John Bonham – 45 rokov po...

 

Dejiny bubnovania si pamätajú viacerých Majstrov naprieč hudobnými štýlmi. Keď sa však obzrieme späť na začiatky rockového hrania, tak nad všetkými žiari jedno meno – John „Bonzo“ Bonham. 

Motor dokonale vyladeného stroja Led Zeppelin sa navždy zastavil 25. septembra 1980. Tento neskrotný živel za bubnami preniesol divokosť aj do súkromia. Mal iba 32 rokov, keď dobilo srdce tak Johna Bonhama, ako aj Led Zeppelin – Page, Plant a John Paul Jones o pár týždňov oznámili koniec kapely. Zostalo ticho a otázky kam by Bonzo posunul hranice bubnovania nielen po technickej, ale aj zvukovej stránke?

 

„Myslím si, že pocit je oveľa dôležitejší ako technika... Ak hráte technicky, zniete ako všetci ostatní... záleží na originalite.“ (John Bonham)

 

Prvé bubny si zmajstroval sám z plechoviek a hrncov. V 15-tich rokoch dostal svoju prvú bubnovú sadu. Napredoval v cvičení, jeho vzormi boli jazzoví a swingoví velikáni, najmä Buddy Rich, Gene Krupa, Max Roach, Elvin Jones. Postupne začal hrávať v lokálnych kapelách. V jednej z nich – Band Of Joy prišlo k osudovému stretnutiu so spevákom Robertom Plantom. Ten ho odporučil gitaristovi Jimmymu Pageovi, ktorý zháňal bubeníka do „nových” The Yardbirds. Napriek tomu, že John mal aj iné ponuky (napr. od Joea Cockera) a najmä stabilný príjem u Tima Rosea, rozhodol sa, po množstve telegramov od Pagea a Planta, doplniť zostavu Page – Plant – John Paul Jones. Jimmy Page považoval bicie za chrbticu kapely a okamžite rozpoznal Bonhamovo majstrovstvo. Aby ho získal, zaplatil mu dokonca z vlastného vrecka zálohu. Písal sa rok 1968 a začal sa spanilý let (budúcich) Led Zeppelin. 

 

 

Fyzicky náročné hranie Johna Bonhama kombinuje v sebe prvky blues, jazzu, folku, raného rock’n‘rollu, neworleanské, a dokonca aj niektoré latinskoamerické prvky. Bicí technik Jeff Ocheltree spomína, že „veľa bubeníkov, s ktorými som vtedy pracoval, ich chápanie dynamiky a ladenia bicích bolo vďaka jazzu, nie rocku. Myslím si, že veľa skvelých jazzových hráčov sa stalo skvelými rockovými bubeníkmi, pretože väčšina skvelých rockových bubeníkov rozumie zvuku, ladeniu, dynamike hry, technike – to pochádza z jazzu.“ Bývalý bubeník Nirvany, líder Foo Fighters Dave Grohl, pre ktorého bol Bonham veľkým vzorom povedal: „Bonhamov zmysel pre dynamiku je podstatnou súčasťou tvorby piesní u Led Zeppelin. Je ako jeden veľký gombík na ovládanie hlasitosti – ťahá ho hore a dole, a to je niečo, čomu rozumie len málo bubeníkov. Každý producent a bubeník na svete sa snažil znovu zachytiť zvuk Johna Bonhama, ale je to nemožné. Bicie sú akustický nástroj a ich zvuk závisí od toho, ako sa ich dotknete.”  Potvrdzuje to i Bill Ward z Black Sabbath: „Bonham mal ľahké nohy a ľahké zápästia. Bola to jeho obratnosť, jeho dotyk, intuitívne vedel, ako nájsť silové body na každom bubne.“ Bonzo sa inšpiroval rôznymi bubeníkmi, medzi nimi bol napr. aj Carmine Appice z Vanilla Fudge, s ktorými išli Led Zeppelin svoje prvé americké turné. Appice spomínal: „John bol nový a svieži, s množstvom agresie a energie. Jeho šestnástinová triola v pravej nohe ma ohromila. Povedal, že ho má z prvého albumu Vanilla Fudge, čo ma zmiatlo, pretože som si na to nepamätal. Tak mi ukázal, kde som to hral – raz! Vzal si ten tón a vytvoril svoju charakteristickú triolu.” 

