SURFOVAŤ NA BURROUGHSOVEJ VLNE

MARIANA JAREMKOVÁ

 

William S. Burroughs patrí do hlavnej (ne)svätej beatnickej trojice vedľa Jacka Kerouaca a Allena Ginsberga. Už jeho debutový román Feťák a potom Teplouš vzbudili rozruch a boli zakazované. Potom vyšiel jeho najslávnejší a nemenej škandalizovaný román Nahý oběd, aby sa Burroughs následne už úplne uvoľnil z akýchkoľvek konvencií čo sa týka obsahu, kde prekročil všetky hranice a tabu, ale najmä formálne. Autorská odvaha pri využití (nielen) na preklad náročnej metódy strihov sa naplno prejavila v Hebké mašince, Nova Express a Lístku, který explodoval. Názvy sú v českom jazyku, pretože všetky vyšli v preklade znalca beat generation, ako aj americkej kontrakultúry JOSEFA RAUVOLFA.

 

 

Čím je pre teba William Burroughs?

Je to jeden z mojich NAJ autorov. Aj Norman Mailer, obdarený mimoriadne obrovským egom povedal, že je „jediný americký žijúci románopisec, ktorého by bylo možné označiť za génia." Burroughs to pre mňa nie sú iba jeho knihy, ale aj jeho myšlienky, všetko.

 

Prvé dva romány boli napísané v podstate konvenčne, Nahý oběd už bol fragmentárny a potom prišla trilógia písaná metódou strihov Hebká mašinka, Nova Express a Lístek, který explodoval. Ako k tejto metóde dospel?

Keď v 50. rokoch žil Burroughs v Paríži, stretával sa často s maliarom Brionom Gysinom, ktorý robil zvláštne grafiky a obrazy. Keď nožom prerezával papiere podložil si pod nich noviny, ktoré ale nechtiac prerezal. A tak napr. titulok z prvej strany bol prerušený a nasledoval text z inej strany, čím vzniklo niečo nové, čo malo výraznú poetickú hodnotu. Vznikli akoby náhodné spojenia, to čo robili dadaisti, keď ťahali slová z klobúka a skladali z nich básne. Povedal o tom Burroughsovi a on okamžite pochopil, že ide o viac ako iba o „hříčku” pre pobavenie, že to ponúka veľa možností. Od mladosti se zaujímal o ideu ovládánia (a bola to jeho celoživotná téma, ktorou bol posadnutý) rôznymi entitamy, či už to bola vláda, polícia, politici, heroín, atď. Snažil sa prísť na to, ako sa tomuto ovládaniu, kontrole a manipulácii vyhnúť. A teraz sa mu na to naskytol nástroj. Sám hovoril, že naše myslenie je formované jazykom. Jazyk je nám implementovaný v rannom veku a slovné spojenia, to ako jazyk funguje, sa nám otláča do myslenia a podľa toho uvažujeme. Ja na to rád používam príklady z francúzskej, nemeckej a anglo-americkej filozofie. Francúzska filozofia, tak ako jazyk, má esprit, čím nechcem povedať, že je ľahká na pochopenie. Nemecká je v tomto význame ťažká a anglo-američania sú praktici, pričom samotná angličtina je pragmatický, vecný jazyk čím ovplyvňuje aj filozofiu. Burroughs si teda povedal, že OK, mám v hlave zakódované slovné vzorce, podľa nich uvažujem a vďaka tomu ma jazyk, ktorý mi bol vštiepený, ovláda. A keď tieto zavedené slovné spojenia rozbijem, náhle som mimo dosahu moci.

