„Slová sú pred vami, všetka hudba a zvuky naokolo. Cieľom je mať pocit, ktorý máte v hlave pri čítaní básne," hovorí Robert Pospiš, jeden z autorov projektu Audiopoetica – Freedom 22.

 

Spojenie hudby a poézie je časté, resp. mnohí poeti sú aj textármi, niekedy sú lepšími textármi ako poetmi, alebo aj naopak, no v tomto projekte ide o niečo iné. Básne nie sú pretextované ani nie sú textami hudby. Tieto dva svety sú v tomto diele rovnocenné, samostatné a spojením výtvarajú čosi úplne nové – autorské hudobné intrepretácie vybraných básní zo súčasnej slovenskej poézie. 

Odpovedá Robert Pospiš – hudobník, producent a spoluzakladateľ vydavateľstva Real Music House.

Kedy a ako vznikol koncept Audiopoeticy? 

O projekte sme sa s Martinom Solotrukom začali rozprávať zhruba pred troma rokmi. On bol autorom konceptu aj zadávateľom projektu. Pre Ars Poeticu sme v našom štúdiu Real Music House nahrávali básne načítané hercami. Už vtedy sme sa rozprávali o tom, že ak by súčasťou prednesu bola aj hudba, bolo by to mimoriadne zaujímavé. Audiopoetica nie je typickým hudobným albumom. Nejde o pesničky. Hudba a slová tvoria jeden priestor. Našim zámerom bolo, aby sa poslucháč dostal “do básne“. Do jej vnútra. Nešlo o to zhudobňovať poéziu v zmysle pesničiek. Každá z básní, odznie od začiatku do konca. Bez opakovaní a editácie. Koncept teda bol, aby slová a hudba tvorili jeden celok. Bez ohľadu na minutáž...

Ako ste vyberali poetov*ky do projektu, podľa akých kritérií a aké boli ich reakcie na to, keď ste im oznámili zámer?

Martin Solotruk mi dodal výber básní od rôznych slovenských básnikov. Následne som robil rešerš a spoločne sme uzavreli finálny výber jednotlivých textov. Kritérium bolo, aby daná poézia fungovala s hudobným svetom, ktorý sme spoločne s Martinom Sillayom chceli vytvoriť. Mimoriadne dôležité bolo, že sme neuvažovali ako pesničkári. Audiopoetica potrebuje sústredeného poslucháča. Musíte sa absolútne ponoriť do priestoru, v ktorom sa básne otvárajú. Poéziu ako takú sme zhudobňovali v minulosti hneď niekoľkokrát. Ale výsledkom mala byť vždy fungujúca pesnička. V projekte Audiopoetica vznikli autonómne zvukovo-literárne prostredia. Každé z nich má svoju logiku. Nie je to žiadna improvizácia. Básnici, ktorí už počuli svoj text spracovaný, reagovali veľmi pozitívne. 

Aký bol tvorivý postup pri vzniku hudby?

Postup tvorby hudby bol taký, že najprv sme skomponovali základy, prirodzene inšpirované danou básňou, neskôr sme zavolali našich dlhoročných priateľov a spolupracovníkov. Každý z nich je špičkovým hudobníkom*čkou. Rozhodli sme sa, že básne budú prednášať tí, ktorí profesionálne spievajú. Eva Šušková, Marta Potančoková a ja. Tým pádom dostala poézia iný rozmer. Speváci a speváčky ju dešifrujú po svojom. So zreteľom na hudobný rytmus a frázovanie. Okrem mňa a Martina Sillaya hrajú na albume akordeonista Boris Lenko a klarinetista Branislav Dugovič. Obaja sú fantastickí hudobníci so zmyslom pre atmosféru.

Zaujíma ma, ako sa vyberali básne? Pracovali ste s viacerými verziami? Prípadne, máte 'materiál' i pre ďalšie vydania?

Pracovali sme veľmi sústredene. Nemáme žiadny nadbytočný materiál. Poéziu vnímame veľmi citlivo. Myslím si, že ak sa rozhodnete pre danú báseň, musíte ju dokončiť. Také sú pravidlá. Samozrejme sme dávali dôraz na samotný prednes. Ten sme finálne spracovali spolu s Martinom Solotrukom u nás v štúdiu. Bola to kombinácia umeleckej spontánnosti a sústredenia. Podľa môjho názoru to bude počuť aj poslucháč. Ako som už povedal, nejde o improvizácie. Ide o dôsledne vybudovaný celok. 

Uvediete mená konkrétnych autorov, ktorých texty sú v albume Freedom 22 použité?

