...à la Montaigne Ursiny: „Zjednodušene povedané, keby som bol Dežo a zomrel by som 2. 5. 2025, tak by mi ostával posledný týždeň života." 

 

Dnes je to už dlhých tridsať rokov od odchodu Deža Ursinyho. A presne tak dlho sa na neho spomína v rôznych rozhovoroch, článkoch, anketách. Oslovili sme Kuba Ursinyho, či by to pre plan.art neskúsil „inak”. Po svojom. A ocitli sme sa v prítomnosti, pretože ako píše: „Všetko pokračuje neúprosne ďalej ako život po živote.” Stretnúť sa tým pádom mohli dvaja pápeži.

 

...à la Montaigne Ursiny

„Zjednodušene povedané, keby som bol Dežo a zomrel by som 2. 5. 2025, tak by mi ostával posledný týždeň života." 

 

Zahĺbil som sa ako to viem len ja a namotivovaný som si myslel, že toto bude esej à la Michel de Montaigne, ktorý tento literárny útvar vymyslel, alebo sa aspoň považuje za jeho pôvodcu. Začal som si však uvedomovať, že písať o Dežovi po tridsiatich rokoch jeho odchodu esej à la Michel Montaigne je zodpovedná vec, ktorá si pýta niečo hlbšie. Lenže, keď začnem takto rozmýšľať, okamžite si uvedomím, že začínam byť zároveň patetickým, vážnym, a teda aj smutným a ja nie som rád smutným, naopak, ja som veľmi rád veselým. V noci 19. apríla, keď zaspali manželka aj dcéra, vyrážam do kuchyne a začínam písať túto svoju esej – svoje zadumanie. 

 

Citujem:

V Bratislave 19. 4. 2025 

V každom dni sa nájde moment, kedy je človek iba sám so sebou a v tomto bode je možné rozprávať sa s duchmi. Nie je to rozhovor, skôr je to čosi ako naladenie sa na inú frekvenciu komunikácie smerom dnu, ale aj von. U mňa tento moment prichádza vždy po polnoci, keď ustane ruch vonku aj vo mne a začína sa rozpínať ticho. V tom tichu sa zrazu ako atómy začnú mihotať tiene. Sú to odlesky mňa, ale aj všetkých tých ľudí, z ktorých som vzišiel a teraz som na konci genealogického reťazca s pozadím doby tiež iba dočasný, ako aj každá doba je iba dočasná. Lenže za všetkým dočasným práve v týchto momentoch cítim večnosť, v ktorej sa všetko dočasné stráca a zároveň rodí v kolobehu života a smrti."

Tu si na chvíľu dovolím „esej" prerušiť, lebo som sa pri jej prepisovaní začal tak nudiť, že by som mohol zaspať, a to si teraz nemôžem dovoliť. Lenže 19. 4. v noci som bol odhodlaný a presvedčený, že na to idem dobre, a tak odhodlane pokračujem ďalej. 

„Sú skrátka veci, voči ktorým sme si všetci rovní. Tak ako život, tak aj smrť, sú tajomstvá a hranice, za ktorými čosi tušíme, ale pokojne to môžu byť aj hranice, za ktorými nie je nič a možno ani to nič."

Každý kto nechtiac skĺzol riadkami až sem, nech mi odpustí, ale budem pokračovať.

„Áno, zdá sa, že sa tu dotýkame priamo tajomstva života a to tajomstvo je nanajvýš posvätné a strážené lepšie ako Pentagon. A preto milujem život taký aký je!"

Poprosím pred ďalšou vetou si dajte srka kávy alebo šluka, budem pokračovať.

„Viem, že sám by som lepší nevymyslel. Ale aby som neklamal, sám mu niekedy nerozumiem, tápam v ňom aj sa strácam a niekedy si vravím že je dobre, že jedného dňa skončí, pretože sa mi zdá, že náklad, ktorý nesiem je priťažký, alebo nezmyselný, alebo zbytočný."

Po vzlete mierne klesanie...

