„Aj poézia všedného dňa, ako potvrdzujú Sonety, môže byť veľkým umením.“

 

Slovenská literatúra má už niekoľko týždňov k dispozícii nový a najmä moderný preklad jedného z kľúčových diel svetovej lyriky. Shakespearove Sonety, ktoré od roku 1609 vychádzajú dodnes – v origináloch, vo výberoch aj v prekladoch. V slovenskom prostredí ich preložili Stanislav Blaho v roku 1958 (Slovenský spisovateľ), Anna Sedlačková  v roku 1987 (Slovenský spisovateľ), Ľubomír Feldek v roku 2001 (Petrus) a v roku 2007 v novom, prepracovanom vydaní (Odeon). Po takmer dvadsiatich rokoch prichádza s novým prekladom literárny vedec a umelecký prekladateľ Marián Andričík. Samotné sonety však tvoria len prvú tretinu viac než 400-stranovej knihy. Súčasťou prekladu je aj Milenkin nárek, ktorý z nej robí prvý zväzok Shakespearovho kompletného básnického diela. Jadro hodnoty tohto vydania tvoria aj poznámky a vysvetlivky ku každému sonetu. Rozprávali sme sa s ich umeleckým prekladateľom a literárnym vedcom Mariánom Andričíkom.

 

Keďže sa autorka s respondentom poznajú, rozhovor prebiehal v tykacej forme.

 

Odkedy vyšli pôvodné Sonety, prešlo dodnes 416 rokov. Ako prebiehal tvoj preklad týchto 154 sonetov v rozsahu 2155 veršov? Kto a kedy sa rozhodol ich preložiť a vydať, ty alebo Modrý Peter?

Preložiť som sa ich rozhodol ja po jednom rozhovore s Ľubom Feldekom, keď sme sa zhovárali o tom, že by bolo treba do slovenčiny preložiť kompletné Shakespearovo básnické dielo, ktoré má okolo 6000 veršov a do slovenčiny ešte nebolo okrem Sonetov a Milenkinho náreku preložené. Keď som potom túto myšlienku predstavil Petrovi Milčákovi ako vydavateľovi, hneď sa s ňou stotožnil. Je pritom zaujímavé, že nikdy predtým som o prekladaní Shakespeara neuvažoval, no spomínaný rozhovor ma „nakopol“ až tak, že som si doma najskôr len tak na skúšku preložil prvý Shakespearov sonet – a o dva a pol mesiaca bolo hotových všetkých 154. Potom, samozrejme, prišla na rad druhá fáza práce, a to vypracovať podrobné poznámky, kalendárium, doslov a ďalšie rámcové časti knihy.

 

 

Z kompozičného hľadiska sa delia na dve časti 1 – 126 sú venované mladému aristokratovi, a ďalších 28 zasa čiernej dáme, o ktorej identite sa bude špekulovať, kým sa nebude dať asi cestovať v čase. Aj vo svojich poznámkach uvádzaš pomenovania sonetov na základe ich tematiky – sonety s témou plodenia, rozmnožovania, kupidovské sonety a viac-menej ich interpretácia závisí od postoja čitateľa k lyrickému subjektu, aký je ten tvoj?

Azda najdiskutovanejšou otázkou okrem identity mladého aristokrata i čiernej dámy je zaiste povaha vzťahu lyrického subjektu k adresátovi sonetov. Či už ním bol tretí gróf zo Southamptonu Henry Wriothesley (vari najčastejšie spomínaný kandidát na túto pozíciu) alebo niekto iný, podľa mňa nie je až také dôležité. Rôzne názory sú aj na povahu ich vzájomného vzťahu – niektorí interpretátori sa prikláňajú ku konvenčnému priateľstvu, iní skôr k intímnejšiemu vzťahu. Tak či onak sa to jednoznačne z textu Sonetov vyčítať nedá, pretože v nich nájdeme oporu pre oba tieto názory, ale možné je aj to, že to Shakespeare takto urobil naschvál. Ja som skôr opatrnejší pri jednoznačnom zdôrazňovaní erosu, hoci – a to je fakt – je ho v celom súbore Sonetov nemálo.

