Myšlienka prepojiť hudbu Deža Ursinyho so sláčikovým kvartetom nie je nová. Prvýkrát zazneli vybrané skladby v takýchto aranžmánoch v roku 2000 v rámci podujatia Deja vue – Spomienka na Deža Ursinyho v Pezinku. Autorom projektu bol Dušan Lančarič a autorom aranžmánov bol Marek Spusta.
Dušan Lančarič a jeho brat, režisér Patrik Lančarič sa dlho zamýšľali nad podobou projektu. „Dávali sme si rôzne otázky. Prečo prepájať originálnu muziku Deža Ursinyho s čímsi hudobne iným, a teda tým vlastne vytvárať niečo nové a hudobne žánrovo iné? Vychádzalo to z poznania, že muzika Deža Ursinyho je postavená na špecifických a mnohokrát neortodoxných a napriek tomu krásnych harmóniách – harmóniách koexistujúcich v prirodzene pôsobiacej symbióze s originálne snovanou melodikou. Táto absolútna autorská Ursinyho hudobná originalita dávala veľké predpoklady na vznik novej krásnej formy práve v prepojení so sláčikovým kvartetom a sláčikovými aranžmánmi ako takými. Dvoje huslí, viola a violončelo. Táto predstava sa ukázala ako veľmi správna,“ uviedol Dušan Lančarič.
Moyzesovo kvarteto, foto: Andrej Balco
Skladby Deža Ursinyho v podaní Moyzesovho kvarteta a v aranžmánoch Mareka Spustu zazneli napr. aj na koncerte Dežo Ursiny 70. „Prvé dotyky s Ursinym, návrat do mladosti,” hovorí hráč na violu Alexander Lakatoš z Moyzesovho kvarteta. „Boli sme partia chlapcov, ktorí každý deň počúvali hudbu. Ursinyho a Vargu. Na plné pecky a pri otvorených oknách. Potom sme celí spotení v dobrej nálade odchádzali na večeru. Keď naše kvarteto pred pár rokmi dostalo ponuku zahrať si na spomienkovom koncerte Deža Ursinyho, rozsvietila sa mi v hlave červená kontrolka. Ako som mohol na tú hudbu úplne zabudnúť ? To, čo nasledovalo, ma hodilo o pár desiatok rokov späť. Perfektný koncert, búrlivý potlesk. Hrali sme tri pesničky – Apple tree a winter, Tisíc izieb a Sto mien. Všetky upravil Marek Spusta. Dokonale. V plnej miere rešpektoval originál, ktorý obohatil o zvukové možnosti sláčikového kvarteta. Znelo to veľmi sugestívne.”
Teraz vznikol program v celovečernej podobe Dežo Ursiny & Moyzesovo kvarteto s novým naštudovaním v aranžmánoch a partitúrach nielen Mareka Spustu, ale aj významných jazzových hráčov – Sisy Michalidesovej, Petra Preložníka, Nikolaja Nikitina a Ľuboša Šrámeka. „Tento koncert je pre nás výzvou. Chceme priblížiť nenapodobiteľný pesničkový svet Deža Ursinyho v tej najpresvedčivejšej podobe. Mňa tento projekt presvedčil,” uvádza Alexander Lakatoš. Premiérové uvedenia bude mať 7. júna.
Marek Spusta, foto: Andrej Balco
Marek Spusta pre plan.art:
- Kedy ste vy sám pre seba objavili Deža Ursinyho?
Hudbu Deža Ursinyho som objavil až v roku 2000, keď ma Dušan Lančarič poprosil o aranžovanie niekoľkých piesní na hudobný projekt Déjà vue v Pezinku. Dostal som voľnú ruku pri výbere piesní a aj pri spôsobe spracovania hudobného materiálu. Jeho nápad na úpravu pre sláčikové kvarteto ma zaujal aj z toho dôvodu, že predtým som veľkú skúsenosť nemal ani s aranžovaním a ani s prácou média typu sláčikového kvarteta.
- Ako náročné je robiť aranžmány jeho skladieb pre sláčikové kvarteto?
Na kompozícii som sa učil, že práca so sláčikovým kvartetom patrí medzi najťažšie kompozičné práce. A je to naozaj pravda. Je to akoby „orchester“ v malom. Každá nota musí mať svoje miesto, každý dynamický odtieň musí nadväzovať. Tým, že predtým som nemal žiadnu kompozíciu vyslovene pre sláčikové kvarteto, som sa vlastne učil s týmto médiom pracovať. Ja som vyštudovaný fagotista, takže väčšina mojich doterajších kompozícií bola pre dychové nástroje.
- Čo samotnej tvorbe predchádzalo?
