„Myslím, že pre najbližšie dve alebo tri generácie budem úplne neznámy...“ napísal o sebe Tomáš Petřivý, ktorého životné peripetie aj literárny odkaz teraz pripomína obsiahla publikácia Básnik Tomáš Petřivý vs. ŠtB. V tomto roku uplynulo 40 rokov od jeho tragickej smrti (za dodnes nevyjasnených okolností), ktorá ukončila roky perzekúcií zo strany komunistického režimu. Nádejný študent FAMU po podpise Charty 77 bol nielen vylúčený zo školy, ale začala sa o neho zaujímať ŠtB a Tomáš sa postupne stále hlbšie prepadal po fatálnej špirále neustálych represií, sledovania, šikany a opakovaných uväznení. Kniha cez tri perspektívy oživuje nielen príbeh Tomáša Petřivého, ale približuje aj atmosféru doby a ponúka vhľad do diania v disente. Prvá časť je dokumentárna, vychádza z archívov ŠtB a Ústavu pamäti národa, druhá predstavuje výber z jeho samizdatovej tvorby, v tretej na Tomáša spomínajú jeho blízki a priatelia. Knihu dopĺňa bohatý obrazový materiál, množstvo súkromných fotografií aj rukopisov.
O knihe Básnik Tomáš Petřivý vs. ŠtB sa rozprávame s autorkami Ľudmilou Pastierovou a Oľgou Gyárfášovou.
> Ako sa tvoril koncept knihy aj v kontexte toho, čo o Tomášovi Petřivom zatiaľ vyšlo?
Oľga Gyárfášová: Myšlienka obšírnejšie prerozprávať Tomášov príbeh a spracovať aj jeho pozostalosť tu bola už dávnejšie. My sme sa o tom rozprávali niekoľko rokov, ujasňovali sme si, ako to urobiť spôsobom zaujímavým aj pre dnešok. Nadväzovali sme najmä na dve knihy Hra o Judáša a Hra o všetko, ktoré vydali ešte Oleg Pastier s Ľudmilou v ich vydavateľstve. Druhým dôležitým pilierom bol výskum historikov z Ústavu pamäti národa Jerguša Sivoša a Petra Jašeka, ktorí urobili hlboký archívny výskum (bol publikovaný v periodiku Pamäť národa 4/2017). Kus práce odviedli aj tvorcovia seriálu ŠtB: Prísne tajné! v časti venovanej Tomášovi. Už keď sme na knihe pracovali, vyšiel o Tomášovi obsiahly článok Petra Gettinga v SME, zameral sa v ňom najmä na jednu jeho akciu, happening Pilát, ktorá má aj dnes aktuálne posolstvo. Na článok reagovalo množstvo ľudí, čo nás povzbudilo v snahe vrátiť Tomáša do povedomia širšieho okruhu, nielen pamätníkov. Postupne sa sformovali tri hlavné línie knihy: dokumentačná, umelecká tvorba a spomínanie súputníkov. Ľudmila urobila precízny výskum, pátranie po dokumentoch, úradných záznamoch a pod. Chceli sme do úvodnej časti dať naozaj všetko, čo bolo možné dohľadať, veľa vecí bolo roztratených, fragmentovaných. A samozrejme, sme chceli predstaviť Tomáša aj ako autora, a tiež ako človeka, ktorý mal široký okruh priateľov a tí na neho s láskou spomínajú.
> V úvode knihy sa píše, že Tomášov príbeh sa dá označiť za modelový. Prvá, dokumentárna, časť nazvaná V sieti štátnej bezpečnosti nám dáva veľmi presný dobový obraz, ktorý je dôležitý najmä preto, že dlhodobo je tu tendencia normalizáciu zľahčovať. Ukazuje, že Tomášov prípad nebol ojedinelý...