 

Nástrojom na rozbitie sa mu stala práve metóda strihov…

Burroughs zobral stránku napríklad z textu Kafku, Joyca, Rimbauda, svoj vlastný text, nejaký právnícky text, to všetko preložil 4-krát, rozstrihol a začal zostavovať nové texty. Na A4-ku skladal vždy 4 rôzne časti týchto rozstrihaných stránok. Na spojoch, kde sa stretávali jednotlivé časti vychádzali nové slovné spojenia a tie, ktoré sa mu páčili, si prepísal. Tak sa, podľa jeho teórie, dostal mimo diktát jazyka. Vznikali tak krásne poetické spojenia, pričom na rozdiel od spomínaných dadaistov, kde to fungovalo mechanicky, Burroughs vyberal vedome, ktoré spojenia použije. Nebolo to náhodné. Určite si vieš predstaviť aké to bolo náročné, musel písať na stroji ako divý, a týmto spôsobom vznikali postupne poviedky a následne „strihová” trilógia, ktorú som preložil. To všetko mu ale nestačilo a metódu strihov aplikoval potom aj na magnetofónové pásky, robil koláže, filmové strihy. Krátke filmy, ktoré vznikali touto metódou sa dajú nájsť aj na internete a je to veľká sila. Ja vždy hovorím, že Burroughs nebol iba tým, kto jednotlivé časti vyberal, že tam bol tento jeho prvok, ale najmä, že nie každý to môže robiť. Ako keď si niekto povie, že môže robiť obrazy ako Jackson Pollock, veď stačí iba vyliať farbu na plátno. Vždy záleží na tom, kto tú plechovku farby drží.

 

Jeho metóda sa spočitaku nestretla s pochopením, dokonca ani Ginsberg to najskôr nechápal.

Ginsberg mu hovoril, že píli konár nielen sám pod sebou, ale aj pod ostatnými autormi, celou literatúrou, tým ako deštruuje slová. Neskôr samozrejme pochopil a zmenil názor. Nie je to ľahké čítanie a prekladať to je ešte šialenejšie. Neskôr, keď už mal pocit, že túto metódu vyčerpal, písal „konvenčnejšie”, ale strihy sa tam vždy objavovali, používal ich ako premostenia kapitol alebo odstavcov.

 

 

Burroughs ale nebol prvý kto s niečím podobným experimentoval.

On sám spomínal napr. T. S Eliota a jeho Pustatinu. U Eliota to ale nebola vedomá metóda, tak ako u Burroughsa. Tiež môžeme hovoriť o Rimbaudovi, Artaudovi, Joyceovi. Metódou strihov sa potom inšpiroval pri písaní textov napr. aj David Bowie na „orwellovskom” albume Diamond Dogs a potom aj na albume Outside 1, pri ktorom využil na túto metódu počítačový program. So strihmy experimentovalo množstvo literátov a v septembri bude v Paríži veľká medzinárodná konferencia venovaná iba týmto strihom, na ktorej budem mať prednášku o problematike prekladania strihov do českého jazyka.

 

Je zaujímavé, že to bude v Paríži, lebo práve francúzske preklady týchto strihových textov sa stretli s veľkou kritikou.

