V roku 2020 vyšla vo vydavateľstve ÚPN historiografická publikácia historičky filozofie Marianny Oravcovej Akcia B, ktorá sa venuje jednej z perzekúcií v 50. rokov 20. storočia – násilnému vysťahúvaniu rodín najmä z Bratislavy a súčasne násilnému zaraďovaniu na nútenú prácu. Kniha sa stala inšpiráciou pre inscenáciu Akcia B – rozprávanie o mlčaní, ktorú uvádza Činohra SND. Aktuálne vyšlo pokračovanie – Akcia B II, Bratislava – zakázané mesto, s podtitulom Svedectvá detí z vysťahovaných rodín. Kniha prináša ich osobné spomienky, s autorkou Mariannou Oravcovou sa rozprávame o tom, čo ich spája a je signifikantné, o transgeneračných traumách a hrubých čiarach.
> Dajme si na úvod Akciu B do kontextu iných perzekúcií, práve čo sa týka detí.
Často sa zabúda na to, že keď sa skončila druhá svetová vojna, neskončilo sa násilie. Pretrvávalo v európskych krajinách v rôznych podobách. Perzekúcia, represia a používanie násilia vôbec, ale tiež zavádzanie totalitných noriem a praktík boli súčasťou výkonu moci komunistických strán, ktoré transformovali svoje krajiny podľa sovietskeho modelu, kde sprevádzali vývoj už od roku 1917. Jedným z týchto mocenských nástrojov bolo celé spektrum perzekúcií, ktoré sa aj v Československu začali uplatňovať hneď po prevzatí moci komunistickou stranou vo februári 1948. V literatúre sa uvádza, že počas štyridsiatich rokov komunistického režimu v Československu len nepočetná skupina - nie viac ako 10 percent - nebola postihnutá niektorou z foriem politickej perzekúcie. Vysťahúvanie tzv. bývalých ľudí – nepriateľov ľudovodemokratického zriadenia v rokoch 1948 – 1949 a 1952 – 1953 bolo súčasne jedinou formou perzekúcie, ktorá sa priamo vzťahovala aj na deti. Boli menovite uvedené na výmeroch, a boli objektom zaraďovania na nútenú prácu od 15 roku života, čo okrem iného odporovalo Dohode o nútenej alebo povinnej práci, ktorú prijalo VZ Medzinárodnej organizácie práce v Ženeve (ILO No. 29/1930), preto v mnohých prípadoch museli prerušiť štúdium. Pokiaľ boli v čase vysťahovania mladší, mohli ukončiť základné vzdelanie a následne nastal boj o možnosť ďalšieho štúdia. Dospelí mladí muži boli na základnú vojenskú službu automaticky zaraďovaní do PTP. A už od roku 1949 robila ŠtB zoznamy „vysokoškolákov navždy vylúčených zo štúdia.“
> Rodina s deťmi bola v oveľa náročnejšej pozícii – najmä ak išlo o vysťahovanie do úplne nevyhovujúcich bytových podmienok a zaradenie rodičov do náročnej nútenej práce. Často to boli iba matky, ktoré zostali (napr. po uväznení manžela) na deti samé, a museli dať svoje deti do detských domovov, v lepšom prípade k príbuzným. V oboch prípadoch to ale znamenalo odlúčenie a teda aj zvýšenú mieru traumy pre obe strany. Matka často figuruje v rozprávaní ako tá najsilnejšia osobnosť pri zvládaní náročných podmienok...