 

„Čaro Sonetov nespočíva natoľko v samej téme či výbere slov, ale skôr v takom ich usporiadaní, ktoré uvádza do pohybu ich sémantickú energiu, bohatú hru významov, a to tak v rámci jednej básne, ako aj naprieč celým cyklom.” (str. 402)

 

Predpokladám, že nielen ako prekladateľ, ale najmä ako literárny vedec si mal v hlave, že tie vysvetlivky musia tvoriť gro publikácie…

Áno, zastávam názor, že pri takýchto kánonických dielach je poznámkový aparát nevyhnutnosťou. Nie všetko sa dá v preklade postihnúť a navyše v texte Sonetov je silno prítomný aj dobový kontext, ktorý dnes už nemusí byť čitateľom známy. Svoje poznámky a vysvetlivky som venoval jednak otázkam prekladu, jednak recepcii Sonetov od ich vydania v r. 1609 až podnes. Ako zaujímavosť by som dodal, že som pri nich strávil asi dva razy toľko času ako pri samom preklade Sonetov. Dokonca som aj pri niektorých svojich predošlých prekladoch zaznamenal odozvu viacerých čitateľov v tom zmysle, že knihu začínajú čítať práve poznámkami a vysvetlivkami, prípadne doslovom.

 

Nehovoriac o estetickej hodnote knihy s ilustráciami Dana O’Neila, pre koho je dielo takto poskladané primárne určené?

Vzhľadom na to, že je to aj výtvarne pekne urobená kniha (Kanaďan Dan O’Neil vytvoril ilustrácie priamo pre toto vydanie), domnievam sa, že by mohla osloviť aj širšiu čitateľskú verejnosť, primárne, pravda, milovníkov poézie. Na svoje by si hádam – zvlášť v spomínanom poznámkovom aparáte – mohli prísť aj literárni vedci alebo študenti anglistiky. To sú však len moje domnienky, zo skutočných čitateľov knihy, ak nerátam prípadných recenzentov, mám šancu spoznať najmä nadšencov, ktorí prídu na besedy pri príležitosti uvedenia knihy alebo svoj názor vyjadria na sociálnej sieti.

 

 

Už od čias osvietenstva cez štúrovcov sa životaschopnosť národného jazyka skúšala písaním nielen „veľkých” foriem eposov, ale aj menších, no kompozične-sémanticky premysleného sonetu. Môžeme povedať, že súčasná slovenčina svoju kondíciu skúša v prekladoch takýchto viazaných lyrických žánrov?

Súčasná slovenčina má už preklad týchto básnických foriem dávno vyskúšaný na prekladoch Petrarcu alebo aj skorších prekladov Shakespearových Sonetov, čiže z tohto hľadiska nemám pocit, že by som robil nejakú priekopnícku prácu. Len sa mi potvrdzuje fakt, ktorý som si uvedomil do preklade Miltonovho Strateného raja, že slovenčina je dnes aj napriek svojej relatívnej mladosti oproti iným jazykom natoľko rozvinutá, že do nej možno prekladať tie najväčšie a najvýznamnejšie diela svetovej literatúry – a preklad Sonetov mi to len potvrdil.

 

 

Keď gymnazistov učím o sonete, vychádzam z novej knihy Slovníček z básničiek Jany Juhásovej. Pri modernej ukážke pochopia základ, prekvapivo sú však fascinovaní práve matematikou sonetu, pojmy ako sonet s chvostíkom či kráľovský sonet si zapamätajú, keď sú spomenuté len na margo. Pri Shakespearovi sa snažia sami prísť na päťstopový jamb, a práve to ich baví viac ako obsah. Preto, keď im poviem, že 99. sonet má plus jeden verš alebo 145. o jednu stopu menej vo verši dostávam otázku prečo… Čo by mal podľa teba kultivovaný gymnazista vedieť povedať o shakesperovských sonetoch?

To, že gymnazistov baví päťstopový jamb, je pre mňa prekvapujúca a zároveň nesmierne potešujúca informácia, pretože doposiaľ som sa skôr nazdával, že verzologické záležitosti pre nich nie sú veľmi pútavé. Ale to vychádza skôr z poznania, že mnohí učitelia sa týmto prozodickým veciam vyhýbajú, lebo sami v nich nemajú jasno. Všetko závisí od toho, ako sa to študentom podá. Mohli by si napríklad skúsiť predstaviť sonet napísaný voľným veršom – či by to bolo ono, a ak nie, skúsiť pomenovať prečo. Gymnazista by mal mať predovšetkým schopnosť vedieť o sonete základné fakty a vyjadriť svoje čitateľské pocity z čítania konkrétneho sonetu na istej úrovni abstrakcie, teda s použitím známej literárnovednej terminológie – skrátka pokúsiť sa odpovedať na otázku, prečo v ňom daný sonet vyvoláva také alebo onaké pocity.

 

Vďaka tvojim vysvetlivkám ich môžem upozorniť napríklad aj na spojivo s dvojverším, tzv. „couplet tie”, teda citujem – ide o slová, ktoré sa – hoci nie úplne všade – opakujú v kvartetách i v záverečnom dvojverší a významovo sonet stmeľujú. Je to pre nich taký „wow” efekt, vďaka ktorému cítia rešpekt voči premyslenej práci s jazykom. Ako si ty pracoval s rešpektom a pokorou pri preklade?

