Mila Haugová (foto: Ľuba Lauffová)
Mila Haugová v knihe Sylwa Rerum pokračuje (a možno aj uzatvára v jednom oblúku) v písaní, v ktorom je – s bolesťou a odvahou – sebaspytujúca, autobiografická. No aj tak si v sebe uchováva „vlastnú tabuizovanú krajinu". Nerekapituluje, nedáva si predsavzatia a riadi sa svojou vnútornou Polárkou. „Píšem z chýbania” sa stalo istým leitmotívom rozhovorov, v ktorých definovala svoje písanie. A ani Sylwa Rerum nie je iná.
Sylwa Rerum, čiže les vecí. Pre mňa je to ako blúdenie spomienkami. Občas ľahké, inokedy sa treba predierať, občas zablúdime, niekoho/niečo stretneme...
Áno, veľmi presne. Názov, ktorý je z latinčiny, vymyslel môj poľský kolega na visegradskom štipendiu v Budapešti ešte v roku 2014, čiže odvtedy sa táto kniha vytvárala. A Sylwa rerum boli, aj ručne písané, knihy v 19. storočí, kde si ľudia zapisovali všetko možné, čo sa dialo v ich rodine. Takže aj v mojej knihe sú rôznorodé texty, obrázky sú tam odfotené vlasy vnučiek, fotografie mamy, otca, starého otca, usušeného kvetu, rôznych vecí z minulosti aj súčasnosti.
Ale nie je to chronologické usporiadanie...
...áno, les nerastie lineárne. Takže je to tak, ako hovoríš, že občas sú to húštiny, kde sa, povedzme, zranená srna môže zastaviť a nedostať sa z nej. Občas je to voľná čistinka alebo zimovisko, alebo okraj lesa, ktorý potom prechádza do poľa. Alebo je to les, ktorý vyzerá ako katedrála, keď sa stromy k sebe nakláňajú a urobia lomený oblúk. Alebo sú to machy, huby, lišajníky, všetko možné, čo rastie pri zemi a čo tiež tvorí hmotu, život lesa.
Táto kniha má podtitul autobiografická, ale také boli, niekedy viac, inokedy menej, všetky tvoje predchádzajúce knihy, prečo toto zdôraznenie?
Sylwa Rerum je tretia kniha, ktorú vydávam u Kaliho Bagalu, prvá bola Zrkadlo dovnútra, druhá Tvrdé drevo detstva a teraz sa oblúk krásne uzavrel. Tak krásne ten oblúk zavrie táto asi posledná „taká“ kniha. Najautobiografickejšia bola Zrkadlo dovnútra. Detstvo, rodičia, a tak ďalej, veci, ktoré sú v podstate súčasťou biografie, len som sa to pokúšala dať trochu do zjemnenej básnickej formy. Autobiografickou prózou som to nazvala hneď, ako som ju začala v roku 2014 v Budapešti písať, lebo tam som sa narodila. Hoci sme v Budapešti žili len necelý rok, ja ešte úplne malinká, tak až v roku 2014, keď som stála opäť na Margitinom moste, som to tak silne precítila. Raz večer som sa vracala od priateľky, ktorá robí nádherné tapisérie, a naraz som si povedala, že pôjdem pešo. Vystúpila som z električky a, poznáš ten pocit, keď na teba niečo ako keby spadne. A ja som silno pocítila, že „tu si sa narodila.” Bola som už naozaj vo veku, keď sa veci uzatvárajú. A bolo to veľmi zaujímavé, pretože som tam bola tri mesiace. Dospelá, vnímajúca, s otvorenými očami. Ja neviem, čo bolo na Budapešti také príťažlivé, povedzme, v Bartókovom múzeu som počúvala staré slovenské ľudové piesne, nahrané na fonografe, čo bolo dojímavé, až do plaču mi bolo a k nim boli aj fotografie. Alebo sme chodili s poľským kolegom, priateľom Kryštofom Bartnickým do galérie, prechádzali sme sa, čítali sme si. Skrátka, som tú Budapešť naozaj naraz mala v myšlienkach a zažila v nohách a stala sa mojím mestom. Z detstva som si ju nemohla pamätať, navyše bola aj vojna, bol rok 1942. A prišiel ten pocit prepojenia s minulosťou. Stáva sa ti to?