Áno, čo bolo dané už tým, že otec, ak aj žil s rodinou, odchádzal v podstate na celý deň alebo dokonca na týždňovky vrátane soboty do vzdialenej práce. Nezriedka otec v rodine aj roky chýbal – bol zatknutý, zaradený do tábora nútenej práce alebo si odpykával trest vo väzení. Neprekvapuje, že viacerí respondenti si na otcov spomínali aj ako na prísnych a náročných. Každodenná starostlivosť o deti, ktorá si v extrémnych podmienkach vyžadovala aj obrovské fyzické nasadenie, stratégie prežitia a vytváranie prirodzenej rodinnej pohody boli na matke. V mnohých prípadoch aj ženy – matky malých detí museli manuálne pracovať. Negatívne vonkajšie prostredie ale na druhej strane prispievalo k súdržnosti rodín, úcte a rešpektu, ktoré – ako ukazujú reflexie detí v ich neskoršom veku, keď si s odstupom uvedomili, čo všetko ich rodičia museli zažiť – silneli. Nemožno nevidieť pozitíva tohto typu rodičovskej autority. Deti si však spomínajú aj na to, že v rodine bolo málo smiechu, šťastia, chýbal pocit pokoja, vnímali dokonca vnútorný smútok rodičov, strach a obavy z budúcnosti. Napriek tomu panovali vzťahy, aké si pre fungovanie rodiny možno želať, bez výčitiek, konfrontácie, odmietania.
> Ďalší dôsledok dopadajúci na staršie deti bolo spomínané ukončenie školskej dochádzky, deti od 15 rokov sa považovali za práceschopné a mnohé naozaj museli začať pracovať. Ďalšie boli presunuté na učňovky. Čítame o veľkej snahe rodín zabezpečiť deťom vzdelanie, ktoré pre nich samotných predstavovalo skutočnú hodnotu, čo súvisí s ich vlastnou minulosťou...
Vysťahovaní patrili ku generáciám, ktoré sa formovali po roku 1918 z mnohodetných roľníckych a robotníckych pomerov a práve vďaka vzdelaniu (a nezriedka aj vďaka podpore rodiny) získavali tí najnadanejší a najpracovitejší študenti po ukončení štúdia pozície v štruktúrach spoločnosti. Tým sa v nich vytvorila prirodzená úcta k vzdelaniu. Svojim deťom aj v podmienkach vysťahovania vštepovali, že vzdelanie je tou najvyššou hodnotou a zároveň jedinou, ktorú im nik nemôže vziať. Záujem rodičov o vzdelanie detí bol akousi hnacou silou prežitia. V dokumentovaných prípadoch si túto hodnotu deti osvojili a roky prekonávali systémové prekážky, ktoré im režim pri získavaní vzdelania kládol do cesty.
> Ak hovoríme o širšom kontexte “veľkých dejín”, u detí práve to chýba. Detská pamäť neposkytne potrebný rámec. Ako sa to prejavilo v ich spomienkach?
Zmenená situácia sa v rodinách však nevyhnutne reflektovala. Do rozličnej miery sa o nej hovorilo, vo viacgeneračných rodinách pretrvávali a odovzdávali sa hodnotové systémy a vzory správania odlišné od aktuálneho vonkajšieho sveta. A aj keď sa napr. chlapcom mohla páčiť bezstarostná sloboda života na dedine, súčasne si uvedomovali, že ich rodičia v studenej, vlhkej chalupe s udupanou dlážkou, bez vody a elektriny zvládajú nesmierne náročný život, úplne iný ako predtým v Bratislave. A postupne, ako dorastali, a napriek nepriaznivým podmienkam vzdelanie predsa len získavali, veľmi jasne chápali odvrátenú stranu reality budovania socializmu. Jasnejšie ako ich vrstovníci z neperzekvovaných či dokonca privilegovaných rodín.
> Pri rozhovoroch bolo asi zaujímavé sledovať rozdiel, ako si na obdobie vysťahovania a zvykania si na zlé podmienky spomínajú ľudia, čo to prežili ako veľmi malé deti, iné spomienky majú už tí, čo si situáciu uvedomovali v plnej sile...a úplne iná kategória sú deti, ktoré sa už narodili do “nového” života rodičov a možno sa o ich osude dozvedeli až po revolúcii. Príbehy tak v sebe nesú rôznu mieru traumy, niektoré rodiny boli umiestnené do relatívne dobrých bytových podmienok, v meste, iné rodiny skončili v dehumanizujúcich podmienakch, čo často zapríčinilo, že zomreli veľmi mladí...tu už asi môžeme hovoriť o likvidačných snahách. Nepopravili ich, neumučili vo väzení, ale vystavili životu, ktorý mal takéto následky...
