Vlastný život ako verejná výpoveď

 

Keď v roku 1958 vyšlo prvé z jej autobiografických diel, bola už Simone de Beauvoir rešpektovanou autorkou a mysliteľkou. Po štyroch románoch, divadelnej hre a niekoľkých esejách - vrátane prelomového textu Druhé pohlavie -  Simone de Beauvoir začala písať svoju štvorzväzkovú autobiografiu, ktorú otvárajú Mémoires d'une jeune fille range, v slovenskom preklade Pamäti slušného dievčaťa, zachytávajúce prvých dvadsaťjeden rokov života autorky. Potreba písať o sebe ju vracia až do raného detstva, zachytáva postupný proces premeny, stávania sa ženou, ženou, ktorá sa radikálne odkláňa od všetkých konvencií. Kto je teda tým slušným dievčaťom?  O knihe, v ktorej už de Beauvoir jasne deklaruje potrebu intelektuálnej, rodovej i čisto ľudskej slobody,  hovorí Aňa Ostrihoňová z vydavateľstva Inaque.

 

> Spomienky slušného dievčaťa prichádzajú až po niekoľkých autofikčných dielach. Čo ju viedlo k písaniu autobiografického diela, na začiatku ktorého je táto kniha?

Možnože práve rôznorodosť skúseností s písaním – romány, filozofické diela o etike nejednoznačnosti, Druhé pohlavie, ktoré vyšlo desať rokov pred tým, prinútili Simone de Beauvoir vrátiť sa späť k dievčaťu, ktorým bola, k vnímaniu sveta a vtedajšej spoločnosti, zachytenej prostredníctvom najbližšej rodiny a v kontraste k rodinám jej priateľky Zazy či spolužiačok zo základnej školy.

> Už v tejto knihe hovorí o potrebe písať, zvečniť, uchovať prežitú skúsenosť, a nielen písať, ale písať o sebe. Akú úlohu v tom zohrali jej denníky, ktoré si už v ranom veku písala?

Keď v texte spomína denníky, je to vždy s istým prekvapením nad tým, čo si v danom období myslela, predstavovala, čomu verila a čím sa trápila, či už vo vzťahu k rodine, ľuďom, ktorých obdivovala alebo k samej sebe. Nepochybne jej slúžia tematicky, keďže Pamäti slušného dievčaťa nie sú vystavané úplne chronologicky – skôr ich spájajú osoby a miesta – Paríž počas prvej svetovej vojny, počas školských rokov, letá strávené v Meyrignacu. Denníky k týmto témam mohli poskytnúť materiál. Často hovorí, že boli jediným priestorom, kde mohla byť sama so sebou, klásť si otázky, pozorovať, ako sa postupne z času vynárajú odpovede.

> Dôležitá je i potreba komunikovať svoj vnútorný svet, keď píše o individuálnej skúsenosti a ako je neznáma iným. Od privátnych denníkov sa dostávame k literatúre - do akej miery je tu pre ňu dôležité kritérium autenticity? Je dôležitejšie ako pri prvých autofikčných románoch? Pretože hovoríme o úskaliach pamäte a línii objektivita-subjektivita-autenticita...

Pre de Beauvoir autenticita v Pamätiach neznamená ilúziu objektivity, ale poctivosť voči vlastnej skúsenosti a jej významu. Uvedomuje si úskalia pamäti a subjektívnosti, no práve preto považuje za dôležité priznať perspektívu, z ktorej rozpráva. V porovnaní s autofikčnými románmi je autenticita v Pamätiach explicitnejšia – nejde len o literárny účinok, ale o etickú a existenciálnu zodpovednosť za vlastný život ako verejnú výpoveď. V prípade románov ide skôr o “literárnu pravdu”, ktorá nie je závislá od autobiografických faktov.

> Táto prvá autobiografická kniha má ešte románovú jednotu, rozpráva o prvých 21 rokoch svojho života, a môžeme povedať, že práve toto obdobie postupného budovania si vlastnej identity je súčasne aj veľmi zaujímavou, až etnologickou, štúdiou sociálneho prostredia z ktorého vzišla, i keď viac píše o svojom vnútornom živote ako o sociálnom postavení...

Veľmi dlho bola kniha vnímaná práve ako príbeh o tom, ako sa zo Simone stala Simone de Beauvoir. V roku 2020 však vyšiel román Nerozlučné, ktoré francúzska kritika prijala práve s uvedomením si, z akého prostredia Simone de Beauvoir pochádzala a ako sa voči nemu silou okolností (čo je mimochodom názov ďalších dielov Pamätí) vymedzila.

