Krátky lexikón zaznávaných samozrejmostí
Heslo 1: kniha
Niekto sa bojí v lese, iný sám doma, najčastejšie potme, sú takí, čo nevstúpia do výťahu. Všetky tieto strachy majú svoje vedecké názvy a definície. Ja sa bojím kníhkupectiev. Antikvariátov ešte viac. Bojím sa do nich vojsť a nevládzem z nich vyjsť. Bez knihy. Papierovej, tlačenej, je jedno, či detskej, odbornej, alebo beletristickej. Bol som na Islande a neodolal som takisto. Po islandsky viem sedem slov, väčšinou sú to názvy jedál, ale z kníhkupectva v Reykjavíku som vyšiel s tromi knihami. Doma si v nich listujem, ovoniavam ich, nahlas čítam. Má takáto fóbia meno? Definíciu? Ak áno, dúfam, že je to len mierna forma obsesie, nie ťažká duševná či charakterová porucha.
Neviem, ako to knihy robia, ale zakaždým si ma nájdu. Naposledy to bola Hrobka pre Borisa Davydoviča od Danila Kiša. Útla knižočka vyskladaná z na kosť vysušených viet, no keď sa začnú rozpúšťať niekde na podnebí, rozliezať popod klenbu lebky, svrbieť za ušami, uvoľní sa z nich toľko trýznivého obsahu, že vydá za celý regál svojich obsiahlych kolegýň. Nechápem, ako som sa k nej dostal. Neviem ani celkom presne, ako som sa v tom kníhkupectve na Kozej ulici ocitol, mal som trocha naponáhlo, vlastne som v tej časti mesta ani nemal čo robiť, len zrazu som bol znova na chodníku a Danilo v taške.
Kniha a literatúra nie je to isté, pravdaže. Sú také, ktoré žiadne poklady ducha neponúkajú, lebo jediným cieľom ich autora či autorky je postaviť aspoň malý pomník vlastnej pominuteľnosti. Lenže ešte aj tie majú v sebe akúsi dôstojnosť, nedovolia človeku zaobchádzať s nimi trebárs ako s novinami, časopismi, katalógmi. Veľakrát sa mi stalo, že som knihu dostal. Od organizátorov festivalu, besedy, koncertu. Aspoň nejakú brožúru si dali urobiť aj v tej najmenej ambicióznej dedine. Aby jej dodali na vážnosti, v tvrdej väzbe a s tvrdým lakom na každej strane. Pribalia hrnček na čaj s obecným erbom a večné pero. Pero sa zlomí, hrnček rozbije, ale monografia ostáva. V pracovni mám celú jednu stenu obloženú takýmito knihami. Nie naplocho, riadne založené v knižnici, na ich pestré chrbty sadá prach, manželka hromží.
Má pravdu, pohľad na zaprášenú knihu je znepokojujúci, nech už sú dôvody, kvôli ktorým času a fyzikálnym javom meniť knihy na opustené a zabudnuté náhrobky našej nevďačnosti, aké chcú. Viem, že aj na príbuzného a starého kamaráta sa človeku podarí zabudnúť, no na rozdiel od nich, knihu nájdeme tam, kde sme ju nechali. Druhá vec je otvoriť ju a začítať sa do nej. Pri opakovanom čítaní ostane väčšina z nich nedočítaná. A nielen preto, lebo sa večne niekam ponáhľame. Ale to už nie problém knihy, je to dedičný hriech literatúry ustrnutej v nej. Literatúra vie starnúť ešte rýchlejšie než človek, hoci ako hovorí môj kamarát Ján – zasejem, zožnem, Vianoce; nasrať na taký život. No kniha starne ako ten, kto žil v pravde a kráse smerujúcim k dobru. Aj toto mám z kníh, veď to aj tak pekne idealisticky znie a ak dáme nabok pátos, je to naozaj tak. No sú aj knihy, ktoré sa stávajú rukojemníkmi bezradných darcov a ešte bezradnejších obdarovaných. O autoroch ani nehovoriac. Ale sú aj knihy, ktoré zažili aj onakvejšie príkoria.