Dokumenty k príprave Akcie B dehumanizačné zámery nijako neskrývajú. Boli súčasťou triedneho boja a ten svojmu menu aj skutočne dostál. Jazyk, akým sa o nepriateľoch ľudovodemokratického zriadenia hovorilo: nepriateľské živly, reakčné elementy, povaľači, sabotéri, kapitalistickí vydriduchovia, záškodníci, sprisahanci, rozvratníci.... môže dnes znieť bizarne až komicky, ale odsúdenie, ktoré v sebe niesol, bolo pre postihnutých fatálne. V prípravných dokumentoch k uskutočneniu Akcie B, ktorú pre P ÚV KSS pripravil predseda Zboru povereníkov Július Ďuriš 17. mája 1952 sa uvádzajú tri alternatívne návrhy:
a/ sústredenie v jednej osade, napr. na štátnom majetku alebo v JTD Tento spôsob umožňuje sústredenejšiu a úspornejšiu ostražitosť a dohľad; b/ roztratenie po rôznych osadách , nie viac ako 6-10 rodín pohromade, zasa len na poľnohospodárske práce, nakoľko v priemysle je ľahšie vyvíjať záškodnícku prácu; c/rodiny sa usadia roztratene, a len závadní členovia sú sústredení do zvláštnych pracovných oddielov.“
Napokon sa presadila kombinácia nútenej, naozaj tej najťažšej manuálnej práce v baniach, tehelniach, kameňolomoch či na stavbe ciest s vysídlením do vzdialených, často tzv. koncových dedín so subštandardným bývaním. Na slovenskom vidieku v 50. rokoch neexistovali voľné byty, boli len opustené domy z nepálenej tehly s hlinenou dlážkou, nezriedka bez okien a dverí, šopy, sklady alebo rovnako už neobývané drevenice. Toto rozhodnutie k zámeru likvidácie triedneho nepriateľa prispievalo. Podľa „vedeckej“ teórie marxizmu-leninizmu mali skončiť na „smetisku dejín.“
> Bolo to náhodné, alebo tam bol nejaký kľúč koho kam vysťahovať?
Vysťahúvalo sa do lokalít vzdialených od Bratislavy, najmä do južných okresov stredoslovenského kraja a na Oravu, ale aj do okolia Prievidze a inde – v závislosti od toho, kde bolo treba pracovnú silu. Výslovne bolo zakázané, aby sa títo ľudia dostali do prihraničných okresov s Rakúskom. Na to doplácali tí, ktorí odtiaľ pochádzali a mali tam rodiny, takže sa k nim nesmeli uchýliť, ani keď si tam našli manuálnu prácu. Nanajvýš tam mohli nechať deti u starých rodičov a žiť niekoľko sto kilometrov ďalej. V septembri 1949 to Gustáv Husák formuloval napr. takto: “Dívajme sa na to tak, že vnútorného nepriateľa režimu z jeho prostredia dávame do iného prostredia, kde môže menej škodiť.“ Vo všetkých prípadoch vysťahovania sa rozhodnutie (výmer) odvolával na zákon č. 138/1948 Zb. a v ňom na inštitút bližšie nedefinovanej „štátne nespoľahlivej osoby.“ A za takú mohol byť označený ktokoľvek. Stávalo sa, že katolíkov vysťahúvali do evanjelických dedín a naopak, ale nenašla som dôkaz, že by sa tak dialo zámerne.
> U mnohých rodín pokračovalo prenasledovanie aj po vysťahovaní, čo zvyšovalo neistotu a čo sa zákonite prenášalo aj na deti, ktoré v tej atmosfére žili. Z akých dôvodov sa to dialo?