Dušan ma zásobil snáď všetkými Ursinyho albumami, takže prvým krokom bolo si tieto albumy vypočuť a vybrať piesne. Vyberal som piesne, ktoré sa mi najviac páčili, ale zároveň som si už pri ich vyberaní predstavoval, ktoré by sa najlepšie hodili pre sláčikové kvarteto. Nie všetky piesne boli vhodné pre úpravu, takže som nakoniec vybral 5 piesní a neskôr ešte jednu, ktoré som považoval za vhodné úpravy. Ďalším krokom bolo potom vybrané piesne posťahovať z nahrávok, pretože notový materiál k týmto piesňam nebol. Toto bol v podstate najzložitejší krok v aranžovaní, pretože to bola mravenčia práca a chcel som si stiahnuť z nahrávky čo najviac. Teda nie iba melódiu alebo harmóniu. Chcel som mať čo najviac hudobného materiálu, s ktorým by som mohol pracovať. Už počas sťahovania som si robil prvotnú predstavu o úlohách jednotlivých hudobných nástrojov. Nakoniec bolo už len treba sadnúť si k notovému papieru a hudobný materiál nejako zmysluplne rozdeliť medzi hudobné nástroje. Vzniklo niekoľko verzií každej skladby, kým som bol úplne spokojný s výsledkom.
- Priblížme proces tvorby a možno aj rozdiel - od prvých aranžmánov ešte nie konkrétne pre Moyzesovo kvarteto a týchto najnovších, kedy Ursiny už nebol úplná neznáma.
Najťažšia bola samozrejme úplne prvá skladba. Bolo to niečo nové, nepoznané. Na jednej strane tu bola obava z toho ako to bude znieť, obava z toho ako sa ľudia postavia k tomu, že Ursiny je zrazu postavený do inej hudobnej roviny, na druhej strane tu bola úcta k samotnému Ursinymu. Podarí sa mi preniesť atmosféru originálu do aranžmánu, bude tam naozaj všetko, čo tam má byť? Postupne som sa učil, ale od začiatku som nechcel aby tie aranžmány boli urobené iba ako melódia, harmónia. Nechcel som, aby kvarteto bolo iba rozdelené na funkcie – ty hráš melódiu, ty harmóniu, ty nejakú akordickú výplň – ale aby navzájom komunikovali, hrali sa s farbami svojich nástrojov. Keď som neskôr pracoval na dvoch CD s Marianom Vargom, mal som už isté skúsenosti, ktoré som potom mohol využiť.
- Je niečo čoho ste sa chceli od začiatku vyvarovať?
Ako som už spomínal, viedla ma úcta k Ursinymu, takže som sa chcel zbytočne vyvarovať nejakým experimentom s hudobným materiálom. Chcel som, aby ľudia pieseň poznali už od prvej noty, prípadne mohli si ju zaspievať. Chcel som, aby sa s piesňou hneď identifikovali. Sám som bol potom prekvapený výsledkom a pozitívnou reakciou ľudí. Tie aranžmány sa v postate od roku 2002 – 2003 veľmi ani nezmenili. Prešli iba minimálnymi zmenami. Štyri piesne dokonca prešli novým aranžmánom pre štyri violončelá. V takejto podobe potom zazneli na festivale Konvergencie v roku 2013.
- S Moyzesovcami ste už spolupracovali na Mariánovi Vargovi, aký má vplyv na tvorbu dôvernejšia znalosť telesa, ktoré bude skladby interpretovať?
Je naozaj veľké plus poznať interpreta svojej skladby. Dokážete potom jeho part ušiť „priamo na telo“. Samozrejme nie všetky skladby takto vznikajú, ale pri väčšine skladieb viem, kto ich bude interpretovať, takže o to je potom ľahšia práca. Ja mám to šťastie, že s Moyzesovcami pracujem už dlho, takže ich poznám. Vlastne oni odinterpretovali alebo odpremiérovali všetky moje kvartetové kompozície.
- Ktorá skladba bola najväčšou výzvou pre vás osobne?
Každá skladba predstavuje určitú výzvu. Každá skladba má inú náladu, inú melodiku, inú atmosféru. Na mne už bolo iba sa snažiť tu atmosféru zachytiť a preniesť ju do iného zvuku.
- Ako prebiehala komunikácia s kvartetom?
Tým, že som sa s Moyzesovcami už dávno poznal, bola komunikácia omnoho jednoduchšia. Samozrejme, že sme diskutovali. Vždy je niečo, čo interpret vie lepšie ako skladateľ, takže ak napríklad sa niečo hralo zle, alebo nebolo dobré hrateľné, hľadali sme spoločnú cestu a spoločné riešenia, ako dosiahnuť moju predstavu a ich pohodlné a plynulé hranie.
- Mnohí jeho skladby vnímajú najmä cez texty Ivana Štrpku, čím je Ursiny zaujímavý hudobne?
Pre mňa je Ursiny zaujímavý hlavne po harmonickej stránke. Niektorí autori majú svoj rukopis, ktorý veľmi nemenia, takže približne viem, aký akord bude nasledovať, ako to bude pokračovať. Pri Ursinym som bol niekedy prekvapený, ktorým smerom sa jeho harmónia rozvíja. Keď som si povedal, že teraz asi príde toto alebo toto, bol som prekvapený, že to neprišlo, ale prišlo niečo úplne nové, niečo, o čom by som povedal, že ani by nemalo prísť, lebo to nebude tam sedieť. A ono to prišlo a sedelo to tam.
Premiérové koncertné uvedenie projektu Dežo Ursiny & Moyzesovo kvarteto bude 7. júna o 19.30 v Pezinskom kultúrnom centre.
Zatiaľ si môžete pozrieť Moyzesovo kvarteto na koncerte Dežo Ursiny 70