Jozef Barina (30. 3. 1948 – 23. 2. 2024)
„Ako smutný mím dusím smútok v duši,
keď moju pieseň múza odnáša...“
...alebo pár slov za Jožom Barinom
Bratislava. Prvá polovica šesťdesiatych rokov. Na Hollého ulici číslo 13, neďaleko dnešného hotela Kyjev si zlomeninu nohy z lyžovačky doliečuje mladý a nádejný cyklista Jožo Barina. Aby mu skrátil čas, chodí za ním jeho kamarát, sused Juraj Juriga, donesie mu gitaru, lacnú španielku, na ktorej si Jožo vybrnkáva pesničky, ktoré vtedy leteli, možno už odpočuté aj z Radia Luxembourg, medzi bigbiťákmi nazývaný „laxík“. Keď sa Jožo po rekonvalescencii dostane opäť do normálneho života, vie, že jeho športové výkony už nikdy nebudú také, ako pred úrazom, svoj záujem teda naplno obracia k hudbe. Okrem toho v Bratislave sa už naplno šíri beatová horúčka, svoj vrchol zažívajú rock and rollové úderky Tiene s Vaskom Velčickým, Twist Club s Vladom Chválnym a beatlesácke šialenstvo si ešte stále dáva chvíľu načas.
Svetom aktuálne letí sound inštrumentálnych gitarových kapiel. Po tom, ako Jožo počul na veľkom lampovom rádiu z laxíku Apache, alebo F.B.I. od The Shadows, ten zvuk ho tak uchvátil, že sa sám rozhodol založiť kapelu. Spoluhráčmi boli kamaráti z Hollého ulice, už spomínaný Juraj Juriga, Juraj Korenko, Laco Geššo a dali si názov Kométa. V roku 1965 kapela mierne zmenila obsadenie, prišli Ľubor Dolinský, Paľo Barna, Juraja Jurigu neskôr vystriedal Ľubo Belák, a tak vznikli legendárni The Players, ktorí už prenikli aj do nahrávacieho štúdia Československého rozhlasu, vyšli im platne a čo je hlavné, mali svojský a na tú dobu progresívny zvuk, ktorý im dal technik, zvukový majster a Jožov spolužiak z elektrotechnickej priemyslovky Janko Selský. O Selskom sa šíria mnohé legendy, ako napríklad tá, keď sa kapele pri prvom nahrávaní nepozdával výsledný zvuk nahrávok a Janko ich nahovoril, aby hudobného režiséra Leoša Komárka vytiahli niekam za roh na pivo, zatiaľ čo on urobil zásah do aparatúry. Po návrate sa vraj Leoš Komárek nestačil diviť akým zvukom zrazu začali disponovať nové nahrávky.
The Players bola výlučne inštrumentálna kapela, ako sám Jožo spomínal, v tej dobe mu ani len nenapadlo spievať. Výnimka však potvrdzuje pravidlo a vznikla spievaná skladba Stratený sen, kde si vokál strihol sám Jožo, hlasom, ktorý je čistý a chlapčenský a má ešte ďaleko od jeho neskoršieho cockerovského chrapláku. Kuriozitou je tiež, že skladbu napísal Jožo pod dojmom z filmu Štefana Uhera Slnko v sieti.
Keďže doba sa neúprosne posunula, v roku 1967 sa The Players rozišli a Jožo spolu s Vladom Kaššayom, Paľom Barnom a Petrom Koreňom založil kapelu For Meditation, neskôr známu aj pod názvom The Meditating Four. Jožo už bol vtedy silne ovplyvnený soulom a bluesom, kapelami ako Spencer Davis Group, Cream, The Jimi Hendrix Experience. V tomto období Jožo mení aj svoj hlasový prejav po vzore soulových spevákov, ako ich sám nazýval „choré hlasy“. Kapela nahrala niekoľko skladieb s veľmi hutným rythm&bluesovým zvukom, slovenskými textami, no v tej dobe vydali len jednu platňu, singlovku, s legendárnou piesňou Šťastie a s vypaľovačkou Meditácia nad vášňou. Ako kapela sa niekoľkokrát objavili aj v televíznom programe Lasicu a Satinského „Bumerang“, čo nakoniec bolo pre hudobnú kariéru Joža Barinu osudné. Bolo po auguste 1968, For Meditation už vtedy hrali aj Jožovu skladbu Purpurový smútok, ktorá, podľa jeho slov, nebola a ani nemala byť priamou reakciou na sovietsku okupáciu Československa. Súdruhovia si však text skladby vysvetlili po svojom a po nakrútení prvého farebného dielu Bumerangu v roku 1970 dopadol na Joža dištanc trvajúci dvadsať rokov. Joža komunisti doslova zo dňa na deň vyhnali z televízie, z rozhlasu aj z nahrávacích štúdií. Materiál z nakrúcania relácie stihli cenzori zničiť a pás s rozhlasovou nahrávkou Purpurového smútku sa podarilo zachrániť len preto, že na fonotečnom liste mala názov Ráno a počas rokov normalizácie, vraj, pás ukrýval pred zničení a zmazaním, v zásuvke svojho stola, rozhlasový hudobný redaktor Pavol Zelenay (ktorý sa, okrem iného, zaslúžil o to, že bigbítové kapely mohli v rozhlasových štúdiách, navzdory nevôli súdruhov, nahrávať svoju hudbu). Jožo sa k tejto etape svojho života veľmi nevracal. Nepovažoval sa za rebela a ani sa zo zákazu nesnažil nikdy nič vyťažiť.
