„Môžeme sa rozprávať o odvahe, ale skôr si myslím, že by malo ísť o štandard," hovorí jeden z organizátorov festivalu TRANZ Slavo Sochor

SIMONA PROKOPEC FOCHLEROVÁ

 

Od piatka 5. do soboty 6. mája sa v Banskej Bystrici uskutoční pilotný ročník festivalu, ktorý chce upriamiť pozornosť na umelecký preklad. Konečne? Iste. Ale či prišel v správnom čase ukáže čas. Podhubie mu praje, finančné prostriedky z verejných zdrojov pomenej, no nadšenie prekladateľskej komunity najviac. Uznať sa mu musí aj to, že ako jeden z mála nemasových literárnych podujatí sa vydal cestou hodnoty umenia za peniaze. Vstup nie je voľný, ale prečo by aj mal byť? Už bolo načase aj na túto lastovičku odvahy.

Rozhovor s jedným z organizátorov festivalu TRANZ Slavom Sochorom

Keď som informácie o festivale TRANZ zachytila prvýkrát, povedala som si, že konečne vznikol festival, ktorý cielene poukáže na prácu prekladateľa*ky umeleckej literatúry a všetkého čo je takpovediac za tým. Uvádzate, že ide o festival pre všetkých milovníkov a milovníčky literárneho prekladu a pre prekladateľskú komunitu, prečo teda nie pre širokú čitateľskú verejnosť?

Určite aj pre širokú čitateľskú verejnosť, ale uvažujeme realisticky. Prvý ročník TRANZ-u je pre nás do istej miery skúškou našej medzisektorovej spolupráce. Festival vzniká v spolupráci jedného vydavateľstva, prekladateľského občianskeho združenia a akademického univerza. Myslím, že takéto spájanie síl je skôr výnimočné, a preto je aj náš organizačný tím zvedavý na to, akú spätnú väzbu prvý ročník prinesie. Program je cielene koncipovaný tak, aby zaujal rôzne vrstvy publika, od širokej verejnosti až po ľudí, ktorí prekladajú, editujú a vydávajú alebo literárne preklady skúmajú. Budeme sa tešiť z každého jedného diváka a diváčky.

Preto nesie aj podtitul festival literárneho prekladu a nie prekladovej literatúry, ktorý už rovno užšie špecifikuje publikum?

Táto otázka mi pripomenula jednu z našich organizačných diskusií, keď sme hľadali vhodný podnázov. Tak ako samotná literatúra, aj literárny preklad pre nás symbolizuje niečo širšie. Chceme, aby bol festival otvorenou platformou, ktorý preklad a literatúru vníma v globálnom kultúrnom kontexte. Rozhodne sa nechceme uzatvárať a ohraničovať pole pôsobnosti iba na prekladovú literatúru ako takú.

Vrátim sa ešte k tomu spájaniu. Ako vznikala v tejto zaujímavej trojčlenke dramaturgia festivalu? Určili ste si dramaturgickú radu?

Program festivalu sme dávali dokopy s prekladateľkami Paulínou Šedíkovou Čuhovou, Barbarou Sigmundovou a Mariannou Bachledovou. Každá z nich a zároveň ja zastupujeme rozdielne svety a keďže máme svoje hektické pracovné a osobné životy, festival sme vymýšľali a koordinovali na niekoľkých online hovoroch, naživo sa stretneme až na festivale. Počas príprav nám v pozadí vždy asistovali deti, psy a mačky. Bolo to zábavné, ale aby nás virtuálna kreativita príliš nepohltila, hneď na začiatku sme si stanovili pevné realizačné limity prvého ročníka: maximálne dva festivalové dni, jedno miesto, jeden zahraničný hosť. Pozitívne hodnotím, že sa v dramaturgickej diskusii stretli osobité pohľady a prístupy. Myslím, že aj vďaka tomu vznikne vo výsledku niečo nové.

Literárna bašta je na Slovensku rešpektovanou edičnou značkou, ale vznikla ako organizácia kultúrnych podujatí s rezidenčným programom. Čo sa týka festivalov, skúšala to napr. s festivalom poézie Versus, ktorý sa naposledy konal v roku 2019. Čo bolo impulzom vzniku tohto nového festivalu? Chceli ste zmeniť typ špecifikácie festivalu, ktorá, samozrejme, nevylučuje poéziu, alebo to prišlo v tom správnom čase práve kvôli priaznivému podhubiu, mám na mysli vaše prekladové knihy, činnosť OZ DoSlov a časopisu o umeleckom preklade Verzia? Kde, kedy a komu to napadlo?

