Pavel Vilikovský – Foto/Zdroj: Juraj Starovecký/Anasoft litera
Sám sa za profesionálneho spisovateľa nepovažoval, ale vo svojej dobe, a ešte aj dlho po nej, sú jeho knihy jedny z najlepších, aké u nás vyšli. Na cenu Anasoft litera bol nominovaný osemkrát, dvakrát získal hlavnú cenu a raz čitateľskú. Známy bol svojou príslovečnou skromnosťou, presnými i úspornými vetami a tým, že viac kládol otázky, než dával odpovede. Jeho knihy sa dajú interpretovať na nespočetné množstvo spôsobov. „O zložitom treba hovoriť jednoducho, keď sa podarí... Čitateľovi treba dožičiť ten pocit, že je múdrejší ako autor," vravieval. Pavel Vilikovský však bol aj výnimočný priateľ, ktorý tým svojim priateľom a priateľkám písal do kníh i výnimočné venovania. 27. júna by mal 83 rokov. Na Pavla Vilikovského spomína poeticky Mila Haugová.
Silberputzen – Leštenie starého striebra
(Zápisky kvintána Andreasa Pohla ako ich zostavil a pre tlač upravil PAVEL VILIKOVSKÝ)
Pri pozeraní na rad kníh od Pavla V. som vytiahla spomenutú, možno aj preto, lebo sa ňou málokto zaoberá: akosi vyskakuje z radu jeho opusov, námetom spracovaním aj ilustráciami, ktoré, myslím si, boli inšpiráciou (dobové pohľadnice krások a párov kolorované a také gýčovité, až sú v určitom zmysle aj pôvabné, ak si viete vybaviť také niečo zo začiatku XX. storočia pred prvou svetovou vojnou).
Myslím, že kniha vznikla aj na priateľskú objednávku vydavateľa PT Marenčin. Rozprávanie kvintána Andreasa Pohla, pôvodom z Viedne, prenesie spisovateľská ruka do Bratislavy, teda pardón, do Prešporku(Pozsony), a tak sa oboznamujeme nielen s príbehom dospievajúceho mladíka a jeho lásky rodinnej guvernantky Hermíny, ktorá zostáva vo Viedni s jeho malými sestrami, ale aj so životom, ulicami, ľuďmi a udalosťami vtedajšej maďarsko-nemecko-slovenskej Bratislavy.
Myslím na Pavla ako sedel, písal, fajčil fajku a vymýšľal príbehy zo školy, rodiny... to všetko zmiešané s naivnými úvahami, ktoré sa valia chlapcovou hlavou. Musel sa pri tom zabávať asi aj sám spisovateľ a pozerať na rozkošné kolorované fotky, ktoré, roztrúsené po celej knihe, veľmi vhodne dopĺňajú text. Pod každou fotografiou je veta alebo jej časť, tak trefne vilikovskovsky vybraná... Bolo to krásne pohodové čítanie na jedno upršané májové popoludnie a zároveň spomienka na vynikajúceho prozaika, skvelého kolegu z Romboidu a blízkeho priateľa. V každej Pavlovej knihe mám venovanie (okrem tej poslednej Rajc je preč...) a v tejto, napísané atramentovým plniacim perom stojí:
Kedves Émike, nem baj ha az ember szegény, hlavné, že má veľké srdce, v ktorom plávu labute.
Pozsony, 5. 3. 2006 P. V. (Vili Pali)
Okrúhlym písmom, málinko nachýleným na ľavú stranu, s jemnou iróniou ma nazval Émike, raz som v Romboide rozprávala iste ešte v roku 1985, že ma tak volali maďarskí kolegovia na Jednotnom roľníckom družstve v roku 1965 v Rimavskej Sobote, kde som vtedy rok pracovala. A labute sú, iste, narážka na moju básnickú tvorbu, ktorú on považoval asi za poeticko-patetickú – a srdce, to je asi na zmiernenie jeho irónie.