Rodiny boli v mieste nového bydliska kontrolované z rezortu vnútra cestou miestnych policajných útvarov, či sa tam aj skutočne zdržiavajú. Medzi archívnymi dokumentami sa zachovali žiadosti o presťahovanie aspoň do iných obcí (kratšia pešia dostupnosť miesta prikázanej práce), alebo k príbuzným na vidiek (možnosť opatery maloletých detí, keď matka bola nútená manuálne pracovať), či navštíviť vydatú dcéru v Bratislave. Súhlas prišiel len niekedy. Vysťahovanie znamenalo pobyt na prikázanom mieste a prikázaný pobyt v skratke znamenal zakázaný pobyt v Bratislave, aj keď nebol vyslovený súdne. Bolo to protiústavné obmedzenie osobnej slobody. V rokoch po ukončení akcie B (jeseň 1953), dokonca postihnutí nielenže neboli informovaní o zmenenej situácii, ale ani tí, ktorí sa to nejakým spôsobom dozvedeli a žiadali späť svoj byt alebo aspoň akýkoľvek náhradný, dostávali automaticky zamietavé odpovede. Predseda bytového a stavebného odboru Povereníctva miestneho hospodárstva (PMH) Rudolf Fajnor navyše vydal zákaz zaraďovať ich od vtedajšieho tzv. Jednotného poradovníka na byty, ktorý vznikol pri ÚNV Bratislava. Takže im bolo bránené v návrate, zostávali nechcení. Bratislava zostávala pre nich asi desať rokov zakázaným mestom, kým sa niektorým nepodarilo dostať sa do Bratislavy na vysokú školu, obvykle technického smeru, hoci následne ich systém tzv. umiesteniek znova vyhodil ďaleko von, najčastejšie na východné Slovensko.
> Osudy sa rôznia, niektoré mali “šťastný” koniec v podobe emigrácie, bolo ich veľa?
Je potrebné rozlišovať emigráciu po roku 1948, kedy sa dramatické pokusy nezriedka končili tragicky a emigráciu po roku 1968. Vtedy generácia mladých ľudí, medzi nimi mnohí z prenasledovaných rodín, bola početne významnou časťou tejto emigračnej vlny. Je pozoruhodné, koľko univerzitných profesorov vzišlo len z tejto malej vzorky respondentov v mojej knihe. Presadili sa v Nemecku a iných európskych krajinách, USA, Austrálii a to v moderných vedeckckých odboroch. Ale aj ostatní sa vďaka svojmu vzdelaniu, húževnatosti a schopnosti prirodzene sa integrovať uplatnili na zodpovedajúcej úrovni, založili si rodiny. Určite tu chýbali, rovnako ako Slovensku chýba potenciál odlivu obyvateľov v posledných desaťročiach, ale je málo pravdepodobné, že by za vtedajších politických podmienok kariérne uspeli.
> Odliv inteligencie,vzdelaní ľudia v nútených prácach, zákaz štúdia pre ich deti...a na ich miestach ľudia často bez vzdelania, na postoch napriek ich nespôsobilosti, ale krytý oddanosťou strane...súvisí to so stále pretrvávajúcom volaní po elitách?
Tie deti, ktorým sa podarilo dostať sa a dokonca zmaturovať na stredných odborných školách, a to často len vďaka odvážnemu, postoju učiteľov či riaditeľov, často nemohli ďalej študovať a už vôbec nie odbory podľa vlastného výberu. Boli nútení ísť manuálne pracovať, aby si vyslúžili status robotníka, a až potom mohli ísť predovšetkým na stavebnú fakultu príp. iné technické smery. Ukázali sa ako veľmi schopní, pracovití študenti, vďační za internátnu posteľ a prospechové štúdium či brigády, lebo tým odbremenili rodičov a rodinu žijúcu v stiesnených pomeroch. Museli pritom prekonávať rozličné prekážky, motivované ich pôvodom. Niesli si zlý kádrový posudok, ktorý ich cez spomenutý systém umiesteniek nasmeroval do najodľahlejších podnikov s tým, že práve oni sú tam potrební. A tam okrem vlastnej práce školili politické kádre vo vedeniach podnikov, paradoxne teda vlastne oni budovali socializmus.