> Veľmi zaujímavé boli pre mňa napr. pasáže o jej silnej nábožnosti (napr. pasáž o tom ako sa zmenil pohľad jej otca na svoju dcéru, keď dostala prvú menštruáciu je veľmi výpovedná tak ako ju formuluje “stala som sa objektom”), čo bola pre mňa novinka, a následne ako náboženstvo postupne nahradili knihy a neskôr fascinácia filozofiou napriek tomu, že narazila aj na jej limity, ale poskytla jej pocit odstupu...

V Pamätiach Simone de Beauvoir sledujeme postupnú výmenu „absolútna“: náboženstvo, ktoré jej poskytovalo istotu a ochranu, nahrádzajú knihy a neskôr filozofia. Každý z týchto systémov jej umožňuje vytvoriť si odstup od sveta, ktorý ju čoraz viac definuje ako objekt, no zároveň ju učí samostatnosti a kritickému mysleniu. De Beauvoir tak už v mladosti formuje postoj, ktorý bude základom jej neskoršej filozofie slobody a zodpovednosti. Boh jej dával istotu, morálny poriadok a ochranu pred “telesnosťou“, premenou na „ženské telo“. Literatúra v tomto prípade poskytuje príbeh, možnosť prežiť viac skúseností a nahliadnuť na spôsoby, akými sa človek vyrovnáva so svetským poriadkom. Zaujímavé sú pasáže, v ktorých opisuje, ako nerozumela niektorým momentom v knihách a rozhodnutiam protagonistiek, o ktorých diskutuje s priateľkami, či sesternicami. Naopak, niektoré knihy má potrebu zatajovať pred svojou matkou a dúfa, že ich nečítala, pretože jej vo svojom dievčenskom vnímaní pripisuje istú (morálnu, náboženskú) interpretáciu, ktorá protirečí matkinmu svetu. Vstupuje tak do momentu sebautvárania. Navyše s tvorbou vtedy mladých autorov, s ktorou ju zoznamuje bratranec Jacques, má spoločnú stratu viery a to, čo nazýva „nepokojom“. Filozofia je prirodzene ďalším krokom, pretože sľubuje vysvetlenie sveta, lenže racionálne, no zároveň naráža na jej limity – filozofia nie je útočisko, ale nástroj.

> Spoznanie rodinného zázemia je dôležité pre pochopenie radikálneho odklonu od vopred určeného života (rod - sexualita - spoločenské očakávania) a tak názov knihy určuje, že aj keď ide o autobiografiu tak tým slušným dievčaťom v názve je vlastne  jej priateľka Zaza, ktorá aj keď mala kvôli svojmu spoločenskému statusu a z neho plynúcej nezávislosti viac možností napokon je väčšou obeťou svojho prostredia a konvencií...

V Pamätiach je poznanie rodinného a spoločenského zázemia kľúčové pre pochopenie radikálneho odklonu autorky od „vopred určeného“ života ženy z vyššej meštianskej vrstvy. Výchova založená na katolíckej morálke, dôraze na poslušnosť, manželstvo a ženskú cudnosť vytvárala jasný rámec očakávaní, ktorým sa mala mladá Simone de Beauvoir podriadiť. Práve vedomé odmietnutie tohto rámca – v oblasti vzdelania, sexuality aj spoločenskej roly – sa stáva základom jej osobnej emancipácie. Názov knihy však neodkazuje len ironicky na samotnú autorku, ale možno ho interpretovať aj vo vzťahu k jej priateľke Zaze. Zaza je dievča, ktoré navonok dokonale napĺňa ideál „slušnosti (vzornosti, zaradenosti)”: je inteligentná, nadaná a spoločensky dobre situovaná, ale o to viac zošnurovaná konvenciami, ktorým sa nedokáže vzoprieť bez pocitu viny a vnútorného rozkladu. Napríklad si zatne sekerou do nohy, aby mohla byť aspoň chvíľu sama a čítať si, premýšľať, písať list priateľke a nemusela plniť ďalšiu z vyčerpávajúcich rodinno-spoločenských povinností.