Bolo to v roku 1987, v októbri, v Košiciach išla byť pekná jeseň a ja som musel nastúpiť na základnú vojenskú službu. Predtým som si povedal, že s civilom sa rozlúčim okružnou jazdou po bývalých spolužiakoch a Ivan Havlice, čerstvo zamestnaný vo Východoslovenskej galérii v Košiciach, ma zobral na obhliadku svojho nového pracoviska. Depozitáre mali na mnohých miestach v centre mesta. Synagógu na Puškinovej si nechal nakoniec.
Spustnutá, lebo po februári 1948 boľševikmi zoštátnená, dunela smutným mlčaním. Uprostred rozľahlej siene, tam, kde by človek čakal Almemor, pult na predčítavanie tóry, stála štyri metre vysoká a toľko isto široká aj hlboká klietka. Kovová, z armovacích sietí, veľkosť oka desať na desať, oceľové prúty hrubé ako palec. Obišli sme ju koldokola, niekoľkokrát, bázlivé kroky nechávali v prachu nechápavé stopy, kým sme opäť zastali na mieste, z ktorého som klietku zazrel po prvý raz. Do očí mi udrela hrubá reťaz a masívny visací zámok. Tá klietka bola plná kníh.
Minulý týždeň sa knihy dostali do hlavných správ. Minister financií, istý pán Kamenický, razantné zvyšovanie obchodnej dane zdôvodnil tým, že knihy sú zábava pre bohatých. Najskôr som si myslel, že sa pomýlil. Tak ako jeho kolegyňa pani Dolinková, keď na pôde transfúznej stanice citovala Brama Stokera a dôvetkom, že hematológovia robia presne to isté, čo gróf Dracula. Potom, v oboch prípadoch, som bol presvedčený, že to ja som zle počul, predsa len v dobe nadbytku informácií nie je celkom jednoduché sústrediť sa na to podstatné. Ale nie, chyba nenastala na strane prijímača. Kniha sa, ako vidno, vie pomstiť za nedôstojné zaobchádzanie so svojím obsahom. Lebo čítať s porozumením nie je to isté ako gúgliť.
Ale vráťme sa k financministrovi. Jeho argumentačný skvost, hoci je ministrom za sociálnu demokraciu, okrem toho, že v nevábnej nahote odhalil, že vláda, v ktorej sedí na peniazoch, nie je ani sociálna, ani demokratická, že on osobne je fachidiot telom aj svojou úzkoprsou dušou číta celý svet ako účtovnú knihu, vyvolala spontánnu vlnu záujmu o – knihy. Zrazu sa ku knihám prihlásili aj takí, ktorí si pod pojmom kniha predstavujú iba učebnice, tie najproblematickejšie z kníh, a to do toho počítam aj pamäti športových hviezd a idolov populárnej hudby.
Čím je vlna vyššia, tým skôr opadne, no napriek tomu som presvedčený, že kniha do Krátkeho lexikónu zaznávaných samozrejmostí patrí aj napriek tomu, že o pozornosť sa stále neodbytnejšie hlásia aj iné nosiče písaného slova a hlavne literatúry. Ilustrácia k tomuto heslu pochádza z jednej nemenovanej reštaurácie v Poprade, ktorá sa volá Utópia. Uprostred betónového sídliska imituje rurálnu stavbu, zrejme sa chcela podobať na salaš, no ako vidno, dopadla ako zanedbaná izba revolučných tradícií, ktorej správca trpí multipolárnou poruchou a devastačnými výpadkami historickej pamäte. Ale mexickú polievku tam mali dobrú.
Nabudúce fúrik. A možno kyslá kapusta.
Utópia (foto: S. Lavrík)