Ľudmila Pastierová: Snažila som sa vložiť do tejto kapitoly aj príbehy ďalších ľudí, Tomášových súputníkov. Je tam napríklad príbeh jeho rovesníka Tomáša Lišku, blízka priateľka Tomáša Petřiveho Alena Kumprechtová a mnohí ďaľší. Nechýba ani príbeh jeho francúzskej priateľky Marianny Canavaggio, ktorá žila v Prahe a bol na ňu vydaný príkaz na vysťahovanie. Všetky tieto a ďalšie príbehy spolu približujú atmosféru doby a prostredia disentu. Súčasťou kapitoly sú aj listy, ktoré písal Tomáš z väzenia.
> Autentické dokumenty, záznamy písané úplne dehumanizovaným spôsobom, vyznievajú ešte desivejšie, najmä ako sa postupne tlak stupňoval...
Ľ. P. : Kapitola ide naozaj chronologicky deň po dni. Napríklad rok 1978, ktorý bol v Tomášovom prípade kľúčový - podpísal Chartu, vyhodili ho z FAMU, fatálne udalosti na poľskej hranici, súdny proces. Týmto chronologickým usporiadaním deja som si uvedomila, že skoro každý koniec roka, vianočné sviatky, narodeniny strávil Tomáš buď na psychiatrii, vo vyšetrovacej väzbe alebo vo väzení osamelo, bez blízkych a priateľov. Až na posledné Vianoce. Koncepčne sme túto informáciu použili ako akúsi prelomovú bodku medzi jednotlivými rokmi.
O. G.: Vedeli, že ich nezlomia a ani ich nemohli vydierať, čo boli metódy, ktoré bežne aplikovali a väčšina ľudí ustúpila.
> Objasnime, prečo bol Tomáš jedným z tých, na koho sa zamerali naozaj až likvidačným spôsobom? Ľudia z disentu, undergroundu chodili na výsluchy, museli znášať domové prehliadky, perzekúcie, atď., ale u väčšiny to nebolo až tak psychicky a fyzicky vyhrotené.
Ľ.P. Je napríklad psychologicky overené, že otvorené sledovanie je väčšia záťaž na psychiku ako skryté sledovanie. V knihe máme prepis otvoreného sledovania, do najmenšieho detailu vypísané čo robil, kam išiel, s kým sa stretol, čo jedol. A Tomáš si uvedomoval, ako aj spomína v niektorých zo svojich listov, že je sledovaný. Z odposluchov sa napr. dozvedeli, že sa chystá na výlet do Prahy a z Prahy prišiel okamžite príkaz, že ho musia zdržať v Bratislave, čo znamená, že ho buď zobrali na 48 hodín, alebo ho len sledovali, nedovolili odísť zo zamestnania a podobne.
O.G.: Tomáš sa navyše snažil prepojiť české a slovenské prostredie disentu, pretože oboch bol súčasťou. A bratislavská ŠtB proaktívne zasiahla, aby uchránila Slovensko pred „nebezpečnými živlami“.
> Strana po strane - permanentný tlak, sledovanie, uväznenia. A popri tom dokázal písať, žiť. V úvodnej kapitole vidíme dokonalý kontrast medzi odosobnenými, dehumanizovanými hláseniami a jeho listami, v ktorých píše, čo sa mu deje. Je to veľmi silné. A potom kontext, o ktorom ste už hovorili, cez ďalšie príbehy vyskladať komplexný obraz, ako na seba navzájom vplývali. Okrem Česka treba spomenúť aj prepojenie na Poľsko.
