V mesiaci, kedy sa oslavuje kniha i žena, plan.art prináša úvahu slovenskej autorky Jany Micenkovej o knihe rozhovorov s rôznymi českými spisovateľkami, o tom, ako tvoria, prežívajú a ako to zvládajú – byť ženami, matkami a v neposlednom rade umelkyňami.
Autorka textu je spisovateľka, so svojím prozaickým debutom Sladký život i druhou (zatiaľ i ostatnou) knihou Krv je len voda bola nominovaná na slovenskú literárnu cenu za pôvodnú prózu Anasoft litera
Nedávno sa ma v jednej ankete pýtali, či dodržujem pri písaní nejaké rituály, či potrebujem na písanie špecifický priestor, čas, mentálne nastavenie…Vtedy som frajersky odpovedala, že keď človek chce skutočne písať, tak si čas nájde vždy, aj keby mal písať hoci len dvadsať minút denne každé ráno na hajzli.
No… áno, stále si síce myslím, že človek by mal ísť za tým, po čom túži, napriek všelijakým prekážkam, aj keď ho to neuživí a musí pritom robiť tristo iných vecí, lebo však tvorba nás nejak všetkých spojuje, očisťuje a pomáha… A keď sa to tak vezme – väčšina kvalitných autorov a autoriek tvorila v zúfalých podmienkach: nemali na nájom, ani na chleba (maximálne na cigy a chlast), alebo sa živili „shit jobmi“. Poznáme tieto romantické rozprávky, v ktorých spisovateľ žije ako bezdomovec alebo chodí do nudného úradu či do fabriky a po večeroch píše geniálne diela, ktoré by napokon najradšej spálil. A potom tesne pred dôchodkom sa z neho stane celebrita, alebo vlastne ani nestane, ale to písanie mu aj tak vždy tak nejak pomáha prežiť. Veď aj ja sa týchto bájok sama rada chytám, keď nemám silu, chuť, a keď strácam motiváciu, alebo o sebe pochybujem.
No ale potom je tu tá druhá strana mince – čas, súkromie a priestor na tvorbu. A o tom je aj myšlienka Virginie Woolf, že žena, aby mohla písať, potrebuje dve veci – vlastnú izbu a peniaze.
Ja by som podotkla, že nielen žena, ale kniha, o ktorej je tento text, sa zameriava na ženské autorky, takže… Áno, niečo na tom bude, hovorím si poslednú dobou častokrát, keď celý priestor môjho pracovného stola (ktorý je vlastne aj jedálenským stolom) je zadrbaný lego autíčkami, bordelom, špinavými hrnčekmi od kávy, tanierikmi, rozmočenými piškótami, prázdnymi kapsičkami od výživy a všelijakými nepotrebnými krámami. A na kraji onoho stola sa úzkostne tlačí môj notebook, ktorý býva častokrát tiež v ohrození, keďže ročný syn naňho pomaly dočiahne a batoľatá strašne zbožňujú ťahať kábliky. Takže sa potom stáva, že notebook skrývam kdesi do zásuvky a potom večer, keď deti zaspia, ho z posledných síl z tej zásuvky vytiahnem. Lenže namiesto toho, aby som začala akčne písať, len klipkám unavenými očami, čumím tupo na obrazovku a napokon si poviem: „Zajtra budem čerstvejšia… zajtra to napíšem.“
Ale zatiaľ sa žiadne „čerstvé zajtra“ nekonalo, lebo malé deti sú nielen nabíjači, ale aj žrúti energie, vieme… Častokrát však sama seba katujem, že som proste len „lazy bitch“, ktorej sa nechce písať a ktorá sa vyhovára, že potrebuje byť aspoň týždeň sama zatvorená na nejakej rezidencii, aby z nej vyliezlo to úžasné dielo, alebo potrebuje aspoň litrík vína v krvi, aby sa múza rozbehla... atď.
Síce si po celý čas hovorím, že to prejde potom, keď batoľa vyrastie, bude času viac, avšak túžba písať a koncentrovať sa len na svoje písačky je občas naozaj silná a nutkavá, tak rada by prebila aj tú povestnú únavu a vyčerpanie, no zatiaľ sa mi to darí len po troškách.
A preto mi veľmi dobre padla kniha z originálneho českého vydavateľstva wo-men, ktoré vydáva hlavne dokumentárne knihy a rozhovory so zaujímavými osobnosťami.
Kniha Vlastní pokoje sú rozhovory s českými spisovateľkami, a je to presne o tom, ako si ženy-autorky dokážu vyšetriť čas na písanie, keďže stále tá domácnosť a starostlivosť o dieťa (aspoň o to úplne maličké) je viac-menej na žene. Zaujalo ma, ako to majú rôzne české autorky s tou vlastnou izbou, lebo ja som teda vlastnú izbu mala naposledy na rezidencii v Budapešti alebo na chalupe u rodičov. Inak som všetko ostatné písala po večeroch doma v byte na jedálenskom stole, alebo dokonca aj v posteli… No podľa Virginie Woolfovej je to vlastne zle, lebo v takých podmienkach sa vraj nič nedá napísať. To ma trochu vydesilo, lebo v dohľadnej dobe sa mi vlastný pokoj ani izba tak skoro asi nepošťastí a peniaze jedine žeby som vyhrala v športke. Takže som sa už začala obávať toho, že kým si nevyboxujem nejaký totálne vlastný súkromný priestor, tak naozaj už nič nenapíšem.
Po prečítaní tejto knihy ma veľmi upokojilo, že každý má svoje rituály a predstavy o písaní, a že to, čo považuje Virginia Woolf za absolútny spisovateľský „MUST", môže niekomu pripadať ako úplne netvorivé neinšpiratívne prostredie.
