Písanie je dialóg s časom, rozhovor s Janou Bodnárovou

 

Jana Bodnárová, autorka, pre ktorú sú umenie a kultúra esenciou života. Jej tvorba počnúc prózou, cez dramatické texty, poéziu až po scenáre a performancie, je ako mnohotvárna mozaika, v ktorej každý kúsok v sebe nesie hlbokú stopu osobnej skúsenosti, vnútorného ponoru a neúprosného hľadania autentického hlasu. Ako kunsthistorička a spisovateľka sa vždy pohybuje na rozhraní formy a obsahu, nechávajúc ich vzájomne pretekať a zrkadliť sa, aby vyrozprávali príbehy, ktoré rezonujú nielen svojou čistotou, ale aj tichou silou.

 

Umenie a kultúra sú tvojou bytostnou súčasťou, si vyštudovaná kunsthistorička, celý život umenie vnímaš i tvoríš – od umeleckej prózy, básní, textov pre deti, cez divadelné drámy, rozhlasové či televízne scenáre až po performancie. Ako si vyberáš tému a jej následne spracovanie? Prichádza forma s témou alebo si téma určuje svoje spracovanie tým, ako sa v tebe postupne vyvíja ešte pred samotným procesom písania?

To je rôzne. Lebo niekedy môže byť forma i témou. Najmä v experimentálnych textoch. Viem však, čo „má rada" téma. Veľké ticho, samotu... Vtedy sa vie z rôznych útržkov poukladaných v pamäti vynárať, prísť, stať sa. Potom je to už práca s príbehom, paralelne i s postavami. Nájsť im autentickú reč, taký jazyk, aby boli uveriteľné, pevné. A rovnako to býva i u autorskej reči. Čistota, až priezračnosť, autenticita, ozajstnosť..., to si vždy všímam a cením u iných autorov. V najrôznejších príbehoch a formových výrazoch.

Nepýtam sa na to, v ktorej polohe sa cítiš najlepšie, najslobodnejšie, ale s postupujúcim časom prichádza aj sebareflexívna rekapitulácia, pri umelcoch a umelkyniach, hlavne tvorby. Kritika je jedna vec, osobná rovina je druhá, čo ty sama zo svojej tvorby si ceníš najviac, resp. by si chcela, aby to s tvojím menom najviac konotovalo?

Vybrať z kvanta prác nie je ľahké. Ale keď uvažujem nad tým, ktoré moje texty uviazli vo mne kvôli zapamätanej veľkej intenzite pri ich písaní, tomu, ako ma príbehy strhli i ako ma oslobodzovali, tak sú mi stále blízke Z denníkov Idy V., kde som sa s mne vlastným intimizmom pokúšala zareagovať na vojnovú situáciu na Balkáne a všeobecnú ohrozenosť vojnami. Potom sú to prózy Tiene papradia, Insomnia, Takmer neviditeľná, a ešte som stále prepojená i s poslednou Patchwork v bielej. Z poézie Terče a samizdat Terra nova – rýdzo postmoderná epická skladba, ku ktorej ma inšpirovala talianska maľba skupiny transavantgaristov s ich radikálnym subjektivizmom a eklekticizmom. Z divadelných hier pôsobivo inscenovaná monodráma Dievča z morského dna v košicmom Divadle Na peróne. Vlastne, ako nad tým teraz uvažujem, vo všetkých spomínaných tituloch by sa našli niektoré spoločné motívy, postavy..., len nazerané z iných uhlov pohľadu. Takúto metódu Marguerite Durasová nazývala „kontinuálne písanie".

 

 

Máš množstvo ocenení, si osoba aktívna aj na sociálnych sieťach, so svojimi úspechmi sa v okruhu svojich metapriateľov rada pochváliš, ale vždy skromne, pokorne, akoby mimochodom. Podľa tvojho sociálneho vlákna som odčítala, že nie ceny či nominácie si najviac ceníš, ale práve preklady, a to do tých najrozmanitejších jazykov. Tam vidno tvoju radosť. Aká bola cesta napríklad Patchworku v bielej do Káhiry?

Bolo pre mňa prekvapivé, absolútne nečakané, keď prišla z Káhiry ponuka na vydanie. Ale určite tomu niečo predchádzalo. Veľmi aktívny a výborný prekladateľ z českej a slovenskej literatúry Khalid Biltagi vydal pred rokmi antológiu – poviedky slovenských spisovateliek. Ja som bola vyslaná SLC do Káhiry na čítačku na univerzite a premietanie mojich videí. Veľký záujem mladých študentov bol pre mňa tiež milo prekvapivý. Pán Biltagi podrobne sleduje, čo vychádza v Čechách i na Slovensku – tu ho zaujímajú najmä ženské autorky. Pravdaže mu je v tom nápomocný rýchly „informátor" Facebook. Ja túto platformu tiež využívam najmä ako kontakt s tým, čo sa deje v umení, čo publikujú moji priatelia a priateľky, aké robia výstavy, akú hudbu počúvajú. Z iných médií by som sa určite nedostala k tak podrobným a najmä rýchlym informáciám. Tu by som niečo chcela dodať. Pred rokmi som vydala v BAUM knihu nádherných fantaskných poviedok Pyramídové texty od Džamal al-Ghitániho, egyptského autora. Keď sme sa v Bratislave stretli, povedal mi, že egyptské vydavateľstvá venujú veľkú pozornosť súčasnej ženskej literatúre v Európe a USA, a že takmer každý výrazný titul je v arabčine vydaný. To je dosť prekvapivé, nečakané i obdivuhodné.

Silná, citlivá a krásna ženskosť je ako v tebe, tvojej osobnosti, nazeraní na svet i na umenie, tak aj v tvojej tvorbe veľmi prítomná, vyberáš si ženské protagonistky, si citlivá pozorovateľka aj seba samej (veľmi mi v tomto kontexte rezonuje tvoja kniha Takmer neviditeľná), čo je pri tvojom vnímaní a tvarovaní ženskosti kľúčové?

Ďakujem za tvoju ušľachtilosť. Neviem presne vyjadriť, čo je kľúčové vo vnímaní a tvarovaní ženskosti. Povedala by som, že najmä je to až nemilosrdné ponáranie sa do samej seba, zostupy do všetkých tých „puklín a prasklín" v nás. Nutnosť až brutálnej otvorenosti, ale napríklad i voľnosti, hravosti, a to všetko zároveň pri pozorovaní vonkajšieho sveta. Áno, Takmer neviditeľná je takto písaná. Je druhom autofikcie. Podobne ako Tiene papradia, kde som zasa zostupovala do tieňov svojej detskej pamäti, či ešte hlbinnejšie – do toho, čo psychológia nazýva grievingom, teda žialením, ak detstvo nie je len bezproblémové, ale má v sebe i druh drámy. Popri tom bol to i zostup do pamäti kolektívneho bytia jednej až archetypálnej dediny z 50-tych rokov minulého storočia. Teritóriu, kde sa humorne miešali idey nového režimu s až pohanskými rezíduami vo zvykoch.  

Ako vidíš ženu budúcnosti?

Už si ju najmä neviem predstaviť ako uniformovanú, „kolektívnu" ženu nad jej individualitou. Hoci totalitárne systémy by to vedeli zariadiť! I preto ma mrazí v súčasnosti čoraz väčší nástup nacionalizmu a fašizmu. Asi sa pobavíš, ale momentálne mi napadla „žena budúcnosti", ako ju v 19. storočí videl August Bebel, vzdelaný socialista a demokrat. Takí dnes chýbajú. Bez hlbokého vzdelania niet prehĺbeného, ušľachtilejšieho myslenia. Asi sa vo mne vynoril preto, že ho totiž mimoriadne zaujímali ženy, ich civilné práva, a to, aby sa vedeli postaviť za všetko, čomu veria. Napísal knihu Žena a socializmus. Už si neoveríme, či nebola prestúpená i propagandou, lebo túto knihu, ako aj všetky jeho ostatné knihy spálili fašisti. Ale prial ženám a učil ženy, aby mali naplnený zmysel života – nielen ako ženy v domácnosti. Paradoxne tomu pomohla 1. svetová  vojna, ktorej sa už nedožil (1840 – 1913) , keď nemecké ženy museli zastúpiť mužov vo fabrikách. Však podobne tomu bolo i inde. On sám sa narodil v biednych pomeroch a žil vo vojenských barakoch pruskej infantérie, kým ako 4-ročný nestratil otca. Feministické myslenie bolo vlastné i Rose Luxemburgovrej. Tieto významné postavy už pre väčšinovú verejnosť zapadli prachom, ale ja si cením, že stáli na strane žien. Učili ženy, aby si hájili svoje práva a nevzdávali sa. Dnes je to už iné, pravdaže, ale feminizmus je stále potrebný a prítomný. A i zostane. Ženy budúcnosti, teda verme, že nám fanatici a blázni nezoberú budúcnosť, budú už väčšinovo ženy rovnosti – slobody – spravodlivosti, ustúpia sklené stropy a netrestané násilie v rodinách. Samozrejme, netvrdím, že ženy budúcnosti nebudú zažívať duševné traumy, ľudská bytosť je ľudská bytosť, emocionalita sa nedá vypreparovať. Predstavujem si tiež, že sa budúce ženy nebudú báť v kolektíve presadiť svoju originalitu, nebudú sa ľahko vzdávať, budú vedieť i protestovať, a ak treba, pôjdu si radikálne za svojimi víziami hoci aj v štrajkoch... Koniec-koncov – je už toľko skúseností z minulosti i prítomnosti. V súčasnosti nám to pripomína silnejúce arabské hnutie Žena-Život-Sloboda, vyvolané smrťou slobodomyseľného iránskeho dievčaťa vo väzení.

 

 

Tvorba, hlavne literárna, je osamelá činnosť. Samotu ako umelkyňa potrebuješ na tvorbu, ale zároveň často navštevuješ kultúrne podujatia – od výstav, koncertov, divadelných predstavení. Čo ťa v poslednom období zaujalo, alebo aj s postupom času, presvedčilo o kvalite? A na aké podujatia chodíš rada pravidelne?

Osamelosť v tvorbe je jedna z mála užitočných, až nutných osamelostí. Vyhovuje to aj môjmu z veľkej časti silne introvertnému „ja". No na druhej strane je vo mne neuhasiteľná túžba byť priamo účastná kultúrnych udalostí. Nechať na seba pôsobiť rôzne kultúrno-umelecké dianie iných tvorcov a tvorkýň. Lebo len kameň, ktorý sa kotúľa, nezarastie machom, ako hovorí jedno nemecké príslovie. Rada navštevujem výstavy vo Východoslovenskej galérii, Tabačke, Múzeu Vojtecha Lofflera či dianie v malých alternatívnych výstavných priestoroch. Mám rada tunajšie divadlá a pre duchovnú harmóniu v sebe chodím do košickej filharmónie.

Nedávno na mňa veľkou silou zapôsobila výstava švajčiarskeho umelca Juliana-Jakob Kneera v košickej Kunsthalle. V obrovskom priestore, buď celkom zatemnenom, alebo rafinovane pracujúcom s osvetlením, stála iba figúra imitujúca umelca so silikónovou tvárou, pôsobiacou z temnej diaľky ako gotický prízrak v prúde silného, lejúceho sa svetla zhora. A v centrálnom priestore sa na veľkej ploche premietal film. Umelec, počas troch dní, mobilom nasnímal hodinový záznam v anonymite izby new yorského hotela. Priestore typickom pre úniky, tajné lásky, sebadeštrukciu až samovraždy. Kneer ako samotný protagonista s temne nalíčenými očami a silikónovou maskou imitujúcou tvár minimalisticky evokuje náš západný svet: ambivalentnosť reality, skúmanie archetypu Persóny, rozdvojeného „ja", v stave „neurotického narcisizmu" , a oproti tomu nenávisť i úzkosti z deprivácie spánku, či najmä z neistoty alebo desu z existencie. Preto tá maska ako symbol. Nie pretvárky, ale ochrany vnútra pred atakom vonkajšieho sveta.

Takmer paralelne na mňa až mrazivo silne zapôsobil úplný protipól, aj keď so spoločnými momentmi hororu. Bol to film, ktorý si k svojej besede v Kine Úsmev v Košiciach priniesla Han Donau so svojou krásnou, krehkou a nežnou knihou Jazero, a to film The Banshees of Inisherin, nasnímaný pred dvoma rokmi ale vsadený do 20-tych rokov minulého storočia, odohrávajúci sa v chudobnej osade, zovretej prísnou prírodou a chladným morom. Kamera ju však zachytávala geniálnymi magickými obrazmi. Odohráva sa na írskom ostrove v čase vojny, ale tá je prítomná len občasnými výstrelmi v úzadí. Možno je to však práve ona, ktorá deštruuje ľudskosť u dvoch dlhodobých priateľov na vzájomnú bezcitnosť až sadizmus. Lebo je to práve vojna, ktorá vyvoláva nevypočitateľnú masovú nenávisť. Jeden z hrdinov je insitný huslista, ale keď druhý, dosť naivistický priateľ mu nechce dať – napriek ustavičným výzvam, pokoj a vynucuje si jeho prítomnosť, odreže si ten hudobník – po vyhrážaní sa – päť prstov na ľavej ruke. Jedným z jeho masívnych prstov sa udusí milovaný poník jeho priateľa. Ten, vždy krotký sa v náhlom šialenstve pomstí vypálením domu hudobníka so s masakrovanou rukou. Zmiluje sa iba nad jeho psom. Je to krásny, čistý film, ktorý diváka omámi.

 

 

Motívy samoty, spomalených spomienok sú v tvojich posledných textoch typické, o poeticko-reflexívnych pasážach nehovoriac ako ani o fragmentárnosti či minimalizme formy, no nie jazyka... Môžeme to všetko očakávať aj v najbližšom texte? Vraj sa chystá tvoja nová poviedková kniha, má byť opäť vydaná v Aspekte možno aj tento rok, čo nám o nej môžeš prezradiť viac?

Mala by v Aspekte vyjsť budúci rok. Poviedkovú knihu som nazvala Bezhlavé karyatídy. Tieto antické sochy sú pre mňa symbolom: jednak duchovným v tom, že sú spojnicou medzi „dolu" a „hore", teda s nádychom transcendencie, a jednak hmotným, existenčne uchopiteľným rozmerom: sú súčasťou architektúry. Na dlaniach držia preklady či rímsy, no na rozdiel od maskulínnych Atlasov, karyatídy sú nebesky pokojné. Bez akéhokoľvek napätia v tvárach a svaloch. Záhyby ich rúcha sú tiež pokojné. V mojich poviedkach dominujú ženy, aj keď sú prítomní i muži. Ženy ako bytosti, ktoré napriek všetkej životnej únave vždy prítomné pre tie druhé či druhých, hoci niekedy vnútorne plaché, bezradné až zmätené, choré..., alebo rozbúrené tým, čo musia uniesť. Poviedky sú pomerne krátke, ale jazyk v nich je ostrejší, už nie taký „mäkký" ako u iných fragmentárnych textov. Lebo poviedka je niekedy kvázi miniromán – musí mať vitalitu. Táto próza je štruktúrovaná na tri časti. Po príbehoch žien nastupuje časť, ktorú ty presne označuješ ako poeticko-reflexívne pasáže, ktorá teda inklinuje ku poetizmu. Sú to kratučké texty a niektoré boli i publikované, napr. v rozhlase. A napokon tretia časť je poviedka vo forme divadelného dialógu. Takáto trajektória nie je teda priamkou, ale skôr elipsou či krivkami, ktorými som sa v písaní zaoberala i vo všeobecnosti.

Tvoríš od 80-tych rokov, bola si súčasťou košicko-prešovského undergroundu, stretávala si sa a si súčasťou skupiny osobností, ktoré formovali súčasnú podobu slovenskej kultúry a umenia. Od revolúcie vyše 30 rokov si tvorila viac-menej v našom geopolitickom priestore v mieri a slobodne, teraz sa však veci menia, doma i vo svete... čo ťa dokáže práve v tejto bezútešnej dobe ešte potešiť?

Presnejšie – od druhej polovice 80-tych rokov. Bol to krásny čas mladosti, ktorý neudusí žiadny režim. Navyše, dostala som sa do kontaktu s individuálnou ľudskou a umeleckou slobodou. Najmä vďaka úžasne silnej osobnosti svojho muža, výtvarníka Juraja Bartusza. Cez neho som sa zoznamovala s tvorbou skôr neoficiálnej umeleckej society doma i v Prahe. On tiež magneticky priťahoval mladých umelcov, študujúcich doma alebo práve v Prahe. A cez nich som spoznala avantgarné prúdenia v hlavnom meste – ako boli preslávené výstavy mladých v pražských „dvorkoch", či neoficiózne, alternatívne výstavy vo vedeckom priestore tzv. „Makrokoule", tiež v Galérii mladých v Brne... Tam som v roku 1987 videla výstavu Adrieny Šimotovej. Jej vernisáž bola udalosť, na ktorú prišlo množstvo mladých umelcov z celej republiky. Už vtedy bola ikonou vo výtvarnom umení. Bolo tohto vtedy veľa. Rovnako som spoznávala samizdatovú literatúru. A ešte dve osobnosti, ktoré mi rozširovali obzory: Marcel Strýko a Egon Bondy. Otvárali nám nové duchovné priezory do sveta filozofie, vyžadujúce si otvorenosť mysle pre nové a odlišné.

Na Slovensku je momentálne veľmi tmavá doba. Bez svetla nádeje. Až mizéria v tom, čo sa deje /i/ v kultúre a som z toho smutná. Pomaly nás každý deň prekvapí niečo neradostné, ba až šokujúce. Ako keby si umelci znova museli ťažko, náročne získavať to, čo je im najvlastnejšie – slobodu myslenia a tvorby. Paradoxné je, že sa opäť musia mobilizovať ženy, veď nie jeden z vysoko postavených politikov bývajú vulgárni, arogantní, slovne ubližujúci ženám, ktorým patrí ocenenie a nie, naopak, ponižovanie, výsmech, krivé obžalovanie.

Potešiť ma vždy vie príroda a v posledných rokoch som si pre seba objavila zázrak vážnej hudby. Dokáže vnútorne napojiť človeka na neuveriteľné, vyklenuté dimenzie, v ktorých nemá miesto žiadna malosť, malichernosť, zloba.