Pondelkový koncert s Pierrom-Laurentom Aimardom a jeho hudobnými miniatúrami
Bude to oslava klavírnej hudby a jej mnohých podôb, s hlavnou hviezdou festivalu, Pierrom-Laurentom Aimardom, ktorý sa stane nositeľom hudobnej interpretácie v mimoriadne náročných skladbách. Jedným z najzaujímavejších bodov večera bude séria skladieb, ktoré sa zameriavajú na formu hudobných miniatúr, kde sa v detailoch skrýva nesmierna hĺbka a výrazy.
Termín miniatúra sa v širšom kontexte umenia vzťahuje na rôzne výtvory, ktoré sú vypracované do pozoruhodných detailov, ako napríklad bohato zdobené iniciály stredovekých iluminovaných rukopisov. A práve tieto miniatúry sú jednou z tém, ktorá prevláda v dnešnom programe. „Estróza,“ slovo spojené s predstavivosťou, kreatívnou intuíciou, inšpiráciou a genialitou, je názvom cyklu skladieb Marca Stroppu. Tento cyklus sa zameriava na flexibilné a často nepredvídateľné hudobné formy, v ktorých sa Aimard postaví pred náročnú úlohu – interpretovať skladby s využitím špeciálnych techník klavírnej hry.
Skladba „Passacaglia“ je kaleidoskopom klavírnych farieb, ktoré sa vyvíjajú od jednoduchého dvojhlasného úvodu k stále zložitejším harmonickým vrstvam. „Ninnananna“, naopak, nie je len tradičnou uspávankou, ale snaží sa zachytiť ten prchavý moment tesne pred spánkom, keď sa môže stať čokoľvek. A napokon „Birichino“ prináša hravý, no zároveň zlomyseľný tón, ktorý dielo uzatvára. Tieto skladby sú skomponované pre Pierra-Laurenta Aimarda a umožňujú mu experimentovať s klavírnymi zvukmi spôsobom, ktorý úplne mení spektrálnu rovnováhu nástroja, pričom sa objavuje zvuk, ktorý Stropo nazval „pianoforte d’amore“, čo je pocta barokovej viale.
Ďalšou skladbou na programe bude „Shadowlines“, šesť kánonových prelúdií od Georga Benjamina. Tento cyklus skladieb je postavený na kánonických technikách, ktoré Benjamin inovuje, čerpajúc z komplexných techník Antona Weberna, čím vytvára skrytú, ale silnú vnútornú štruktúru. Každé prelúdium má svoju charakteristiku, od introspektívnych až po intenzívne a emocionálne nabité pasáže.
Tento koncert bude predstavovať nielen technickú zdatnosť Pierra-Laurenta Aimarda, ale aj jeho schopnosť preniknúť do hlbších vrstiev hudby súčasných skladateľov. K tomu sa pridajú diela od Rebeccy Saundersovej, Pierre Bouleza, Györgya Kurtága a Györgya Ligetiho, ktoré reflektujú rôzne techniky a výrazy v modernej klavírnej hudbe. Každé z týchto diel ukazuje, ako miniatúra, aj v kontexte súčasnej hudby, môže byť silným nástrojom pre emocionálny a technický zážitok, ktorý s publikum rezonuje ešte dlho po poslednom zaznení klávesov.
Utorkový koncert bude hudbou medzi tradíciou a inováciou so skladbami pre nový svet
Utorkový koncert festivalu sa bude niesť v znamení histórie, experimentovania a emocionálnych aj intelektuálnych výziev. Asociácia UMZE, ktorá sa po turbulentnej minulosti opäť zrodila v roku 1997, sa zasvätila novej a avantgardnej hudbe, čím sa stala symbolom hudobnej inovácii v Maďarsku. Skladby, ktoré sa predstavia na tomto koncerte, sú dôkazom snahy o posun a presah tradície.
