Júlia Sherwood: „Otec vždy odmietal ísť do emigrácie práve kvôli knihám“

 

> Dokázali ste zobrať celú knižnicu, keď ste sa rozhodli emigrovať?

V tom čase práve prebiehala takzvaná Akcia Asanácia, ktorej cieľom bolo zbaviť sa nepohodlných ľudí a disidentov – niektorých, ako napríklad Pavla Kohouta, vyslovene vyhostili. Zároveň sa ale otvorila aj možnosť podať si žiadosť o legálne vysťahovanie a zobrať si so sebou všetko. Otec dovtedy vždy odmietal ísť do emigrácie práve kvôli knihám – hovoril, že bez nich by nemohol pracovať, že sú zdrojom jeho práce. Táto možnosť to zmenila. Žiadosť sme podali na jeseň 1977 a čakali sme skoro rok. Legálna cesta síce existovala, ale nič nebolo isté, šikana pokračovala. Otec, už v dôchodku po prepustení z väzenia, sa celý ten rok staral o obrovské množstvo byrokracie – napríklad bolo treba zostaviť kompletný zoznam všetkých kníh, písal ho na stroji, a ten zoznam musela schváliť Univerzitná knižnica v Bratislave, aby potvrdila, že medzi nimi nie sú vzácne zväzky, ktoré by sa nesmeli vyviezť. Mám však podozrenie, že išlo najmä o to, aby sme nevyviezli nejaké tituly, ktoré boli na zozname zakázanej literatúry. Na otcovom zozname, ktorého kópiu mám dodnes, je vyše 4000 položiek. Do Mníchova sme prišli v októbri 1978 a keď si tam rodičia našli byt, knihy boli usporiadané trochu inak, ale otcova knižnica vyzerala v jeho novej pracovni v podstate rovnako ako predtým. Postupne k pôvodnému fondu pribudla aj exilová literatúra, ktorú si rodičia kupovali už v Nemecku.

> Čo sa stalo s knižnicou po smrti rodičov?

Otec zomrel veľmi skoro po príchode, začiatkom januára 1981. Posledný rok a pol v Mníchove bol chorý, neskôr sme si uvedomili, že choroba začala asi ešte v Bratislave. Mama ostala žiť v ich prenajatom byte v Mníchove až kým v roku 2014 nezomrela. Z Bratislavy sme si priviezli všetko, vrátane nábytku a mníchovský byt bol vlastne akýmsi múzeom celého ich života od roku 1945 po rok 2014, za tých takmer 70 rokov zozbierali množstvo ďalších predmetov a suvenírov, nakoniec tam nebol ani centimeter voľnej steny. Bratislavskí známi, ktorí nás v Mníchove navštívili, hovoril, že je to presná replika bytu na Kúpeľnej. Po maminej smrti som sa ocitla pred problémom, čo s tým pokladom – nemohla som donekonečna platiť nájom za ten byt, majiteľka na mňa tlačila a do Londýna, kde žijem, som si mohla odviezť len veľmi obmedzené množstvo, nemám tam toľko miesta. Najväčší problém boli knihy – také obrovské množstvo, prevažne v slovenčine a češtine, teda ťažko spracovateľné pre mníchovský antikvariát. Časť som venovala Collegium Carolinum, mníchovskej inštitúcii venujúcej sa dejinám strednej Európy/Československa, najmä knihy s historickou tematikou aj časť exilovej literatúry. Ale ponechala som si celého Voskovca a Wericha a, samozrejme, otcove vlastné knihy či tie, ktoré otec alebo mama preložili z iných jazykov.

 

> A vtedy vznikla myšlienka Kalinovskej knižnice?