Jeden z najväčších znalcov Burroughsa Oliver Harris, ktorý študoval v Paríži a ovláda francúzštinu, urobil analýzu francúzskych prekladov a totálne ich rozcupoval. V Burroughsových textoch sa niektoré spojenia opakujú. Sú to jednotky o troch-štyroch slovách, ktoré sa opakujú, niekedy sú ľahko pozmenené. Ako príklad môžem uviesť spojenie "rozepnutá košile pleská", ktoré potom nachádzame rôzne permutované "rozepnuté košile se měnavě svíjí za úsvitu", "rozepnutá košile se pleskala na pisoáru," "košile pleskala závany mladé erekce," "jedna košile vylévající žalud", "jedna košile vylévající Johnnyho" až po "plynulé vlny košile rozbřesku..."  A keď opakuje tie prvky, tak ty tam nesmieš dať nič iné, čo sa ti práve hodí. Angličtina má navyše pre jedno slovo viacero významov. A to tí francúzski prekladatelia robili, aby im to vyšlo rytmicky, čím úplne zabili základ a ideu strihov a permutácií. Ja som tie slová dodržiaval, čo je mimoriadne náročné. Musíš si pamätať, že 50 strán predtým tam niečo také bolo. Burroughs navyše používal pasáže zo svojich predchádzajúcich románov a tým, že som ich tiež prekladal, som tie slovné spojenia spoznával. Listoval som napr. v Nahým oběde, našiel som to tam a použil presne v tej istej podobe. Nerobím si ilúzie, že čitateľ si to všimne a ocení, ale musel som to takto robiť sám kvôli sebe i ked’ som si tým komplikoval prácu. A presne o tom Harris vo svojej eseji o francúzskych prekladoch Burroughsa píše. Ja som si obstaral poľský preklad jednej z trojice strihových kníh Lístek, který explodoval a oni už názov knihy preložili chybne, aj s textom si robia čo chcú. Na spomínanej konferencii ich chcem použiť ako príklad nesprávneho prekladu. Je to síce náročné, ale veľmi vzrušujúce až povznášajúce prekladať Burroughsove strihové texty. Nechcem povedať, že napr. Nahý oběd bol na preklad jednoduchý, ale bola to iná práca. V tom čase, keď som prekladal Nahý oběd, čo bol navyše môj úplne prvý preklad Burroughsa, som ešte nemal k dispozícii špecializované slovníky. V tom románe je napr. historický slang zo 40. rokov minulého storočia. Sú tam tiež odkazy na rôzne newyorské alebo feťácke reálie, ktoré nemáš šancu poznať. Ja som mu vtedy napísal list, vypísal som mu spojenia, pasáže, vety s ktorými som si nevedel rady a neporadili mi ani rodení Američania. On mi všetko vysvetlil, žiaľ, už ten list neviem nájsť, čo ma mrzí. Veľmi mi to pri preklade pomohlo a teraz, pri príležitosti 50. výročia vydania Nahého oběda vyšla kniha, kde sú práve vypísané tieto reálie, narážky, odkazy a vysvetlenia, takže pri novom vydaní ich už bude možné všetky zapracovať. Písali to ľudia, ktorí ho poznali osobne, takže to poznajú z prvej ruky.

 

Ty si sa o tom rozprával s Burroughsom aj osobne?

Prvýkrát som s ním hovoril telefonicky, keď som bol vo februári 1991 v New Yorku u Ginsberga. Burroughs mal narodeniny, tak mu Allen volal, aby mu pogratuloval a dal mi ho k telefónu. Ja som bol z toho, samozrejme, úplne hotový, rozprávali sme sa, v tom čase som mal preloženú iba jednu z tých kníh –Nova Express a on sa ma pýtal ako som to vôbec dokázal preložiť. Povedal som mu, že som sa jednoducho naladil na jeho vlnu a potom som na nej surfoval.

 

Dávaš to aj ako návod na čítanie? Nechať sa viesť a neobávať sa náročnosti formy?

Presne, nehovoriť si vopred aké je to šialené a že to nepochopím. Je to podobné ako pri modernej vážnej hudbe. Treba ju iba nechať na seba pôsobiť. A s Burroughsom je to podobné. Keď sa tomu človek poddá a otvorí, čaká ho silný zážitok.

 

Ako je to s náročnosťou prekladu ale aj samotných textov? Je to stále komplikovanejšie, keď už s touto metódou Burroughs pracoval dlhšie? A naopak, boli postupne preklady týchto textov pre teba jednoduchšie?

Áno, asi sa mi prekladalo o niečo ľahšie, keď už som vedel, do čoho idem. Nova Express som prekladal už v 80. rokoch a mal som preložených ešte niekoľko poviedok z Lístku, který explodoval. A potom prišla možnosť z vydavateľstva preložiť to všetko nanovo a komplet. Čo sa týka náročnosti, sofistikovanosti či prepracovanosti, tak sú zhruba na rovnakej úrovni. Je teda pravda, že napr. Hebkou mašinku som prekladal až z tretieho vydania. Prvé vyšlo ešte v Paríži a bolo dosť nečitateľné, čo sám Burroughs uznal a prepracoval ho, vložil tam naratívnejšie pasáže. Potom ho prepracoval ešte raz a vyšlo to ako tretie vydanie, ktoré som prekladal. Každá z tých kníh je iná, napr. v Lístku, který explodoval má aj teoretizujúce pasáže o svojej metóde strihov. Inokedy to posúva do žánru sci-fi, keď píše o vymanení sa spod diktátu. Vždy je tam ale boj s ovládaním, čo bola, ako som spomínal, jeho celoživotná téma. Teraz sa navyše objavila ďalšia Burroughsova pozostalosť, kúpila ju Newyorská mestská knižnica a sprístupnila bádateľom. Je to množstvo textov práve zo strihového obdobia a spomínaný Oliver Harris ich postupne vydáva. Ja som z nich urobil výber pre Revolver Revue, bolo to v čísle 129, ak by to niekoho zaujímalo, vrátane Burroughsovej eseje. Celé sa to volá Williama Burroughse přepracovaná příručka pro skauty, čo je vlastne taká anarchistická príručka pre teroristov. A potom ešte výber radikálnych strihov Bojové instrukce.