O. G.: Poľsko bolo vlastne súhra viacerých okolností. Ja som sa s Tomášom zoznámila v roku 1975, ešte pred maturitou, a celé leto sme cestovali autostopom po Poľsku, chodili sme tam opakovane, lebo v Poľsku bola sloboda. Obchody síce boli prázdne, ale dali sa tam vidieť vynikajúce filmy a divadla, konali sa rôzne open-air stretnutia, najznámejší poľský režisér v 70. rokoch točil politicky kritické filmy Muž zo železa a Muž z mramoru, navyše sa tam postupne formovala Solidarita, čiže tam bola silná afinita všetkých po slobode túžiacich ľudí. Československo bolo policajne zošnurovaná, strážená krajina. Ďalšími kontaktnými bodmi na Poľsko boli Andrzej Jagodziński, bohemista a slovakista, ktorý bol častým hosťom v legendárnom byte Němcových, kde sa s Tomášom zoznámil. Myslím, že nápad urobiť česko-slovensko-poľské stretnutie sa pripisuje Aničke Šabatovej, ale všetci to považovali za úplný science fiction, že by sa niečo také mohlo podariť. V lete 1978, na 10. výročie augusta ’68, prebehla cezhraničné stretnutie disidentských špičiek a Tomáš pritom zohrával sprostredkovateľskú úlohu. Československý režim sa možnosti takejto spolupráce a preskočenia protirežimovej iskry zo severu asi dosť zľakol.
> Ďalšia cesta do Poľska sa mu ale už stala - doslova - osudnou...
O. G.: V septembri 78 Tomáš cestoval vlakom na divadelný festival do Wrocławy. Na hraniciach ho kontrolovali, našli mu nejaké „závadové písomnosti“ a odohral sa konflikt s políciou, pri ktorom sa mal dopustiť urážky verejného činiteľa, a samozrejme nikam necestoval. Osudným bola cesta na ďalšie stretnutie československých a poľských disidentov, vtedy všetkých zadržali a Tomáš bol jediným svedkom toho, ako policajti fyziky napadli disidenta a v tom čase hovorcu Charty 77 Jaroslava Šabatu. Išlo o jasnú eštebácku provokáciu s cieľom prekaziť plánované stretnutie. Celý incident mal pre Tomáša ďalekosiahle fatálne následky. Vyhodili ho z 3. ročníka FAMU, čo v tom čase znamenalo povolávací rozkaz a nástup na povinnú dvojročnú vojenskú službu. Trest, na ktorý bol odsúdený za incident na hraniciach, si vlastne odsedel až po návrate z väzenia, ktoré mu vojaci „naparili“ za vyhýbanie sa vojenskej službe.
> Pri tejto udalosti ma v knihe zaujala poznámka, ktorá vypovedá o nastavení mladého človeka, ako si vlastne v tom momente neuvedomoval, čo všetko sa môže stať, vnímal to ako dobrodružstvo, rebéliu...Kedy nastal u neho zlom a uvedomil si, že situácia je naozaj kritická?
Ľ. P.: V knihe je vzácny dochovaný popis výsluchu, ktorý nasledoval. Zachoval sa v archíve v Prahe, pretože bol zhabaný pri domovej prehliadke v byte Petra Uhla. Tomáš ten text nazval Môj posledný výlet do Poľska a ňom ešte s takým ironickým odstupom komentuje, čo sa presne udialo.
> V knihe je aj príbeh Tomášovej matky, ktorý je veľmi zaujímavý a mnohé vysvetľuje...
Ľ. P.: Pre mňa osobne to bol veľký objav a myslím, že pre okruh jeho priateľov bude osud Tomášovej mamy tiež prekvapivé zistenie. Za nedovolené prekročenie hranice bola odsúdená na desať mesiacov väzenia.
> A to malo vplyv na jej ďalšie konanie. Čo odkryl výskum v archívoch o jeho pôsobení v disente?
Ľ. P.: Je tam napríklad výborný dokument, o ktorom som tiež nevedela, upozornil ma na neho Jiří Gruntorád. V zápise dokumentov Charty je jeden príspevok z roku 1978, bez uvedenia autora, o tom, ako by Charta mala postupovať, aby nebola elitárska. Napísal ho Tomáš.
> Objavili ste pri výskume niektoré naozaj biele miesta v Tomášovom príbehu?