„Áno, som len obyčajný človiečik ako každý iný, plný pochybností a úzkostí, ale na druhej strane aj človiečik plný radostí a oslavy života a ten mi prihral jednu zaujímavú skúsenosť."

Tu si spätne vybavujem ako sa mi zazdalo, že som na konci úvodu a treba zaútočiť na tvrdé jadro. Keď už som prišiel až sem, budem pokračovať v citácii.

„Narodil som sa ako syn Deža Ursinyho, a to je riadna odchýlka od normálu. Ale ako sa to vezme, možno ani nie. A možno iba v niečom."

Teraz keď to prepisujem, mám pocit, že som bol na konci so silami, jadro chcem preskočiť a vrhám sa na záver, ktorý musí byť katarzistický. Tým by som mal už aj úvod, aj jadro, aj záver a zároveň by som mal byť tým pádom aj celkom blízko cieľa. 

Doprajme si teda záver.

„Dežo, môj otec, na mňa spätne pôsobí ako anjel, ktorý spadol na zem kvôli nejakému kozmickému zámeru a jemu sa ten zámer podarilo naplniť, platiac pri tom vlastným životom. V rovine večnosti mi pripomína kométu, ktorá všetkým zdvihla hlavy."

Tu som dal bodku a išiel som spať. Zdalo sa mi, že som dobre začal a že sa tomu ešte povenujem, prípadne, budem písať po celý čas do daného termínu a niečo z toho potom vyberiem. Na podiv som celkom dobre spal a na druhý deň pokračoval vo svojom kuracom živote. Cez deň som behal hore-dole po meste ako debil, ale pomerne veľa som toho stihol, dokonca som kúpil kosačku, ktorú som hneď aj vyskúšal a potom až do podvečera makal okolo domu, čo ma napĺňa istou radosťou. Večer som už trocha meditoval, a tak sa myšlienky vrátili aj k eseji à la Michel Montagnie – ktorú som tak úspešne započal, ale hlava už bola niekde úplne inde a miesto eseje som si napísal iba krátku básničku. Budem citovať:

 

20. 4. 2025

„Niekedy sa bojím, že už nezaspím.

Niekedy sa bojím, že zaspím 

a už sa nezobudím.

A niekedy sa nebojím."

 

Tu som aj skončil a bol som veľmi spokojný. Akoby tam bolo všetko o mne aj o Dežovi a zároveň z toho sálajú tajomstvo aj pocit. Napokon, na čo písať o výročí, na čo sa vracať do minulosti, na čo opakovať to isté zas a znova. S úľavou sa ma zmocnila aj únava. Do termínu odovzdania textu mi ostáva ešte vyše desať dní. Jediné, čo mi dnes napadá je, že tu nie je čo bilancovať, k čomu sa vracať, na čo spomínať. Všetko pokračuje neúprosne ďalej ako život po živote. 

 

 

23. 4. 2025 som vstal do Veľkonočného pondelka. Manželka s dcérou boli ešte odcestované u svokrovcov, a tak som sa zobudil do prázdnej postele. Hrabol som aspoň po mobile odkiaľ na mňa vyskočilo, že práve zomrel pápež František, ktorý bol ešte v predchádzajúci deň na vatikánskej omši Urbi et orbi. V poslednej dobe už viac-menej emocionálne obrnený, nemohol som sa ubrániť dojatiu a vynorila sa mi aj debilná asociácia s Milanom Lasicom, ktorý zomrel pri klaňačke po koncerte. Kto poznal Milana Lasicu si možno pomyslí, že až taká debilná asociácia to zas nebola. Ale nie to som chcel. Ide skrátka o to, že hlava katolíckej cirkvi akou je pápež zomrie v deň, keď Ježíš vstal z mŕtvych alebo sa to aspoň tak oslavuje. 

Nech už je pravda akákoľvek, v septembri roku 2021 som sedel s dcérou v Laxe. Kto by nevedel, je to podnik pod Horským parkom. Nachádza sa neďaleko križovatky kadiaľ vedie aj cesta na Apoštolskú nunciatúru v Horskom parku, kde pápež pobýval. 