> Často sa v súvislosti s traumou hovorí o vytesnení, vedomom potlačení, následky traumy sa ale často prenášajú napriek mlčaniu na ďalšie generácie, ktoré tušia, že ich rodina si v minulosti niečím náročným prešla...ako ste vy pri svojom výskume vnímali tieto rozdiely? Na jednej strane tí, čo všetko ako deti odvnímali naplno a chceli zabudnúť, na druhej tí, ktorým to bolo zamlčiavané, rodičia o tom nehovorili, oni iba tušili, že niečo nie je v poriadku a dozvedali sa to neskôr následne museli v sebe spracovať...
Väčšina rodičov svoje deti pred najhorším chránila. Nik z respondentov nespomenul, že by od svojich rodičov zažili nenávisť, hnev – aj to bolo zrejme súčasťou stratégie prežitia, nepolarizovať vedomie detí, ktoré v danom systéme museli žiť. Motiváciu tohto postoja možno hľadať azda aj v hodnotovom systéme generácie rodičov, ktorí boli v drvivej väčšine vychovaní vo viere a /alebo v rešpektovaní morálnych princípov, ako aj k pozitívnemu postoju k práci ako takej, takže dokázali vykonávať každú aj nanútenú prácu.
> Niektoré deti si písali denníky a uchovali si ich až do vysokého veku...to musel byť veľmi zaujímavý materiál, zaznamenané autentické vnímanie situácie bez skreslenia spomínania na detstvo vo vysokom veku...
V rodinných archívoch sa v jednom prípade našiel denník 13 ročného dievčatka Lucie Motešickej, ktorého otec, zubný lekár, bol nespravodlivo obvinený (pomsta ŠtB za jeho neochotu vystaviť nepravdivé lekárske potvrdenie) a dostal sa do väzenia, matka bola vysťahovaná a zaradená na prácu do tehelne v Mankovciach, a bolo jej dovolená ponechať dcéru u svojich rodičov v Bratislave. Vďaka tomu sa fotografie, dokumenty a aj tento denník zachovali. Jeho čítanie prináša autentický dobový závan, no nie som si istá, či by sa dnes jej rovesníci, pohltení virtuálnou realitou, dokázali vžiť do tejto skutočnej existenciálnej traumy.
> Vysťahovanie bol veľký zásah do života - prinášal napr. aj v súvislosti s izoláciou stratu identity...ako to vplývalo na deti?
V knihe som sa pokúsila potvrdiť hypotézu, že keď vysťahované rodiny ako pôvodne mestotvorná vrstva, stratili svoje miesto, stratili aj svoju pôvodnú identitu v spoločnosti. Zásah do identity zvonka znamená ruptúru a človek sa v záujme prežitia musí meniť. Ako? Do akej miery? Utvrdzuje sa v predchádzajúcej? Veľmi pravdepodobne vzniká kombinácia pôvodnej a nanútenej identity v rozličnom pomere. Robert Furdík, vnuk majiteľa fabriky na výrobu látok, vysťahovaného s rodinou z Banskej Bystrice, reflektoval tento prechod slovami „ ... to, čo budovali štyri generácie, sa v jednej-jedinej stratilo ...A v tej situácii hľadáte novú identitu. Chcú vás zmeniť, vám je to cudzie, bránite sa, aby vás celkom nezlomili.“
Barbora Lengová n dvore domu v Košiciach, 1954
> Mnohí sa možno snažili zabudnúť na svoj predchádzajúci život aby ľahšie znášali ten nový, možno aj aby zapadli...nebolo to vyťahovanie z pamäti tým pádom dosť skreslené?