Akurát vtedy, keď som stála pred týmto problémom, ma oslovili z Projektu Fórum a ponúkli mi, aby som knihy poslala im, že v Pistoriho paláci, kde mali od Starého mesta prenajatý priestor, zriadia Kalinovskú knižnicu. Pre mňa to bola úplná záchrana. Knihy sme zbalili do škatúľ, prišiel sťahovák a doviezol ich sem. Po niekoľkých rokoch Staré Mesto potrebovalo priestory v pravom krídle paláca, tak knižnici ponúkli miestnosť v ľavom krídle. Pôvodný plán bol knihy skatalogizovať tak, aby sa dali na mieste nahliadnuť, nie ako výpožičná knižnica, to sa zatiaľ pre nedostatok kapacít nepodarilo dokončiť. Občas sa tam stretávali knižné kluby, konali sa tam stretnutia pre školy, ale bolo to sporadické.

Situácia sa zmenila, odkedy sa v Starom Meste literárnym akciám venuje Michal Hvorecký, ktorý na moju veľkú radosť súhlasil s tým, že sa o knižnicu postará. S mestskou časťou sme podpísali dohodu, na základe ktorej sa priestor sa bude využívať na usporadúvanie diskusií a iných kultúrnych akcií hlavne o literatúre, demokracii a histórii pre študentov alebo širokú verejnosť.  Knihy budú aj skatalogizované. Nepôjde o výpožičnú knižnicu – knihy budú na nahliadnutie, ale ak by niekto konkrétnu knihu potreboval na výskumné či vedecké účely, bude si ju môcť na základe dohody vypožičať. Dohodu sme uzavreli na desať rokov, s možnosťou obnovenia po vzájomnej dohode oboch strán.

> Tvoj otec mal vyše 4000 kníh. Ty ako prekladateľka slovenskej literatúry, máš ich koľko?

Toľko nie, ale aj ja už mám problém a nemám kam ich dávať. Posledné roky, najmä odkedy sa venujem prekladaniu a snažím sa sledovať, čo na Slovensku vychádza, mi to priam bobtná. Nedávno som časť rozdala, nejaké duplikáty a knihy, o ktorých viem, že si ich už nikdy neprečítam, v Londýne cez facebookovú skupinu: ľudia tam posielajú obálky kníh a ponúkajú ich buď za veľmi nízku cenu, alebo len za cenu poštovného, ako som to spravila aj ja. Aj tak mi množstvo kníh zostalo a vždy si nosím domov ďalšie – stále mám ešte veľkú kopu, ktorú som si priniesla v novembri minulého roka. Nezmenšuje sa to, je to hrozné, vždy, keď jednu knihu prečítam, pribudnú ďalšie dve. Mám v tom spoločnosť aj doma – manžel Peter má obrovskú knižnicu, na univerzite mal kedysi celú miestnosť plnú kníh, keď sa katedra sťahovala, dostal len dva metre políc, tak sme si museli prenajať garáž. Potom sme na šesť rokov odišli do Spojených štátov a keď sme sa vrátili a zároveň vypovedali garáž, všetko sa to zišlo naraz. S krvácajúcim srdcom potom časť kníh dal do antikvariátu a časť, napríklad z odvetví maďarskej filológie, ktorými sa už nezaoberá, venoval univerzitnej knižnici. Z jeho pracovne sa napokon stal sklad a obaja teraz pracujeme dole, pri jedálenskom stole, kde je lepšie svetlo.

 

 

> Koľko kníh má podľa teba priemerná slovenská domácnosť? V dotazníkoch PISA, ktoré zisťujú socioekonomické zázemie žiakov, sa okrem iného vypĺňa aj odhadovaný počet kníh doma a zaujalo ma to číslo...

Netrúfam si tipnúť, koľko?

> Ak som údaj správne interpretovala, premier je 24 kníh, čo je vlastne jedna polica. V poslednej dobe ma napríklad zaujali aj biznis modely, ktoré ľuďom navhrnú knižnicu, aby vyzerala intelektuálne dobre, keď príde napríklad návšteva... 

Čítala som raz glosu jednej anglickej novinárky, že si knihy raz preusporiadala len podľa farby, pre zmenu, ale ona si ich kupovala kvôli obsahu a toto bol len taký chvíľkový rozmar. Ja si zase pamätám, ako som po narodení dcéry raz večer išla strážiť deti jednej mamičke zo susedstva, no  zabudla som si vziať niečo na čítanie. Myslela som si, že si u nej doma niečo nájdem – no v celom byte nebola žiadna tlačovina, ani noviny. Takže priemerná slovenská domácnosť sa od anglickej asi veľmi nelíši.

