Philip Glass a Robert Wilson v čase príprav uvedenia opery (foto: Betty Freeman)
Keď sa rozhodneme vystaviť sa trojhodinovému hudobnému prúdu opery Einstein na pláži, vstupujeme do nevšedného sveta. Sú v ňom rozľahlé plochy jednotvárnej, zdanlivo nemennej hudby. Toto zdanie sa postupne mení, keď započujeme bohatstvo malých odchýlok, ktoré spoluvytvárajú pocit vnútorného napätia. Plochy hustých rytmických vzorcov s minimálnym počtom tónov, ktoré sa donekonečna opakujú, striedajú plochy pomaly plynúcich akordických sledov a toto striedanie prináša intenzívny hudobný zážitok. Glassova hudba dýcha rovnako ako hudba majstrov európskeho symfonizmu, ale jej nádychy a výdychy trvajú oveľa dlhšie. Svet sa rozpína do nevídaných priestorov, ako keby sme sa ponárali do mikroštruktúry okolitej hmoty a vznášali sa vo vákuu medzi jednotlivými atómami. Tóny defilujú pred nami a zoraďujú sa do vzoru, ako keď sa vlákna splietajú v krosnách a zrazu je z nich koberec s výraznými farebnými, pravidelne sa opakujúcimi tvarmi. Vzor sa pred nami stále replikuje a posúva už vytvorenú kobercovinu mimo krosien, kde leží ako strnulý výsledok nedávneho hektického procesu tkania. Aj Glassovu hudbu (ako aj hudbu ďalších minimalistov) odborníci nazvali procesovou hudbou. Aj ona sa v momente znenia javí ako živý, niekedy až výbušný proces, ktorého výsledkom je dojem zvukových vzorcov uložených v našich pamätiach. Každá arabeska vzoru je vykreslená pridanou notou v stupnici, napríklad, naše ucho si zvykne na pravidelné opakovanie štvortónových motívov a keď sa motív rozšíri o jeden tón, pulz sa zmení, arabeska spraví ďalšiu slučku, naša vnútorná rovnováha sa naruší. A s pridávaním nôt v rôznych aritmetických kombináciách sa Glass hrá stále.
partitúra a storyboard opery Einstein na pláži (zdroj: Morgan Library & Museum)
Takto nejako sa dá opísať jedinečná kvalita hudobnej zložky opery Einstein na pláži. Dielo zaznamenalo veľký ohlas nielen vďaka hudbe, ale aj rovnako redukcionistickému a netradičnému libretu. Po 2. svetovej vojne v Európe experimentovali s operným žánrom viacerí autori (György Ligeti, Karlheinz Stockhausen, Bernd Alois Zimmermann), ale taký radikálny odklon od lineárne plynúceho príbehu priniesol až Robert Wilson. Klasická opera vzniká v postupnosti libreto – hudba – scénické obrazy. Pri Einsteinovi bolo poradie opačné. Albert Einstein je námetom opery, ale obsahom nie sú žiadne udalosti z jeho života. Je ním hudba sama a tri základné priestorové situácie – scény vo vlaku, na súde a v exteriéri s vesmírnou loďou. Sled deviatich obrazov sa člení na štyri dejstvá, medzi ktorými sú medzihry (knee-plays), akési kĺbové spoje, slúžiace na scénické prestavby a ako hudobný kontrast. A kontrast v tejto opere hrá dôležitú rolu, pretože akákoľvek zmena po šestnástich minútach šialene rýchlych stupnicových behov pôsobí ako veľký posun, tektonický zlom. Jednoduchá akordická kadencia v miernom tempe potom vyznieva ako nový hudobný svet plný netušených významov. V tomto zmysle je hudba opery schopná existencie aj mimo javiska. Je svojím spôsobom autonómna a prináša vlastný abstraktný svet, odkazujúci na hru tónov, metrických zmien a rytmov. Tak ako Wilsonova formalistická réžia, ani Glassova hudba nič konkrétne nezobrazuje, nevyjadruje. Významy si definujeme sami a je na nás, čo si z predstavenia odnášame. Keď sa roku 1976 opera prvýkrát inscenovala v Avignone, vraj na skúškach nikdy nezaznela v celej dĺžke (vyše štyri hodiny), takže Wilson a Glass mohli len tušiť, aký dojem celok zanecháva. Podľa mňa práve tento zážitok obrovskej časovej plochy, v ktorej množstvo rušných detailov kontrastuje s pokojnými celkami a v ktorej hudba, slovo a scéna robia interpunkciu, je náplňou a zmyslom diela.
Philip Glass a Robert Wilson (foto: Betty Freeman)