Ľ. P.: V príbehu Petřivý vs ŠtB je viacero bielych miest, ktoré sme sa pokúsili zaplniť vydaním tejto knihy. Pre mňa osobne: veľmi málo sme vedeli napríklad o jeho poslednom konflikte, ktorý sa odohral v Bratislave, a následnom súdnom procese, v ktorom bol odsúdený na 4 mesiace za výtržnosť. V knihe je publikovaný prepis rozsudku s presným popisom udalosti. Ešte som napríklad nevedela, že na akcii Pilát sa spolupodieľala Karin Ruppeldtová, vtedy Závadová, ktorá Tomášovi pomáhala a ktorá ju aj nafotila.
O. G.: Zaujímavý je pre mňa aj list Olegovi, niekedy z roku 1983-1984, v ktorom porovnáva Bratislavu a Prahu, rozhoduje sa, kde bude žiť, čo ktoré mesto ponúka. Vyžaruje z toho veľmi silný vnútorný nepokoj a existenciálna dilema, ako si ďalej - po dvoch väzeniach a s biľagom disidenta - zariadiť život.
> Je zaujímavé, že mu sami neponúkli, alebo ho nedonútili, vysťahovať sa...
Ľ. P.: Vedeli, že toto mu ubližuje viac. Psychický teror. Keď som si čítala záznamy zo psychiatrie až mi behal mráz po chrbte. Väčšinu som ani nemohla dať do knihy. A potom fakt, že osobné spovede pacienta posielali lekári vyšetrovateľom ŠtB aby ich mohli využiť na ďalší nátlak!
> Na jednej strane spisy ŠtB dochované v archívoch a na druhej jeho listy, ktoré asi nebolo jednoduché dohľadať...rovnako ako literárne texty.
O. G.: Tým, že Tomáš nemal vo svojom živote pevný bod, nemal rodinu, žil de facto v dvoch mestách, v štyroch väzniciach, často u kamarátov, tak tie veci boli roztratené, rozptýlené, mnohé vynárali postupne. Napríklad JiřÍ Gruntorád poslal Olegovi začiatkom deväťdesiatych rokov z Olomouca celý balík z miestneho archívu, kde sa našli Tomášove rukopisy zhabané pri nejakej domovej prehliadke.
> O výbere textov pre druhú kapitolu budeme hovoriť. Ja osobne som si po prečítaní tej prvej musela dať pauzu. Skoncentrované do jednej kapitoly je to intenzívny nápor na psychiku už keď to len čítame...a znova a znova si uvedomujeme, že to bol niečí život. Aký pocit po prečítaní ste mali vy? Osobne ste ho poznali, niektoré veci prežívali s ním...
Ľ. P.: V 90. rokoch som obdobie normalizácie uzavrela, už som sa tým nechcela zaoberať. Je to každého osobná vec, či udával, neudával. Každý žije sám so svojim svedomím a my ideme ďalej. Ale pri tomto výskume to bolo naozaj, ako hovoríte, otvorenie Pandorinej skrinky – so všetkou zlobou a zároveň bezmocnosťou. V knihe sú použité doslovné prepisy z archívov ŠtB, či už z výsluchov, odpočúvania telefónov, prepisy udaní od spolupracovníkov ŠtB s našim minimálnym komentárom. A tak čítať prepisy z výsluchov je naozaj nutné čítať s porozumením – prečo vypočúvaný odpovedá tak a nie inak.