Idea prekladateľského festivalu TRANZ vznikla, keď sme pred tromi rokmi pracovali na kandidatúre Banskej Bystrice na titul Mesto kultúry 2022. Bolo to v časoch intenzívnej pandémie, keď sme mali vynútenú prestávku s mnohými pravidelnými akciami. Nápad mi vnukla prekladateľka a germanistka Paulína Čuhová, s ktorou som sa rozprával o veľkých prekladateľských podujatiach v nemecky hovoriacich krajinách. Vďaka vydavateľskej práci som spoznal veľa miestnych prekladateľov a prekladateliek a nadobudol som presvedčenie, že v Banskej Bystrici existuje dobré podhubie pre vznik podobného podujatia, ktoré môže mať presah na formovanie celoslovenskej komunity. Fungujú tu aspoň dve malé vydavateľstvá, na Univerzite Mateja Bela so študenstvom pracujú prekladateľské katedry a napokon, na bystrických sídliskách žijú a prekladajú pre veľké i malé vydavateľstvá mnohé prekladateľky a prekladatelia. Ešte vtedy sme oslovili Barbaru Sigmundovú z DoSlovu a dali sme spoločne dokopy prvotný koncept festivalu, avšak titul Mesto kultúry 2022 nakoniec skončil v rukách Revúcej. K nápadu sme sa vrátili minulý rok a TRANZ sa napokon bude konať v termíne, ktorý sme svojho času uviedli aj do spomínaného projektu. A napokon, aby som nezabudol na spomínanú poéziu, s jeseňou sa vráti aj festival Versus.

Veľké plus vidím aj v decentralizácii, namiesto podujatiami presýtenej a unavenej Bratislavy či Košíc, sa bude konať v Banskej Bystrici, aké je to vaše miestne publikum? Okolo Literárnej bašty, Artfora či Záhrady? 

S tou decentralizáciou opatrne, veď v 90. rokoch mala byť Banská Bystrica hlavným mestom. Ako som už spomenul, idea festivalu stojí na základe spájania miestnej prekladateľskej komunity, vytvárať toto podujatie v iných podmienkach si momentálne neviem predstaviť. Dôležité však je aj to, že prekladateľstvo ako povolanie nie je zďaleka tak naviazané na hlavné mesto, veľa ľudí pracuje po celom Slovensku, a preto je geografický stred krajiny dobré miesto zrazu. V Banskej Bystrici sme vďaka našej kontinuálnej spolupráci s lokálnymi partnermi (kníhkupectvo, univerzita, komunity, kultúrne organizácie) dosiahli pozitívny efekt, že na našich podujatiach sa stretáva a mieša stabilné skúsenejšie publikum so študentstvom miestnej univerzity a zároveň ľudia v produktívnom veku. Aby som nevyznel príliš optimisticky, stále je pre nás každý divák či diváčka veľmi vzácny.

Predstavujem si teraz širšiu celoslovenskú literárnu komunitu a v rámci nej užšiu, súdržnejšiu komunitku prekladateľov*iek, vydavateľstiev prekladovej literatúry, ľudí okolo OZ DoSlov, ktorí do Banskej Bystrice za týmto festivalom s radosťou i nadšením prídu. V konečnom dôsledku kvôli kamarátom*kam, známym, priateľskej atmosfére, a podľa zverejneného programu má človek pocit, že je to festival pre nich. Ako to posolstvo krásy i strasti prekladu umeleckej literatúry chcete 'podať ďalej' – čítajúcej verejnosti? Budú nejaké výstupy v podobe podcastov/textov?

Vzhľadom na fakt, že podobné podujatie v našich podmienkach ešte neexistuje, začíname tak trochu od nuly. Milo nás prekvapilo, aký záujem o TRANZ prejavila celoslovenská prekladateľská komunita, ale aj širšia verejnosť, keď sme prvýkrát zverejnili jeho zámer. Netajíme sa tým, že práve prekladatelia a prekladateľky sú pre náš festival dôležití, ale program je dramaturgicky vymyslený práve tak, aby oslovil aj laickú verejnosť. Väčšina programových blokov má pre prekladateľskú obec skôr komunitný charakter, zatiaľ čo pre čítajúcu verejnosť budú fungovať popularizačne, inšpiratívne a hlavne chcú sprostredkovať dotyk s problematikou. Dramaturgické formáty, tak ako sú teraz nastavené, samozrejme overí až samotná prax.