Nebolo. To, čo všetkým chýbalo rovnako v čase vysťahovania a až do roku 1990 však boli základné informácie o mechanizme, rozhodnutiach najvyšších straníckych orgánov a Povereníctva vnútra vrátane ŠtB o Akcii B, akcii Očista atď., keďže sa uskutočňovali ako klasifikované informácie stupňa prísne tajné. Postihnutí zažívali len javovú stránku, dôsledky týchto rozhodnutí.
> A čo sa týka snahy získať späť dôstojné bývanie a prácu adekvátnu ich vzdelaniu?
Pokiaľ ide o prácu, to vôbec nebolo možné. Nestretla som sa s prípadom, že by sa niekto vrátil na svoju pracovnú pozíciu, alebo aspoň k svojmu povolaniu. Od vysťahovania v 1952 – 1953 až do odchodu do penzie boli títo ľudia v prevažnej väčšine súčasťou robotníckej triedy, niektorým sa v 80. rokoch podarilo živiť prekladaním alebo tlmočením, viacerí si urobili maturitu na strednej stavebnej škole, aby – keď už museli pracovať v stavebnom podniku –, tak aspoň na lepšej pozícii napr. ako stavbyvedúci. A ako sme už uviedli (v prípade posledného aktéra Akcie B na Povereníctve miestneho hospodárstva Rudolfa Fajnora), návrat do Bratislavy bol najprv nežiadúci, v podstate jeho internými príkazmi zakázaný, čo bolo tiež protiústavné. Do pôvodných bytov, dokonca ani tých v družstevnom vlastníctve či do vlastných domov sa nemohli dostať s odôvodnením, že tam žijú iné rodiny, ktorým má dotyčný nájsť náhradný byt. Ešte nedostupnejšie to bolo, ak v byte alebo dome bývali politickí prominenti (napr. V. Šalgovič, P. Colotka, G. Šlapka) alebo príslušníci ŠtB (napr. vo vile Karola Jaroňa na Uhrovej 4). Neskutočné peripetie domu Viktora Vaculíka na Karpatskej ulici 24 ilustruje súdna kauza Maják nádeje, dom sa ani napriek opakovaným súdnym pokračovaniam nedostal späť do vlastníctva dedičov. A až keď sa začiatkom 60. rokov začala družstevná bytová výstavba, mohli sa prihlásiť do poradovníka na družstevný byt, ak vôbec mali dostatok peňazí a čo bolo ešte ťažšie dosiahnuteľné – zamestnanie v Bratislave. V záujme návratu preto prijímali akúkoľvek prácu, obvykle skladník, robotník, teda opäť najviac v stavebníctve, ale aj v Zberných surovinách, Remeselných potrebách apod.
> Prinieslo nejakú mieru nápravy krátke uvoľnenie v 60. rokoch?
To, čo sa považuje za uvoľnenie, a prejavilo sa, povedzme v kultúre, sa na život týchto ľudí nijako nevzťahovalo. Rehabilitačné pokusy v '68 sa poväčšine nestihli realizovať. O rehabilitáciu sa úspešne pokúsili napr. Imrich Karvaš či Peter Zaťko, čo však neznamenalo plnohodnotný návrat, zodpovedajúci ich predošlému postaveniu, navyše ich život a život ich rodín bol perzekúciami ťažko poznačený.
> Vysťahovanie ako zásah do ľudských práv bolo len jednou z viacerých takýchto zásahov. Úľavu mnohým nepriniesla ani zmena režimu po novembri '89, mnohí neboli odškodnení, ani odsúdení, asi nikto z tých, čo žili v skonfiškovaných bytoch sa im neprišiel ospravedlniť...a zdá sa, že už je to uzavretá vec, žiadne ďalšie pokusy sa nerobia, je to ďalšia z hrubých čiar? Vymazanie jednej časti totalitnej minulosti a praktík režimu?