Kontrast medzi Beauvoir a Zazou tak zvýrazňuje ústrednú myšlienku diela: samotné možnosti a privilégiá nestačia, ak jednotlivec nemá vnútornú slobodu vzdorovať normám, ktoré ho zväzujú. Zaza zostáva „slušným dievčaťom“ až do tragického konca, zatiaľ čo Beauvoir nachádza cestu k slobode práve odmietnutím tejto roly. Autobiografia sa tým mení na kritiku spoločenského systému, ktorý ničí ženy nie násilím, ale poslušnosťou.

 

 

> Zaza je výraznou postavou v živote Simone a teda aj práve tejto úvodnej autobiografickej knihy, končí sa ňou každá kapitola a vždy je tam zakomponovaná predzvesť jej smrti - dokonca mám pocit až akoby aj jej spätných výčitiek svedomia...

Dôležitý moment je naznačený už na začiatku Pamätí, ide o spisovateľské gesto, ktorým je písanie o inom človeku, pretože tým sa autorka dostáva k sebe – snaží sa opísať, vymedziť, pochopiť, prepliesť paralelné prežívanie podobných alebo totožných situácií. Spočiatku je „tou druhou“ autorkina sestra, ktorá je však mladšia a vo všetkých hrách je jej v podstate podriadená, neskôr, vo veku desať rokov prichádza Zaza, ktorú Simone môže obdivovať. „K mýtu, ktorému som dlho verila, ma priviedla kniha, ktorú som čítala asi v trinástich rokoch: Školák z Atén od André Laurieho. Théagène, vážny, usilovný, rozumný žiak, bol očarený krásnym Euforiónom; tento mladý aristokrat, elegantný, jemný, kultivovaný, duchaplný, bezočivý, oslnil spolužiakov i učiteľov, hoci mu občas vyčítali ľahostajnosť a ľahkovážnosť. Zomrel v plnom kvete a Théagène o päťdesiat rokov neskôr rozprával ich príbeh. Zazu som si stotožnila s krásnym plavovlasým mladíkom a seba s Théagènom: existovali ľudia obdarení a ľudia záslužní, a ja som sa neodvolateľne zaraďovala do druhej kategórie.“

Zazu sa pokúšala zachytiť už v novele Nerozlučné, v Pamätiach je jediná, ktorá sa v rozprávaní nemení tak úplne na románovú postavu, pretože autorka cituje z listov, ktoré si vymieňali. Má síce zmenené priezvisko, ale nie je „postavou“ ako iní jej v roku 1958 ešte žijúci spolužiaci či priatelia.

> Smrť jej priateľky vlastne ide súbežne s jej vstupom do dospelosti...smrť slušného dievčaťa je krokom k jej vlastnému oslobodeniu...a tak k prívlastkom naviazaným na túto knihu môžeme pridať aj že ide o “príbeh oslobodenia” ?

Možno ju tak interpretovať v súlade so záverom autorky, hoci cena za slobodu je v jej očiach privysoká. Zaza bola vystavená neuveriteľnému tlaku konvencií, vnútorných protirečení katolíckeho meštiactva a množstvom praktických úloh, ktorými ju zavaľovala rodina, čo jej krehkejšia konštitúcia nedokázala uniesť. Zaza netúžila po slobode alebo absolútne rovnako ako Simone de Beauvoir, ktorá mala v podstate výhodu v tom, že jej rodina nemala peniaze a otec bol nepraktizujúci katolík, pretože z niektorých jej listov sa dá vyčítať, že sa chcela len „nadýchnuť“, byť na chvíľu sama, stretávať sa s priateľmi, vydať sa za niekoho, do koho sa zamiluje, a nie do manžela vybraného rodinou.

> Mne sa veľmi páči jej umenie kontrapunktu, alebo ako to myslím aj sama nazýva, umenie negatívu - v tomto kontexte tu máme dve postavy - Jacques a Zaza. Na  vzťahu Simone k nemu sa odkrývajú aj jej formujúce sa názory na lásku, manželstvo...(môžeme spomenúť napr. Cocteauovu verziu Goetheho: Miluje ťa. Týka sa ťa to nejako? a veľa iných, v ktorých verbalizuje svoje rozporuplné pocity ohľadom citov)