O. G.: Tomáš bol ako kométa, ktorá zažiarila, síce nakrátko, ale úplne nezabudnuteľným spôsobom. My sme už v 80. rokoch neboli v kontakte. Ja som bola jeho blízkou osobou ešte v čase, keď bol odvedený na povinnú vojenskú službu. A dokonca som vtedy ešte cestovala aj na proces pred vojenským súdom, ktorý bol v Prešove koncom roka 1978. On už bol vtedy 5-6 mesiacov vo vyšetrovačke a následne vojenským súdom odsúdený na ďalších, neviem, 4 - 5 mesiacov na výkon trestu v Želiezovciach. Prežili sme rôzne ústrky, represie, výsluchy, zastrašovanie i domovú prehliadku. Ale predstava, že on, ako nesmierne slobodymilovný človek, ktorý bol slobode ochotný všetko obetovať, sa zrazu musel zmieriť s tým, že stratil tú najelementárnejšiu slobodu a je niekde v base, zavretý medzi ľuďmi, ktorí iste neboli jeho krvná skupina, je aj po mnohých rokoch ťažko uchopiteľná. Je to taký hraničný zážitok, že si ho nevieme predstaviť, snažili sme sa ho precítiť, ale tá skúsenosť je asi neprenosná. A silný moment je, že keď ideme rok po roku, chronologicky, cez dokumenty, udalosti, rôzne formy prenasledovania ... a prídu Vianoce, má narodeniny (29. decembra) a je úplne sám. On, ktorý možno bol introvert, ale vždy sa snažil byť stredobodom pozornosti, prepájal ľudí, nadväzoval kontakty nemá nikoho, kto by s ním bol.
> Druhá kapitola je venovaná Tomášovej literárnej a teoretickej tvorbe, už tu zaznelo, že dôležité bolo uvažovať aj o tom, čo by on sám nechcel, aby bolo zverejnené.
Ľ. P.: Je tam časť z textov publikovaných v knihe Hra o všetko. Ďalšie básne sú zo školských čias, aj také, ktoré som našla doma v Tomášovej pozostalosti. Veľmi zaujímavé sú Tomášove recenzie na knihy alebo filmy, výtvarné umenie z časopisov Kontakt, Fragment, Altamira, Zebra.
Do knihy sme vybrali aj ukážku z antológie Krásny nový svet 1984 venovanej hudbe. Vybral si niekoľko skupín, o každej napísal medailón, a prebásnil texty. Antológia má vyše 200 strán, úvod ku knihe napísal za redakciu Oleg. V dobe konšpirácie, tajných schránok, sledovania, je to obdivuhodné. Vtedy nebol internet, musel si všetko vyhľadať, odpočuť napr. Z Rádia Slobodná Európa, prepísať, prebásniť, zostaviť do finálnej podoby. Knihu sme vydali v 30 exemplároch, či ju niekto ďalej prepisoval netuším, ale je to možné.
Výber druhej kapitoly Život ako umenie dopĺňajú ešte krátke poviedky, napr. o močiari plnom žiab, ktorá sa nesie v orwellovskom štýle.
Raritou sú zápisky z notesov, medzi telefónnymi číslami sú krátke poznámky čo si chce prečítať, na čo pôjde do kina, čo by mal stihnúť. Jeho intelektuálny záber bol naozaj obdivuhodný, najmä ak si predstavíme limitované podmienky tej doby.
O.G.: V knihe nechýba ani Hra o Judáša, vlastne jeho najucelenejšia novelka s kryptickým obsahom. Príbeh Judáša ho fascinoval a literárne ho prerozprával úplne inak. Novela sa páčila i Pavlovi Vilikovskému, recenzoval ju, keď po roku 1989 vyšla vo Fragmente ako samostatná knižočka s ilustráciami Jara Štullera.
> Aj keď ide o reprezentatívny výber, kapitola je dosť obsiahla. Aj pod veľkým psychickým tlakom bol veľmi kreatívny.
O.G.: Tomáš nebol človek, ktorý si dovolí luxus, že “na pár dní si sadnem a budem písať”. On to všetko vlastne robil v behu. On the road, aby som citovala názov jeho obľúbenej knihy ...
> Do názvu knihy ste dali “básnik”
O. G.: ...áno, je to vyjadrením stavu duše. Tvorbou nebol „len“ básnik, napríklad jeho politicko-filozofické rozpravy, alebo aj školské scenáre, majú silný politický podtext. Zaujímala a inšpirovala ho študentská revolta v '68. To bolo niečo, k čomu mal mentálne veľmi, veľmi blízko a čo premietal aj do niektorých literárnych prác či publicistických textov.