Po Jožovom dištanci kapela The Meditating Four ešte chvíľu, asi do roku 1972, v rôznych zostavách hrala, potom sa Jožo objavoval sporadicky na rôznych jam sessions. Na konci osemdesiatych rokov vydal singel s dvomi piesňami, ktoré vznikli ako spolupráca s textárom Kamilom Peterajom a zahral si aj na festivale Blues na Dunaji. Na konci deväťdesiatych rokov obnovil kapelu The Meditating Four, nahrali niekoľko nových skladieb, striedavo tiež vystupoval aj s legendárnym bratislavským Krokobandom.
Do povedomia ho dostávali aj mladé kapely, ktoré si ho vážili ako skrytý poklad a s ktorými si rád strihol nejakú spoločnú skladbu ako napríklad s O.B.D. pesničku Takto to funguje, jeho skladbu vysamplovali Trosky, cover verziu skladby Hej, pán doktor zaradili na svoj „bigbiťácky“ tribute mini album HEX a výbornú skladbu Od súmraku do úsvitu s ním nahrali Živé kvety. Silným míľnikom, no zároveň aj pomalým uzatváraním Jožovej kariéry bol prelom rokov 2017 a 2018, kedy sa podarilo vydať na dvoch vinyloch kompletné archívne nahrávky The Players a The Meditating Four a zorganizovať veľký koncert k jeho sedemdesiatke v petržalskom DK Lúky. Obdobie Jožových začiatkov dnes vytrvalo pripomína kapela The Players 21, ktorú vedie talentovaný gitarista, agilný bigbítový fanúšik a znalec Michal Kujan.
Jožo Barina odišiel večer, 23. februára 2024 po ťažkej chorobe. Všetci, ktorí sme ho stretli a poznali, si ho budeme pamätať ako láskavého a milého človeka, spomenieme si na radosť v jeho očiach, keď sa debata zvrtla k bigbítu, muzike, jeho mladosti a kamarátom.
Posledná veta na záver, s ktorou by Jožko, možno pri svojej hlbokej skromnosti nesúhlasil, no je nevyhnutné ju napísať – Ak existuje pomyselná „svätá trojica“ slovenského rocku či bigbítu, Jožo Barina musí byť jej pevnou súčasťou. Barina – Varga– Ursiny.
- Peter Markovski -
Jednou z posledných skladieb, ktorú Jožo Barina naspieval bola pesnička Od súmraku do úsvitu s kapelou Živé kvety. Spomína Lucia Piussi.
Boli sme v kapele fascinovaní nahrávkami Joža Barinu, ktoré niekto za socializmu zachránil v rozhlase a aj keď nikdy nevyšli, existovali a Peter Bálik ich raz doniesol. Niečo tak ohromné nebolo v celom Československu! Jožo Barina v týchto skvelých songoch spieval ako Boh, ako Tom Waits krížený so Sinatrom. Jedného dňa sme sa len tak hrali pri vymýšľaní pesničky a ja som prvý verš “od súmraku do úsvitu hľadám kľúče k svojmu bytu” zaspievala rovno “barinovským štýlom”. Hneď sme začali fantazírovať o tom, že vymyslíme duet s Barinom a budeme s ním mať vlastnú pesničku. On sa otvorene v nejakom rozhovore vyjadril, že sa mu Živé kvety páčia, tak som pre neho napísala a skomponovala skladbu, s tým, že buď to vyjde a on do toho pôjde, alebo nie. Keď sme mu zavolali, sľúbil, že si pesničku vypočuje. Po nejakom čase celý potešený zavolal. Stretli sme sa u nás v skúšobni v Starej Cvernovke, kde sme ju celú aj komplet nahrali. Keď prišiel Jožko, s ktorým sme si hneď ohromne sadli a začal spievať svoj part, úplne ma ohúrilo, ako si moju pôvodnú linku priam picassovsky rozhodil do priestoru, bolo to neskutočné. Bálik to hneď nepochopil a začal ho poučovať, že tá melódia je iná - ani som nestihla protestovať - Jožo Barina Bálika tak láskyplne usadil. Povedal mu: “Peťko, len si to viackrát napočúvaj, je to dobré, len na to ešte nie si zvyknutý.” Tak aj bolo. Naspieval to úplne “barinovsky”, nefalšovane, vo svojom soulovom štýle a bolo to skvelé. Vedel presne, čo robí.
Tá pesnička nás zblížila a zažili sme spolu aj pár krásnych akcií, pesničku sme vždy hrali naživo iba s ním. Jožo Barina bol ako levie srdce hudby. Keď sme spolu spievali, vždy prišla v závere časť, keď sme len tak improvizovali a to som milovala, z neho prýštila neskutočná láska, rozdával sa a išiel nadoraz, mal to v sebe a všetci sa na tom “viezli”. Nešlo o tóny a o nejaké samoúčelné “sketovanie”, hral sa s tými slovami, akoby ich vyťahoval v nových rytmických formách kdesi z brucha, ten spev, tá hudba vyvierala z jeho srdca, ktoré bolo oduševnené a horúce. Bol to pre mňa ohromný zážitok zažiť osobne Joža Barinu. Vždy človeka dotiahol k prameňu v priamom prenose, rovno na pódiu.