Všimli sme si, že okolo križovatky sa zhromažďuje viac ľudí a následne sme pochopili, že pápež bude o chvíľu prechádzať okolo. V rámci nudy sme sa rozhodli, že mu pôjdeme tiež zamávať, a tak sme do seba hrkli kofolu a vybrali sa smerom ku križovatke.

Po asi desiatich minútach prichádza pápež a v mieste, kde stojíme, odbáča vpravo. Ľudia mávajú, pápež má otvorené okno, tiež máva a ja ani neviem prečo, namiesto toho, aby som tiež mával, vydal som zo seba niečo ako zvierací zvuk, škrek, ktorým som chcel vyjadriť ani neviem čo, asi detskú radosť, len hlas už nepatril dieťaťu. Hlas Francesca dobehol v tom istom momente a asi som ho trocha vyľakal, lebo sa jemne strhol ku mne a na zlomok sekundy sme si pozreli do očí, v ktorých som videl prirodzenú opatrnosť, ale zároveň aj zhovievavosť. Nič viac. Auto zahlo do vedľajšej ulice, šou skončila, ľudia sa pomaly rozchádzali a my s nimi. 

Spomenul som si hneď na túto príhodu a bol som v tom momente za ten zlomok sekundy vďačný, pretože som ho nečakal ani nevyhľadával, dokonca ani nechcel, ani po ňom netúžil, ale on sa proste stal. 

A to isté platí aj o Dežovi a mne. Nikdy som netúžil byť synom Deža Ursinyho, nechcel som byť synom slávnej osobnosti, ani na výslní a ani v tieni, ale vlastne každý život je tak trochu nevyžiadaný darček s ktorým sa musíme popasovať a ten môj proste spadol do tejto kategórie. Aj s bratom Liubom sme synmi Deža a nech je to akokoľvek sme na neho hrdí, chýba nám, ale nie ako Dežo Ursiny, ale ako otec. To, čo sa stalo, sme museli prijať a zmieriť sa s tým a teraz sme vďační, že sme a že sa máme.

 

24. 4. 2025

Dnes som musel vstať o 6:30, pretože žena je na služobnej ceste v Taliansku, a tak sme ostali s dcérou sami a bolo ju treba odviesť do školy. Obliekol som si iba tepláky, dal si čaj a neunúval sa ani vyzuť papuče, aby som sa hneď po návrate mohol znova vrhnúť do postele, čo som do bodky vykonal. 

Po ceste v aute medzi tým ako sme švitorili s dcérou, som periférne rozmýšľal ako pokračovať v eseji à la Michel de Montaigne, ktorá už dávno prestala byť esejou, za to sa ale stala akýmsi denníkom niekoľkých dní. Samovoľne som si začal premietať deň, keď zomrel Dežo. 

Áno, 2. 5. 2025 to bude už tridsať rokov. Aj keď mi matematika veľmi nejde, toto sa počíta ľahko. Dežo sa narodil v roku 1947 a ja v roku 1977 a keďže zomrel ako 47-ročný, keď som mal 17 rokov, tak na tridsiate mne prináleží vek 47 rokov, teda vek, kedy Dežo zomrel. 

Zjednodušene povedané, keby som bol Dežo a zomrel by som 2. 5. 2025, tak by mi ostával posledný týždeň života. 

Ono, rozmýšľať takto je trocha patologické, ale iba trocha. Je to pre mňa totiž jedno podstatné memento mori a teraz, s odstupom tých rokov, viem povedať, že od toho momentu bolo všetko inak. Aj keď to môže znieť vtipne, s vážnym ksichtom delím svoj život – na ten pred Dežom – a ten po Dežovi, čo sú tak trochu dva iné svety.  

Ani po tridsiatich rokoch neviem síce povedať v čom sú iné, ale asi vo všetkom. Hlavný rozdiel je v tom, že pokiaľ má človek rodičov, naozajstných rodičov, o ktorých sa vie a môže oprieť, tak sa môže rozhodovať s ich pomocou, môže sa inšpirovať ich skúsenosťami, môže sa poradiť a vyhnúť sa tak chybám, ktoré robili oni. Len čo sa však stávate sirotou, každé rozhodnutie je už iba vo vašich rukách a za každé jedno nesiete zodpovednosť aj následky. 