Program festivalu TRANZ

Na margo toho, myslím si, že slovenské čitateľstvo číta viac prekladových kníh ako pôvodnej slovenskej literatúry. Potenciál návštevnosti z radu širšej verejnosti máte teda podľa mňa bohatší ako napr. litera fest, ktorý je spätý s cenou za pôvodné prozaické dielo Anasoft litera, ale samozrejme menší ako má napr. masovejší BRaK. Okrem Sašu Filipenka mi v programe chýba viac formátov, ktoré by sa týkali obľúbených prekladových kníh, nemyslím teraz besedy s autorom*rkou, ale napr. knižné kluby predávaných prekladových kníh napr. od vydavateľstva INAQUE, vlastne, nevidím toto vydavateľstvo ani v zozname knižného trhu. Prečo?

Festival dramaturgicky aj filozoficky vychádza z postavy prekladateľa, prekladateľky, ich práce, poslania a zároveň stavu mysle, veď nie náhodou sa volá TRANZ. O programe sme aj preto uvažovali trochu inak než je zvykom. Určite dôjde aj na obľúbené knihy, autorov i autorky, súčasťou festivalu je napokon aj trh prekladovej literatúry, na to všetko sa veľmi tešíme, ale prioritou je fascinácia prekladateľstvom a prácou s literárnym jazykom, ktorá zďaleka nie je záležitosťou uzavretej komunity, a naše pole diváckej pôsobnosti chceme časom určite rozširovať. Do programu a na trh sme oslovovali všetky relevantné domáce vydavateľstvá, ktoré vydávajú prekladovú literatúru, avšak nie každé má kapacitu prísť na festival s knihami alebo sa podieľať partnersky na programe. Stále sme však iba pri prvom ročníku.

Predpokladám, že festival bude vyzerať plný, a to vzhľadom na počet účinkujúcich i knižný trh. No pre bežného návštevníka*čku nie je zadarmo. Na jednej strane gratulujem, že sa konečne niekto na Slovensku vydal, pre organizátorov nemasových literárnych podujatí, hororovou cestou vstupeniek, ale na druhej strane, festivalová permanentka za 10 eur (resp. minimálny príspevok na kampani StartLab je v tej výške) na prvý ročník takto špecifického festivalu, nie je predsa len odvážna? 

Môžeme sa rozprávať o odvahe, ale skôr si myslím, že by malo ísť o štandard. Napriek tomu, že prvý ročník festivalu robíme s minimálnym rozpočtom, pripravujeme ho s plným nasadením a 30 účinkujúcich v dvojdňovom programe nie je málo. Tak ako sa momentálne snažíme kultivovať cenotvorbu kníh, ktorá je na Slovensku desať či pätnásť rokov pozadu, ani tu sa nemôžeme tváriť, že vstup na literárny festival by mal byť zadarmo, a to bez ohľadu na to, či dostalo podporu od FPU alebo od samosprávy. Minule som bol na koncerte študentských punkových kapiel v jednom malom klube a vypýtali si rovnaké vstupné ako náš festival. Pokojne to nazvime odvahou, ale zrejme iba nechceli ostať pod nulou. Navyše, kto by chodil na ustráchaných punkáčov? Až keď prestaneme uvažovať v týchto mantineloch, situácia sa začne meniť v náš prospech.

Facebooková udalosť festivalu TRANZ

Viem, že ide len o prvý ročník, hlavným partnerom je Fond na podporu umenia a ľudí žiadate aj o podporu cez StartLab. Tiež si viem predstaviť, že veľká časť personálnych nákladov je hradená z položky ‘nadšenie', ktorá však nie je bezodná. Je tento ročník skúšobným ročníkom alebo už teraz máte vízie do ďalších? Prezraďte plan.artu aj utopické predstavy o ďalších ročníkoch. Súťažné sekcie či nová slovenská cena za preklad?

Oficiálne je hlavným partnerom Fond na podporu umenia, ale ako naznačujete, najväčšiu časť rozpočtu festivalu dotujeme s dramaturgickým tímom vo forme vlastného času a nadšenia popri iných prácach a projektoch. Vzhľadom na to, že ide o prvý ročník, považujem to za férové. Myslím si, že entuziazmus nevyprchá s prvým ročníkom, nápadov máme dosť aj do ďalších rokov, uvidíme ako nám budú priať okolnosti. Jedna vec je financovanie, kľúčová je ale funkčnosť dramaturgie a spolupráce - to všetko si overíme práve na prvom ročníku. Nič také ako ceny alebo súťaže neplánujeme, náš festival má byť platformou pre diskusiu, objavovanie a stretávanie sa.

Podporná kampaň festivalu TRANZ na StartLab-e

Mňa by napríklad zaujímala beseda či alebo ako je dôležitý*á komparatívny*a redaktor*ka. Alebo taká popularizačná odľahčená diskusia o vybraných problematických miestach prekladov. Vysvetlím, napr. ako sa rieši preklad názvu diela, napr. ja s Máriou Ferenčuhovou sme riešili preklad názvu knihy Alaina Mabanckoua, ktorej vo francúzštine názov je prezývkou hlavnej postavy Verre cassé, česká verzia ponúkla dokonalosť Prasklej Sklenička, ktorú sme slovenčinou nedokázali prekonať a pod. 