 

 

Z albumov a záznamov koncertov je úplne jasné, že jeho hra sa podriaďovala vyzneniu skladby. Page ju v štúdiu podporil, v tej dobe inovatívnym, rozmiestnením mikrofónov, pretože bicie ako akustický nástroj potrebujú priestor. Kapela bola spolu iba niekoľko týždňov keď išla do štúdia nahrávať svoj prvý album. A tak ako debutový album Patti Smith Horses otvára legendárny verš: „Jesus died for somebody's sins, but not mine”, tak prvý album Led Zeppelin otvára ikonické úderné intro na bicie v skladbe Good Times, Bad Times. „Je to jednoducho explózia, ktorá vás zasiahne,” hovorí Jimmy Page. „Ale jedným z kľúčových faktorov, okrem riffu, je samotné bubnovanie, to, čo robí John na bicích počas tejto skladby, jednoducho cez noc zmenilo postoj ľudí k bicím.” Bonham nanovo definoval, čo znamená byť rockovým bubeníkom, jeho bubnovanie bolo svieže a súčasne silné. Keď sa Davea Grohla pýtali, či si ako dieťa, ktoré práve začínalo svoju hudobnú cestu, predstavoval sám seba ako Keitha Moona z The Who, odpovedal, že to bol Bonham, kto mu svojimi iskrivými groovmi ukázal svetlo. „Je neuveriteľné mať takého silného, ​​bláznivého, drsného rockového bubeníka, ​​ale s takým hladkým groovom.” 

 

 

Úžasná dynamika, feeling, výbušnosť a v neposlednom rade aj show, priniesli Johnovi uznanie od fanúšikov aj od kolegov. Sledujúc znova a znova jeho legendárne dlhé bubenícke sólo v skladbe Moby Dick, kde okrem svojich typických breakov, využívaniu rôznych farieb sady a dynamiky, zahrnul aj hru holými rukami, si človek uvedomí nielen úžasnú techniku, ale najmä magické spojenie s nástrojom. Áno, vášeň pre bubny je v jeho prípade všadeprítomná. Dave Grohl sa pri otázke na túto skladbu iba smeje. „Čo k tomu povedať? Do čerta s Moby Dickom! Nenájdeš iného bubeníka, ktorý by bol ochotný hrať sólo holými rukami. Skúšal som to a bolí to. Bubnové sóla sú zvyčajne len blbosť, ale to v Moby Dick je najlepšie bubnové sólo všetkých čias.“  

 

 

Basový bubon – kopák sa pod Johnovou nohou stal delom, ktoré vystreľovalo do divákov nekompromisné projektily. Patternom, ktoré na ňom hral, nechýbal drive, rýchlosť a cit. Samostatnou kapitolou a poznávacím znamením Bonhamovho génia je zvuk. Nielen basového bubna, ale aj celej sady. No nebolo to len nástrojom – Bonzo mal svoj sound zakódovaný v každom údere. Bonham je známy predovšetkým ako hráč na bicie značky Ludwig (pred nimi používal bubny od firiem Premier, Slingerland). Hral na viaceré modely z rôznych materiálov – drevo, akrylát, oceľ. Ikonické sú hlavne oranžové priesvitné Ludwig Amber Vistalite, ktoré používal na live hranie. Obľuboval veľké priemery bubnov: 26“ x 14“ kopák, 15“ x 12“ (resp. 14“ x 10“) tom, 16“ x 16“, 18“ x 16“ floor tomy, preferoval hlavne 14-palcový Ludwig Chrome Supraphonic 402. Do sady časom zaradil aj dvojicu tympanov. Na bubnoch mal osadené blany Remo CS – Black Dot a neskôr aj Emperor. Spopularizoval šľapku na basový bubon Ludwig Speed King. Zvukovú paletu dopĺňali činely Paiste 2002, nechýbal ani veľký gong, či malá tamburína nad hi hat. 

Bill Ward z Black Sabbath spomína: „Niekedy som na výletoch do Drum City, obchodu v centre Birminghamu, ktorý vlastnil bubeník Mike Evans, stretol Bonhama. Niektoré návštevy sa zmenili na mini-kliniky. Bonham sedel a funkoval, jeho basový bubon hral jazykom, ktorým sa zdalo, že všetci hovoria, ale stále ho nepoužívajú tak dobre ako on.”

Bicí technik Jeff Ocheltree na Bonhamovi oceňuje jeho výraz: „Myslím si, že John Bonham bol génius, pokiaľ išlo o vyjadrovanie sa v určitých melódiách. Niekedy boli v spôsobe, akým ich hral, ​​medzery. A iba také medzery, aby to bolo dynamické, čo nerobilo veľa bubeníkov. Každý hovorí o Good Times Bad Times – hra na basový bubon. Ale keď si vypočujete všetky nahrávky Zeppelin, mal naozaj jedinečnú, záhadnú schopnosť vedieť, kedy si trochu oddýchnuť a kedy sa do toho pustiť.”

