„Ako keby sme sa na Slovensku stále všetci cítili ako obete a nespolupracujeme pre hodnotnú vec, ktorou kultúra a umenie je," hovorí Katarína Kucbelová

 

Katarína Kucbelová ako poetka v roku 2006 založila slovenskú literárnu cenu za pôvodnú prózu Anasoft litera, o 14 rokov neskôr na ňu bola nominovaná za svoj prozaický debut Čepiec. Tento rok sa dostala na short list prestížnej stredoeurópskej ceny za literatúru Angelus (Vroclav), 28. septembra sa stala laureátkou stredoeurópskej Ceny Václava Buriana (Olomouc), z ktorej si odniesla aj Cenu publika a 7. októbra 2023 sa stala piatou laureátkou slovenskej ceny za poéziu Zlatá vlna. Je čas Kataríny Kucbelovej, otázka je, či je tu pre ňu aj to správne miesto.

Rozhovor o literárnych cenách, ich zmysle, kvalite a kontexte.

V prvom rade, myslíš si, že by kvalitná literatúra mala byť oceňovaná?

Samozrejme. Oceňujeme divadlo, hudbu, výtvarné umenie, filmy na filmových festivaloch. Vo svetovom rozmere majú pevnú štruktúru a hierarchiu. Na hodnotné umelecké diela, vrátane literárnych, by sme mali byť schopní poukázať. V literárnom svete existuje viac spôsobov, ako oceniť spisovateľov, ktorí vytvárajú umeleckú hodnotu. Sú to ceny, ale aj niektoré rezidencie, v anglofónnom svete existuje napríklad formát Poet laureate, je to typ ocenenia za celoživotné dielo na isté obdobie a básnikovi z neho vyplýva istý status, finančné ocenenie, autori pôsobia na univerzitách. Na Slovensku sme si s príchodom voľného trhu a marketingu dlho ujasňovali rozdiely medzi komerčnou a umeleckou hodnotou literatúry a neviem posúdiť, či je tento proces už konečne uzavretý.

Okrem literárnych cien, sleduješ ako členka kultúrnej obce aj iné slovenské alebo zahraničné umelecké ceny či súťaže?

Všímam si rôzne formy literárnej infraštruktúry vo svete a v Európe. Veľkými hráčmi sú v iných krajinách mestá. Zaujímajú ma špecializované ocenenia, napríklad fínska cena pre prekladateľov fínskej literatúry do cudzích jazykov, veľmi dobre honorovaná. Malé obce, ktoré majú potenciál v historických priestoroch, ich vedia využiť na rezidencie, festivaly, niektoré z nich sú spojené s literárnym ocenením. Literatúra sa nemusí odohrávať len v kultúrnych centrách. Všímam si, ako sa ostatné malé krajiny nenechajú vyrušovať tým, že majú „malé literatúry“ a zapracovali na svojej infraštruktúre, inštitúciách, ktoré majú efektívne nástroje. Myslím si, že jeden z efektov takejto systematickej a dlhoročnej práce a investícií je aj nobelovka pre Jona Fosseho.

Prednedávnom si sa vrátila z Poľska, kde si bola na slávnostnom odovzdávaní ceny Angelus. Pred 18-timi rokmi si sama na Slovensku založila a nastavila literárnu cenu Anasoft litera, ktorá je dnes u nás, vraj, najprestížnejšia. Je vôbec možné tieto dve ceny v niečom porovnať? Predpokladám, že na Anasoft literu si zmenila optiku, keď si na ňu v roku 2020 bola nominovaná už ako autorka. Ako ju sleduješ s odstupom rokov? Odosobni sa od našich priateľských vzťahov a pokojne mi daj úprimnú spätnú väzbu.

