pre najbližších prierez jeho klasickými kompozíciami i pesničkami a vydal ich na neoficiálnom štúdiovom dvojalbume Chcem byť sám (1994). 

A to mal byť koniec... ale potom sa k Marekovej hudbe vrátil jeho priateľ a spolužiak z konzervatória Oskar Rózsa, vyšli albumy Hrana (1999) a Komorná hudba (2004), ktoré sa aj vďaka internetu začali šíriť a Marekova nadčasová hudba si nachádzala nových poslucháčov, nielen generačne spriaznených a nielen na Slovensku, pričom všetci ju už vnímali aj v kontexte Marekovho príbehu. Petr Procházka v roku 2014 pre UNI magazín napísal: „Když jsem jedné letošní únorové noci náhodou na slovenské TV viděl a hlavně slyšel koncertní záznam Hrana – pocta Marekovi Brezovskému, zůstal jsem po celý koncert se spadlou bradou doslova přikovaný v křesle. (...) Jak je možné v dnešní době takovou osobnost utajit!? Když jsem si pak sehnal veškeré dostupné nahrávky jeho hudby, stal se pro mne největším objevem a nejposlouchanějším skladatelem tohoto roku. Koncert nazvaný Hrana podle jedné z Markových stěžejních písní a zároveň i charakteristiky jeho života „na hraně“, je záležitost, která vás udeří do palice snad jen jednou za život. O to víc, když se dozvíte Brezovského příběh.”  

 

 

Príbeh – životný aj hudobný, v ktorom koexistovali svojským spôsobom rôzne privátne i muzikantské svety, je už dnes dobre známy, stal sa súčasťou dejín slovenskej hudby, vracajú sa k nemu médiá vo výročných profiloch, často citujúc najmä z dokumentárneho filmu Hrana – 4 filmy o Marekovi Brezovskom (2014, r. P. Lančarič), ktorý vypovedá o celej generácii, tak ako Marek, dospievajúcej v chaotickom deziluzívnom porevolučnom období. Filmu predchádzal záznam koncertu Hrana Tour 2011: Pocta Marekovi Brezovskému (2012) a nasledoval ešte Hrana: Rockument (2015). Spolu vyšli na 3-DVD ako Hrana: Trilógia (2016) a jeho reedícia (na blu-ray) by asi mnohých Marekových fanúšikov potešila. „To je ďalšia kapitola. Ja som celé tie roky, keď už Hrana bola na svete, nosil v hlave myšlienku, že by to celé chcelo sfilmovať,” hovorí Oskar Rózsa. „Pravdivo, tak, aby to nebolo zneužité, aby to nebolo tancovanie na hrobe, lebo boli všelijaké ponuky, napr. na muzikál o mladom narkomanovi a podobne, my sme to všetko odmietali, veľmi intenzívne komunikujeme aj s Marekovými rodičmi. Vždy, keď nejaká takáto ponuka príde zvažujeme, či je to vhodné, či by to Marek vôbec chcel. A keď sa zjavil Patrik s tým, že on by chcel nakrútiť film a prehodili sme pár viet, tak mi bolo jasné, že to je ono, toto je tá chvíľa a toto je ten človek. Vedel som, že to musí byť niekto z našej generácie, niekto, kto je nám blízky a možno aj zažil koncerty Art M Tria. Nepoznal som nikoho takého a zrazu prišiel Patrik Lančarič z Pezinka, ktorý mi hovorí: ja vás poznám, ja som na tie koncerty chodil a chcel by som urobiť dokument. Ešte teraz mám husiu kožu, keď o tom hovorím.” Podľa Marekovej sestry a autorky textov napr. k skladbám Niekde zvoní hrana, Chcem byť sám, Všetko je inak a nových, ktoré stále píše na Marekovu hudbu, Mirky Brezovskej „prichádzajú ďalšie a ďalšie generácie, ktoré v tom niečo počujú a ktorých tá hudba uchvacuje. Napr. skladba Anjel, ktorú spieva na koncertoch Vladislav Slnko Šarišský. To bola vec, ktorá nikdy spievaná nevyšla a pritom keď prídete na koncert, tak ľudia ju poznajú a spievajú od začiatku do konca, čo je veľmi silný moment.”