 

 

Led Zeppelin nikdy neuvádzali ako autorov skladby celú skupinu. Pri autorskej dvojici Page – Plant sa často objavuje aj meno Johna Paula Johnsa, ale u niektorých je autorstvo pripísané aj Bonhamovi, napr. Heartbreaker, Lemon song, When the Levee Breaks, In My Time of Dying. Skladba Four Sticks síce nenesie jeho autorstvo, ale dostala názov podľa počtu paličiek, ktorými Bonham hral – v každej ruke mal dve. A potom je tu Kashmir, veľká hypnotická beštia, ako ju pomenoval Page, kde je meno Bonham v autorskom rade na prvom mieste. Bonham dal skladbe napätie tým, ako k Pageovmu hypnotickému riffu zahral iba základný kontrastný rytmus. „Zjednotili sme sa, gitary a bicie prešli fúziou. Medzi nami bolo skvelé porozumenie. Hrali sme Kashmir stále dookola, len my dvaja. Vedel som, že to bude ako kruh, so všetkými tými nádhernými kaskádami navrchu. Nevedel som sa dočkať, kedy mu zahrám svoj riff, pretože som vedel, že si ho naozaj užije.”

 

 

Napriek úspechu a jeho živelnej povahe, Bonzo v sebe nosil pochybnosti o svojom hraní, pred koncertami mal často trému. Svojich vnútorných démonov tíšil alkoholom dlho a intenzívne, až do smutného konca. Bill Ward si na svojho kamaráta zaspomínal takto: „Za jeho takmer surovým a chaotickým zjavom sa skrýval milý muž, usilovný a beznádejne posadnutý bicími a bubeníkmi. Jeho znalosti bubnovania boli obrovské. Toto bol Bonham, ktorého som poznal.“

Veľká vďaka za Bonzove nesmrteľné groovy a breaky, ktoré ovplyvnili a stále ovplyvňujú celé generácie bubeníkov. Dave Grohl v jednom z rozhovorov povedal: „John Bonham je najväčší rockový bubeník všetkých čias. Jeho bubnovanie nebolo v žiadnom prípade dokonalé, ale keď dosiahol rytmus, bol taký hlboký, akoby to bol úder srdca. Mal manický zmysel pre kakofóniu, ale mal aj dokonalý cit. Vedel swingovať, mohol sa dostať na vrchol alebo sa mohol stiahnuť späť. Led Zeppelin a najmä bubnovanie Johna Bonhama mi otvorilo uši. Všetko sa zmenilo. Počúval som tak usilovne, že som počul vŕzgať pedál basového bubna! Naučil som sa hrať podľa sluchu. Nebol som trénovaný a neviem čítať noty. To, čo hrám, vychádza priamo z duše – a to počujem v bubnovaní Johna Bonhama. Pozeral som si na DVD koncert Led Zeppelin a vyzerá to, akoby bol film zrýchlený, pretože hrá tak rýchlo. Nepoznám nikoho, kto by si myslel, že existuje lepší rockový bubeník ako John Bonham, to je nepopierateľné! John Bonham hral na bicích ako niekto, kto nevie, čo sa stane ďalej – akoby balansoval na okraji útesu. Odvtedy sa k tomu nikto nepriblížil a nemyslím si, že sa to niekedy nikomu podarí. Myslím si, že navždy zostane najväčším bubeníkom všetkých čias.“ 

 

 

Keď sa Larsa Ulricha z Metallicy pýtali, či je lepší John Bonham, alebo Neil Peart odpovedal: „Túto otázku mi kladú už 40 rokov, je to veľmi ťažké. Nechcem tým Neila uraziť, ale musím sa prikloniť k Johnovi Bonhamovi. Je na ňom niečo, čo je ťažké presne určiť, ťažko vysloviteľná vlastnosť. Je jednoducho moja inšpirácia.“ A Chad Smith z Red Hot Chili Peppers: „John Henry Bonham je podľa môjho skromného názoru bezpochyby najväčším rockovým bubeníkom všetkých čias. Jeho zvuk, technika, muzikálnosť, groove a feel neboli nikdy napodobnené. Nikto sa mu dnes nepriblíži a pravdepodobne sa to nikomu nikdy nepodarí.“ 

Odkaz Johna nesie dodnes jeho syn Jason Bonham. Na benefičnom koncerte v roku 2007, ktorý bol poctou zosnulému Ahmetovi Ertegunovi (záznam vyšiel na CD a DVD pod názvom Celebration Day), mal možnosť zahrať si napokon aj s Led Zeppelin pri ich jednorázovom reunion koncerte. Dave Grohl po koncerte napísal hudobnému fotografovi Rossovi Halfinovi: „Povedzme si to na rovinu, ja, Chad Smith a Steve Gorman (bubeník The Black Crowes) sme celý večer sledovali každý jeho pohyb, a všetci sme sa zhodli, že hral výborne.”  

A ďalšie slová sú už zbytočné. Nech prehovorí Hudba – Whole Lotta Love.

 

_

 

Zdroje citátov: ultimate-guitar.com, faroutmagazine.co.uk, fooarchive.com, The Howard Stern Show, 1975: The Year the World Forgot, Kompletní příběh Led Zeppelin