> Bol tvoj otec taký humorný aj doma, alebo bol ten humor skôr formou úniku či spôsobom, ako odkrývať pravdu?

Nebol žiadny „smieško" v tom zmysle, že by sa sám neustále smial – to skôr moja mama, tá sa veľa a nahlas smiala. On rád rozprával vtipy a historky, mal ich v zásobe obrovské množstvo a bol rodený rozprávač, z jeho rozprávania čerpám dodnes veľkú časť svojho kultúrneho a historického vzdelania. Ale sám sa pri tom väčšinou tváril vážne. Na rozdiel od otca si ja vtipy nepamätám, len tie, ktorých pointy sa v našej rodine udomácnili a neustále sa citovali. Keď som raz prišla domov a povedala mu, že som počula dobrý vtip, pobúrene mi na to povedal: „Veď to mám v knihe." Dodnes sa mi stáva, že mi niekto povie vtip, ktorý je práve z jeho knihy Tisíc a jeden vtip, a ja si ho nepamätám – z toho by bol určite sklamaný. Myslím si ale, že by mal radosť z toho, že sa nakoniec podarilo spraviť obnovené vydanie tejto knihy, vďaka vydavateľstvu Slovart a Dušanovi Taragelovi, ktorý pomohol s redakciou a napísal doslov. Pôvodné vydanie vyšlo v roku 1969 a chcela som, aby to obnovené vyšlo v roku 2019, noTisíc a jeden vtip po 50 rokoch nakoniec vyšiel až v 2020. Dúfala som, že sa podarí urobiť prezentáciu v krásnom priestore Knižnice Kornela a Nade Földváriovcov v Slovenskej národnej galérii a predstavovala som si, že poprosím Milana Lasicu, aby tam zaspieval smutnú pieseň Vtip – originálnu pesničku od rakúskeho satirika Georga Kreislera, ktorú Lasicovi kedysi pustil otec. Lenže prišla pandémia, prezentácia sa nekonala, a keď sa po roku a pol dalo znova niečo organizovať, už bolo neskoro a Milan Lasica medzitým, žiaľ, zomrel. Nakoniec sme mali len menšie uvedenie na festivale BRaK.

 

 

> Veľa mladých rodín, aspoň z môjho okolia, a priznám sa aj vrátane tej našej, dnes na Slovensku uvažuje o odchode zo strachu z toho, kam sa krajina politicky uberá. Ako sa s odstupom rokov pozeráš na to, čo si zažila ty – na tú generačnú traumu, identitu, na to, ako ťa poznačil exil – a vnímaš v tom dnešku paralely?

V časoch normalizácie som ako obrovskú nespravodlivosť nepociťovala len to, že som nemala prístup k štúdiu, ale aj to, ako to vyzeralo v bežnom živote, kamaráti boli na univerzite, ja som sa s nimi večer stretávala, väčšinou v krčmách, lebo iné miesta vtedy neboli. Oni mohli dospávať, ale ja som musela druhý deň chodiť na siedmu do práce, v Káblovke sme mali ‘štikacie’ hodiny. Navyše som mala len dva týždne dovolenky ročne, čo je pre mladého človeka strašne málo. Keď sme napokon odišli, nevedela som sa dočkať slobody, ale zažívala som zmes pocitov. Na jednej strane obrovské oslobodenie a radosť, že môžem cestovať, že už nie som zavretá v klietke, veď v posledných rokoch pred emigráciou sme nesmeli cestovať ani do susedných socialistických krajín, mne i mojim rodičom zobrali pasy. A dodnes si pamätám, ako som konečne v prvom ročníku mohla sedieť v univerzitnej knižnici a čítať knihy, to bola zrazu moja jediná „práca" bol to jeden z najkrajších zážitkov. Čo som ale podcenila bolo, ako veľmi mi budú chýbať priatelia. Pocit vykorenenia som pociťovala veľmi intenzívne, spočiatku som mala problém nadväzovať nové vzťahy, hoci som sa vždy považovala za spoločenskú bytosť. Boli sme s tými mladými ľuďmi okolo mňa – najmä na internáte – akoby na iných planétach, nerozumeli sme si, niektorí mi dokonca vyčítali, že som „opustila socialistický raj". Prvé tri, štyri mesiace boli veľmi ťažké, dokonca aj isté obdobie depresie, kým som sa nezoznámila s prvým „normálnym" človekom po nástupe na štúdium.