Áno, a dokonca párkrát aj v meste, v ktorom som pred tým nikdy nebola. Trochu ako z Cortázara, medzery v čase...
A zase inokedy, na knižnom veľtrhu v Budapešti, som sa rozprávala s maďarským kolegom a pýtal sa ma, či viem, kde som sa v Budapešti narodila. Hovorím, áno, na strane Buda. Tak to si sa musela narodiť v Nemocnici Svätého Jána, lebo v roku 1942 nebola žiadna iná nemocnica na tej strane Dunaja... Čiže z týchto fraktálov a čriepkov je táto kniha zložená – je to les vecí. A názov nemocnice, kde som sa narodila, to je ako, neviem, nejaký názov ako Pečeňovník trojlaločný, krásna modrá kvetina, bez ktorej les môže byť, ale keď tam je, tak je dokonalý.
/o Sylvii Plath/
Jej „confessional poetry”, spovedajúca sa poézia, má, samozrejme, autobiografické črty, ale je to zároveň výsostne umelecká, literárne štylizovaná výpoveď, vycizelovaná akoby chirurgickým skalpelom do skvelých básní, ktoré presahujú rámec súkromného.
Desať rokov – bolo náročné vyberať, čo do knihy vložiť alebo to len jednoducho bol priebežný proces, ktorý sa natiahol?
Prišlo do toho všetko možné, aj rodinné, potom grantové prekážky, zdravie môjho vydavateľa... Kniha mala jednoducho svoj osud, ale som veľmi rada, lebo môžem povedať, že skoro na žiadnej svojej knihe som nepracovala desať rokov. Aj keď som predtým písala podobne, akože autobiografické knihy, tak bolo pre mňa veľmi ťažké držať tých 250 strán v hlave. Ale nakoniec som si celý text celkom „privlastnila“, ani som neprepisovala, skôr som niečo vyberala a pridávala. Stále som si čítala staré denníky, pozerala fotografie a nakoniec pri výbere fotografického materiálu mi veľmi pomohol Martin Mistrík, ktorý dal knihe nádhernú výtvarnú podobu. Japonská väzba je naozaj krásna. Aj som si dala na uvedenie knihy červený náhrdelník a svetlé oblečenie, aby som sa hodila ku knihe. Splynula som so svojou vlastnou knihou.
Ty si vždy dávaš záležať aj na obálkach a aj píšeš výtvarne, vyvstávajú pred nami až výtvarné obrazy. Kniha je mix poézie, prózy, denníkov, spomienok, rozhovorov, citácií, snov, reflexií. Dotýkajú sa času, plynutia, rekapitulácie, smrti, významu života. Hovoríš, že si pridávala, uberala. Tento proces by mohol trvať donekonečna, ak je kniha zložená z rôznych fragmentov a nájsť ten moment, kedy si poviem, že už je to uzatvorené... aj keď viem, že by mohlo vzniknúť ďalších 20 variácií...
Myslím, že viem uzatvoriť básnickú zbierku, ale tých päť kvázi prozaicko-biografických kníh, tak tie uzavrel termín vydavateľstva a štipendia, a to je dobre. Prvú knihu editovala ešte poetka Viera Prokešová, ktorá, žiaľ, v polovici práce na knihe zomrela, tak to bolo celé smutné. Každá kniha má ešte svoj príbeh v príbehu.
Máš pocit, že sa u teba pri písaní mení miera otvorenosti?