V ničom. Angelus je cena, ktorú organizuje mesto Vroclav, sú to vlastne dve ceny v jednej. Angelus a Silesius, sú pomenované podľa nemeckého barokového mystika a básnika Angelusa Silesia. Žil v meste Vroclav v 17. storočí, v čom projekt nachádza istý regionálny a zároveň stredoeuópsky odkaz. Vroclav je mesto v Dolnom Sliezku, poľským sa stalo v 20. storočí a aj prostredníctvom tohoto podujatia si skladá svoju identitu. Angelus je stredoeurópska cena za prózu, za stredoeurópske knihy preložené do poľského jazyka a Silesius je poľská cena za poéziu. Ich chápanie strednej Európy je veľmi široké a sú finančne veľmi zaujímavé. Angelus je 150000 zlotých a Silesius, myslím, 100000, veľkú čiastku získavajú aj prekladatelia. Čitateľskou cenou (pomenovanou po Natalii Gorbanevskej), je trojmesačná rezidencia v meste Vroclav. Podujatie financuje Vroclavský literárny dom zriaďovaný mestom. Súčasťou ceny je Festival Bruna Schulza, koná sa v literárnom dome. Všetky podujatia, ktorým som sa v minulosti venovala, od literárnej ceny, rezidencií, literárnych diskusií, festivalov či práci s prekladateľmi, by s podobnou infraštruktúrou a mestským zázemím v literárnom dome sa dali organizovať neporovnateľne ľahšie. Vznikala by synergia, hlavne v drahom meste ako je Bratislava, kde sú pre podujatia finančne nedostupné  pomaly už aj štátne a mestské priestory a rovnako priestory nezávislých kultúrnych centier. 

Anasoft litera je štandardná národná cena, ktorú má Poľsko v cene Niké. Je sponzorovaná IT firmou. Prvé roky boli trochu komické v tom, ako sme pri záverečných ceremoniáloch museli prispôsobovať vyznenie podujatia pre časť publika, pre hostí sponzorskej firmy. Veľa vecí sme museli zľahčovať a literárna komunita to oprávnene vnímala negatívne. Spätne uvažujem skôr o tom, či sme aj my neprispeli k devalvácii vnímania literatúry v spoločnosti tým, že sme zaviedli istý, povedzme, odľahčený štandard v podujatí, ktoré sa stalo sledovaným a najprestížnejším, hovorím o vyhlásení literárnej ceny, nie o festivale a výbere autorov. Silná pozícia sponzora, hoci sa čoraz menej odrážala v celkovom rozpočte, sa vystupňovala až do kauzy spojenej s knihou Nicol Hochholczerovej. Ale predstavme si, že by tu Anasoft litera zrazu nebola...

Prijímať konštruktívnu kritiku je dôležité, resp. mať v živote osobnosti, ktoré si človek váži, zaujímajú ho ich názory a počúva ich rady. Kto je v tvojom okolí takýmto kompasom?

Mám viacero priateľov a blízkych, ktorých otravujem čítaním svojich nedokončených kníh. Snažím sa ale vyhnúť efektu modrého koníka, keď knihu číta už priveľa ľudí. Diskusia recenzentov sa nakoniec aj tak v plnej miere udeje po vydaní. Najdôležitejšie sú, samozrejme, redaktorky, v posledných dvoch knihách Miroslava Vallová a pri Čepci Marta Součková.

V oboch spomínaných cenách si bola nominovaná za tvoj prozaický debut Čepiec. Ten získal aj titul Kniha roka 2019 v ankete denníka Pravda, cenu Literárnej akadémie Panta Rhei Awards, Cenu za umenie Nadácie Tatra banky v kategórii literatúra, bol nominovaný vo finálovej päťke Anasoft litery, na Cenu Jána Johanidesa, Cenu René a do ankety Kniha roka mesačníka Knižná revue. Čo pre teba znamenajú tieto nominácie a ceny? Čerstvý nobelista Jon Fosse napr. povedal, že je za ceny rád, lebo nosia so sebou peniaze (in HOST 2021), ale v týchto prípadoch sú finančné odmeny skôr symbolické...

V niektorých prípadoch nie sú ani symbolické, sú nula. Napríklad v prípade ceny Panta Rhei Awards, ktora má kategóriu Cena literárnej akadémie pre umelecky hodnotné diela. Je to o našej spoločnosti pomerne výpovedné. Sieť kníhkupectiev Panta Rhei je lídrom na knižnom trhu.

Cena Nadácie Tatrabanky má v covidových časoch doslova zachránila, na druhej strane, žiadny moderátor či novinár ju v súvislosti so mnou nespomenie, vždy som autorka, ktorá bola nominovaná na cenu Anasoft litera. 

Symbolické sú básnické ceny. V prípade Zlatej vlny je v skutočnosti finančná odmena 2200 eur a nie 5000, zvyšok tvoria materiálne ceny a pobyty na rezidenciách. Je skvelé, že sa organizátori snažia poskladať čo najväčšie ocenenie, ale komunikovala by som to transparentnejšie. 