V roku 1978 sme netušili, že sa už o jedenásť rokov všetko zmení. Keď sa to stalo, prežívali sme fantastickú eufóriu – radosť z toho, čo sa zmenilo v celom regióne k lepšiemu. Teraz sledujem s veľkými obavami, ako sa veci akoby vracajú naspäť – nielen na Slovensku, sledujem aj dianie v okolitých krajinách – v Maďarsku a Poľsku je to teraz lepšie, ale v Česku, Nemecku to vyzerá zle, o Rusku ani nehovoriac – aj tam to stále sledujem, keďže som ruskú literatúru milovala. Je to hrozný pocit, tie sklamané nádeje. Na druhej strane ma na Slovensku vždy príjemne prekvapí a poteší, že aj v tejto ťaživej situácii sa tu stále niečo deje, tá kreativita sa nedá umlčať. Verím, že aj keby sa veci zhoršili a všetko by šlo znova do podzemia, úplne sa to zabiť nedá.

Čo sa týka mojej vlastnej identity – v Nemecku som nikdy necítila, že by som tam chcela byť navždy, nebola som tam celkom doma, najmä prvé roky v Kolíne, hoci v Mníchove možno trochu inak, lebo to je predsa len stredná Európa... Od začiatku som skôr uvažovala, že budem pokračovať v štúdiu v Anglicku alebo v Spojených štátoch, a podarilo sa mi rok študovať anglistiku počas magisterského štúdia. Tam som sa zoznámila s Petrom, takže hneď po škole som odišla za ním. Ale ani po toľkých rokoch – v Anglicku som vlastne prežila väčšinu života – sa ako Angličanka necítim a ani nebudem a na Slovensku mám stále najviac priateľov.

 

> Hovoríš, že aj napriek všetkým tým obavám ťa na Slovensku stále dokáže niečo prekvapiť a potešiť – že tá kreativita sa nedá umlčať. Čo je to konkrétne, čo ťa v poslednom čase teší a inšpiruje? Čo aktuálne čítaš s radosťou z čítania, nie kvôli práci?

Slovenské knihy čítam najmä pracovne, ale to neznamená, že z čítania nemám radosť – napríklad veľkú radosť mi spravila víťazná kniha vlaňajšieho Anasoftu, 56, či? Saše Salmely, ku ktorej som sa dostala až teraz na jar. A potešila ma knižka Naše osada Ireny Eliášovej, rómskej autorky, píšucej po česky, ktorá, žiaľ, nedávno zomrela. Snažím sa čítať aj v iných jazykoch, aby som ich nezabudla: v poslednom čase na mňa veľmi zapôsobila kniha Evy Menasse Dunkelblum, dúfam, že časom vyjde v slovenskom preklade; či knižky Mikołaja Łozińského, veľmi ma potešilo, že Michal Hvorecký s ním mal začiatkom septembra besedu na nádvorí Pistoriho paláca. A veľmi som si vychutnala kratučkú zbierku textov Diany Athill, Alive Alive Oh!  Okrem kníh mi v poslednom čase robia obrovskú radosť dve veci: v Londýne sa vytvorila skupinka – väčšinou žien a väčšinou Sloveniek – so záujmom o slovenskú literatúru. A môj vnuk Samko: má rok a trištvrte a práve začína rozprávať, to dieťa priam kypí radosťou zo života, dúfam, že mu to zostane.