 

Vráťme sa ešte k tvojmu osobnému stretnutiu s Burroughsom…

Išiel som za ním z New Yorku priamo od Ginsberga, sadol som na Greyhound a 36 hodín sa drkotal do Kansasu. Bol som u neho asi dva dni, ukázal mi svoje zbrane, daroval svoje grafiky, dali sme si spolu jointa, pohoda. Rozprávali sme sa napr. o Jeanovi Genetovi, mal tam Genetove denníky a bolo zaujímavé čítať jeho poznámky ku Genetovým zápiskom. Preberali sme všetko možné, nie iba „vznešené” témy.

 

 

Spomínal si Davida Bowieho, ale s Burroughsom bola intenzívne spojená najmä Patti Smith.

Ona ho obdivovala, hovorila, že vďaka nemu začala písať. Na jej prvom albume Horses je text inšpirovaný knihou The Wild Boys, ktorú mám mimochodom tiež preloženú, ale zatiaľ nenašla vydavateľa. Existuje krásna fotka, na ktorej Burroughs sedí v kresle a Patti sa o neho opiera. Keď nahrávala album Peace and Noise, tak na začiatku nahrávania zomrel Ginsberg a keď ho dokončila zomrel Burroughs. V booklete je aj fotka Burroughsovho hrobu. Jeho zase svet rockovej hudby až tak veľmi nezaujímal, to skôr muzikanti ako Mick Jagger, Keith Richards či Jimmy Page k nemu vzhliadali. Paul McCartney sa ním inšpiroval napr. na Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club, kde sú veci ovplyvnené práve metódou strihov. Tak isto Lou Reed tvrdil, že začal písať, pretože chcel v rocku vytvoriť ekvivalent Raymonda Chandlera a Williama Burroughsa. Za všetky historka ako bol na nejakom večierku, na ktorom bol aj Sting s The Police a Burroughs sa naklonil k priateľovi, ktorý sa chystal zapáliť si jointa a hovorí – „počul som že je tu polícia” (the police), pričom netušil, že ten, kto mu to povedal myslel na hudobnú skupinu. Keď žil v Londýne a Sex Pistols mali nejaký problém, tak im ponúkol svojho právnika. Bowie s ním robil veľký rozhovor a keď sa Burroughsa pýtali, prečo sa baví s nejakým popovým spevákom, tak povedal iba – „PR”. Laurie Anderson (s ktorou bol i na turné) aj skupiny Ministry majú nasamplovaný jeho hlas v skladbách. A v podstate – čo je samplovanie, čo robia DJ-i? Čo je rap? Sú to strihy a Burroughs to robil dávno pred nimi.

 

 

 

Josef Rauvolf je prekladateľ a publicista. Vyštudoval FF UK, potom pracoval ako domovník a prekladal texty pre samizdat. Bol prvým šéfredaktorom českej mutácie časopisu Rolling Stone. V prekladoch sa sústredil najmä na autorov beat generation, najmä na W. S. Burroughsa – Feťák, Teplouš, Dopisy o Yage, Nahý oběd, Nova Express, Místo slepých cest, Západní země, Hebká mašinka, Lístek, který explodoval. Z ďalších autorov sú to J. Kerouac – Dharmoví tuláci, Vize Codyho, Dobrá bloncka a ďalej Ch. Bukowski, J. G. Ballard, J. C. Holmes a ďalší. Za preklad  Kerouacovej knihy Vize Codyho získal Cenu Josefa Jungmanna za rok 2011. Pre magazín Uni teraz píše rozsiahly seriál o americkej kontrakultúre Fug You!