Napríklad taká Lucie Faulerová dokáže písať kdekoľvek: „Když mně psaní chytne, je mi jedno, kde jsem, prostředí roli nehraje, potřebuju jen klid, dvě, tři hodiny času… Bývaly dokonce doby, kdy jsem byla schopná psát během utkání uprostřed fotbalového hřiště a nijak mně to nerušilo. I teď vlastně dokážu psát bez sluchátek, zatímco běží televize a další lidi si u toho povídají. Jde o to, jak moc jsem ponořená do příběhu…"
Takže otázka pokoja a ideálneho priestoru je tu vyriešená. Teraz by sme sa mohli baviť ešte o ženskej otázke nedostatku času, hlavne v období materskej, v období, keď je dieťa plne fixované na matku. V tomto smere naozaj občas prežívam stresy, keďže matka vo mne bojuje so spisovateľkou. Ani v tejto schizofrénii človek nie je sám, aj pre Kateřinu Tučkovú bolo materstvo plné obáv: „Měla jsem strach, že ztratím sama sebe, svůj čas na psaní, které nevnímám jako práci, ale spíš jako poslání...“
„Než mi příbeh naskočí, než se mi podaří navodit atmosféru nebo se mi podaří naladit na prožívání postav, trvá to i několik hodin… Psát tolik hodin si samozřejmě po narození dětí nemůžu dovolit… A když vím, že mám před sebou jen dvě nebo čtyři hodiny času, rychleji se koncentruju, rychleji jdu k podstatě… Některé autorky proto začaly psát až s odrostlými dětmi. Na druhou stranu jsou ale i takové, které se do tvorby pustili právě s malými dětmi. Tohle zjištění mi hodně pomohlo. Například Viktorie Hanišová mi řekla, že jí celodenní stereotypní péče o děti motivovala k tomu, aby se večer nořila do světa svých vlastních myšlenek a psala.“
Aj mňa upokojilo zistenie, že sú ženy na materskej, ktoré si ten čas pre seba dokážu nastaviť, lebo nutkanie písať je silnejšie než únava. A keď máš času vymedzeného len veľmi málo, naozaj si rozmyslíš, či budeš prokrastinovať na fejsbučiku, alebo proste začneš rovno hneď bez zdĺhavej predohry makať.
Takéto zistenie je dosť motivujúce, podobne ako aj úvahy Anny Bolavej, ktorá svoju ženskú rolu nijak neprežíva ani sa z nej nerúca. Vie, že všetko má svoje miesto, zmysel aj čas. „Jako spisovatelka nemám žádnou kancelář, kam bych se zavírala a byla jako v práci, všechna tvorba se děje u nás v kuchyni… A boj s osobním prostorem u nás v bytě je k smíchu. Ale já jsem si to takhle sama zvolila svým rozhodnutím mít děti. Knížky musí počkat. Přece nemůžu rodinu vyhnat, že mě doma ruší – existujeme tu společně. Jako spisovatelka zkrátka musím být trpělivá. A jestli příběh v mojí hlavě stojí za to, sám si pak nějak proklestí cestu na papír. Možná moje opravdové psaní vychází právě z těchhle mých životních podmínek.“
Áno, netreba veci dramatizovať, tým sa možno pomaly dostávam ku svojej teórii, že keď proste musíme, tak budeme písať aj ráno na záchode. A nebudeme sa sťažovať na neideálne podmienky ani ľutovať, že máme málo času, lebo ako hovorí v knihe Daňa Horáková: „To s tím pokojem je taková prapodivná věc. Magdalena Dobromila Rettigová – vrstevnice Boženy Němcové – měla nejen finanční zázemí, společenské postavení, ale i řadu vlastních pokojů a sepsala kuchařku… zatímco Božena Němcová, chvílemi chudší než kostelní myš, žádný pokoj sama pro sebe neměla a napsala Babičku. A Virginia měla nejen dům, ale i muže, který jí miloval a neúnavně o ní pečoval… a tahle Virginia spáchala sebevraždu.“
Dávam túto knihu do pozornosti, aby sa človek, hlavne žena (a nemusí byť spisovateľka – stačí akákoľvek tvorivá osoba), neupínala na to, že musí mať vlastný priestor a pokoj a izbu a prachy... a byť za každú cenu „privileged lady“ ako Virginia.
Samozrejme, každý to má inak, niekto naozaj dokáže tvoriť len v absolútnom pokoji a súkromí. Ale keď to zrovna nejde, tak musíme trochu prekopať svoje priority. Rozhovory s týmito inšpiratívnymi ženami vás ubezpečia, že nie ste v tom domácom (navonok netvorivom) bordeli sami, a že aj v každodennom chaose si človek postupne dokáže vytvoriť svoj vlastný priestor – ak naozaj chce!
Kniha Jany Poncarovej Vlastní pokoje prináša dvanásť rozhovorov s českými spisovateľkami zastupujúcimi rôzne generácie, literárne žánry, prístupy k tvorbe, názorové prúdy i stratégie prežitia (nielen) v umeleckej brandži. O svoje skúsenosti byť spisovateľkou i o podmienkach, v ktorých tvorí, hovorí Kateřina Tučková, Alžběta Stančáková, Anna Bolavá, Kateřina Dubská, Lenka Pastorčáková, Daňa Horáková, Lucie Faulerová, Petra Soukupová, Michaela Klevisová, Simona Martínková Racková, Martina Heš a Karin Lednická.
Publikácia vyšla v českom vydavateľstve wo-men v roku 2023.
Kúpiť v kníhkupectve Artforum.