Literárne redaktorky a redaktori dostanú na festivale určite dôstojný priestor. Napokon, hostkou otváracieho panelu prvého ročníka s bieloruským spisovateľom Sašom Filipenkom bude aj pani Katarína Strelková, ktorá roky rediguje známe preklady Jána Štrassera z ruštiny. V tomto prípade sa predstaví ako prekladateľka Filipenkových textov, ale to nič nemení na fakte, že festival literárneho prekladu nezabúda na dôležitosť literárnej redakcie.

V Literárnej bašte vydávate prekladové tituly. Skúste pomenovať špecifiká práve tých problémových zákutí na ceste knihy od výberu titulu, cez vybavenie autorských práv, prekladateľa*ky, redaktora*ky, korektora*korektorky až po grafickú podobu knihy. 

Vydať knihu je komplexný proces, ktorý sa od knihy ku knihe náramne podobá, ale napokon pri každom titule ide o veľmi svojský zážitok. Vzhľadom na to, že vždy máte iba jeden pokus, treba byť na pozore. V tomto sa môžem do veľkej miery spoľahnúť na moje stabilné vydavateľské spolupracovníčky (spolupracovníkov je naozaj veľmi málo), s ktorými tú vydavateľské cestu absolvujem približne desaťkrát ročne. Nápady prichádzajú a odchádzajú, občas nejaký premeníme na knihu. Keď sa nám zapáči, ide to ľahko. Literárna bašta je malé vydavateľstvo, a tak si môžeme dovoliť ten luxus, že si vyberáme a na každý titul máme zväčša viac času. Dá sa povedať, že hľadáme ten ideálny tvar.

Zaujíma ma váš názor na úroveň a schopnosť prekladateľov*iek mladšej generácie. Ako si z nich vyberá Literárna bašta? V akademickom prostredí sa stretávam s chodbovým názorom, že je veľmi smutné, že prekladateľstvo študujú mladí, ktorí nečítajú beletriu.

Na chodbové názory veľmi nepočúvam. Ak si takých ľudí pustili na školy, je to ich problém. Ja spolupracujem s tými najlepšími zo staršej aj tej najnovšej generácie na prekladateľskej aj redaktorskej úrovni. Asi to je subjektívne, ale niekedy je rozhodujúce, že nie sú odtrhnutí od reality, diskutujeme, hľadáme. Pred dvomi rokmi sme vydali zborník ruských poviedok Nostalgie v spolupráci so študentským projektom Samyzdat. Všetky poviedky preložili študentky a študenti rusistiky na Univerzite Komenského, ktorí v edičnom procese prvýkrát spolupracovali s profesionálnou redakciou - poviedky redigovala Kristína Karabová a korigovala Mirka Kuracinová Valová. Viem, že to nebolo jednoduché pre všetkých, možno niekto z nich prišiel na to, že sa literárnemu prekladu vôbec nechce venovať. No a čo? Razím teóriu, že najlepšie sa človek učí v ostrom procese. Žiaľ, veľa z tých, čo len čítajú a rozprávajú, nemali podobnú príležitosť…

Na akých prekladových knihách aktuálne pracujete vo vašom vydavateľstve?

O mesiac vyjde nový román nemeckého spisovateľa Ewalda Arenza Veľké leto, ktorý by mohla baviť predovšetkým pätnásťročných, ale je to kvalitné čítanie pre masy, aké nám dlhodobo chýba v slovenskej literatúre. Preložila ho Paulína Šedíková Čuhová, rediguje Jana Šulková. Nedávno u nás veľmi dobre zarezonoval český preklad Arenzovej knihy Staré odrody. Ak sa nemýlim, tak prekladateľka Eva Mesárová práve dokončuje preklad knihy Zamatový rozvod, ktorú v taliančine napísala pôvodom slovenská autorka Jana Karšaiová a dostala sa s ním do finálovej desiatky talianskej Premio Stregga 2022. Mala by vyjsť na jeseň a z tejto prekladateľskej spolupráce sa veľmi teším.

Knihy z vydavateľstva Literárna bašta

–

Slavo Sochor (1995) je vedúcim pracovníkom vydavateľstva Literárna bašta v Banskej Bystrici. Ako dramaturg a organizátor sa podieľa na viacerých kultúrnych a umeleckých projektoch v okolitom regióne.

 

Plagát festivalu