Skladateľ Ármin Cservenák, ktorý sa narodil iba o dva roky skôr než ansámbel UMZE, je jednou z najväčších nádejí novej generácie. Cservenákov vývoj mal pod dohľadom významné osobnosti progresívnej európskej hudby ako Beat Furrer a Georg Friedrich Haas, čo sa odzrkadlilo v jeho schopnosti kombinovať emocionálnu hĺbku s intelektuálnou presnosťou. Jeho skladba Spring (Jar) pre sólový klavír je príkladom tejto harmónie, kde sa stretávajú jemné, maliarsky ladené vrstvy zvuku, ktoré zachytávajú prebúdzanie prírody, ale s nečakanými zvratmi. Skladba, ktorá využíva disonancie a kontrastuje so zložitými rytmickými pasážami, je podobná jarnému počasiu, ktoré sa strieda medzi pokojom a náhlou intenzitou. Interpretačné výzvy, ktoré skladba kladie pred klaviristu, vyžadujú mimoriadnu citlivosť a pozornosť k detailu.
Druhým príspevkom koncertu bude „sie fuhr in die nacht“ slovenskej skladateľky Jany Kmiťovej, ktorá je známa svojou intelektuálnou originalitou a technickou brilantnosťou. Jej orchestrálna kompozícia navodzuje atmosféru nočného tajomstva, ktoré sa odráža v štruktúre hudby a jej tematickom vývoji. Názov skladby, v preklade „Odišla do noci“, odkazuje na scénu z Kmiťovej novely „Izba“, kde postavy prežívajú intímne, no zároveň dramatické momenty spojené s odchodom blízkej osoby. Kmiťovej hudba spája výraznú technickú precíznosť s poetickým nádychom, čo jej skladbu posúva do oblasti zvukového rozprávania.
Fermata od Pétera Eötvösa, ktoré bude mať na koncerte premiéru, prináša reflexiu chaosu a neistoty obdobia pandémie. Skladba, vytvorená pre 15 hudobníkov, zdôrazňuje fyzický a akustický efekt „spoločenského odstupu“ a využíva fragmentovanú štruktúru s náhlymi prestávkami, ktoré symbolizujú náhle zastavenie bežného života. Tieto pauzy v hudbe sú ekvivalentom času, ktorý sa „zamrazil“ počas pandémie, a dávajú poslucháčovi jedinečný zážitok z akustických a priestorových zmien.
Skladba sans Marteau et sans Maître od slovenského skladateľa Petra Javorku, ktorá zaznie vo svetovej premiére, predstavuje ďalší zaujímavý príspevok. Javorka, známy pre svoju inštrumentálnu hudbu, vytvára dielo, ktoré sa vyhýba modernistickým či postmodernistickým prístupom, a naopak, hľadá nové spôsoby zvukového vyjadrenia. Jeho kompozícia sa odvíja od rozsiahleho ansámblu, ktorého centrom sú gongy, kovové zvuky, vibrafón a ďalšie nástroje. Skladba je výsledkom dlhodobého procesu, v ktorom autor skombinoval rôzne hudobné vplyvy a prístupy.
Záverečný bod večera bude Ballate č. 2 od talianskeho skladateľa Francesca Filideiho, ktorý je známy svojím experimentálnym prístupom k zvuku. V tejto skladbe využíva nekonvenčné akustické techniky, ako imitáciu vtáčieho spevu či šušťanie bublinkovej fólie, a kombinuje ich s tradičnými nástrojmi, ako klavír a dychové nástroje. Filidei sa inšpiruje historickou formou ballaty, no jeho moderná interpretácia tejto formy vytvára silný naratív prostredníctvom zvukovej textúry a transformácií.
Tento koncert tak predstavuje fascinujúcu mozaiku nových prístupov k hudbe, kde sa stretávajú rôzne kultúrne a hudobné tradície s modernými inováciami, vytvárajúc bohatý a rozmanitý hudobný zážitok.
Stredajší koncert bude znovuobjaví hlasy umlčaných totalitou
V stredu zaznie jeden z vrcholov festivalového programu: koncert s názvom Forum Voix Étouffées – Fórum tlmených hlasov, ktorý predstavil skladby štyroch umelcov, ktorí zažili útlak totalitných režimov v 20. a 21. storočí. Tento projekt, založený v roku 2003 Amaurym du Closelom, má ambíciu znovuobjaviť a priblížiť hudbu skladateľov, ktorých tvorba bola ovplyvnená represívnymi režimami.
