Márius Kopcsay: „Spisovateľ by mal byť za každých okolností úprimný“

 

S románom Dedo Lužko sa Márius Kopcsay opäť ocitol medzi finalistami ceny Anasoft litera a opäť raz patrí i k favoritom. Autor, ktorý vo svojich prózach premieňa nehostinnosť sveta na presnú literárnu reč, v rozhovore s literárnym vedcom Pavlom Matejovičom rozpráva o počasí ako o Bohu, o sile filmovej predstavivosti i o tom, prečo je úprimnosť pre spisovateľa základnou etickou aj estetickou podmienkou.

 

ROZHOVOR

 

Hlavnými postavami tvojich próz sú typickí outsideri. Je to akási tematická konštanta tvojej poetiky. S tým je spojené aj rozprávanie, ktoré niekde pripomína literárne kverulanstvo, inde kritické glosovanie aktuálnych spoločenských reálií. Kedy začneš písať prózy o úspešných podnikateľoch, politikoch, biznismenoch a influenceroch?

Keď sa niekým takým stanem. Dostávam predsa podchvíľou otázky, nakoľko je moje písanie autobiografické – a to aj otázky veľmi sugestívne, podfarbené odpoveďou, či očakávaním odpovede, že teda áno, píšem predovšetkým o sebe a o svojom vlastnom živote, pretože na iné veci mi nepostačuje fantázia. Podľa tejto logiky teda len čo nastúpim na dráhu úspešného biznismena, začnem spisovať svoje životné osudy úspešného človeka, ktorému sa podarí, na čo len siahne. Pravdaže, ak mi popri tom biznise a popri virálnych videjkách na to ostane čas.

 

Pre tvoje prózy je charakteristický jednotiaci príbeh, ktorý však nie je úplne lineárny. Simultánne sú v ňom prítomné aj iné časové línie, využívaš rôzne naratívne stratégie a rozprávačské postupy, či už ide o tzv. nespoľahlivého alebo kritického rozprávača, ktorý často býva alter egom hlavnej postavy, čiže nad hlavným príbehom buduješ ďalšie metapríbehy. Ako by si bližšie charakterizoval túto svoju autorskú stratégiu, akú majú tieto simultánne príbehové línie funkciu? 

Myslím si, že snaha vniesť aspoň náznak príbehu či aspoň nepokoja do samotného rozprávania, alebo ho vpečatiť rozprávačovi, obohacuje čitateľský zážitok. Aspoň na mňa ako čitateľa to tak pôsobí, vtedy viem, že autor je vládcom textu aj mojich emócií, a teda prežívam takto napísaný text oveľa intenzívnejšie. Ako príklad uvediem trilógiu Za hrsť drobných nášho klasika Alfonza Bednára, menovite poslednú časť Za hrsť drobných z rozvojovej planéty Tryfé. Tu je rozprávačom pes, ktorý skončil vo výskumnom ústave ako pokusné zviera a po predisponovaní sa na onen svet (aby som použil jazyk filmovej klasiky) sa stal bohom na planéte Tryfé. Teda ako rozprávač má svoj vlastný príbeh, ktorý formuje jeho rozprávanie. Tento zdanlivý detail má silný účinok a ak je v mojom písaní rozpoznateľný, môže ma to len tešiť.

 

Ten Bednár je veľmi výstižný príklad. V tvojich prózach sú často prítomné sci-fi motívy. Ktorí autori tohto literárneho žánru ťa najviac inšpirovali?

Napríklad Ludvík Souček alebo Ray Bradbury. Poznám aj tvojho obľúbeného autora Stanislawa Lema, ale priznám sa, že som od neho ešte nečítal tak veľa, aby som sa mohol považovať za znalca. Odkladám si to na dlhšiu cestu do inej galaxie, alebo aspoň na Mars. Páči sa mi tiež, ak prvok fantastiky vkomponuje do svojich textov aj spisovateľ, ktorý nie je typickým a či výhradným autorom sci-fi. Lebo ako som pochopil, keď som bol porotcom takto zameranej literárnej súťaže, tento žáner má svoje prísne pravidlá, ktoré však nie vždy posilňujú kvalitu literárneho textu. Zázračne tieto polohy dokázal skĺbiť napríklad Karel Čapek. Napokon aj ja som sa vydal, samozrejme čisto intuitívne, na tento tenký ľad. Aj v spomínanom románe Mystifikátor, v Dedovi Lužkovi a aj v iných prózach. V roku 2018 mi vyšiel dystopický román Stena, ktorý možno až tak nezarezonoval, no svojich priaznivcov si našiel. A v rámci antológie Slovensko dystopické mi vyjde próza Higgsov bozón.

