„Jej lyrika patrí k najväčším básnickým dielam nášho storočia, je to taká krása, ktorá prebýva vo vnútri, ktorá bola myslená a žitá čisto.“ (Hermann Burger)
Ingeborg Bachmann som začala čítať v roku 1986, keď v slovenčine vyšla kniha ODROČENÝ ČAS obsahujúca jej najdôležitejšie básne i prózu. Až neskôr som sa pokúsila jej básne prekladať.
Odložený čas
Prídu tvrdšie dni.
Do odvolania odložený čas
bude viditeľný na obzore.
O chvíľu si musíš zaviazať topánku
A zahnať psov naspäť do dvorov.
Lebo vnútornosti rýb
už chladnú vo vetre.
Slabo horí svetlo modrých lupín.
Tvoj zrak vetrí v hmle:
Do odvolania odložený čas
sa objaví na obzore.
Tam sa ti milenka vnára do piesku,
stúpa k jej vlajúcim vlasom,
padá jej do slov,
prikazuje mlčať
pokladá ju za smrteľnú
ochotnú rozlúčiť sa
po každom objatí.
Neobzri sa.
Zaviaž si topánku.
Zažeň naspäť psov.
Zhasni modré lupiny.
Prídu tvrdšie dni.
Čo som mala ako prekladateľka robiť pri prekladaní tejto poézie nevýslovnej hĺbky?
Každá jej báseň obsahuje kus reality a čo robiť s básňami, kde sa život transformuje do textu? A táto realita žije svoj hlboký medziživot v medzitele textu v medzipriestore prekladu.
Ak tieto priestory pri čítaní aspoň tušíme, môžeme hovoriť o tom, že sa preklad podaril. Túto hĺbku nemôžeme merať ani konštruovať do jazyka prekladu. Môžeme ju len preniesť pomocou intuície, vlastného bohatstva slov, aj vďaka šťastiu.
Všetky dni
Vojna sa už nevyhlasuje,
ale pokračuje. Neslýchané
sa stalo každodenným. Hrdina
zostáva ďaleko od bojov. Slabý
sa posunul do palebnej zóny.
Uniformou dňa je trpezlivosť,
vyznamenaním úbohá hviezda
nádeje nad srdcom.
Udeľujú ju,
keď sa už nič nedeje,
keď zmĺkne bubnová paľba,
keď je už nepriateľ neviditeľný
a tieň večného zbrojenia
zahalí nebo.
Udeľujú ju
Za útek od zástav,
za chrabrosť pred priateľom,
za zradu nedôstojných tajomstiev
a za neuposlúchnutie
každého rozkazu.
Báseň, ktorú ste si práve prečítali, by mohla byť napísaná aj teraz.
Jej presná analýza, vhľad do chodu sveta sú až mrazivé.
Ingeborg Bachmann sa narodila 25. júna 1926 v rakúskom Klagenfurte, zomrela v Ríme 17. októbra 1973, podpálila si byt zle zhasnutou cigaretou, zomrela na následky popálenín.
Zomrela v meste, ktoré mala rada, ale ani tam nenašla vnútorný pokoj v neustálom hľadaní lásky a porozumenia.
Na jeseň v roku 2002 som navštívila Klagenfurt. Pozrela som si zvonku rodný dom Ingeborg Bachmann, ulicu, po ktorej chodila do školy, mám fotografiu, kde stojí ako dievčatko, asi osemročné na opálených nohách biele ponožky a sandálky s prackou, pevne stojí (kto jej tak neskôr ublížil, že stratila pevnú pôdu pod nohami a tak tragicky a skoro zomiera?). Na sebe háčkované šaty , hlávku naklonenú pôvabne na ľavú stranu (ako na mnohých neskorších fotografiách).
Prešla som z troch ciest vedúcich k jazeru Woerthersee dve, tretia neprístupná kvôli stavbe, tieto miesta sú skutočným existujúcim miestom a jadrom poviedky Tri cesty k jazeru.
Pozrela som si pamätnú izbu Ingeborg Bachmann, je to časť veľkého múzea Roberta Musila...a nakoniec som navštívila s kyticou modrých lupín jej hrob. Náhrobok z mramoru , v ktorom sú vysekané priehlbiny, ktoré pripomínajú popísanú stranu (alebo moja fantázia).
Je to ako rovný labyrint vkráčať do jej tvorby a života. Ale znova a znova sa k nej vraciam. Vždy s obdivom a čítaním veršov aj prózy (moja obľúbená je poviedka Undine, ktorú preložila pre prvé číslo Aspektu moja dcéra Elvíra), bez ohľadu na sekundárnu literatúru o jej živote, plnú bolestných súkromných podrobností, čo nemusí podľa mňa byť.
Ingeborg Bachmann: za života dlho v strede literárnej pozornosti, v smrti sama. Ovenčená slávou a literárnymi cenami, obdivom, láskou aj nenávisťou...oprilbená dymom.
Nepoznám iný lepší svet
Nech predstúpi ten, kto pozná iný lepší svet.
Sám, už nie v statočnosti, a túto slinu nezotretú,
túto slinu, nosiť ju na tvári,
akoby sa išlo na korunováciu, a odplatiť ju, ide sa na prijímanie,
a medzi bratmi. Slabý zajac,
potkan, a ktorí tam patria, tí všetci,
sama nie, je to viac, až zdesenie,
sen o návrate
v sne o odzbrojení, v sne
o návrate.
Túžba Ingeborg Bachmann po symbolickom poriadku leží v jej textoch veľme pevne. Teoreticky je jej dielo ťažko uchopiteľné a zaraditeľné. Bola jedinečná, a keď sa zdalo, že bude v básnickej tvorbe pokračovať ďalej, tak sa rozhodla písať prózu, ktorá je rovnako pozoruhodná vypovedajúca pravdu až na holú kosť o živote výnimočnej ženy a poetky.
Mila Haugová 17. jún 2026
PS: Báseň je z pozostalosti napísaná v roku jej smrti akoby s tušením konca:
Strácam svoje výkriky ako
niekto iný svoje peniaze,
strácam svoje mince,
svoje srdce, moje veľké
výkriky strácam v
Ríme, všade, v
Berlíne, stratila som
na uliciach výkriky
také pravdivé až môj
skrvavený mozog skončil
vnútri v sebe, stratila som
všetko, len nie hrôzu
hrôzu z toho, že
je možné stratiť
každý deň a všade
svoje výkriky
INGEBORG BACHMANN: Nepoznám iný lepší svet
Čítanie prekladov básní a diskusia o diele jednej z najúžasneších nemecky píšucich autoriek XX.storočia. O jej diele a živote budú diskutovať Mila Haugová a Peter Zajac.
GOETHE INSTITUT , Panenská 33 BRATISLAVA , 25.jún o 18:00