Ak má niečo na cenách pre autorov zmysel, je to finančné ocenenie, špeciálne v prostredí malého trhu. Žiadnou slovenskou cenou nepredáte o dvadsaťtisíc kníh viac. Autori v prvom rade potrebujú, aby mohli pracovať na svojich knihách a nie v ďalších prácach. V rámci stereotypov o spôsobe života spisovateľov tiež málokoho napadne, že každodennou prácou je aj agenda, ktorá jednoducho prichádza, komunikácia s podujatiami, cenami, s médiami, vydavateľstvami, administratíva grantov, cesty, akcie, komunikácia ohľadom licencií, prekladov a podobne. Nórsko je približne rovnako veľká krajina ako Slovensko, Jon Fosse asi vie, o čom hovorí.

Od roku 2012, odkedy Anasoft literu nevedieš, sleduješ jej ročníky, vyhlasovanie desiatok i litera fest? Čo-to málo sa v nej pomenilo, pridalo sa ešte jedno kolo hlasovania a vznikla finálová päťka... 

Finálovú päťku veľmi schvaľujem. Nerozumiem, prečo si cena už nemôže finančne dovoliť rozhovory s finalistami v denníkoch a lukratívnejšie priestory na ceremoniál. Konkrétne, prečo to stojí veľké peniaze. Ako keby sme sa na Slovensku stále všetci cítili ako obete a nespolupracujeme pre hodnotnú vec, ktorou kultúra a umenie je.

Budeš sledovať aj dnešný ceremoniál? Komu by si tento rok dopriala cenu Anasoft litera z kníh, ktoré si čítala a nemusia byť ani vo finále.

Budem, ale naučila som sa tento typ názorov nehovoriť verejne.

Tento rok má Anasoft litera 18 rokov. Čo by si jej popriala do dospelosti?

V prvom rade vidím, že cena má vzhľadom k výdavkom oveľa menší celkový rozpočet. Za posledné roky schudobnela, tak ako my všetci. Prajem jej väčšiu ústretovosť mestských a štátnych inštitúcií v poskytovaní priestorov, médií pri poskytovaní reklamného a redakčného priestoru, väčší rozpočet od sponzorov, menšiu závislosť od štátnych grantov, menej rizikový Fond na podporu umenia. Dostatok ľudí, ktorí sú schopní s literatúrou pracovať. Inú vládu.

 

 

A ako vnímaš oceňovanie v rámci poézie? Prozaická cena vie možno trošku zvýšiť povedomie, a čo poetická? Aká je, resp. mala by byť podľa teba jej hlavná úloha?

Básnické ocenenie pracuje s umeleckým dielom, ktoré objektívne nikdy nebude prístupné širokému publiku. Zachytí ho však veľmi poučená a vnímavá skupina čitateľov. Nikdy z toho nebude show a sociálne siete sú v tomto prípade príliš jednorozmerné a povrchné. Viem si predstaviť sofistikovanejšie výstupy v knižnej alebo časopiseckej podobe. Tento žáner potrebuje čas a sústredenie, navyše, máme málo ľudí, ktorí dokážu viesť rozhovor o básnickom diele. Novinári sa do toho radšej nepúšťajú, cena za poéziu by tento typ výstupu bola schopná zabezpečiť. Viem si predstaviť workshopy autorov na univerzitách, rezidencie so štipendiom. Chýbajú mi dlhé čítania básní, bez rozhovorov o básňach, ktoré sú často povrchné alebo príliš akademické alebo sa dejú v podobe „maratónov“. Básnické ceny vyžadujú jasnejšiu projektovú víziu a kredit podujatia sa získava dlhšie. Na Slovensku máme aj v tejto oblasti nedostatok ľudí, infraštruktúru a zdrojov. Zle vnímam ľutovanie sa. Prejavuje sa tak, že ďakujeme publiku, že vôbec prišlo, v pozvánkach je „príďte nás podporiť“ a podobne. Poézia má svoje publikum a čitateľov, len je iné, má iné návyky a vnímanie. Nie je dôvod na žiadne podceňovanie, pasovanie sa do obetí trhu a hru na Popolušku.