Na programe sa ocitli diela štyroch autorov, medzi ktorými nechýbali významné osobnosti ako maďarský skladateľ György Ligeti, český Pavel Haas či rakúsky Arnold Schönberg, ktorí svojim dielom nie len reflektovali totalitné tlaky, ale často aj hľadali spôsob, ako hudbou prekonať či vyjadriť skúsenosť zdanlivého zániku. Prostredníctvom týchto skladieb zazneli hlasy, ktoré niekedy museli byť umlčané, no nikdy nepresta- li existovať v srdciach tých, ktorí ich tvorbu zachovali.
V prípade Ligetiho sa nešlo iba o hudobné formy, ale aj o zvukové jazyky, ktoré museli existovať v tajnosti. Jeho Musica ricercata v prevedení pre dychové kvinteto rozvinula jednoduchú, no nesmierne komplexnú kompozíciu, ktorá pôsobí ako zrkadlo jeho vnútorného boja proti totalitným režimom.
Podobne Pavel Haas, aj keď pod prísnym dohľadom Leoša Janáčka, nechal v dielach svoju dušu a jedinečnosť nezastavenú. Dychové kvinteto op. 10, plné osobného zmyslu pre výraz a radikálne objavné techniky, sa v tento večer stalo odkazom na jeho osobnú cestu cez politickú, spoločenskú a emocionálnu temnotu.
Schönbergova Komorná symfónia č. 1 zas predstavila vývoj skladateľa, ktorý bol predchodcom modernej hudby a ako jeden z najrevolučnejších skladateľov v histórii hudby ovplyvnil mnohé generácie. Jeho hľadanie „nového zvuku“ pri zápase s krehkosťou formy v totalitných časoch znamenalo nie len osobný zlom, ale aj revolúciu v chápaní harmonického a dramatického výrazu v hudbe.
Záver koncertu patril skladbe Sudetská suita Hansa Winterberga, ktorá už od svojho vzniku reflektovala bolestivú autobiografiu skladateľa a jeho osud v turbulentnom 20. storočí. Winterbergova hudba zrkadlila pohnutú históriu a rozpoltené identity sudetských Nemcov po druhej svetovej vojne.
Koncert Forum Voix Étouffées bol nielen oslavou týchto výrazných osobností, ale aj pripomenutím nezlomnej sily umenia, ktoré, aj keď stíhané, nikdy nezmizlo.
Záverečný koncert festivalu bude mostom medzi minulosťou a súčasnosťou v hudbe
Záverečný koncert festivalu ponúka divákom jedinečnú príležitosť zažiť fascinujúci výber skladieb, ktoré prepletajú minulosť s prítomnosťou, reflektujúc bohaté dedičstvo hudobnej histórie a jej moderné vyjadrenia. Tento výnimočný hudobný večer sa stane mostom medzi tradičnými hudobnými formami a avantgardným prístupom, aký prinášajú súčasní skladatelia.
Prvý kúsok, ktorý nás zavedie do sveta minulosti, je Passacaglia pre orchester od Antona Weberna. Dielo, ktoré sa síce javí ako mladícke, nesie v sebe silné kontrapunktické a variačné prvky, odkazujúc na barokovú hudbu, predovšetkým na Bacha. Skladba ukazuje Webernov rozvoj kompozičného štýlu, ktorý sa neskôr stal základom pre západnú povojnovú avantgardu. Tento hudobný kus nie je len čisto retrospektívnym pohľadom, ale aj tvorivým pokračovaním v kontexte moderny.
Program však pokračuje dielami, ktoré sú súčasné a odkazujú na rôzne kultúry a geografické oblasti. Dai Fujikura, japonský skladateľ žijúci v Británii, ponúka koncert pre violu a orchester „Wayfinder“. Inšpirovaný havajskou navigáciou, Fujikura využíva zamatový zvuk violy, ktorý sa stáva nositeľom lyrických, takmer mystických melódií. Sólista, violistka Anne Leilehua Lanzilotti, čerpala inšpiráciu z havajskej kultúry, čo sa odráža v samotnej podstate skladby, kde viola hľadá svoju cestu medzi zvukmi orchestru.
Následne sa presunieme k tvorbe českého skladateľa Jana Klusáka, ktorého symfonická báseň Zemský ráj to napohled znie ako pocta českému hudobnému odkazu. Tento kúsok si hrá s citátmi a alúziami, vytvárajúc akýsi moderný pohľad na Smetanovu hudbu, pričom odkazuje na tradičné české prvky a obohacuje ich o nové kompozičné postupy.