Myslím, že áno. Tá miera otvorenosti súvisí s mierou potvrdenia vecí, ktoré sa stali a ktoré som vybrala, či už v šťastnom slova zmysle, alebo v smutnejšom slova zmysle, všetko je ako sínusoida. Ale mala som básnickú knihu, volala sa Archívy tela, tak tá bola naozaj na doraz, ale bola iba o jednom vzťahu, čiže v podstate aj o jednom období. A Sylwa Rerum je oblúkom od času prežitom v Budapešti až po deň odovzdania rukopisu, a s výberom denníkov snov s rôznymi dátumami, napríklad aj z rokov pred 2014.
Pýtam sa aj preto, že predtým sme sa o otvorenosti rozprávali v súvislosti s intímnymi vzťahmi, teraz si veľmi otvorená aj čo sa týka napr. života tvojich vnučiek, čo je iný druh intimity, s ktorou sa inak pracuje.
Poviem pravdu, tu som sa nepýtala, jednoducho túto knihu v tomto veku ešte čítať nebudú. A keď ju raz budú čítať, tak som sa usilovala tie bolestivé okamihy v živote, ktoré sa stali, dať v podstate až ku koncu, vkladala som ich až v posledný rok práce na knihe. Myslím si, že tam nie je nič urážlivé, iba veľmi bolestivé. A toho sa držím, jednoducho, aj keď niečo neuznávam a myslím si, že to nebolo fér voči mojim vnučkám od ich najbližšieho, nikdy som tam nenapísala nič, čo by ich nejakým spôsobom zranilo, keď to raz budú čítať. Knihu čítala ich matka, moja dcéra Elvíra, a schválila všetko. To ma veľmi potešilo. Veľmi presne knihu ohodnotila, a ja síce neočakávam nejaké pochvaly, ale u nej mi veľmi záležalo, čo si o knihe bude myslieť. Povedala: „Dobre si to napísala.“
Niektoré svetlo sa nepozornému oku môže zdať tmou.
Kde inde, ak nie v poézii, sa môže uskutočniť naša túžba po pokoji? „...život sa neskladá len z konfrontácií, ale aj z bezdotykového chvenia rozptýleného pokoja,” píše E. J. Groch. A práve tejto túžbe, predstave zodpovedá súkromné zameranie denníkov, poznámok, kde sa z ich hodvábnych zámotkov rozvinie pevné vlákno textu.
Veľa ľudí to negatívne zametá pod koberec a ty to nerobíš ani u seba samej. Ale iné je pracovať s bolesťou niekoho iného, preto sa na to pýtam.
V nasledujúcej zbierke básní, ktorá vyjde možno ešte v tomto roku, je viac básní, ktoré som venovala vnučkám, kde je to, ako priadka morušová, hodvábne obalené. A tu je to, dávala som si obrovský pozor, veľmi presne vyjadrené, nielen v súvislosti s vnučkami, ale aj vo vzťahových súvislostiach, či už medzi mužom a ženou, alebo medzi mnou a matkou, alebo mnou a otcom, mnou a dcérou, dávam si pozor na to, že ak napíšem bolestivé a kruté veci, aby, pokiaľ to viem ustrážiť, surovosť pravdy zasiahla, ale nikoho neponížila.
Spomínali sme, že súčasťou knihy sú aj denníky, niekedy sú záznamy veľmi vecné, až strohé. A často je prítomný aj Rudo Sloboda, ktorý tiež písal denníky.