S rešpektom a pokorou pracujem pri preklade vždy. A možno paradoxne čím som starší, tým je ten rešpekt väčší. Keďže mám to privilégium sám rozhodovať o tom, čo budem prekladať, a navyše Peter Milčák ako môj vydavateľ mi ešte nikdy na môj návrh nepovedal nie (ani v prípade Strateného raja, čo bola vyše 600-stranová kniha), až tak ma netlačia termíny a môžem si všeličo najskôr „nanečisto“ odskúšať, až potom sa pustiť do prekladania. Tak to bolo pri Miltonovi a rovnako i pri Shakespearovi. Sú to napospol rozsiahle diela a na začiatku prekladania sa človek cíti ako v loďke, s ktorou vyplával na šíre more a nedovidí na druhý breh. Výskyt „couplet ties“ objavila americká teoretička a autorka skvelej monografie o Sonetoch Helen Vendlerová – a len to potvrdzuje Shakespearovu originalitu a výnimočnosť aj v tejto uzavretej básnickej forme.

 

 

Ako súčasný vedec a prekladateľ stojíš pred textom renesančného autora, ku ktorému existuje niekoľkostoročná tradícia výkladu aj množstvo prekladateľských problémov. V čom podľa teba dnes spočíva dôvod, prečo Shakespearove sonety čítať – a kedy sa k nim má súčasný čitateľ vracať?

Práve stret renesančného a súčasného sveta pri dnešnej recepcii Sonetov bol jedným z dôvodom rozsiahleho poznámkového aparátu, lebo všeličo, čo sa nám pri čítaní môže zdať na prvý pohľad jasné, často odkazuje na rozličné dobové konvencie, ktoré súčasnému čitateľovi nemusia byť natoľko zrejmé. Len taký motív ruže napr. so sebou nesie množstvo symbolických odkazov, a zďaleka nielen botanických. Niekedy môžeme mať pocit, že lyrický subjekt je k sebe a svojej tvorbe až priveľmi prísny, ide však o konvenčnú hyperbolu skromnosti, ktorá bola v renesančnej poézii bežná. Navyše básnici často cítili ako povinnosť takýmto spôsobom osloviť svojich patrónov ako istou formou vďaky za ich finančnú podporu. Prečo by mal súčasný čitateľ čítať Sonety? Odpoveď je jednoduchá: pre ich číru lyrickú krásu a majstrovské zvládnutie náročnej básnickej formy – len máločo sa vo svetovej poézii Shakespearovým Sonetom vyrovná. No a kedy? Vždy, ked bude mať čitateľ chuť na zvrchovaný estetický zážitok. Ak táto otázka smerovala na vekovú hranicu, tú si netrúfam stanoviť, ale zaiste by sa medzi našli aj také, ktoré by hádam nemal problém stráviť ani mládežnícky čitateľ.

 

 

Vo svojom doslove si spomenul práve estetické dominanty Shakespearovej poetiky, a to autentickosť a nezávislosť. V čom je teda okrem nadčasových motívov Shakespeare súčasný?

Shakespeare bol predovšetkým básnikom života, veľmi dobre poznal ľudskú povahu a vedel ju aj originálne zachytiť. A pri čítaní Sonetov vidieť, že za tie stáročia sa až tak dramaticky nezmenila. Diapazón pocitov a nálad, s ktorými Shakespeare pracuje, je pomerne široký, a hoci – prísne vzaté – ide stále o jednu a tú istú tému lásky či priateľstva, vedel ju, a to je na ňom geniálne, stvárniť mnohorakými spôsobmi. Je to napokon jedna z ústredných tém poézie oddávna, aj to robí Shakespeara súčasným. Sonety ako také nie sú až také zložité na pochopenie a dajú sa čítať aj bez poznámkového aparátu, hoci s rizikom, že viaceré alúzie alebo slovné hry, v ktorých sa Shakespeare vyžíval, zostanú skryté. Sonet je čitateľsky vďačná forma, pretože na krátkom priestore štrnástich veršov vie čitateľom poskytnúť intenzívny čitateľský zážitok. Nikde ani nie je napísané, že ich treba nevyhnutne čítať v danom poradí – hoci napr. prvých sedemnásť sonetov spája ústredná téma rozmnožovania ľudského rodu a prežitia fyzickej krásy v ďalšej generácii.