Záverečnou časťou koncertu je skladba estónskeho skladateľa Tõnu Kõrvitsa Safra, ktorá nás prenesie do abstraktnej a hypnotickej sféry súčasnej hudby. Safra je metaforou večného pohybu prírodných živlov, v ktorej sólový klavír a sláčikový orchester vytvárajú organický zvukový celok, ktorý evokuje krehkú a tajuplnú krásu.
Koncert sa zakončí výnimočným dielom Helmuta Lachenmanna Marche fatale pre veľký orchester, ktoré na prvý pohľad vyvoláva kontroverzie svojím radikálnym prístupom k zvuku a technike. Lachenmann využíva aj neortodoxné techniky hry na nástrojoch, čím posúva hranice toho, čo považujeme za hudbu.
Tento záverečný koncert festivalu nie je len výnimočnou hudobnou udalosťou, ale aj fascinujúcim pohľadom na hudobný vývoj 20. a 21. storočia, kde sa minulý a súčasný svet stretávajú v nezvyčajnej symbióze.
Na záver pripájame príhovor riaditeľa festivalu Igora Valentoviča
Vážení festivaloví hostia,
festival Melos-Étos si pri svojom vzniku v roku 1991 zapísal do rodného listu medzi inými aj nasledujúce ciele: priniesť na naše koncertné pódiá minulým režimom proskribovanú tvorbu domácich autorov, uviesť po dobe „normalizácie“ staršie i nové diela svetovej avantgardy 20. storočia a raz a navždy zbaviť koncertnú dramaturgiu démona ideologických kritérií, ktorými filtroval komunistický mocenský aparát skladateľské techniky, námety, poetiky a estetické obsahy a delil ich (tak ako ich nositeľov) na prípustné a nežiaduce. No tak, ako to už v živote chodí, ani tie najlepšie mienené i vykonávané rehabilitácie neodstraňujú zranenia a ujmy bez následkov. Jazvy zostávajú. Tak sa aj po prvom i ďalších ročníkoch cyklicky vracali diskusie o miere naplnenia predovšetkým prvého cieľa a zostávajúce dva sa vo víre prudkých spoločenských zmien, vplyvom demokratizácie a decentralizácie kultúrnych politík po- važovali za navždy vyriešené. Potvrdili to nielen programy ďalších ročníkov festivalu, ale aj stovky programov a dramaturgií iných koncertných a festivalových podujatí organizovaných ďalšími subjektmi zriaďovanej a nezriaďovanej kultúry. Ak niekedy existovalo akési unisono v našom komplikovanom hudobníckom priestore skladateľských a interpretačných eg, tak ním bola zhoda, že politika viac na tvorcov a interpretov nevyvíja tlak, ktorým by ich kastovala, navigovala, jedných favorizovala a iných odsúvala či zatracovala. Túto funkciu prebral na seba takmer okamžite (na krátku chvíľu) v zárodkoch sa rodiacej demokratickej spoločnosti hudobný prie- mysel, ktorý však po bleskovej rekognoskácii možnej výnosnosti odvetvia odsunul celú oblasť našej klasickej hudby vrátane hudby súčasnej a experimentálnej zo stola záujmu ako nepotrebnú a zbytočnú, resp. z ekonomického hľadiska ako úplnú stratu času. Ak sa aj objavilo z času na čas nejaké pnutie (čo hrať viac, čo menej, čo treba a čo netreba, čo by sa malo a čo nie a pod.), dialo sa to na úrovni osobnej, skupinovej, alebo v oblasti spoľahlivo odumierajúcej umeleckej kritiky, v oblasti „umeleckej konkurencie“, ale nie na úrovni rozhodnutí alebo záujmov aktuálneho politbyra či iného typu politického establišmentu.