Rudo Sloboda písal úžasné denníky. Keď sme k nemu, so životným druhom Petrom Ondreičko, chodievali na návštevu, tak tam mal v kúte veľké červené pionierske kroniky, hrubé knihy, a bolo ich zapísaných už 10 alebo 12. On si do nich všetko nalepoval, písal, a myslím si, že u neho bol denník často aj zárodkom románu či poviedky. Denníky, ktoré vyšli, to je naozaj len útržok Rudových denníkov. Tak dúfam, že raz sa na to niekto dá a všetky denníky, tak ako sú, ich vydá, ale to je samozrejme rodinná vec, ja sa predtým skláňam. Ja si veľmi vážim aj Teda Hughesa, ktorého napádajú, že zničil denník Sylvie Plathovej z posledného polroka ich života. On na to odpovedal, nechcel som, aby to čítali moje deti. Je vzácne, že dal prednosť deťom pred literárnou štylizáciou. Ja píšem tak, aby smrť nemala čo vziať. Každý rok, čo napíšem spálim a aj z denníkov vytrhnem veci, ktoré boli napísané možno neuvážene alebo z momentálnej potreby „spovedania sa“. A myslím si, že v podstate nie je nič také, čo by vyšlo najavo keď už nebudem, ako napr. mamine listy po jej smrti, ktoré som našla v nádhernej bielizňovej skrini a urobila som to, čo kázala, je to napísané aj v knihe. Takže takéto niečo nemám. Jediné čo mám sú tajomstvá srdca, ktoré jednoducho nevyslovím ani nenapíšem. Nie sú ani napísané, ani vyslovené a ja si myslím, že každý, a hlavne ženy i dievčatá, by mali mať takéto tajomstvo srdca, lebo to môže byť naším zdrojom sily, v zmysle “toto je len moje”. Nie klamstvo, len jednoducho tajomstvo. Ja som to zažila, ale nechám si to pre seba. Mám v sebe svoju vlastnú tabuizovanú krajinu.
Sloboda je jeden zo spisovateľov, ktorí sa v knihe objavujú. A potom všetky tie mužské postavy. Doteraz sme sa často rozprávali o veľmi silnej ženskej línii, pokrvnej, a aj v tejto knihe je nádherná, ako sa vinie od tvojej matky cez teba, tvoje výroky k materstvu a písaniu, ako to ide a občas nejde dokopy, až po dcéru a vnučky. Ale hovorme teraz o tých mužských postavách.
Začnem otcom, ktorý je na začiatku knihy. Navrhla som to Martinovi Mistríkovi a hneď s tým súhlasil. Je to fotografia mladého otca a na konci je fotografia jeho otecka. Čiže môjho starého otca. Obidvaja sa volali Štefan Laby, čiže je to v podstate v tom... v pokračovaní línie... Starého otca som veľmi nepoznala. Zomrel v roku 1946, keď som mala 4 roky, ale pamätám si, že bol nekonečne dobrý a láskavý, takisto ako aj druhý maďarský starý otec, Sás Lajos, ktorý žil 78 rokov. A aj v poézii, aj v tejto autobiografickej próze, som si povedala, že budem venovať pozornosť aj tejto mužskej línii v mojom živote, v našej rodine a takisto aj v rovine partnerskej či priateľskej. Dokonca aj muži, ktorých som nepoznala, napríklad Dominik Tatarka, len ma proste očarili svojím písaním. Vyzerá to ako spletený vrkoč, dobre vychádza aj s tou ženskou líniou, čiže moja mama, stará mama, moja dcéra, moje vnučky, lebo nechcela by som len tak racionálne vyberať niektoré veci. Na niektoré veci som si aj spomenula, že už som o nich niekedy písala, tak som sa na Zajačej doline postavila k skrini z krásneho orechového dreva, kde by mali byť šaty, ale sú v nej knihy a denníky, otvorila som ju a proste som hľadala. Nehovorím, že viem, kde všetko je, ale tak viac-menej viem, že v ktorom období asi, aké témy sa ma dotýkali a písala som o nich. A už je na čitateľkách a čitateľoch, akým spôsobom a čo si vyberú. Možno paralelne pri čítaní si budú pripomínať aj svoj život. Môj otecko bol typický cholerik, ktorý v jednom momente prišiel naraňajkoval sa, zjedol svoju praženicu, vypil