Prvá kniha poézie ti vyšla pred dvadsiatimi rokmi, potom ďalšie tri s postupne zvyšujúcim sa odstupom rokov, dovtedy ani relevantnejšia cena za poéziu u nás nebola. Minulý rok ti Skalná ruža vydala básnickú skladbu k bielej, za vybrané preklady z nej si získala Cenu Václava Buriana i Cenu publika a pred pár týždňami aj Zlatú vlnu, ktorá sa udeľuje len od roku 2019. Obe ceny majú iný koncept i iný kontext. Existuje niečo, čím by sa mohli inšpirovať navzájom?

Áno, so zverejneným prvým štatútom som myslela, že parodujú Anasoft literu, ale neskôr som pochopila, že vlastne len reagujú na to, že tu niet ľudí a že ju nakoniec museli založiť sami v poézii zainteresovaní ľudia. Relevantná je teda prioritne pre obec, a to podľa teba pre literárnu všeobecne, alebo dokonca, ešte užšiu, a to len pre tú poetickú?

Až tak? Zlatá vlna je dnes určite relevantná pre básnickú komunitu.

Pri preberaní Zlatej vlny si tiež povedala, že literárne ceny sú niekedy nespravodlivé. Čo je ich najväčšiou chybou?

To si môže dovoliť povedať autor, ktorý cenu získal. Odznelo to v kontexte toho, čo som hovorila o poézii Ivana Štrpku. Sú autori, ktorí majú viac-menej konštantnú vysokú úroveň svojich diel. Pamätám si ešte pri Anasoft litere na situácie, ktoré vznikali s knihami Pavla Vilikovského, mohol by vyhrať každý jeden rok, v ktorom sa hodnotila aj jeho kniha, ale nebolo to možné, lebo v rozhodovaní komisií do nejakej miery figuruje aj fakt, že niektorý z autorov cenu už nedávno dostal. Neviem, či to bolo aj v tomto prípade, každopádne, na podujatie prišlo dosť ľudí a myslím, že to bolo aj kvôli autorskému čítaniu Ivan Štrpku. Je to legenda. Takže preto. Zároveň pri cenách, ako obidve vieme, vznikajú rôzne situácie, stačí jeden dominantný člen komisie alebo zásadný rozpor medzi výberom dvoch najlepších kníh a získa to tretia. Pohľad do rozhodovania porôt je často dosť zábavný.

 

 

Sústredím sa na tvoje tri ostatné diela, Čepiec, k bielej a Modrosleposť. V dokufikčnom Čepci si to ty, kto pravidelne uteká na iné miesto, k inej činnosti, k cudziemu človeku, v ktorom hľadáš a nachádzaš blízkosť, v básnickej skladbe k bielej mieri všetko (možno) ku konečnej slučke, prípadne len prešľapuje na mieste, v Modrosleposti fiktívne postavy unikajú k zvieratám a k umeniu. Ak si odmyslíme, že práve tvorba je tým tvojím únikom (osobne si to nemyslím), kde by si chcela byť tu a teraz?

Chcela by som byť tam, kde je spokojná celá moja rodina. Aktuálne to vychádza na Bratislavu. Výlety na Šumiac mi padli veľmi dobre po intenzívnom období materskej dovolenky, po ktorej som potrebovala aj iné kontexty, navyše som bola dosť autorsky zablokovaná, fyzicky vyčerpaná a intelektuálne podstimulovaná, čo iste poznajú mnohé ženy. V Modrosleposti rozvíjam tému únikov a determinácií, ktoré určujú na akom mieste a prečo žijeme, uvažujem o našej spokojnosti, o našich hraniciach. Myslím, že môj život skôr nie je príbehom únikov, snažím sa pracovať s tým, čo mám a tam kde som, ale je to téma, o ktorej uvažujem. Zhodou okolností sa to tento rok stalo témou politického marketingu a občianskych predvolebných kampaní. Ale politický aspekt, tvorí menšiu časť mojich literárnych úvah o úniku. Masívne odchody charakterizujú celú východnú Európu, ktorá sa v rôznych vlnách vyľudňuje v prospech západného sveta a aktuálne sme v jednej z nich. Vnímam to ako niečo, čo nás ako spoločnosť definuje.

Cítiš sa v správnom čase na správnom mieste? Pýtam sa v kontexte hľadania toho, čo robíš mimo tvojej tvorby, ak sa profesiou spisovateľa, spisovateľky umeleckej literatúry, nieto ešte poézie, nedá u nás uživiť. Založila si aj vydavateľstvo august august, ktoré zatiaľ vydalo štyri prekladové tituly. Skúsila si sa vydať aj touto cestou, ale?