 

„Celkovo možno Sonety nazvať fantastickou hrou jazyka, motívov a obraznosti na tému lásky a priateľstva spútanej do štrnásťveršového korzetu.” (str. 404)

 

Český vedec a ich prekladateľ prof. Martin Hilský povedal, že: „Každý zo Shakespearových sonetov možno chápať ako rozhovor alebo ako list vo veršoch, celú jeho sonetovú zbierku potom ako básnickú korešpondenciu. Nijaké Veľké Umenie, v ktorom prehovára Bard či Klasik. Skôr príležitostná poézia, listy pre všedný deň. Tak trochu sviatočná Shakespearova pošta.“ Súhlasíš?

Nemám prečo s najznámejším českým shakespearológom a prekladateľom celého Shakespearovho diela prof. Hilským nesúhlasiť. Sonety možno vnímať aj ako istý druh epištolárnej literatúry, ani nie tak formálne ako skôr z realizovaného kontaktového vzťahu medzi ja (lyrický subjekt) a ty (mladý aristokrat alebo čierna dáma). Zaiste by sa to dalo podoprieť aj hlbšou štylistickou analýzou, ktorá by pravdepodobne ukázala viac prvkov typických pre epištolárny štýl. (Teraz som si uvedomil, že by to bola dobrá téma diplomovej práce.) Koniec koncov k Shakespearovi sa podľa mňa ani pojem Bard veľmi nehodí, na druhej strane aj poézia všedného dňa, ako potvrdzujú Sonety, môže byť veľkým umením. 

 

Súčasťou knihy je aj podrobné a dôležité Kalendárium, človek si urobí základný dátový prehľad o doloženom živote Wiliama Shakespeara. Videl si teraz toľko skloňovaný film Hamnet?

Zatiaľ nie, ale chystám sa naň v najbližších dňoch. Aj preto, lebo z viacerých strán mám naň veľmi dobré referencie. Nedávno som však zhliadol zaujímavý film z r. 2018 s názvom All Is Truth (Všetko je pravda), ktorý režíroval a aj hlavnú úlohu Shakesperara v nom stvárnil Kenneth Brannagh. Je to film, v ktorom takmer vôbec nejde o literatúru, pretože zobrazuje posledné tri roky Shakespeareovho života po jeho návrate z Londýna do Stratfordu a skôr sa sústreďuje na rodinné záležitosti, napr. aj na Shakespearov smútok za Hamnetom, s ktorého smrťou sa stále nevie zmieriť.

 

 

 

Po Béowulfovi a Shakespearovi, čo prekladáš alebo budeš prekladať najbližšie?

Tohto roku by mal vyjsť v Modrom Petrovi druhý diel kompletného Shakespearovho básnického diela so všetkými ostatnými básňami, čo je necelých 4000 veršov. Práve sa idem pustiť do poznámok a vysvetliviek, aby sme mohli čím skôr knihu pripraviť do tlače. Medzitým som sa vrátil k Williamovi Blakovi, z ktorého som kedysi urobil výber – tentoraz mám v pláne ho preložiť rovnako ako Shakespeara kompletného.

 

Marián Andričík je slovenský literárny vedec, umelecký prekladateľ a vysokoškolský pedagóg. Narodil sa 13. augusta 1964 v Humennom do rodiny básnika, prekladateľa a rozhlasového redaktora Juraja Andričíka. Študoval slovenský jazyk a literatúru a anglický jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde štúdium ukončil v roku 1987. Doktorát získal v roku 2003 na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove, v roku 2008 sa habilitoval v odbore literárna veda a v roku 2018 bol vymenovaný za profesora literárnej vedy.

Pôsobí na Katedre slovakistiky, slovanských filológií a komunikácie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde od roku 2015 zastáva funkciu prodekana pre vedeckovýskumnú činnosť a doktorandské štúdium. Venuje sa prekladu poézie, prózy, divadelných a rozhlasových hier, esejí aj odbornej literatúry. Doposiaľ vydal viac než 35 knižných prekladov, medzi nimi Béowulfa, Stratený raj Johna Miltona, Vrátený raj. Samson bojovník a kompletné básnické dielo Williama Shakespeara vrátane Sonetov. Je aj zostavovateľom antológie Beatnici.

Je autorom štyroch vedeckých monografií: K poetike umeleckého prekladu (2004), Preklad pod lupou (2013), Aspekty piesňového textu (2014) a Slovenská poézia v anglických knižných prekladoch (2021). Za svoju umeleckú a vedeckú činnosť získal viacero významných ocenení, okrem iného Krištáľové krídlo za historicky prvý slovenský preklad Miltonovho Strateného raja a Cenu Dominika Tatarku za rok 2023 za preklad, kalendárium, poznámky, vysvetlivky a doslov k výberu poézie Garyho Snydera Stretnutie s horami (Modrý Peter, 2023). Žije a pracuje v Košiciach, s manželkou Markétou majú dvoch synov.