 

Všetky tvoje príbehy majú špecifickú atmosféru v prenesenom, ale aj doslovnom zmysle slova. Tvoje konštantné nepríjemno sa stalo výstižnou charakteristikou nielen aktuálneho počasia a klímy. Poznám tvoju záľubu v prírodných vedách. Špeciálne by som upozornil na meteorologické pasáže v Dedovi Lužkovi, ktoré sú zvýraznené aj kurzívou. Majú len ozvláštňovať príbeh, alebo má počasie v tvojich prózach aj iné funkcie, prípadne odkazuje aj na iné motívy?

Počasie nás sprevádza a ovplyvňuje stále, nepretržite. Je to fenomén čohosi vyššieho, čo nás presahuje. Počasie je vesmír alebo Boh. Dedo Lužko je priam meteorologickým románom, pretože sa predsa odvíja od teplomeru, ktorý je akousi rodinnou relikviou a hlavnému hrdinovi ju necitlivo zničia remeselníci (ako to už len oni vedia). Vsuvky písané kurzívou, ktoré sú pseudocitáciami z fiktívnej meteorologickej príručky, poslúžili ako ochrana čitateľa, aby som ho nezaťažoval meteorologickými pasážami v texte. V inom rozhovore som spomenul, že takéto podrobné opisy mával vo svojich knihách Verne, ktorý na niekoľkých stranách opisoval napríklad ulity mäkkýšov. Teda kurzívkami som ovládol a usmernil svoje nutkanie písať o počasí, ba dokonca o ňom čitateľa niečo aj naučiť. Ale samozrejme, počasie zasahuje našu dušu tak ako ono spomínané konštantné nepríjemno, alebo naopak, počasie prívetivé, ktoré paradoxne sprevádza smutné udalosti nášho života. Počasie nás vždy rámcuje.

 

 

V tvojej najnovšej próze Dedo Lužko, ktorá sa ocitla aj v prvej päťke Anasoftu, môžeme nájsť alúzie nielen na román Domov, ale aj dystopickú prózu Mystifikátor, ktorá zostala tak trocha v úzadí pozornosti literárnej kritiky. Jej paranoidná atmosféra s prítomnosťou mimozemšťanov však v závere nadobúda reálne kontúry. Môžeme teda hovoriť o žánri dystopickej sci-fi. V ére všetkých možných sprisahaní a dezinformácií, je akousi karikatúrou postfaktuálneho sveta. Ale nakoniec tieto motívy sa objavujú aj v iných tvojich prózach. Hrdinovia tvojich próz sa snažia tejto globálnej konštantnej nevľúdnosti čeliť. Ako sa pozeráš na spoločenskú úlohu spisovateľa v ére mediálnych mystifikácií?

Spisovateľ by mal byť v každej dobe a za každých okolností úprimný. Voči sebe i voči čitateľom. V čase, keď Mystifikátor vznikal, neboli dezinformácie v ich dnešnej podobe také rozšírené, sociálne siete sa ešte len začínali spriadať a ani hromadných mailov s červeným písmom a výkričníkmi nebolo tak veľa. Tam bolo ľahko si niečo vymýšľať. Dnešná realita ale všetky výmysly, aj tie najodvážnejšie, ďaleko prekonáva. Autor, ktorý reaguje na tieto fenomény, to má ťažké – chcel by ich pranierovať, pomenovať, čeliť im, alebo ich vyvracať. Ale jednoduchá negácia a či parodovanie a zosmiešňovanie nemusia byť funkčné: môžu čitateľa nudiť, pôsobiť nedôveryhodne, alebo z nich čnie snaha udrieť klinček po hlavičke. Čo text degraduje na úroveň komunálnej satiry, alebo prvoplánového publicizmu. A k tomu ja nemám nikdy ďaleko, poznám túto svoju slabinu, aj záľubu v opisnosti. Teda fenomén dezinformácií a mystifikácií je na jednej strane veľkou inšpiráciou, ale aj výzvou, aby spisovateľ potrápil svoju kreativitu. Nie som literárny teoretik, píšem veľmi intuitívne. Ale myslím si, že sa autenticita a fabulácia príbehov nevylučujú. Nie je tam nijaké „alebo“. Môžem byť veľmi autentický, ba autobiografický a povedať to cez vymyslený príbeh. A rovnako sa dá hovoriť o sebe a svojom vnútri veľmi nedôveryhodne. Všetko je to vecou autorského naturelu.

