„Najčastejšie však čítam knihu Krása vedie kameň (1972) a zbierku Dni (1995), v ktorej sú pre mňa jedny z najkrajších Buzássyho básní."

 

Básnik, prekladateľ a redaktor Ján Buzássy oslavuje 90 rokov. Pri tejto príležitosti o ňom pre plan.art píše Ján Gavura – literárny vedec a básnik, ktorý jeho dielo číta dlhodobo, opakovane a s rastúcim porozumením. Ktoré Buzássyho knihy mu najviac rezonujú, čo ho na nich priťahuje – a prečo považuje autora za básnika mravnosti?

 

Ján Buzássy (1935) vstupoval do literatúry oneskorene – ako tridsiatnik, hoci básne písal už pomerne dlho. Zdalo sa mu, že vstúpením do deformovaného literárneho a spoločenského priestoru by prišiel o svoju ľudskú čistotu. Až neskôr našiel zdôvodnenie, prečo sa nenechať odradiť od písania. Odpoveď mu ponúkol Diogenés, ktorý na potupnú otázku, prečo chodí na nečisté miesta, odpovedal: „I slunce vniká do záchodů a přece se neposkvrní.“ A Buzássy, ubezpečený možnosťou, že si môže zachovať mravnú bezúhonnosť, viac nekládol odpor vlastnej túžbe písať. Na tomto básnikovi oceňujem, že spojil básnické umenie s umením života a za spoločné východisko a cieľ si zvolil mravný imperatív. Zodpovednosť v živote preniesol do zodpovednosti za tvorbu, pretože, ako hovorí v básni, „i ruka rezbára je časťou sochy“.

Pri písaní monografie a početných štúdií som prečítal autorovo celé dielo niekoľkokrát. A v rôznych obdobiach som sa už ako zážitkový čitateľ vracal k rozličným Buzássyho knihám. Pamätám si obdobie, keď ma fascinovala kniha Svetlo vôd (1997). Bol som vysokoškolákom a práve sa mi ustaľovalo moje estetické povedomie. Najčastejšie však čítam knihu Krása vedie kameň (1972) a zbierku Dni (1995), v ktorej sú pre mňa jedny z najkrajších Buzássyho básní. Kniha Krása vedie kameň sa mi javí ako dôležitý, až záchranný plán básnika v čase, keď sa on i jeho generácia spamätávala z toho, že postupne demokratizujúca sa realita Československa 60. rokov, dostala tvrdý úder v podobe okupácie a „obnovenia poriadku“ (M. Šimečka), ktorý paralyzoval kultúrne, umelecké a spoločenské dianie.

Rozumiem, prečo P. Zajac strháva pozornosť najmä na skladbu Pláň (1970), v ktorej básnik zachytil stav človeka v stave obliehania. Zdá sa však, že neviem celkom doceniť, ako presne Buzássy vypísal zo seba a za celú spoločnosť panychídu za Jánom Palachom a všetkým, čo 60. roky priniesli. Básnik však ponúka viacero spôsobov aj poradí, ako sa dá jeho, dnes už pomerne robustné dielo, čítať. Určite má význam listovať jeho „polsonetmi“, teda zbierkami z posledných rokov, kde vo viazanom verši „číta“ svoje dni aj sny; zmysel však tiež má aj chronologické čítanie, ktoré je paralelou k histórii a v nuansách dopovedá príbeh, čo sa nemohol vysloviť celkom nahlas.

Mrzelo by ma však, keby som nespomenul zvláštnu knihu Pani Faustová a iné básne (2001) a najmä báseň Fúga, ktorú považujem (a nie som sám) za absolútne vystihnutie kresťanskej metafyziky človeka. Morálne pokušenia a zlyhania, kontrast ľudského sveta a duchovného poriadku, neisté víťazstvo, vyžadujúce si obetu od človeka, to všetko je zhrnutím kresťanského humanizmu, dominantného presvedčenia, ktorým je Buzássyho dielo predchnuté od počiatku.

Buzássyho však môžeme čítať aj v prekladoch a esejach. Jeho preklad Byronovej poézie, pre mňa osobne najviac v Hebrejských melódiách (1999), prináša tajomný zážitok odhaľovania neznámych vrstiev v tvorbe anglického romantika. Oceňované sú tiež dôležité preklady (v spolupráci so Zuzanou Bothovou- Hegedüsovou) T. S. Eliota Pustatina či beatnika A. Ginsberga Vytie, ktoré sa stali kultúrnymi a literárnymi míľnikmi. Buzássyho stopy a vplyv však možno „čítať“ aj v práci redaktora, neskoršie šéfredaktora časopisu Mladá tvorba, v ktorom vyrástla generácia autorov, z ktorej slovenská literatúra žila a žije posledných 50 rokov.

Ján Buzássy je kultivovaný človek, ktorého mimoriadna ľudská úroveň sa vpísala aj do jeho tvorby. Rozmýšľa srdcom, cíti rozumom, čo niekedy čitateľov mätie, ale tiež láka a dráždi. Pri čítaní sa tisnú na jazyk slová ako múdrosť, principiálnosť a, celkom nečakane, aj humor a vtip. Bez výraznejšej revízie svojej poetiky pokračuje po roku 1989 v produktívnej estetickej tvorbe, rešpektujúc zlatý rez umenia. Stal sa a ostal básnikom mravnosti, ktorý správne odhadol prednosti literatúry, a ako jeden z mála dokázal, že umenie môže vznikať nielen ako reakcia na problémovosť sveta, ale tiež z jeho krásy.

 

Prečítajte si aj náš výber básní Jána Buzássyho v rubrike Kultúrny zber – Plán čítať Jána Buzássyho. Nielen Pláň.