Reštitučné zákony sa, žiaľ, na vysťahovaných v Akcii B nevzťahovali. Preto sme sa témy ujali začiatkom 90. rokov na pôde Slovenského helsinského výboru. V parlamente sa nám podarilo presadiť návrh zákona č. 312/1992 Zb., ktorý sme pripravili práve na ich odškodnenie a rehabilitáciu. Jeho rýchla a účelová novelizácia zákonom č. 492/1992 Zb. z dielne MF SR, ktorá v podobe zákona 492/1992 vyžadovala doklady, ktoré nikdy nikto postihnutým nevydal, a tak úplne byrokraticky negovala realitu, zmenila tiež peňažné odškodnenie na akcie RIF, a v podstate vedome zmarila všetky nádeje na rehabilitáciu a odškodnenie. Po legislatíve exekutíva, oddelenie mimosúdnej rehabilitácie MV SR, vychádzajúc len z jazykového výkladu zákona, a nie takpovediac z jeho ducha, a mechanickým uplatňovaním nesplniteľných požiadaviek, neprejavilo žiaden záujem uplatniť rehabilitáciu a odškodnenie. A napokon súdy, na ktoré sa postihnutí v niekoľkých prípadoch obrátili, rovnako zostali v pozitivistickej interpretácii, úplne bez záujmu nastoliť spravodlivosť a nepriznali napr. majetkové práva ani dedičom domov. Zhrňujúco preto možno povedať, že štát za touto perzekúciou urobil nie jednu, ale hneď tri hrubé čiary.
> Ako náročné bolo získať svedectvá ľudí, ktorí boli v tom čase deti? Mnohí spomienky vytesnili, navyše uplynuli desiatky rokov, detské vnímanie vytvára inú optiku, miera traumy je rôzna podľa okolností vysťahovania i miesta, kde bola rodina odsunutá, rôzne pocity pretrvávajúcej krivdy...tých premenných, ktoré vplývajú na pamäť a ochotu sa k udalostiam vracať je veľa
Oslovení reagovali napospol veľmi pozitívne. Oceňovali záujem o ich, spoločnosťou dovtedy na okraj odsúvaný, osud. Nechceli, aby celá minulosť upadla do zabudnutia, čo bol zámer prenasledovateľov a v súčasnosti nezáujem o ňu je zasa akýsi vedľajší produkt zamerania zážitkovej spoločnosti Od začiatku 90. rokov si prešli aj zlými skúsenosťami - hľadanie materiálov v archívoch, sklamanie z novelizácie zákona 312/1992, a v jeho dôsledku dokazovanie najmä ich zaradenia na nútenú prácu pre MF a MV, nízke odškodnenie v hodnote 10 tisíc Kčs (3 330 Eur) a bezcenné akcie RIF. A napokon zakúsili aj najhoršie sklamanie, keď im ani súdy nedali za pravdu. Takže v našich stretnutiach, v ktorých videli poslednú šancu zverejniť svoj osud, boli otvorení, niekedy emocionálni, dokonca sa vracali k rodinným archívom a hovorili o témach, ktoré pre svoju bolestivosť boli často vytesňované aj v rodinách. Netajili sa ani ďalšími sklamaniami zo súčasnosti – z devalvácie vzdelania, ktoré akoby stratilo pre spoločnosť akúkoľvek hodnotu, dokonca je priestorom pre podvody všetkého druhu; z defetistického postoja mladých ľudí, ktorí sa sťažujú na každého a na všetko, a pritom si ani nevedia predstaviť skutočné, existenčné problémy, nedostatok a neslobodu, ktorým veľká časť spoločnosti čelila v 50. rokoch. Ale aj zo vzťahu obyvateľov i zodpovedných za mesto k Bratislave, ktorý je kombináciou nezáujmu, neznalosti a necitlivosti.