Paradoxne som sa po tom, ako sme skúšobne spustili projekt vydavateľstva, posledné roky uživila ako spisovateľka. Samozrejme, v kombinácii s menšími prácami v kultúre, ktoré sa však snažím skôr neprijímať. Sú tak finančne podhodnotené, že finančnú situáciu vlastne neriešia. Stále som dosť vyťažená, čo je jeden z dôvodov, prečo sme sa s vydavateľstvom zastavili. Druhý dôvod je, že čakáme na to, že sa nám ozve FPU s kontrolou vyúčtovaní, aby sme vedeli, či to robíme dobre, pretože väčšina žiadateľov po kontrolách vracia aj veľké finančné čiastky. Prvá kniha vyšla pred tromi rokmi a okolie nám skôr hovorí, že si ešte nejaké roky počkáme. Postupne sa rozhodneme, kam tento projekt posunúť, navyše, mala to byť len doplnková aktivita, získavanie skúseností. V tejto chvíli je úplne otvorené, čím všetkým sa budem živiť od začiatku roka, alebo od jari. Nemusí to byť písanie, literatúra, kultúra ani umenie.

Vnímam ťa za inteligentného človeka so zmyslom vidieť veci nielen dopredu, ale s nadhľadom, a to dokonca vo viacerých rovinách naraz, pri ktorých je všadeprítomná hodnota ako základ a nie ako nadstavba. Tvoja myseľ je koncepčná, vidieť to teda nielen v tvorbe. Jedna vec je niečo ako projekt vymyslieť, nastaviť a druhá vec je jeho exekutíva v praxi. Do akého projektu, v ideálnom čase a krajine, by si sa rada pustila?

Chcela by som byť spisovateľka, nič iné ma nebaví viac. Viem si však predstaviť veľa projektov, ale ako som spomínala, zdá sa mi, že čokoľvek začínať je dnes zložitejšie ako pred rokmi. Navyše, perspektíva je momentálne naozaj veľmi zlá. Aktuálne to vyzerá, že nasledujúce roky budeme skôr zachraňovať, čo sa dá.

 

Katarína Kucbelová (*1979) je slovenská poetka, prozaička, kultúrna manažérka a spoluzakladateľka slovenskej literárnej ceny za pôvodnú prózu Anasoft litera, ktorej bola do roku 2012 riaditeľkou. Debutovala v roku 2003 zbierkou poézie Duály (Drewo a srd), v ktorej celkom redefinovala intímnu lyriku a postavila ju takmer výlučne na jazykových štruktúrach. Druhú knihu Šport (2006) vytvorila na motívy dychu, dýchania či udržiavania sa pri živote. V tretej knihe Malé veľké mesto (2008) vytvorila básnickú skladbu-mapu Bratislavy. Štvrtú zbierku Vie, čo urobí (2013) kritika hodnotí za najrazantnejšiu a najosobnejšiu autorkinu básnickú knihu, ktorá je zároveň najhlbšie zasadená do slovenského spoločenského kontextu. Piatu básnickú knihu k bielej (2022) tvorí kompozičná básnická skladba, v ktorej autorka stvorila svet s nejasnými kontúrami, kde už veky trvá čudná zima.* Za túto knihu získala v roku 2023 Zlatú vlnu i Cenu Václava Buriana s Cenou publika. Prozaicky debutovala v roku 2019 dokufikciou Čepiec (Vydavateľstvo SLOVART), ktorá bola nominovaná na niekoľko literárnych ocenení a získala Cenu Nadácie Tatra banky za umenie, Cenu literárnej akadémie Panta Rhei Awards a titul Kniha roka v ankete denníka Pravda. Bola aj vo finále ceny Anasoft litera i Ceny René. V roku 2023 jej vyšla druhá prozaická kniha Modrosleposť (Vydavateľstvo SLOVART). Pracuje ako kultúrna manažérka. Narodila sa v Banskej Bystrici a od svojich štúdií na Vysokej škole múzických umení žije v Bratislave. S manželom vychováva dcéru.

*(pasáže o poetických knihách boli vybrané z laudácia Márie Ferenčuhovej v bedekri k Cene Václava Buriana 2023, s. 88 – 89.