Keď dnes čítame zborník príspevkov sympózií prvého a druhého ročníka festivalu Melos-Étos (Hudba a totalita, 1991, Hudba ako posolstvo, 1993), ktorých autormi boli z veľkej väčšiny minulým režimom postihnutí autori a muzikológovia venujúci sa profesijne témam oboch sympózií, zaujme nás v týchto textoch jedna navracajúca sa téma, a to rovnaká alebo veľmi podobná schéma politického ovládnutia a reglementácie kultúry v celom komunistickom bloku do roku 1989. Zároveň si však nemožno nevšimnúť vo všetkých textoch nevyslovený pocit bezradnosti v spôsobe reagovania na desiatky rokov trvajúcu denunciáciu a útoky na „nežiaducu“ tvorbu a jej tvorcov (nielen v dobe totality, ale aj krátko po prevratoch) a úplnú stratu ostražitosti voči možným ohrozeniam, ktoré by mohla spôsobiť v nastupujúcej demokracii legitímne nadobudnutá politická moc. Časť textov vníma nové nebezpečenstvo pre oblasť kultúry a umeleckej tvorby, to však spravidla súvisí so žraločou ná- turou kapitalizmu, či dovtedy nezažívaným a nezažitým odcudzením (ako jej následkom). Stará hrozba návratu politického dozoru nad kultúrou však akoby bola navždy zažehnaná...
Krátko po revolúcii (v mysliach umeleckých vydedencov), ale rovnako ani v predošlých troch desaťročiach, a predovšetkým po našom začlenení sa do euroatlantických štruktúr (v reálnom kultúrnom živote) nám skrátka nenapadlo, že kultúra a umenie môžu ešte niekedy prísť o svoju bázu – o svoju autonómiu –, a že sa môžu stať územím hodným politickej invázie.
Bolo by popretím základnej myšlienky nášho festivalu a proti jeho duchu, ktorý sa zrodil z étosu novembrovej zmeny, z autentickej túžby po duchovnej a fyzickej slobode, ak by som nekonštatoval, že dnes zažívame otvorenú reštauráciu metód, ktorými si politická moc za výdatnej pomoci mocenských nástrojov s nebývalou bezohľadnosťou, cynizmom a potešením nárokuje byť jediným a ko- nečným arbitrom kultúrnych, umeleckých (estetických) hodnôt a etických noriem života. K týmto nástrojom rátam predovšetkým zvrchovanú moc nad profesijnou existenciou jednotlivcov a celých závislých inštitúcií a úplnú kontrolu nad financovaním na podporu odkázaného občianskeho sektora, ktorý je – o tom som skalopevnepresvedčený – nevyhnutnou, nespochybniteľnou a nenahraditeľnou súčasťou demokratickej kultúry a zabezpečuje jej vitálne funkcie rovnako významne ako sektor zriaďovanej kultúry.
Apetít politikov na postupné ovládnutie podoby umenia a kultúry rastie úmerne nárastu rozdielnosti ponímania ich funkcií v našom spoločenskom živote u kultúrnej obce. Politici spochybňujú diela, interpretov, tvorcov, výstavy, inscenácie, témy, poetiky, kurátorov, manažérov, vlastne čokoľvek z kultúrnej infraštruktúry, čo nepasuje do ich zámerov. Čo je najhoršie, do ich politických zámerov. Kultúrna scéna sa stala v poslednom roku vďačným objektom politického boja a zdá sa, že ním zostane, pokiaľ sa bude jej fackovaním a znevažovaním dať získať čo i len jeden voličský hlas. Údajne ide pri atakoch na jednotlivcov z kultúrneho prostredia a na kultúrne subjekty o uplatnenie rovnakého práva ako používajú predstavitelia kultúrnej scény svojím kritickým postojom voči politike a politikom. Som presvedčený, že je to hlboký omyl. Z povahy spoločnosti, v ktorej dnes žijeme, je každý (v medziach zákona) voličom a má právo sa vyjadriť k práci politika vo verejnej funkcii. Na druhej strane, nie každý politik (s nespochybniteľným právom osobného postoja a preferencií) je divákom, poslucháčom, čitateľom alebo iným užívateľom umenia či iných kultúrnych statkov a len promile z politikov patrí k fundovaným odborníkom či profesijne erudovaným jedincom s nárokom na meritórne vyjadrenia sa na margo umeleckého diela, výkonu či inej špecializovanej umeleckej resp. kultúrnej činnosti. Napriek tomuto faktu zažívame vyjadrenia, politické diskusie a tlačovky, kde politika odbornosťou nielen pohŕda, ale je na tento postoj ešte aj hrdá. To je abnormálnosť, ktorú si mladá Slovenská republika nepamätá. Nepíše sa to ľahko, ale denno-denne sme toho svedkami: politikmi sa ľudia stávajú čoraz častejšie vďaka masívnym kampaniam a peniazom do nich naliatych počas niekoľkých mesiacov. Na rozdiel od toho sa rešpektovanými umelcami či tvorcami možno stať iba po náročnom štúdiu, nepredstaviteľnom úsilí a desaťročia trvajúcej a nikdy nekončiacej drine. Rovnako kýmkoľvek dobre pracujúcim v zložitom súkolí kultúrnej a umeleckej infraštruktúry sa človek nestáva šibnutím čarovného prútika, politickou nomináciou a už vôbec nie apanážou. Požadovať od nás, ktorí pracujeme v slovenskej kultúre, žijeme ňou a pre ňu, aby sme z nej odišli (ako nás k tomu politici rozhorčene vyzývajú), ak sa chceme vyjadrovať ku kultúrnej politike, je nielen upretím práva, ale predovšetkým nepo- chopením našej základnej občianskej a profesijnej povinnosti. Veď predsa ide o kultúrnu politiku!