> Tretia kapitola, vyskladaná zo spomienok jeho priateľov je nielen veľmi ľudská, ale je to tiež formálne pestré puzzle. Niekto napísal spomienku, niekto básničku, mimoriadny je text Vlada Godára. Aký obraz Tomáša Petřivého nám dávajú tieto texty?
O. G.: Tomáš na každého s kým sa stretol, zanechal silný dojem. Cítiť to aj po rokoch. Niektoré spomienkové texty sú ešte z Olegovej knihy, ale väčšina bola napísaná teraz, mnoho rokov po jeho smrti špeciálne pre túto knihu. Spomínaný Vlado Godár sa napríklad prihlásil sám, cítil potrebu podať generačnú výpoveď a sprístupniť mentálny svet jeho, vlastne ich, generácie. Pritom sa s Tomášom stretol iba raz a to za dosť komických okolností, čo sám v texte popisuje.
Z textov sa dá odčítať, že bol veľmi otvorený a práve svojou otvorenosťou bol aj veľmi zraniteľný. Pre niekoho bol až príliš intenzívny alebo príliš horúčkovitý, možno tvrdohlavý, jeho hodnotová kotva bola silná. Kto s ním chcel vydržať, tak si musel povedať: “to je jednoducho Tomáš”. Museli ste ho brať so všetkými pozitívami aj negatívami, inak to nešlo.
Niektorí ľudia mohli mať pocit, že mu chýba pud sebazáchovy, že sa vrhal do vecí až sebadeštrukčným spôsobom.
V mnohom bol asi aj veľmi netrpezlivý, v zmysle “do kelu, tak robme niečo, ľudia spamätajte sa!” Je to zmes potreby niečo urobiť, nejako ľudí prebrať k akcii a na druhej strane veľká frustrácia. Najmä, keď sa vrátil z Prahy do Bratislavy a uvedomil si intenzívnejšie nedostatok aktivity. V knihe je list Václava Havla o návšteve Bratislavy, dali sme ho tam práve preto, že presne poukazuje na rozdiel medzi pražským a bratislavským prostredím.
> V spomienkach sa polemizuje aj o jeho smrti, okolo ktorej je veľa nejasností, pre mnohých to budú možno aj nové informácie...
Ľ.P.: Áno, napríklad tvrdili, že mal oblečenú košeľu, pritom on nikdy košele nenosil. Aj Olegovi a mne ukazovali na výsluchu fotografie, ale iba z diaľky, lebo by sme to vraj nezvládli. Stále sa pýtali, prečo si myslíme, že s tým majú niečo spoločné. Nás by to možno ani nenapadlo, ale keď sa stále pýtali...Mne sa to celé pripomenulo s textom Ľuby Lesnej, ktorý je v tiež v knihe. Škoda, že sa neobnovilo vyšetrovanie, ona o to s Olegom žiadala hneď po revolúcii.
> Čo nám príbeh Tomáša Petřivého hovorí dnes?
O. G.: Jeho príbeh je tragédiou jednotlivca, zároveň je v ňom niečo nadčasové, všeobecne platné. Mocenský aparát môže mať rôzne podoby a ideologické zafarbenie, ale vždy mu ide o jedno – dosiahnuť lojalitu a poslušnosť svojich občanov. Tomášov osud je modelovou situáciou vzťahu jednotlivca a moci, ukážkou, ako si aj v čase neslobody (alebo menšej slobody) a ohýbania chrbtíc uchovať vlastnú autenticitu a sebaúctu. V tomto duchu sme sa snažili predstaviť rebela a básnika Tomáša Petřivého dnešku. Ja sama som veľmi zvedavá, či kniha zaujme a ako bude prijatá. Doba, ktorú teraz žijeme je na úvahy o cene slobody - žiaľ - vhodná.
Ľudmila Pastierová a Oľga Gyárfášová: Básnik Tomáš Petřivý vs. ŠtB, Ústav pamäti národa, 2026