Žiaľ, o túto možnosť som prišiel veľmi skoro a veľmi rýchlo som túto stratu pocítil. Ostala mi iba moja intuícia a ľudia, ktorí pri mne stáli. Nebolo ich veľa, ale stáli za to. Jeden môj obľúbený český spisovateľ a prekladateľ Ladislav Šerý kdesi napísal, že až keď človek príde o oboch rodičov, stáva sa naozaj dospelým. Musím potvrdiť, že je na tom kus pravdy.

 

 

29. 4. 2025

Predvčerom sme sa vrátili z Prešova, kde sme hrali Dežové pesničky. Deň pred tým sme hrali v Žiline. Tam nás organizátor poprosil, či by sme s jednou pesničkou nevystúpili aj na proteste proti súčasnej vláde, na čo sme bez problémov pristúpili. Na poslednú chvíľu dokonca prišla aj požiadavka na zaspievanie hymny a aj na to som prikývol. Už sme stáli na námestí na malom pódiu, keď sa spoza rohu vyrútil skandujúci dav. Na námestie mal totiž prísť až na záver celého podujatia. Spustili sme pesničku Baby do not cry, ktorá vznikla pár rokov pred normalizáciou koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov. Ako sa to všetko veľmi podobá dnešku! Keď niekto hovorí, že dejiny sa opakujú, nehovorí zle. 

Potom sme zliezli z pódia a Tomo si išiel do Artfora prehrať na gitare hymnu. Vôbec sme to vopred neskúšali, išli sme, takpovediac, z brucha. Medzitým sa vystriedalo pár mladých rečníkov a na záver vystúpil Daniel Pastirčák. Potom išla hymna. Tomo krásne spustil intro bez spevu, načo som sa pripojil ja. Zdalo sa mi, že idem dobre, ale keď som zliezol z pódia, ľudia sa na mne bavili a smiali. Veľmi rýchlo som sa dozvedel, že hromy vyli, Slovensko dlho spalo a na pomerne krátkej ploche sa mi podarilo vyrobiť ešte niekoľko preklepov, ktoré si nepamätám. Tiež som sa pobavil sám na sebe a povedal si, že nevadí. Pomaly sme sa vrátili do Synagógy, kde mal o hodinu začať koncert. 

V Žiline aj Prešove bolo napokon vypredané, čo sa mi ešte nestalo. Niektorí ľudia sa dnu ani nedostali. V nedeľu sme sa vyfľusnutí vrátili z Prešova domov. Išiel som rovno do Laxi, kde som sa pohľadom stretol s pápežom. Tam som sa opil z fajnového rumu. Značka sa volá Bumbu a krásne vonia. Nie veľmi, ale ani nie málo som sa nabumbal a išiel konečne bumbať. Tak ako sa patrí. Na druhý deň som vyliezol z postele okolo obeda a dal piecť jahňa. Pomaly som sa vracal do reality. Na záhrade som stretol susedu. Dohodli sme sa, že treba ostrihať liguster. A tak, aby som sa rýchlo vrátil na zem, pustil som sa do práce. V piatok 2. 5. hráme v Brne v Divadle Husa na Provázku. Okrem toho, že je v tento deň Dežovo tridsiate výročie úmrtia, na koncert prídu dcéry, manželka, kamaráti a bratia Česi. Najviac som sa ale tešil na svojho brata Liuba, Dežovho tajného syna z Bulharska, ktorý mal prísť s priateľkou Milou a záprahom psov Axlom, Keanom a Joy. Všetko už bolo dohodnuté, zarezervované, prichystané, ale zrazu prichádza správa že Kean, syn Joy, je chorý s podozrením na rakovinu a veterinár neodporúča takú dlhú cestu autom, konkrétne zo Sofie do Brna.

 

Takže opäť to memento. Od hnevu a ľútosti prechádzam tam a naspäť, bezbranný a zraniteľný. A opäť som zoči-voči situácii, keď zrazu nemám slov.