 

Hlasujte v Cene čitateľov a čitateliek Anasoft litera za najlepšiu knihu 20. ročníka i za knihu dvadsaťročia

 

Tvoje prózy by som nezaradil k experimentálnym textom napríklad na spôsob nového románu. No napriek tomu v nich možno identifikovať netradičné rozprávačské postupy, ako napríklad anticipačné flashbeky. V najnovšej próze je to napríklad alúzia na film Monty Pythonovcov Zmysel života. V tvojich prózach však nájdeme inšpiráciu aj inými filmami, patria k nim napríklad klasické české alebo francúzske komédie zo 70. a 80. rokov 20. storočia. Spomínam si, ako si mi prezradil, že tvojou veľkou inšpiráciou bola česká komédia Jáchyme, hoď ho do stroje. Podobne ako Pišťanka ťa silne ovplyvnilo filmové médium. Ako by si opísal svoju záľubu vo filmovom umení, nesúvisí to so silnou vizualitou tvojich próz?

Možno práve silná vizualita je dôsledkom tejto filmovej záľuby. Napríklad keď čítam, v duchu si nahlas hovorím text. V mladosti som sa dozvedel v akejsi učebnici, že je to zlozvyk. Že treba čítať potichu, ba dokonca ani nie po riadkoch, ale tak nejako globálne, ako to robil Vladimír Iľjič Lenin, ktorý len letmým pohľadom skenoval stránky (a písal neviditeľným písmom, aby sme nezabudli) – možno preto bolo jeho dielo tak tragicky nevydarené. Rovnako som vyrastal v presvedčení, že človek musí chodiť s vtiahnutým bruchom a že je zlozvyk ho nemať vtiahnuté. Takže mám asi aj zlozvyk si všetko, čo píšem, predstavovať. Odvíja sa mi to pred očami ako film a ak ten istý film vidí aj čitateľ, tak som svoju úlohu splnil. Pretože som pomerne povrchný človek, trávim veľa času sledovaním filmov, a to aj ľahšieho komediálneho žánru, namiesto toho, aby som čítal filozofické diela. Raz som počas služobnej cesty do Brna čítal Kierkegaarda. Ovšem v Brne v Lacných knihách som si kúpil za pár korún zbierku básní Ženy, Havel, hygiena, ktorú napísal Bohuslav Vaněk-Úvalský. V básňach popisoval rozličné typy žien. Nemusím hovoriť, ktorú knižku som čítal vo vlaku cestou domov.

 

 

Vieme si domyslieť, ktorú knižku si vo vlaku asi tak čítal, vo vlaku ľudia naozaj všeličo čítajú. Čo čítaš najradšej, keď z vlaku vystúpiš?

Vaněk-Úvalský ma skrátka bavil, aj keď nie je až taký známy autor. Literatúra má baviť. Nie zabávať, ale vtiahnuť, zaujať. No a vo vlaku či mimo vlaku inak čítam všetko možné. Ako dieťa som prelúskal dobrodružnú literatúru, bavili ma vinetuovky aj Jules Verne, detektívky či Tom Sawyer od Marka Twaina. Keď som mal čas, čítal som všetko do radu – aj knižky, ktoré možno nepatria medzi literárne skvosty. Pre spisovateľa je to veľmi poučné.
Aby som si nemusel veľmi namáhať pamäť, alebo sa obávať, že som niekoho z autorov opomenul, zmienim len tých, ktorí ma vo svojom čase ovplyvnili, prípadne mi otvorili nové obzory. A obmedzím sa na už nežijúcich autorov.
Bol to spomínaný Alfonz Bednár, vzápätí tiež český autor Roman Ráž a najmä jeho román Šokmistr. Ten bol pre mňa učebnicou. Kurt Vonnegut, Joseph Heller, ale napríklad aj živopisná kniha Luisa Buñuela s názvom Do posledného dychu. Z ruských autorov Bulgakov, najmä novela Psie srdce, okolo štyridsiatky druhý raz vstúpil do môjho života Dostojevskij. Zo slovenských klasikov ešte Pavel Vilikovský – hoc to bol celkom iný typ autora ako ja – a Dušan Mitana, pri ktorom, naopak, mám pocit istej spriaznenosti. No a potom ako samostatná kapitola Rudolf Sloboda.