> Ak sa obmedzíme iba na hlavné mesto, hovoríme v rámci Akcie B o cca 700 rodinách, prebehla aj akcia Očista. Aký vplyv to malo na mesto samotné? A čo tu ostalo ako rezíduá?
Vzhľadom na veľkosť mesta, to možno považovať za pomerne masový úbytok a deštrukciu pôvodných štruktúr. Nahradili ich ľudia, ktorých socializácia prebehla síce tiež z dediny, ale nie cez vzdelanie tých najnadanejších, ale cez formálnu socialistickú indoktrináciu ochotných. Nastupovali na riadiace funkcie s odvahou nevzdelanca, politickou podporou a bez odbornej zodpovednosti. Bez čakania na byt sa dostali do paneláka, ktorý však nepovažovali za svoj domov. Ich domov bola a zostala dedina, kam sa vracali najlepšie každý víkend. Tak za všeobecnej pauperizácie, morálnej i materiálnej, vznikal „nový svet“ a nový „socialistický“ človek. „Starý svet“ s „bývalými ľuďmi“ bol systematicky odstraňovaný, aby sa naň zabudlo. Urbánno-etnologické i lingvistické analýzy ostatných rokov mapujú tieto procesy. Zisťujú, že ruka v ruke s tým, ako z mesta mizli mnohé štruktúry spoločenské, kultúrne, začali miznúť aj stavebné a architektonické, lebo zákonite sa strácal aj vzťah k mestu. Negatívne zaťažené boli aj politické rozhodovania o statuse Bratislavy –1960 sa stala len jedným z troch krajských miest a priestorom socialistickej výstavby, ktorej súčasťou bola likvidácia viacerých historických častí. Na tomto vývoji s jeho mnohými mankami nič nezmenia ani súčasné účelové retrospektívne interpretácie typu „Bratislava ako nedokončené mesto“. Jednoducho sa zapísali do sociálnej i urbánnej štruktúry Bratislavy a my odvtedy znášame ich negatívne dôsledky.
> Aká je vaša metóda práce s oral history?
Veľmi neskromne si dovolím povedať, že som si vytvorila inovatívny, osobitý postoj k spracúvaniu oral history. Výpoveď respondenta som neakceptovala prvoplánovo – v doslovnom, síce exaktnom prepise jeho rozprávania, lebo tá obsahovala všetky mysliteľné nedostatky verbálneho prejavu pri – pre respondenta náhodnom, krátkom - stretnutí. Ukázalo sa, že s takýmto záznamom nebol spokojný ani nik z respondentov. Preto záznam jeho orálnej výpovede poslúžil len ako základ pre ďalší rozhovor, nezriedka rozhovory, v ktorých som sa doplňujúcimi otázkami snažila pokryť biele miesta – časové údaje, mená, súvislosti, reťazce príčin a následkov, práve v zmysle požiadavky na vecnú exaktnosť. Len tak môže oral history naplniť svoje poslanie ako jedinečný zdroj vecných informácií a teda prispieť k objektivizácii a poskytnúť historiografii komplementaritu prínosnú aj zo sociologického a etnologického hľadiska. Zabudnuté či opomenuté poznatky hľadali respondenti aj v rozhovoroch s ďalšími príbuznými a známymi a tiež medzi rodinnými dokumentami, pokiaľ sa zachovali. Rozhovory som viedla už na báze poznania typológie vysťahúvania a mechanizmu jeho uskutočnenia, ktoré v čase vysťahovania neboli známe rodinám postihnutých. Napr. obmedzovali sa na poznanie faktu: rodičia dostali rozhodnutie ÚNV, alebo niekto zazvonil a vo dverách stáli dvaja muži v kožených kabátoch. A napokon až kombinácia či konfrontácia takto precizovaných výpovedí pamätníkov s archívnymi dokumentami zabezpečovala korekciu mnohých napr. časových ale aj iných údajov v spomienkach.