V podstate je to potvrdenie predchádzajúceho, Zaza a Jacques sú v Pamätiach akoby protipólmi, ale len zdanlivo, pretože hoci je ich situácia odlišná. Zaza je slušné, vzorné katolícke dievča, ktoré tuší nevyhnutnosť svojho osudu, Jacques je polosirota, je pánom svojho času aj budúcnosti, no napriek „nepokoju“, ho meštiactvo napokon zomelie. Autorka ho opisuje takto: „Neuspokojil sa s priemerným krachom; možno sa mu dalo vyčítať všeličo, ale nikdy nebol malicherný; padol tak hlboko, že ho musela poháňať „deštruktívna vášeň“, ktorú som pripisovala jeho mladosti. Evidentne sa oženil preto, aby sa zaťažil zodpovednosťou; veril, že obetovaním svojich pôžitkov a slobody v ňom vzklíči nový človek, pevne presvedčený o svojich povinnostiach a právach, prispôsobený kancelárii a domácnosti; ale želanie z nás nespraví toho, kým chceme byť: zostal tým istým, neschopným ani sa vžiť do kože meštiaka, ani z nej uniknúť. Utekal teda do barov pred úlohou manžela a otca; a súčasne sa pokúšal vyšvihnúť na rebríčku meštiackych hodnôt, no nie trpezlivou prácou: jedným skokom, na ktorý sa odvážil s takou nerozumnosťou, že jeho tajným želaním azda bolo zlomiť si väzy.“

„Milujem ťa. Týka sa ťa to nejako?“ je iniciačnou vetou pre mladú Simone de Beauvoir k láske ako takej. Napriek tomu, že v súvislosti s ňou a Jacqom sa dlho hovorí o manželstve, jej vnútorný nepokoj pramení práve z tohto už jasného „záveru“, meštiackeho cieľa, ktorý treba naplniť.

> Je zaujímavé to čítať, lebo napr. už vo svojom debute (čo je 15 ročný odstup) ponúka komplexnosť emócií naviazanú na otázky lásky a vlastného JA, tu sa akoby vraciame k počiatku kladenia si týchto otázok?

V druhej časti Pamätí s názvom V najlepšom veku sa autorka vracia do obdobia premýšľania o svojom debute a jeho písania, do čias, keď učila na gymnáziách a so Jeanom-Paulom Sartrom žili prvé roky svojho „paktu“. Jej debutový román je výrazne autobiografický, ale zároveň predznamenáva jej filozofické a feministické tézy.

> Príchod na Sorbonnu znamená zoznámenie sa s viacerými formatívnymi osobnosťami, nielen Sartrom - aký na ňu mali vplyv?

Príchod na Sorbonnu bol pre Simone de Beauvoir kľúčový nielen akademicky, ale aj osobnostne. Po prvý raz sa ocitla v prostredí intelektuálnej elity, kde sa stretla s ľuďmi, ktorí výrazne formovali jej myslenie, sebavedomie aj životnú orientáciu. Najvýznamnejšou osobnosťou bol síce Jean-Paul Sartre, no nebol jediný. De Beauvoir spomína aj okruh študentov a pedagógov, ktorí ju podnecovali k intelektuálnej súťaživosti, kritickému mysleniu a filozofickej precíznosti. Učili ju myslieť abstraktne, argumentovať a brať vlastné myšlienky vážne — čo bolo pre ženu v tom čase mimoriadne dôležité. Sartre na ňu mal zásadný vplyv najmä tým, že ju bral ako rovnocennú intelektuálnu partnerku, nie ako múzu či obdivovateľku. „Hovorili sme o všeličom, no najmä o téme, ktorá ma zaujímala zo všetkého najviac: o mne samej. Keď sa ma iní snažili vysvetľovať, prisvojovali si ma pre svoj svet, čo ma dráždilo; Sartre sa naopak pokúšal umiestniť ma v mojom vlastnom systéme, rozumel mi vo svetle mojich hodnôt a mojich projektov. Keď som mu rozpovedala príbeh so Jacquom, počúval bez zvláštneho nadšenia; pre ženu vychovanú ako ja je možno ťažké vyhnúť sa manželstvu: ale veľa dobrého si o ňom nemyslel. V každom prípade som si mala chrániť to, čo vo mne stálo za najviac: chuť po slobode, lásku k životu, zvedavosť, vôľu písať. Nielenže ma v tom povzbudzoval, ale ponúkal, že mi pomôže. Bol odo mňa o dva roky starší – dva rozumne využité roky –, mal lepší štart a vedel toho viac o všetkom: no skutočná prevaha, ktorú si priznával a ktorá bila do očí aj mne, bola tichá, zúrivá vášeň, čo ho viedla k budúcim knihám. Kedysi som pohŕdala deťmi, ktoré do kroketu či štúdia vkladali menej zápalu než ja: a tu som stretla niekoho, komu sa moja horúčkovitosť videla vlažná. A naozaj, v porovnaní s ním bola v mojich horúčkach letargia! Verila som, že som výnimočná, lebo som si nevedela predstaviť život bez písania: on však žil iba preto, aby písal.“

 

 

> Je to v podstate pánsky klub, možno tu je dobré spomenúť Simone Weil...