 

 

...čo by bolo keby?

Marek Brezovský ’2024? „Vždy sa snažil robiť hudbu, ktorej sám veril, tak asi tomuto princípu by zostal verný. No a čo by to prinieslo? To sa už nedozvieme,” hovorí Mirka Brezovská. Oskar Rózsa verí „...že by písal veľkú symfonickú muziku, lebo Marek bol naozajstný symfonik, mal to symfonické cítenie a zmysel pre veľký orchester. Bohužiaľ, nestihol. Ja sa snažím, aby bolo možné zrealizovať aspoň Hranu v symfonickej podobe. S veľkým symfonickým orchestrom, aby to zaznelo v symfonickej orchestrácii. Myslím si, že by Marek určite písal orchestrálnu hudbu... a tiež by robil pesničky. Možno by hrával sám pri klavíri, možno by mal nejaké trio, a možno by sme hrali spolu.”

A možno by skladal aj hudbu pre film a divadlo. Napokon asi posledná hudba, ktorú skomponoval bola do inscenácie Pressburger blut divadla GUnaGU. „To, čo som počul, ma zasiahlo silnou melanchóliou a prepracovaným hudobným jazykom, plným nápadov,” hovorí pre plan.art o Marekovej hudbe autor a režisér Viliam Klimáček. „Marek, to boli nápady, ktoré v kontraste k jeho mladému veku boli zrelé a prekvapovali skúsenosťou oveľa staršieho človeka. Zrejme dôsledok vnútorných bojov s besmi, ktorých krotí každý výnimočný umelec, akým Marek Brezovský bol.” A ako sa vlastne Marek v GUnaGU ocitol?V roku 1994 som v divadle GUnaGU robil melancholickú fresku o mečiarovskej Bratislave, kedy sme boli len na krok od úplnej izolácie v Európe, a tak som o tom napísal hru Pressburger blut. Petra Langerová, ktorá tam hrala ruskú huslistku, ktorá ujde na Slovensko, povedala, že jej kamarát komponuje. Tak raz priviedla na skúšku mladíka, ktorý sa ani na chvíľu nezastavil, stále rozprával, prehrabúval si vlasy, bradu (tuším ju vtedy mal) a hovoril, nie – chrlil nápady a vybuchoval nadšením ako ohňostroj, s chuťou robiť s nami alternatívne divadlo. Keď doniesol svoje nahrávky, padla mi sánka. Takú dobrú hudbu, farebnú, samu rozprávajúcu príbeh, som ešte v divadle nemal. Viacerí sme tam sedeli a počúvali, mlčali... Ja som o ňom vtedy nič nevedel a jeho hyperaktivitu som pokladal za pretlak nápadov, ktoré z neho musia von aj rukami-nohami. Že bol ťažko závislý od heroínu som sa vlastne dozvedel až po jeho smrti. Zomrel mesiac po premiére našej hry.”

Pýtam sa Viliama Klimáčka, čím podľa neho oslovuje Marekova hudba dnes? „Naliehavosťou. Je v nej, myslím, stále ten smútok, čo som kedysi počul, ale aj nedočkavosť dostať zo seba čo najviac, lebo už mám málo času... Vlastne, o svojom čase Marek rozhodol sám. Pressburger blut sme hrávali niekoľko sezón a vždy pri scéne, kedy horí Bratislava (maketa zo zápaliek) a hrá Marekova hudba, sa mi slzy tisli do očí. Áno, pretože bol v tom jednak Marek, ale aj mizéria vtedajšieho Slovenska s Mečiarovými zločincami. Nejako sa tie odporné časy zasa vracajú, žiaľ, už bez geniálnej hudby,” uzatvára Klimáček.

 

V diaľke počuť hlasy

fanatických más

niekde zvoní hrana

niektorému z nás

nad džungľou sa stmieva

vo mne svieti slnko 

peace

 

do života prší

skracuje sa dych

niekde zvoní hrana

všetkých zvolených

poď do môjho sveta

u mňa vládne slnko 

peace

 

Späť na sound.plan