Netreba veľa hovoriť o fenoméne pomsty na kultúre, ktorý je v živých diskusiách kultúrnej obce prítomný. Stačí povedať, že to, čo sa dnes s kultúrou a v kultúre deje, pociťuje významná časť tejto obce ako trest, revanš za kolektívnu vinu, ktorá jej bola prisúdená za aktívny odpor voči politike podmaňovania si kultúry silou a zastrašovaním. V každom prípade pociťovanie, nech je v živote jednotlivca a komunít akokoľvek dôležité, bázu na vecnú komunikáciu zrejme nevytvorí.
Čo však vyjadriť rozhodne treba, je výhrada k pochopeniu a uchopeniu kultúry politikmi v našom dnešnom živote. Naše najvyššie politické a kultúrno-politické inštancie si dnes otvorene a opakovane stotožňujú kultúru so zábavou. Existuje niečo toxickejšie, paralyzujúcejšie a znevažujúcejšie voči jej súčasným či minulým nositeľom vrátane jej zakladateľov? Dostali sme sa naozaj na úroveň, na ktorej sa chceme konfrontovať s umeleckým vzťahom človeka k svetu a blížnemu iba moralizovaním alebo rehotaním? Pre mnohých kulturológov je pojem kultúry široký, značí prosto spôsob života v jeho rozličných historických a geografických súradniciach; pre iných koncentrovanejší a hlavne deskriptívny – opisujúci, charakterizujúci vybrané formy pretvárania a osvojovania si sveta, činnosti a aktivity vytvárajúce „sektor“ (umenia, jazyk, knižná kultúra, architektúra atď.). Stále sú však živé a prítomné aj koncepty a pohľady vracajúce sa ku klasickému, pôvodnému významu slova cultura (z lat. colere): pestovať, starať sa, zušľachťovať, pôvodne pôdu, v prenesenom význame, počnúc Cicerom, zušľachťovať, vzdelávať ducha, človeka. Som hlboko presvedčený, že napriek všetkým prietržiam v klasickej tradícii, ktoré sa v histórii odohrali – áno, často najmä vinou bezmedznej túžby po moci – stojí za to pripomínať si tento koncept a napĺňať ho overeným i novým obsahom. Žiaden iný dotyk so svetom ako kultúrny nám tento osobitý vzťah, túto jedinečnú ľudskú mohutnosť, ktorou sme spojení so živými i tými, ktorí už nie sú medzi nami, nesprostredkuje.
Dvadsiateho deviateho augusta tohto roka zomrel skladateľ Miroslav Bázlik, posledný z troch skladateľov-členov festivalového výboru prvého ročníka festivalu Melos-Étos z roku 1991 (ďalšími dvomi boli Ilja Zeljenka /1932 – 2007/ a Roman Berger /1930 – 2020/). Všetci traja zažili na svojom diele i samotných životoch vyčíňanie, represie a svojvôľu nadutej, samoľúbej a o svojej nedotknuteľnosti presvedčenej politickej moci. Moje slová i tohtoročný festival sú venované im.