De Beauvoir si však veľmi jasne uvedomovala, že Sorbonna bola v tom čase výrazne mužským priestorom, kde ženy síce mali formálny prístup k vzdelaniu, no neboli považované za prirodzené nositeľky filozofickej autority. Navyše fakt, že o niektorých filozofoch sa nediskutovalo, prednášajúci mali vlastných obľúbených autorov, na ktorých sa nesmelo siahnuť, záber istých spôsobom obmedzovalo. Simone de Beauvoir sa musela presadzovať výkonom, disciplínou a intelektuálnou zvedavosťou. Za všetko veta: „Bol katolík, tomista, maurrasovec, a keď mi hľadel priamo do očí a hovoril rozhodným, pôsobivým hlasom, pýtala som sa sama seba, či som zle pochopila svätého Tomáša a Maurrasa; ich učenie sa mi naďalej nepáčilo; ale rada by som vedela, ako človek vidí svet, ako sa cíti, keď ich prijíma: Clairaut ma zaujímal.“

V tomto kontexte je zaujímavé spomenúť Simone Weil, ktorá predstavuje kontrastný typ mysliteľky. Zatiaľ čo de Beauvoir sa integrovala do akademického sveta, Weil stála skôr na jeho okraji — bola radikálna, asketická a odmietala kompromisy. Ich rozdielnosť ukazuje, že ženy museli hľadať vlastné stratégie prežitia a autenticity v prostredí, ktoré im nebolo prirodzene naklonené.

> Mení sa aj jej vnímanie mesta ako takého? Mesta, ktoré formuje jej identitu?

Spočiatku je Paríž len pre mladú Simone najmä miestom očakávania a projekcie – predstavuje centrum vzdelania, kultúry a duchovného života, no zároveň zostáva zviazaný s rodinným dohľadom a spoločenskými pravidlami. Mesto je síce prítomné fyzicky, ale nie je ešte plne „jej“. Pohybuje sa v ňom opatrne, v rámci povolených trás a rolí. Postupne sa však mesto mení na priestor emancipačnej skúsenosti. Univerzita, knižnice, ulice Latinskej štvrte a intelektuálne prostredie, ako aj tančiarne, bary, kaviarne, divadlá a kiná jej umožňujú rozšíriť obzor, stretávať sa s novými ideami a ľuďmi, a najmä existovať mimo rodinného rámca. Mesto jej poskytuje anonymitu aj slobodu pohybu, ktoré sú nevyhnutné pre formovanie vlastnej identity. Dôležité je, že Paríž nie je v Pamätiach romantizovaný ako scéna, ale funguje ako existenciálny priestor: miesto kde sa možno rozhodovať, pochybovať a niesť dôsledky vlastných volieb. V tomto zmysle mesto autorku nielen sprevádza, ale ju aj „vychováva“, učí ju samostatnosti, intelektuálnej disciplíne a životu bez vopred daného scenára. Vzťah k Parížu tak odráža jej vnútorný vývoj: čím viac sa oslobodzuje od roly „slušného dievčaťa“, tým viac sa Paríž mení z cudzieho mesta na vlastný priestor slobody. Mesto sa stáva súčasťou jej identity – nie ako mýtus, ale ako každodenná skúsenosť bytia vo svete.

> V knihe sledujeme zásadnú časť jej osobnej trajektórie, a možno aj tým, že sa z veľkej časti venuje peripetiám vnútorného pežívania detstva a dospievania, príp. zmien jej správania po príchode na Sorbonnu, absentuje tu viac hlbších úvah o jej intelektuálnych začiatkoch, ktoré by boli určite zaujímavé...chýbajú ti tam?