Aha, ešte som nepreložila začiatok: nevadí, keď je človek chudobný... ako ho poznám (ťažko sa mi píše minulý čas), tak asi otvoril nejakú maďarskú knihu a text jednoducho odpísal.
Tak ako teraz ja odpíšem text mojej najobľúbenejšej knihy Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, kde sa nachádza rovnomenná novela:
„Snívava sa mi, že za prvou Bratislavou je druhá, celkom iná. Po tej chodím. Nikdy sa mi tam nič neprihodí, nikoho nestretnem, len chodím a som šťastný...“
Áno, je tam sám, v tom sne a šťastný. Názov druhej poviedky v knihe (tak málo reflektovanej) je Extrémna osamelosť, ktorá bola pre neho napriek priateľstvám, písaniu, rodine a láskavej empatii k tým, s ktorými sa práve rozprával možno dominantou a motorom jeho tvorby.
Stávalo sa, nezriedka, že sedel v dobrej spoločnosti, prispel svojím rozprávaním, poznámkami, svojím šarmom, že naraz vstal a povedal: „už musím ísť ...“ a niekedy sa vytratil aj bez tej ospravedlňujúcej vety... myslím, že ho volala jeho „extrémna osamelosť". Potreboval byť sám... a nám chýbať ...ako doteraz.
Posledná veta spánku (Hommáge á Pavel Vilikovský)
V cudzom čase sa zaviazať
zachytiť pohyb pred pohybom
toho nehybného:
úzke koľajnice do sna
(všetky citové výchovy v marci)
Prvá veta spánku:
stretneš dušu podobnú sebe a
nespoznáte sa : eskalácie citu
pravidelne sa opakujúce
Pes na ceste zaváha
Sedia na kopci a dívajú sa :
dolu do údolia kde z diaľky šepkajú
prebudení spáči :
Mama v kvetinkových
šatách s volánom sedí na lúke
niekto nás miluje navždy :
netreba si zvykať na dlho
ale boli sme...
Je neznesiteľné to vedieť :
Ide tam ponáhľa sa a hovorí : Just
a closer walk with Thee...
Každým okamihom sa vlak vzďaľuje
sedí v ňom pozerá von oknom
na marcový sneh na modrobielu
kaplnku ktorú namaľoval
V zelenom oku záblesk :
vy tu zostanete a mňa sa to už
nedotýka ...živá bolesť
na našom čele : kedy keď nie teraz
v cele jediného nadýchnutia
naše najvyššie srdcia
(10. 2. 2020 22:10 M. H.)
Pavel Vilikovský a Mila Haugová v redakcii Romboidu v roku 1996 – Foto/Zdroj: archív M. H.
(1941) Palúdzka – † (2020) BratislavaŠtudoval filmovú réžiu v Prahe, neskôr na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave angličtinu a slovenčinu. Debutoval zbierkou poviedok Citová výchova v marci (1965). Ďalšie knihy: Prvá veta spánku (1983), Večne je zelený…, Kôň na poschodí, Slepec vo Vrábľoch (1989), Eskalácia citu (1989), Slovenský Casanova (1991, spolu s Lajosom Grendelom), Peší príbeh (1992), Krutý strojvodca (1996), Okrídlená klietka (1998, spolu s Tomášom Janovicom), Posledný kôň Pompejí (2001), Čarovný papagáj a iné gýče (2005), za ktorú ako prvý v histórii získal cenu Anasoft litera, Silberputzen (2006), Vlastný životopis zla (2009), Pes na ceste (2010) – Cena čitateľov Anasoft litera 2011, Prvá a posledná láska (2013) – cena Anasoft litera 2014, Príbeh ozajského človeka (2014), Letmý sneh (2014), Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa (2017) a RAJc je preč (2018), v ktorej je uverejnených vyše 20 jeho autorských ilustrácií. Je laureátom viacerých významných cien. Zomrel 10. februára 2020 v Bratislave.