čaj a ani sa nepozdravil. Inokedy ráno prišiel a povedal, hviezdičky moje, dnes som vám vyčistil chodník od snehu až po autobusovú zástavku. Môžete ísť do školy a do práce. Ja som zmeravela, lebo som si myslela, že zostanem doma, keď napadalo vyše metra snehu. Takže bol nevypočítateľný. Pre neho som bola aj múdra, aj krásna. Mala som v ňom bezslovnú oporu, aj keď sa diali podstatné nedorozumenia, veci, ktoré sa týkali mamy a jeho, ale ja som ich samozrejme vnímala. A zároveň som sa od nich odrezala. A možno preto som poetka, lebo som sedela na čerešni na strome, jedla som chlieb s maslom a s čerešňami, v jednom kuse som čítala (aby som nepočula ich ostré rozhovory). Turbulentné detstvo a čítanie vraj je základ písania. Takže možno sa to tam stretlo a teraz vnučka sedí na strome, ale s takým kamarátom, o dva roky starším chlapcom, čo je nesmierne krásne. Spolu sú zablatení, lezú po stromoch, chytajú mačky. Je to ako vo francúzskych knihách, v Gombíkovej vojne alebo v Colette, kde sa opisujú ranné city a pocity. A hlavne tam nie sú kvôli hádkam rodičov, to je skvelé.
Ty si aj jednou z mála autoriek, ktoré píšu o erotike vo vyššom veku, resp. jej chýbaní. My sme sa o tom už rozprávali pred dvoma rokmi v našom podcaste. Nazvala si to pekne „koža si pamätá”.
Áno, nositeľka Nobelovej ceny Annie Ernaux o tom veľmi krásne napísala, klaniam sa. Ja som ju čítala ešte v Revue svetovej literatúry. Áno, povedala by som, že erotika ku koncu života je taká istá, len v platonickom zmysle. A to telesné si treba vybrať v ranej dospelosti a potom aj v zrelom veku, keď má človek 60, nekončí mu život. Doba, v ktorej žijeme je veľmi krásna, môžeme si vybrať spôsob spolužitia. A to, že človek platonicky niekoho miluje, sa môže stať aj vo veku, v ktorom som ja. A druhá vec je, aby sme zostali pri telesnosti, že v podstate telo samotné, ak ho počúvaš, ti samo dá hranicu. Ale duša je nekonečná. Takže asi takto to veľmi dôležité vidím ja.
Botanické divadlo
patetické klíčenie ako u Paula Kleea zostane už navždy
zastavené v štyroch stenách srdca,
vrúbľovanie, štepársky nôž,
ostrý rez, medzi jazýček zasunutý medzi dva prúty,
pevne zviazané vegetatívne rozmnožovanie, jeho
prst vyrastá z mojej kože... rastlinozviera...
nenápadne vylisovaný citrusový kvet: archivovanie vôní,
hortenzia po vysušení celkom zmení farby v atlase tela,
lupeň divokého maku dostane farbu zaschnutej krvi,
odpočítava nás, kvet hrušky a kvet jablone sú veľmi podobné,
a len jemný odtieň je v našom oku, ľutujem, že
sa neá vylisovať rozrezaná paradajka, je
dojemne podobná tichej vagíne
Ak sa ešte vrátime k ženskej línii, ty veríš v dedičnosť krvi? Opakovanie, vzorce spávania...
Poviem jednu príhodu. Ako deti sme sa hrali, ja, sesternice, bratranci, aj deti z ulice. A už neviem, či moja mama, alebo krstná mama, alebo strýko, neviem kto povedal, že aké pekné dievčatko, bolo od susedov. A moja stará mama na to, ja to musím povedať maďarsky: „Nem az én vérem!“ (Nie je to moja krv.) Áno, niekde toto mám a veľmi sa snažím o to, aby som to vyrovnala. Slovami Štefana Strážaya, drahého priateľa básnika, ktorý napísal, citujem voľne: maj rád svoje deti, ale nie viac ako tie ostatné. Čiže ja sa pohybujem medzi vetou starej mamy a medzi touto Štefanovou vetou, pravdepodobne som to dokázala, keď som učila na základnej škole (na strednej škole to už ide ťažšie), môžem úprimne povedať, že som svojich žiakov, aj svoju triedu, všetky tie deti mala rovnako rada. Či mali čisté jednotky, alebo boli štvorkári. Takže nájsť to... ako zlatý rez...