V Pamätiach slušného dievčaťa sa Simone de Beuavoir vedome nezameriava na systematický výklad svojich filozofických začiatkov, pretože cieľom tejto knihy nie je filozofická retrospektíva, ale rekonštrukcia procesu formovania osobnosti v období, ktoré pamäti zachytávajú, keď ešte nie je filozofkou, ale študentkou, ktorá sa filozofii len učí, jej myslenie je v štádiu hľadania, skúšania a prijímania vplyvov, nie v štádiu uceleného systému. Filozofiu vníma skôr ako intelektuálnu vášeň a cestu k slobode, nie ako súbor hotových konceptov, ktoré by mohla spätne analyzovať. Zároveň ide o vedomé autorské rozhodnutie, autorka ukazuje že filozofická identita nevzniká izolovane, ale vyrastá z konkrétnych životných skúseností z rodinného prostredia vzdelania spoločenských očakávaní priateľstiev a osobných kríz. V pamätiach teda kladie dôraz na existenciálne podmienky myslenia nie na jeho teoretické výsledky. Filozofia sa v texte objavuje skôr implicitne v dôraze na slobodu vzburu proti konvenciám odmietanie „predpísaného“ ženského osudu systematizácia týchto myšlienok prichádza až v jej neskorších filozofických dielach keď má nielen skúsenosť, ale aj odstup, ktorý jej v mladosti prirodzene chýbal.

> Táto kniha je prvým zväzkom jej autobiografického diela, budú nasledovať preklady aj ďalších častí?

Áno, vydavateľstvo Inaque plánuje pokračovať s ďalším zväzkom s názvom V najlepších rokoch, autorka v ňom opisuje ďalšie desaťročie svojho života, druhú svetovú vojnu v Paríži, ako aj písanie svojho debutového románu Pozvaná, ktorý vyšiel v roku 1943.

> O tomto zväzku sa píše aj ako o začiatku budovania si vlastnej legendy, čo si o tom myslíš?

Určite to možno povedať aj takto, ale ide o reflektovanú a problematizovanú legendu, keďže autorka sa neprezentuje ako hotová výnimočná osobnosť už od detstva, ale ako bytosť plná rozporov, pochybností a omylov. Čitatelia a čitateľky sledujú proces postupného uvedomovania si vlastnej výnimočnosti, čo nie je samozrejmý fakt. Práve tento proces dodáva príbehu presvedčivosť. Dôležité je aj to že autorka sa vyhýba dramatizácii filozofických „poznaní“,  jej legenda nevzniká náhle, ale cez dlhodobý zápas so spoločenskými očakávaniami, rodinným zázemím a ženskou rolou, čím sa jej osobná legenda približuje existencialistickému chápaniu subjektu – identita sa nevynára ako osud, ale ako výsledok rozhodnutí.

> Ako vnímaš jej písanie o sebe  v porovnaní napr. Annie Ernaux či Édouardom Louisom? A aký vplyv má na to napr. doba či dôvod prečo písať o sebe?

De Beauvoir píše pamäti spôsobom, ktorý si zachováva naratívnu plynulosť a istú románovú štruktúru. Jej text má dramatické oblúky, silné postavy (napríklad Zaza), emocionálne vrcholy a tragické kontrasty. Aj keď ide o autobiografiu, autorka pracuje s literárnymi prostriedkami typickými pre román – jej minulosť je spätne usporiadaná do zmysluplného príbehu. Prítomná je aj romantickosť v zmysle viery v intenzitu priateľstva, v osudovosť intelektuálneho povolania a v presvedčenie, že život má vnútornú logiku smerujúcu k slobode. Naopak, Annie Ernaux sa vedome usiluje o odromantizovanie autobiografie. Jej písanie je strohé, analytické, často až chladné. Vyhýba sa psychologickému dramatizmu aj románovej ilúzii súvislého príbehu. Minulosť neprezentuje ako naratív s jasným smerovaním, ale ako sociálny a triedny fakt, ktorý treba pomenovať, nie estetizovať. Kým Simone de Beauvoir ešte verí v silu individuálneho príbehu, Ernaux sa snaží rozpustiť „ja“ v kolektívnej skúsenosti. Rozdiel medzi nimi teda nespočíva len v štýle, ale aj v postojoch k autobiografii ako takej. De Beauvoir používa autobiografiu ako priestor formovania zmyslu a identity – blízky románu. Ernaux ju chápe ako nástroj demystifikácie, zbavený romantiky aj ilúzie výnimočnosti. Kým de Beuavoir píše „príbeh o stávaní sa“, Ernaux píše „záznam o podmienkach, ktoré nás vytvorili“.

 

 

Simone de Beauvoir: Pamäti slušného dievčaťa, preklad Kamila Laudová, Inaque 2025