Mária Ferenčuhová, Michal Habaj, Mila Haugová, Ivan Laučík, Eva Luka, Jozef Mihalkovič, Ján Ondruš, Martin Solotruk, Veronika Šramatyová a Miroslav Válek.

Hudba a poézia je dvojica, ktorá ladí v čistej súhre, v tomto prípade však nejde o zhudobnené texty básní, poézia je recitovaná, ako by ste pomenovali túto konkrétnu fúziu?

Vnímam toto spojenie ako organické. Slová sú pred vami, všetka hudba a zvuky naokolo. Je to veľmi špecifický projekt. Pre mňa osobne ide o „rozpohybované“ básne. Cieľom našej vízie bol pocit, ktorý máte v hlave pri čítaní básne. Každý z nás jej dáva vlastné tempo a podvedome aj zvukovosť. Toto je tá naša. Akoby ste vyfarbili nefarebný obrázok zvukom. Bez jeho kontúr sa stratíte. Sú tu slová, ostatné je ale na vás...

Vypočujte si plan.art podcast Poézia & hudba

Na margo toho, niečo podobné tvorí od minulého roka Rádio DEVÍN v relácii Fúzia múz, zachytili ste? 

Samozrejme zachytili sme to. Ale jedná sa o úplne iný koncept. Spájanie v rámci jedného poeta s nádychom improvizácie. Je to pekný projekt. Audiopoetica je však absolútne samostatným svetom, ktorý vznikol sústredenou štúdiovou prácou. Celý proces výberu, vzniku a následnej finalizácie zabral niekoľko mesiacov...

Môžeme hudbu v tomto projekte chápať ako vašu osobnú zvukovú interpretáciu básne alebo je hudba len atmosferickým podmazom textu básne?

Presne tak, je to naša osobná zvuková interpretácia ☺. Lepšie by som to nepovedal. Nepodieľame sa na ničom, čo nás neoslovuje. V tomto prípade sme navyše autori hudby. Mám pocit, že ide o nahrávku, ktorá existuje vo vlastnom priestore. Mimo trendov, s veľkým rešpektom k slovám, obrazom a s veľkým dôrazom na obsah. A to sa mi na Audiopoetice veľmi páči. 

V sobotu 13. 5. bola plnohodnotná premiéra tohto hudobno-básnického pásma, aká bola reakcia publika? Máte s dielom naplánované koncerty, prípadne vystúpenia v rámci nejakých literárnych alebo hudobných festivalov?

Reakcie boli výborné. Napriek tomu, že ide o intímny zvukový zážitok, prežívali sme ho spoločne s publikom. Bolo to mimoriadne zaujímavé a ohlasy boli naozaj výnimočné. Koncerty si ja osobne neviem predstaviť, ale nikdy nehovor nikdy ☺. Ide o štúdiový projekt, v tom je jeho sila. Je to nakomponované pásmo slov, hudby, zvukov a ambientov. Prezentácie na rôznych festivaloch vo forme spoločného počúvania sú však určite možné. Uvidíme ☺. Teraz sa tešíme z toho, že spoločné dielo je konečne na svete.

Vnímate tento koncept viac ako hudobný či literárny projekt? V USA napr. fungujú dobre tzv. moving poems, básne vo videu, samostatnou kategóriou sú tam aj vizuálne book teasre, ktoré zdieľajú a používajú aj vydavatelia kníh pri ich propagáciách, môžu vydavatelia tieto skladby používať ako zvukové ochutnávky pri propagácii básnických zbierok, aby oslovili širšiu kultúrnu verejnosť?

Je to jeden svet. Slobodný, k čomu odkazuje podnázov Freedom. Ponorili sme sa do poézie bez ohľadu na trendy a pravidlá. Sami sme preto boli vo finále prekvapení organickou silou slov. Žijeme v ére umeleckej rýchlosti a obrovských ambícií. Niektoré z vybraných básni vytvorili poeti, ktorí skončili na okraji spoločnosti. Bez zadosťučinenia alebo veľkolepého spoločenského uznania. Ich tvorba vás ale paralyzuje svojou silou. Myslím si, že každý tvorca sa musí rozhodnúť, čo chce. Hľadáme hĺbku alebo komerčný úspech? My sme sa rozhodli pre prvú možnosť. Vnímam všetky moderné propagácie poézie. Vzniknuté skladby sa určité dajú používať ako jeden z výstupov. Čokoľvek čo pomôže súčasnej poézii, musí byť použité pre dobro veci. ☺ 

 

Vypočujte si nahrávku Audiopoetica – Freedom 22 prostredníctvom streamingových služieb:

https://songwhip.com/various-artists/audiopoetica-freedom-22

Vypočujte si skladbu Otvorená obeť (Mila Haugová):