A ženská línia v rodine, je veľmi zaujímavá v tom, že moje staré mamy, na ktoré sa pamätám, boli veľmi rozdielne, a vo mne sa to tak, by som povedala, aj k mojej spokojnosti, celkom dobre pomiešalo. Jedna stará mama, tá maďarská, bola akoby herečka, hrala na cimbale a písala nádherné listy, to písanie mám asi po nej. Ale bola nepraktická. Starý otec prišiel z dielne o tretej poobede a hovorí, Eržike, sme hladní. A ona hovorí, áno, hneď idem variť. Stará mama z oteckovej strany, Anna, mala už ráno navarené, všetko urobené, no a ona bola analfabetka, odišla zo školy lebo vtedy deti trestali, keď rozprávali po slovensky. Bola veľmi rozhodná, prirodzene múdra. Ja som poetka, prekladateľka, píšem, proste nejako sa to dalo dohromady. Jedna mi pomáha pri tom, keď musím ísť do banky alebo vybavovať veci. Vtedy si poviem, že som nemala básnický deň. A keď mám dobrý deň, že sa mi niečo podarí napísať, preložiť, tak vtedy si myslím, že mi pomáha druhá stará mama. Takže asi takto. Po oteckovi som zdedila netrpezlivosť, s čím celý život bojujem. A písanie ma učí aj trpezlivosti. Mama ma naučila neklamať, byť dobrá, otecko ma naučil nebáť sa. Takže zdanlivo je toho vo mne viac zo ženskej línie od starých mám. A v knihe je aj fotografia prastarej mamy, ktorú posielala mužovi v roku 1916 na front na Pijavu. Fotografia sa vrátila, spolu so starým otcom. Prežil. Sedí na nej moja stará mama a vyzerá tak ako ja teraz, len trošku okrúhlejšia. Po jej boku teta Marienka, z druhej strany teta Helenka, krásavica. A vedľa nej môj otec, ako štvorročný. Nad všetkými tróni prastará mama, ako z Hanákových Obrazov starého sveta, vyrezaná akoby z dreva, sedliačka v čiernej šatke, pery ako čiara, prenikavé oči. Z fotografie vyžaruje, že v našej rodine nikdy nebol patriarchát.
Pri rekapitulovaní sa často pýtame, či to má všetko zmysel, alebo aký to má zmysel. Je dobré vtedy vysloviť veci nahlas alebo ich napísať. Reflexia času...
Vyjadrila by som to tak, ja som žila zmysel svojho života každý deň, nerobím veľké rekapitulácie. Nikdy som si nedávala predsavzatia. Je to dar boží, alebo vesmíru, alebo prírody, nech si každý vyberie, akoby som mala v sebe svoj kompas. Mám knihu Srna pozerajúca na Polárku, a Polárka je hviezda, ktorá ukáže aj zablúdeným smer. A ja akoby som tú Polárku mala niekde v sebe, tú hviezdu, aj keď príde severný vietor, ona svieti, a aj keď je zamračené, viem kde asi je. Takže bolo by veľmi ťažké rozhodovať, čo z toho, čo milujem robiť a čo milujem žiť, je tým zmyslom. Je to ako keď sa niečo vznáša vo vzduchu, ako keď hodíš do vzduchu šatku, tak plynie, vznáša sa, je to nedefinovateľné. Rodina, láska, písanie, všetko je silno prepletené a veľmi mi vždy chýba, keď niečo z toho absentuje. Píšem z chýbania.
Mila Haugová: Sylwa Rerum, KK Bagala, 2025