Dalo by sa vymenovať veľa dobrých spisovateľov i titulov, ale z priestorových dôvodov to asi nie je možné. Môj literárny Olymp je pomerne rozložitý a veľký. Ako porotca viacerých literárnych súťaží som sa neraz presvedčil, že literárny talent sídli v mnohých dušiach, aj tam, kde by ste ho nečakali – len zďaleka nie všetci majú podmienky, možnosti a vôľu ho rozvíjať. Čo je možno aj šťastie, veď spisovateľov už je beztak dosť, viac než čitateľov.

 

Svet obchádza strašidlo umelej inteligencie. Máš ako autor obavu, že AI vytesní a zdegraduje ľudskú tvorivosť? Mnohí tvorcovia ju totiž vnímajú ako hrozbu. Veď už aj príbehy dnes generujú kompjútre? A to sme ešte len na začiatku...

Úprimne povedané, nejako to zatiaľ neriešim. Akceptujem existenciu umelej inteligencie, napokon aj na tieto otázky odpovedá ona, ja by som to so svojim umom nedokázal. Myslím si, že AI môže písať pre čitateľov, ktorí si nepotrpia na literárnu kvalitu – teda autori brakov, plagiátov a gýčov, tí by sa mali báť. U nich sú obavy namieste.

 

Spomínal si, že pracuješ na ďalších prozaických projektoch, na čo sa môžeme tešiť?       

Nerád by som o nich hovoril podrobnejšie, z poverčivosti a aj s ohľadom na predošlú otázku, nebudem predsa umelej inteligencii radiť, čo má namiesto mňa napísať. Ale fakt je, že kniha s pracovným názvom Cestovný poriadok už je na svete a že mám rozpísanú či napísanú knižku o počasí a prírode celkom iného druhu, ktorej názov prezradím v pravý čas.

 

Márius Kopcsay

(1968) Bratislava

Márius Kopcsay je významný slovenský prozaik a novinár. Na literárnej scéne debutoval zbierkou poviedok Kritický deň (1998), za ktorú získal Cenu Ivana Kraska. Tematicky i štýlovo na ňu nadviazal v zbierkach Stratené roky (2004) a Zbytočný život (2006), ktoré neskôr vyšli v súbornom vydaní 33x Márius Kopcsay. Jeho prózy sa vyznačujú psychologickou kresbou postáv, existenciálnou iróniou a civilným rozprávačstvom.

Vo svojej tvorbe sa Kopcsay pohybuje medzi poviedkou, novelou (Medvedia skala, 2009; Jednouholník, 2014) a románom (Domov, 2005; Mystifikátor, 2008; Asvabaždénie, 2015; Stena, 2018; Dedo Lužko, 2024). Jeho texty reflektujú spoločenskú realitu postsocialistického Slovenska, často prostredníctvom tragikomických či marginálnych hrdinov.

Pôsobil ako novinár, od roku 2022 pracuje v Kancelárii prezidenta SR.

Kopcsay bol trojnásobným finalistom súťaže Poviedka. Za román Domov sa stal finalistom Veľkej ceny za východoeurópsku literatúru (Großer Preis für Osteuropäische Literatur) a v roku 2007 získal výročnú cenu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska. Na cenu Anasoft litera je nominovaný už po šiesty raz. 

 

Prečítajte si rozhovory s ďalšími autormi a autorkami, ktorí sú nominovaní na cenu Anasoft litera 2025: