Kradmo pristupujeme k Alte Vášovej

 

Rozhovor s Altou Vášovou je vždy zriedkavou udalosťou. V dialógu s literárnou kritičkou Gabrielou Rakúsovou, pri príležitosti jej ďalšej nominácie na cenu Anasoft litera, sa autorka otvára nezvyčajne osobne – hovorí o knihách, ktoré sa pomaly „vyberajú do sveta na skusy“, o pochybnostiach, mlčaniach i intímnych korektúrach od Petra Zajaca. Jej odpovede prezrádzajú, že literatúra pre ňu nie je povinnosťou, ale spôsobom, ako uchovať to, čo by inak pohltila nepamäť.

V 20. ročníku prestížnej ceny za umeleckú prózu Anasoft litera si, ak sa nemýlim, dvadsiaty raz na ňu nominovaná. V roku 2009 si sa stala prvý raz jej nositeľkou za knihu Ostrovy nepamäti. Po úprave štatútu Anasoft litery možno túto cenu získať aj dva razy. Zatiaľ sa to stalo pri dvoch autoroch. Prepáč za nasledujúcu otázku tebe, významnej a skúsenej autorke umeleckej literatúry, ale aký má umelec (a teda ty) pocit v čase pred rozhodnutím poroty (v minulosti i teraz): je napätý, je plný očakávania, alebo...?

Dávno, pri prvom ročníku ceny Anasoft litery som mala pocit, že sa knižky, napísané rôznymi autormi s rôznorodými cieľmi zoradili ako na preteky v behu. Že čosi také nepatrí do literatúry. No uvedomila som si, že spisovatelia sú len málokedy adekvátne finančne ohodnotení, väčšinou nemôžu zo svojej práce vyžiť a venujú sa jej popri svojom „reálnom“ zamestnaní. A hoci je literárna tvorba rôznorodá, volí sí mnoho prístupov a cestičiek, ťažko ju zhrnúť do jedného klobúka – aspoň niekto z nás sa každoročne poteší. Raz som sa potešila aj ja...

No ani moji najbližší nechápu, že odmietam stretnutia s čitateľskou verejnosťou a neprejavujem žiadnu chuť stať sa viditeľnou. O to viac ma tešia náhodné stretnutia, keď si niekto pamätá moju knižku, alebo vie, že som autorkou hry, muzikálu, filmového scenára. A tak nie – nie som napätá a plná očakávania.

Predpokladala som takúto alebo podobnú tvoju odpoveď, lebo ty za svoju kvalitnú tvorbu máš rôznorodých významných ocenení slovenských i zahraničných desiatky. Pripomeniem azda iba tie najvýznamnejšie: Cena Trojruža (2004), Cena Biblioteky (2014), Cena Jána Johanidesa (2016), Rad Ľ. Štúra II. triedy od prezidenta Andreja Kisku (2018), Cena Dominika Tatarku (2020).

A za knižku Niekto ako ja som v roku 1991 získala medzinárodnú literárnu cenu Janusza Korczaka. Táto cena ku mne putovala pol roka, dlho som netušila, že som ju dostala. Upozornila ma na to až otázka novinára. Veľmi si ocenenie vážim, veď lekár, učiteľ a psychológ Korczak sa vo Waršave počas vojny staral o 200 židovských sirôt, vzdelával ich, vytváral im každodenný zmysluplný program, v nenormálnych časoch im stvoril ostrov pokoja. Pokračoval v tom a neopustil ich ani po odsune do vyhladzovacieho tábora Treblinky. Učil ich nové veci, akoby bol život aj tam v poriadku a dni a hodiny, ktoré prežívajú, mali zmysel. Napokon spolu s nimi zdieľal ich hrozný osud, plynovú komoru, smrť.

Pred Vianocami 2010 mi skupina výtvarníkov A- R udelila cenu Christmas: dostala som album ich originálov. Priateľstvo s nimi mi pripomínalo tajné výstavky obrazov príslušníkov Konfrontácií, z ktorých sa niektoré konali aj v našom rodičovskom byte. Našťastie oni, aj A-R už vystavujú verejne, aj keď mám dojem, že by im to ministerka kultúry rada zatrhla. 

Dobre, že si pripomenula aj cenu Jána Johanidesa. Živo si spomínam na naše rozhovory v bratislavských krčmičkách, na neskoršie návštevy v Šali, na to, ako sme spolu s mojím manželom Petrom Zajacom obdivovali obrazy jeho Oľgy, na jeho pracovňu a úžasný ručný papier, popísaný johanidesovskými dlhočiznými vetami, na nožnice a lepiacu pásku, ktorá spájala fragmenty budúcich románov. No aj na to, ako prebýval pod klavírom mojej mamy, učiteľky hudby v strachu, že sa ho chystajú zavrieť. Jano tu už nie je, no ostala nám jeho neopakovateľná prozaická tvorba.

Pri doterajších tvojich 12 prozaických knihách, ktoré vychádzali v rokoch 1970 – 2024 si mala niekedy pocit, že nie tá, ale iná kniha si viac zaslúžila konkrétne ocenenie? A rovnako by som sa opýtala, či prijatie a hodnotenie kníh ti vyhovovalo, či kritici, historici a teoretici „porozumeli“ tvojim prozaickým zámerom.

S porozumením neboli nikdy problémy – pri tejto príležitosti ďakujem aj Tebe – hoci v istom čase môj štýl nazývali modelovou prózou a boli tiež časy tichého zákazu. Vtedy som sa obrátila na vydavateľstvo detskej literatúry a začala som písať SCI-FI pre deti a dospelých: Blíženci z Gemini, PO, 7,5 stupňa Celzia, V Záhradách.

Recenzie a ohlasy som si odkladala a je ich pekná kopa. Dozvedela som sa z nich veľa, často aj to, čo by som si o svojich prózach nikdy nepomyslela. Akoby tak získali nové a nové dosahy a významy. U môjho manžela Petra narazila len knižka Lelka zo sekretára. A ešte jedna – V Záhradách sa nepozdávala Janovi Štrasserovi.

Moje knižky boli často venované deťom pre ich ešte otvorené vnímanie a kopu možností, ktoré majú pred sebou; tie sa však postupom času jedna po druhej uzatvárajú a ich počet sa  neustále zmenšuje. Napokon sa z dieťaťa stane dospelý človek, zameraný na svoje zamestnanie a iné povinnosti.  No starým ľuďom sa môžu znova otvoriť bláznivé a snivé chodníčky detstva. V príbehu o Lelke zo sekretára sa opäť dostanú do krajiny hier, omylov a hlúpostí... Aj V Záhradách píšem o ľuďoch, ktorí sa prekročením určitého veku ocitnú medzi nepotrebnými. Sú odprataní do Záhrad, kde by mali dožiť v radosti a dostatku. A s nimi aj deti, kým sa dožijú práceschopného veku.

Scenáre (bolo ich osem?), ktoré si vytvorila v rokoch 1969 – 1988 sa realizovali veľmi úspešne ako filmy, divadelné predstavenia, muzikály. Odvtedy si sa už k tomuto typu tvorby nevrátila. Čím to je?

Máš pravdu, scenár Sviatok neviniatok – môj posledný – skončil ako knižka. Stalo sa tak to, čo bolo pre tento titul najlepšie. Vo filme, ktorý som si predstavovala, by nezazneli skoro žiadne dialógy, pretože postavy, Anna s Matúšom po sebe len túžia a nevedia sa stretnúť. Krehký dej sa odvíja v prostredí panstiev agresívnych lúpežných rytierov a pracovitých remeselníkov v opevnených mestečkách stredoveku; príbeh rozpráva o tajnej, slovami nevyjadrenej láske a napokon o jedinom stretnutí vo chvíli spoločnej smrti. Dôležitá je jeho atmosféra, ktorú som pre režiséra a kameramana musela opísať a použiť priliehavé slová, aby sa mali o čo oprieť. Tie moje slová by však vo filme nezazneli. Zazneli ale v knižke, stali sa jej základom. A filmový obraz nahradili sugestívne kresby Vlada Popoviča.

Po zrušení Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe trvalo dlho, kým sa slovenský film postavil znova na nohy. Objavili sa nové prekážky: trezor, kde skončili mnohé z najlepších filmov, napríklad aj Sladké hry minulého leta, ktoré nakrútil Juraj Herz podľa môjho scenára, vymenili iné prekážky. Tvorcovia sa museli zorientovať na zháňanie peňazí, a film nie je lacné umenie. Museli sa znovuvybudovať zaniknuté profesie, pretože kolibskí stavbári, kostyméri, zvukári a ostatní sa rozpŕchli. Konečne sa Sladké hry minulého leta dostali aj do našich kín, no finančná odmena za prvú cenu z Monte Carla ostala nezvestná. 

Teším sa, že aj moje muzikálové tituly Cyrano z predmestia a Neberte nám princeznú prežili desaťročia a nechystajú sa zostarnúť. Ale ja som sa šťastne vrátila k próze. Vďačím vydavateľstvu Fragment, Ľudmile a Olegovi Pastierovi, ktorý od nás už odišiel – moje okolie redne, blízki sa strácajú... Medzi autormi Fragmentu som sa cítila dobre, dokonca aj mojej nechuti ku krstom kníh a čítačkám vydavateľstvo vyšlo v ústrety.

 

Hlasujte v Cene čitateľov a čitateliek Anasoft litera za najlepšiu knihu 20. ročníka i za knihu dvadsaťročia

 

A podobná otázka: V rokoch 1978 – 1992 si napísala šesť kníh pre deti a mládež. Odvtedy, ak sa nemýlim, si sa už takej literatúre nevenovala. Dalo by sa povedať, že prózy pre deti vznikali akoby pre tvoje deti a vnúčatá. Čítali ich?

Medzi mojimi deťmi je sedemročný rozdiel. Dvojičky Iľja a Dušan prežili detstvo ponorení do kníh, čítali pod lavicou cez vyučovanie a s baterkami pod paplónom. A veľmi skoro prebádali našu knižnicu. Marek s Matúšom sa narodili akoby do iného času, po období rozprávok pri zaspávaní u nich nastúpilo obdobie televíznych filmov. Vidí sa mi, že podobné je to aj s dospelými – ľudia akoby sa dnes zameriavali viac na obraz ako na slová a vety. No sú aj takí, čo už dávno vyrástli a pri náhodnom stretnutí si spomenú na edíciu Stopy a na Blížencov z Gemini.

Vráťme sa teda k tvojim prozaickým dielam, ktorých je dvanásť a vizuálne predstavujú útle knižky, ktoré svojou podobou vytvárajú edíciu. V roku 2010 si sa o sebe vyjadrila v súvislosti s cenou za knihu Sfarbenie, že píšeš pomaličky, rýchlosťou slimáka. V tomto podobenstve je nepriamo povedané, že pri umení (jeho tvorbe i percepcii) sa netreba náhliť. Aký mávaš pocit po dokončení diela, po jeho vydaní a jeho prijatí? Máš niekedy ex post aj výčitky, že si to mohla napísať, skomponovať atď. inak?

Vždy, keď mi vyjde knižka, mám pocit, že sa vybrala do sveta. Na skusy, ako v rozprávke. A že je to už na nej.

No aj tak je naďalej aj so mnou, ešte sa neoddelila. Riešim, či som o sebe nepovedala priveľa, veď v skutočnosti som introvert a samotár. Nasleduje dlhé obdobie lúčenia – akéhosi prázdna, v ktorom sa neviem zaoberať novými nápadmi a podnetmi. Len si čítam iných autorov.

Výčitky, alebo radšej korekcie prichádzajú skôr, ešte pred odovzdaním – od Petra. Najčastejšie má pravdu. 

Toto už viem, pretože pred viacerými rokmi si sa vyjadrila, kto je ten prvý posudzovateľ a čitateľ tvojej prózy, že je to tvoj manžel Peter Zajac, ktorý ako literát – teoretik a historik je čitateľom náročným. Číta až konkrétny výsledok tvojho písania, alebo sa s ním radíš aj priebežne, počas tvorenia budúcej knihy?

Keď je môj text na svete a vidí sa mi, že už nemám čo dodať, prepošlem ho Petrovi. A potom nastane to, na čo si sa pýtala – nedočkavé čakanie s prímesou neistoty. Väčšinou trvá dlho, pretože sa ocitnem so svojou knihou v záľahe Petrových rozpísaných projektov a povinností. No napokon dostanem odporúčania, návrhy a opravy. Presné a cenné – obrana je takmer nemožná. Už preto, že Peter cíti môj text, nejde proti nemu, len vychytá slabé miesta.

Tvoje prózy označujú z hľadiska typológie rôzne: poviedky, novely, krátke prózy, denníkové záznamy, experimentálne prózy, autobiografické denníkové záznamy a pod. Dokonca niektorí (aj ja) nachádzame najmä v tvojich ostatných knihách aj „stopy“ poézie. Netvorila si tento literárny druh „tajne“ v minulosti?

Typológia tvojej prózy je jedinečná, zdá sa, že ani nemáš u nás paralelu. Miestami pôsobí až tak, ako keby autor rátal s nedostatkom času, a preto zužuje svoje umelecké výpovede až priam k sentenciám či k haiku, ale nie na úkor obsahu a rozsahu výpovede. S čím to teda súvisí?

Poézia: to je to, k čomu si niekedy neviem nájsť cestu. Nech pátram, trápim sa, kľúč je stratený.Ale pravda je, že čím ďalej, tým viac pracujem s grafickou úpravou, s medzerami medzi riadkami, so zámlkami, s interpunkčnými znamienkami, bodkami, dvojbodkami, trojbodkami, čiarkami, spojovníkmí, pomlčkami, zátvorkami, nedokončenými vetami, elipticky ako básnici. Je to úžasný svet zámlk a jemných rozlíšení. Milujem básnikov, ktorí sú reálni, viac pri zemi - nemyslím tým, že sú jednoduchí. Silvia Plathová, RobinsonJeffers, Gary Snyder, Allen Ginsberg,  Štefan Strážay, J. H. Krchovský, Ján Ondruš, Ján Buzássy a piesňové texty Ivana Štrpku pre Deža Ursinyho. Pravdaže, aj texty Jána Štrassera do mojich muzikálov.

U tých uletenejších mi občas pomôže, že si k nim vytvorím melódiu, pravdaže, len v duchu.

Odlety, Úlety, Kradmo... týmito názvami svojich prozaických kníh akoby si sa pri svojej typickej skromnosti skrývala, pritom však v svojich útlych knihách autobiografiu používaš otvorene, nazývaš postavy ich naozajstnými menami, a predsa nemožno o takých tvojich prózach tvrdiť, že sú iba autobiografické. Sú aj o nás všetkých, o našich postojoch, záujmoch, vzťahoch, o politických a spoločenských pomeroch vo svete, o umení a pod. Všetko iba kradmo, potichu, ale silno. Próza môže byť vyslovene autobiografická, skryto autobiografická, alebo autor svoju autobiografiu „pripíše“ niektorej z postáv svojej knihy. Platí teda tvrdenie, že písať sa dá len autobiograficky?

Patrilo by to k odpovedi na Tvoju otázku o poézii, ale spomeniem ju až teraz: Milu Haughovú a jej otvorenosť. Môj syn Matúš ju nazval vo svojej poslednej knihe fotografií ZloM prozaičkou. Keby som pôsobila v Anasofte, začlenila by som jej životopisné knihy medzi súťažiacich. Sú to autobiografické výpovede, výpovede až na doraz. Aj v Miliných básňach je celý jej svet, dom, záhrada, blízki a najmä jej vzťahy – tie nikdy nezahadzuje, nikdy sa ich nevzdáva.

Pýtala si sa na stručnosť v mojom písaní. Musím sa vrátiť takmer až do detstva, keď som pri pochôdzkach v meste vrážala do ľudí a do kandelábrov, pretože som sa nachádzala vo svete vysnívaných príbehov. Neskôr som si počas prechádzok vymýšľala krátke útvary, opakovala som si ich, aby sa mi nestratili a popri tom opakovaní vypadávalo všetko nadbytočné, všetky nepotrebné slová. Niektoré vyšli vtedy v Mladej tvorbe.

A či sa dá písať len autobiograficky? Veď kde by sme boli bez vlastných skúseností, bez poznatkov, svojich, no aj tých ostatných? Nazdávam sa, že všetci autori sa opierajú o to, čo prežili, čerpajú z toho, čo je pre nich najdôležitejšie. Ten filter sú oni osobne...

Hoci má dielo fabulu, ktorá nemá nič spoločného s jeho životom, hoci majú jeho postavy najrôznejšie názory, spisovateľ vie, prečo sa pustil do práce – a to prečo odpovedá na Tvoju otázku.

Možno vo svojich knižkách  odkrývam, možno až obnažujem viac, než je bežné. No hocikedy mi vyskočí spomienka na niečo, čo som nezvládla, podľahla okamihu, alebo čo mohlo ublížiť a už sa nedá napraviť. Chybná reakcia, nevšímavosť, zlý odhad človeka. O tomto mlčím, no často nezamlčujem neistotu vo vlastných uzáveroch.

Píšeš si nejaké poznámky k budúcim prózam, si teda tzv. architektonický typ umelca? Mám totiž pocit, že všetko je najprv na lístkoch (najmä udalosti, ktorých sa dotýkaš a ku ktorým sa vyjadruješ z oblasti súčasného svetového diania i našich spoločenských a kultúrnych pomerov). V knihe Kradmo i v niektorých pred ňou sa objavuje postava „Sestrička“. Môžeš ju spresniť, kto to je, komu „adresuješ“ mnohé výpovede v textoch?

Áno, píšem si vlastné myšlienky, úvahy, komentáre k prečítanému, citáty,  blízke stretnutia zaplnili stránky mnohých zošitov. Priznávam, že ich priebežne ničím, zahadzujem: veľa som vo svojej práci nepoužila, odkrývam sa, no nie úplne. Pýtaš sa na adresátku listov – sestričku. Je to skutočne sestrička, moja americká sestra Eva.

Typ človeka a teda i typ autora môžeme posúdiť podľa prejavu formy správania a písania. Myslíš, že platí: jemný človek, slušný človek a pod. je taký istý aj ako autor prózy? Prichodí mi na um (okrem teba) napríklad Dušan Dušek alebo A. P. Čechov. Samozrejme, že takých slušných ľudí – autorov je u nás i vo svete dosť. A pritom môže v ich tvorbe byť stvárnené aj zlo, aj krutosť, aj vulgárnosť. Pritom to nemá odraz v lexike ani v štylizácii autorskej reči (nanajvýš v reči postáv). Ako je to teda, od čoho to podľa teba závisí?

Človek je schopný ozaj všetkého. Má v sebe potenciál trápiť seba aj ostatných, klamať seba aj iných, poškodzovať seba aj.. Odhaľuje to vojna, alebo pokusy vedcov s dobrovoľníkmi. Boh pri svojom diele demokraticky neukrátil ľudí o nijaké možnosti – ponechal im slobodu, možnosť výberu.

Spisovateľ si má pri svojej práci ozaj z čoho vybrať  a jeho postavy môžu vykonať alebo povravieť veci, ktoré by sám nikdy nepovedal a nevykonal. Prizlé aj pridobré. Vie tomu porozumieť.

Žičlivosťou, humorom a láskou sprevádza svojich ľudkov Dušan Dušek, pripomína mi tým filmy Ela Havettu. A čechovovský svet vytvoril atmosféru môjho scenára k filmu Román o base.

Tvoja doterajšia umelecká tvorba bola ohodnotená vari všetkými našimi cenami, dokonca nateraz poslednou knihou si druhý raz nominovaná na cenu Anasoft litera. Niekomu by sa mohlo zdať, že to je dosť, nemal by už potrebu tvoriť – písať. Čo to je v umelcovi, že musí vypovedať ďalej? Ja si myslím, že je to dobré a správne, ba až povinné odovzdávať svoj talent, dokedy vládze. A ty, Alta, to tak robíš, lebo si prezradila, že pomaly píšeš novú knihu. Prezradíš o nej niečo, alebo si všetci, ktorí máme radi tvoju prózu, musíme počkať?

Najmä musím počkať ja sama, moje pomaličké písanie naráža na čas, ktorý mám pred sebou. Píšem z nažitého a z načítaného, aj keď v mojich prózičkách sú často výmysly, fiktívne postavy a deje – no to najhlavnejšie, ich os, to, čo čítam, snívam, prežívam, vytvára interakcia s blízkym okolím: s deťmi, Petrom, knižnicou, s koncertmi a výstavami.

Že by písanie bolo mojou povinnosťou, to si mi už raz priateľsky pripomenula. No povinností mám po celý deň dosť a sú to samé prozaické činnosti. Nenechám sa zauzdiť ďalšou:  určite to nie je povinnosť, čo ma núti zaznamenať to, čo mi preletí hlavou. Prinúti ma práve tá hlava, ktorá si – možno našťastie – máločo pamätá. Moja nepamäť.

Alta Vášová

(1939) Sevľuš, Ukrajina

Vyštudovala matematiku a fyziku, pôsobila ako učiteľka, no bola i sprievodkyňou a upratovačkou na hrade Zvíkov. V rokoch 1968 – 1970 pracovala ako dramaturgička v Československej televízii. Počas normalizácie písala doma. Od roku 1978 robila scenáristku Slovenskej filmovej tvorby. Vydala prózy Zaznamenávanie neprávd (1970), Miesto, čas, príčina (1972), Po (1979), V záhradách (1982), Sviatok neviniatok (1992), Niekto ako ja, Osudia (1995), Natesno (1997), Ostrovy nepamäti (2008) – za ktorú získala cenu Anasoft litera – a Menoslov (2015). Písala scenáre k filmom Román o base či Sladké hry minulého leta a libretá k muzikálom (Cyrano z predmestia, Neberte nám princeznú) i divadelné hry.